Schody
Čo všetko sa môže skrývať v opustených vrchoch?
Dolinou, učupenou medzi skalnatými stenami, znelo ťažké dýchanie. Na jej spodku, kde si vyrazil cestu malý potôčik, zvaný Junákova bystrinka, stála dvojica pandúrov. V tvári sa im zračil hnev a únava. Starší z dvojice sa chytal za bok, namáhavo nasával vzduch do pľúc.
„Anciáša jeho, kam sa podeli?!“ nasrdene zvolal Ondrej. Bol to mladík, ktorý sa ešte stále nezbavil svojich prvých fúzov. „Vari im snáď čerti pomáhajú?“
Starší pandúr, menom Arpád, neodpovedal hneď. Len čo sa ako-tak vydýchal, čupol si k bystrinke a začal sa ovlažovať. Studená voda mu stiekla po mohutných fúzoch, až ho šteklila na hrudi.
„A či vari ja viem odpoveď? Nohy máš bystrejšie ako ja, čo si ich nedohonil?“
„Dopadnúť mám ako hen Martin, keď na vlaňajšom jarmoku tých psov naháňal? Krok si neustrážil, strhlo ho do priepasti. Len zjari sme ho našli, kosti rozdrúzgané a zgniavené. Istotne si na ňom pekelníci pohostili.“
Starec len prevrátil očami.
„Máte v týchto končinách predsa len husacie mozgy. O akých pekelníkoch čo stále splietaš? Vari si načisto rozum potratil?“
„No už len ty mi máš čo vravieť o husacom mozgu,“ mladík sa nenechal zastrašiť. „Sám si ako sud loja. Keby ťa zapálim, horíš ni fakľa, na to dám aj do ohňa ruku!“
„Peknú úctu ku starším si tu pestujete. Keby sme boli v Prešporku, hneď by som ťa nahlásil hajtmanovi. Ten by ti hneď narobil poriadky v tej tvojej hlave dutej.“
Muži na seba nevraživo hľadeli, pohľadmi sa škrtili. Ktovie, kam by to až zašlo, keby ich nevyrušil podivný zvuk. Obom prešiel mráz po chrbte, v živote nepočuli niečo také. Akoby kričal človek, ibaže z veľkej diaľky, či skôr hĺbky.
Žandári sa otočili na seba.
„Č-čo to bolo?“ vyjachtal zo seba starší, oči mu divoko poskakovali po okolí. Mladšieho tiež prešla chuť hašteriť sa. Aj on sa hľadal miesto, odkiaľ sa ozval zvuk.
„Už ťa tak neberie do smiechu, všakže? Už pradedov pradedo spomínali, že v týchto končinách straší. Vraj tu čerti majú dakde bránu, čo vedie do samotného Pekla. Preto je neradno vydávať sa sem. Slušní ľudia sem ani nohu nestrčia. Majú veru viac rozumu.“
„Prestaň to už dookola omieľať!“ zahriakol ho starec. „Čo ak je niekto v núdzi? Občas si zbojníci aj ženy berú, keď pľundrujú. Nie je bohviečo, stráviť celú zimu len s chlapmi. Aj keď sa hovorí, že zbojníci majú divné chute...“
„Tak by sme sa za ňou mali vydať, nie? Zachrániť spanilú pannu z paprčí divokých panghartov.“
Arpád sa len zarehotal.
„Pannu? A spanilú? Čo si rozum potratil? Tam sa hybaj, do Prešporka, alebo do Pešti pozrieť, ako vyzerajú devy krásne. Nie tieto vaše sedliačky nevychované. Mať takú dcéru, vylátam ju hneď.“
Ondrej sa otočil, pohľadom ho priam spražil.
„Nie oni sú nevychované. To skôr ty sa správať nevieš. Podivným móresom vás učia tam na juhu.“
„Každý chlap má nejaké potreby, nie? Či ťa snáď vymiškovali? Preto si taký strachopud?“
Viac mladíkovi nebolo treba, z hlavy mu všetko vyfučalo, zostal mu v nej len amok. Ako zmyslov zbavený sa vrhol na Arpáda.
Ten niečo také nečakal. Snažil sa do ruky schytiť pištoľ, lež Ondrejove ruky boli rýchlejšie. Ľavicou mu chytil ruku, čo čiahala po pažbe. Pravicou mu uvalil po tvári, až sa sklátil na zem, hlavou rovno do potoka. Tam mu ešte Ondrej chvíľu podržal tvár pod vodou. Po chvíli ho pustil, pohľad z neho nespúšťal. Navyše vytiahol vlastnú pištoľ, a zatiaľ čo sa Arpád staval na nohy, mieril na neho.
„Najprv ma chceš utopiť, potom zase zastreliť? Vari si spolčený s tými zbojníckymi psami?“ oboril sa na neho, tvár červená.
„Nie. Len ochotne rozdávam poučenia meštianskym papľuhom, čo sa nenaučili slušným móresom. Takých mi tu v láske nemáme. Ale veď počkaj, keď sa do dediny vrátime. Tam ešte len uvidíš, akú tu máme výchovu,“ vyhrážal sa Ondrej.
Arpád však nič z toho nepočúval. Hľadel totižto na niečo, čo sa nachádzalo na druhej strane doliny, presne za mladíkom.
„Čo to je?“ Rukou mu ukázal ponad plece.
„A či si vari myslíš, že som z jablone padol? Už len na to by ma bolo, naverímboha sa ti chrbtom otočiť, aby si ma ľahšie mohol zahlušiť? Nie ja som veru sprostý!“
„Vážne to myslím, Bohu Kristu prisahám!“ Arpád okolo neho opatrne prešiel, zrakom o neho ani nezavadil.
Ondrej len nechápavo sledoval, pištoľou mu pre istotu mieril na temeno.
„Vidíš? Niečo tu je.“ Starec začal pomaly strhávať mach a rastlinstvo zo strmej skalnej steny. Ani nie o moment odstúpil na bok. Vykúkala na nich čierna diera, vedúca do vnútra skaly. Okraje mala zubaté, akoby to bola papuľa akéhosi šarkana, v kameň zakliateho.
Mladík ku otvoru opatrne pristúpil, pohľadom i pištoľou stále kontroloval Arpáda. Ten stál opodiaľ, v tvári zárodok strachu.
„Myslíš, že tu sa schovávajú?“ spýtal sa potichu. Hlavu mal natočenú jedným uchom ku stene.
„Kto?“
„Zbojníci, kto asi? Či vari čakáš zemepána so svojimi slečinkami?“ odsekol Ondrej. Než sa však Arpád stihol nadýchnuť ku jedovatej odpovedi, ozval sa ďalší výkrik, priamo z ústia jaskyne. Tentokrát nebolo pochýb o tom, že kričí človek.
„Poďme!“ zvolal mladík a už sa súkal do tesného priestoru.
„Čo?! Tam? Teraz? Veď ani svetla nemáme, ako budeme vidieť?“
„A či si vari myslíš, že zbojníci sú tam po tme zalezení? Istotne tam majú pochodne. Ak tu budeme nadarmo mlieť pántom, nepomôžeme nikomu.“
„A-a keby sme do dediny zbehli, chlapov zavolali?“
„Sám tu chceš ostať? Niekto by musel strážiť východ, ak by sa opäť vydali zbíjať. A nie sme my veru v meste, kde chlapi po šenkoch celé dni vysedávajú. Istotne sú teraz na poliach, úroda je zrelá, treba ju zožať.“
„Tak... poďme teda,“ povedal Arpád po chvíľke váhania. Ondrej len prikývol, a vykročil vpred.
*
Steny jaskyne boli chladné a drsné, podlaha nerovná, museli dávať pozor na každý krok, aby nespadli, či nekopli do uvoľneného kameňa, ktorý by ich okamžite odhalil. Z vrchu sa na nich navyše tlačili ostré špice, priam túžiace okúsiť ich krv.
„Ako by ma to tu chcelo zožrať. Naozaj tu má byť niekde brána do pekla?“ spýtal sa pošepky Arpád.
Ondrej ho chcel zahriaknuť, práve bol však v užšom mieste a keď otáčal hlavou, oškrel si bradu o stenu.
„Trpák jeden poondiaty! Vidíš, čo si vykonal?“
„Len som...“
„Tichu buď! Keď nás začujú, máme po chlebe!“ odsekol nahnevane a šiel vpred. Tentoraz však roztiahol ruky a končekmi prstov sa letmo dotýkal stien.
Tma už bola taká hustá, že si nevideli ani na špičku nosa. Kráčali opatrne, našľapovali zľahka ako rys.
Len čo však prešli cez ďalšiu kľukatú časť, v diaľke uvideli svetlo a všadeprítomnom zápachu zacítili, ako horí loj.
„To budú určite oni,“ zašepkal Arpád.
Ondrej len prevrátil očami.
„Priprav sa. Nie že zbrane budeš tasiť až keď sa na nich vyrútime.“
„Šabľu mám celý čas v ruke.“
„Načo?“ zdúpnel Ondrej. „Veď ak by si padol, tak by si ma hneď zarezal!“
Spredu sa zrazu ozvali šuchotavé kroky.
„Anciáša tvojho!“ zahrmel mladík a rozbehol sa vpred, šabľa s pištoľou nachystaná. Arpád ho nasledoval, aj keď pomalšie. Bolo počuť, ako zo dva-tri razy pupkom zavadil o stenu.
„Banda zbojnícka, stojte! Inak vám kotrby prevŕtam!“ vyhrážal sa, keď dobehol Ondreja.
Ten stál v akejsi komore, ktorú si zbojníci zariadili na bývanie. Na zemi sa váľali slamníky, vyležané a spráchnivené. Po stenách kovové stojany, no fakle horeli ani nie v polovičke z nich. V strede toho všetkého stál nahrubo stlčený stôl, ledva po kolená im čiahal. Okolo neho polienka, akiste na sedenie slúžili.
Na stole bol malý poklad. Zlaté aj strieborné mince, prstene, náhrdelníky... Všetko, čím sa mohli zdobiť mestské slečinky, i zemianske paničky.
Pri pohľade naň by však skôr zamdleli od ľaku, ako od šťastia. Všetko to bolo pofŕkané, či skôr poliate krvou. Vlastne, všetko tam bolo od krvi, odrazy fakieľ sa blyšťali ani rubíny. Najviac, skoro ako malé jazierko, jej bolo náprotivnej strane miestnosti. Tam však cesta okamžite zatáčala, takže nevideli, kam smeruje.
„Čo sa tu prihodilo? Vari rozum potratili?“ spýtal sa Arpád a ruku si pritlačil na ústa.
Ondrej bol takisto zarazený z pohľadu, ktorý sa im naskytol, vyrovnal sa s tým však lepšie.
„Zbojník je od prírody hašterivý a skúpy. Možno sa strhla hádka o lup, alebo ako s ním vynaložiť. Nech je to akokoľvek, nebudem držať smútok nad bandou zlodejských prašivcov.“
„Tak sa mi zdá, že veru niet cti medzi zlodejmi,“ povedal Arpád a napil sa z čutory. „Aspoň že tu sme už skončili. Snáď sa do tmy vrátime nazad. Nepozdáva sa mi predstava túlať sa medzi týmito vrchmi. Zlé pocity z nich mám. Ty nejdeš?“ spýtal sa. Ondrej však už vchádzal do tunela na druhej strane
„Ja idem. A ty?“
„Vari sa ti rozum pomiatol? Von touto cestou vyjdeme,“ ukázal za seba.
„A kto hovorí, že ideme von? Či vari chceš nechať zbojníkov utiecť?“
„Akých zbojníkov? Pozri sa okolo seba, a...“
Ondrej mu skočil do reči.
„Práveže som si to tu prezrel, nie ako ty. Dobre som videl, že pohľadom len na lupe visíš.“
„No... musíme to snáď vrátiť tým, ktorým to bolo ukradnuté, nie?“
„A popritom sa pár kúsok záhadne stratí, všakže?“
Arpád od zlosti až očervenel.
„Hovoríš, že som zlodej?“ zavrčal.
„Možno. Hlavne si slepý.“
Arpád sa musel pár krát zhlboka nadýchnuť, aby dokázal zachovať pokoj.
„A čo som takého prehliadol, ty sopliak zasraný?“ spýtal sa.
Ondrej ukázal okolo seba.
„Vidíš tu niekde telá tých lumpov? Krvi je tu požehnane, ale žiadna mŕtvola, či kúsok z nej. Takže sa nepozabíjali navzájom. Jeden, alebo viacerí, museli prežiť. Tí potom odtiahli telá preč.“
„Prečo by to robili?“ spýtal sa po chvíli Arpád. „Načo si dať takú námahu? Veď aj bez vrážd by ich istotne čakala šibenica či hák, ak by nám padli do rúk.“
„Tento tunel musí istotne viesť niekde hlbšie, možno majú viacero takýchto komnát vybavených,“ povedal Ondrej, pohľad nesústredený. „Asi ich budú potrebovať ako zásoby.“
Ticho, ktoré sa následne rozhostilo, takmer Arpáda zrazilo z nôh.
„Snáď nechceš povedať... že sú to ľudožrúti?“
Ondrej neodpovedal hneď. Miesto toho sa najprv posadil na peň, ktorý nebol zašpinený od krvi.
„Nebolo by to po prvý krát,“ odvetil napokon. „Občas, keď je krutá zima, a úroda biedna, ku tomu dochádza. Takmer vždy sa to však týka zbojníkov, ukrytých v horách, alebo tých, ktorí ešte stále bývajú na samotách. Ešte som nič takého nezažil, no môj dedo mi raz spomínali, že našli niečo ako my tu. Prázdna chalupa, v nej ani živej duše, všade iba potoky krvi. Vraj až po členky v nej kráčali. Nikoho z tých, čo tam vtedy bývali, nenašli. Hory si ich akiste zobrali.“
Prešlo niekoľko sekúnd, kým Arpád opäť otvoril ústa.
„Vravíš, že nikoho z nich nenašli. Nemohol to mať na svedomí nejaký divý zver?“
Ondrej len pokrútil hlavou.
„Tunajšie vlky a medvede sa nás stránia, len zriedka napadnú človeka. A keď sa to stane, vždy po sebe zanechajú roztrhanú mrcinu, nie len mláku krvi. Nesedí mi to na nich.“
„Ako si ale potom môžeš byť taký istý, že to majú druhí na svedomí?“
„Ak nie oni, tak potom kto? Čerti? Pekelníci? Nejaké iné monštrá?“
Arpád nevedel, čo na to povedať, a tak radšej mlčky premýšľal. Zo zamyslenia ho vytrhol Ondrej, keď sa rázne postavil.
„Dosť bolo rečí, nemali by sme veru zaháľať. Treba nám ísť za nimi, možno ich dolapíme, než sa nám úplne stratia.“
Arpád pomaly prešiel ku ústiu druhého tunela, prezeral si ho s obavami.
„Ako dlhé to môže byť?“ kývol hlavou k ústiu.
Ondrej len pokrčil plecami.
„Pánboh vie? Tunajšie skaly sú všetky také, jaskýň je tu veru neúrekom. Kedysi tu vraj aj zlato ťažili, istotne aj tí pridali zopár chodieb,“ povedal a vykročil vpred, fakľa pred sebou, a pozeral si popod nohy. „Ako decká sme sa občas hrávali v týchto končinách, skúšali sme, kto má viac odvahy. Detváky to dozaista aj teraz robia.“ Ondrej sa pri tej spomienke pousmial.
„My sme cez Dunaj plávali.“
„Čo to?“
„Vravím, že cez Dunaj sme plávali, tak sme odvahu skúšali,“ hlasnejšie povedal Arpád. Bolo na ňom vidieť, že sa mu príliš nepáči miesto, kde sa nachádza. Povinnosť je však povinnosť.
*
„Šľaka jeho tam!“ zahromžil Ondrej a zapotácal sa. Podarilo sa mu síce udržať rovnováhu, no Arpád kráčal tesne za ním a keď nečakane zastal, vrazil do neho zozadu.
„Vari si slepý?!“
Mladík ho chcel počastovať nadávkami naspäť. Keď sa však zdvíhal zo zeme, rukou zavadil o niečo, čo ho prekvapilo.
„A... čo je toto?“
„Čo takého?“ Arpád podišiel ku nemu, fakľu držal pri zemi a uvidel, ako Ondrej medzi prstami premieľa nadrobno rozsekané skaly. Vôkol nich ich bolo neúrekom, až bolo záhadou, ako sa im doteraz podarilo vyhnúť pádu.
„Odkiaľ sa to tu nabralo?“
Ondrej len pokrčil plecami, v tvári zmätok.
„Nemám potuchy,“ priznal. „Vari mali málo miesta, a tak sa rozhodli rozšíriť si to tu?“ povedal neisto a urobil zopár krokov vpred. Rýchlo sa však zastavil, a z hrdla sa mu vydal prekvapený vzdych. „Poď sem.“
„Čo, našiel si niečo?“ spýtal sa Arpád a podišiel ku nemu. Mladík však neodpovedal, len nemo hľadel pred seba. Arpád chcel do neho strčiť, rukou však narazil do steny, z ktorej sa okamžite uvoľnila hŕstka kamienkov. Zmätene sa pozrel do strany a pochopil, čo mladíka tak zarazilo.
Okolo nich stála murovaná stena, či skôr to, čo z nej zostalo. Po stranách ešte bolo vidieť tehly, v strede ju však niekto poľahky rozobral.
„Prečo by niekto už len tu postavil múr?“ Arpád si poškriabal bradu.
„Možno kvôli tomuto,“ odvetil mladík, podišiel ku náprotivnej stene, ktorá bola biela ako sneh a matne sa jagala.
Starec sa ku nemu okamžite rozbehol, v očiach chamtivosť. Len čo sa však stene bližšie prizrel, ovládol ho zmätok. Roztrasenými prstami prešiel po jej povrchu, mladík vedľa neho robil to isté.
„Č-čo to je?“ vypadlo z neho nakoniec, zatiaľ čo hladil dokonalú rytinu, zachytávajúcu údolie, z ktorého sem prišli.
To však nebolo ani zďaleka to najpodivnejšie. To miesto prináležalo rytinám, či plastikám, ktoré sa tiahli uprostred oboch stien. Ich kvalita a presnosť boli samo o sebe dych vyrážajúce. A z toho, čo zobrazovali, prechádzali obom mužom zimomriavky po celom tele.
Priam to vyzeralo, akoby niekto zachytil realitu do kameňa, a potom ju sem umiestnil. Detaily boli tak dokonalé, až si musel Arpád pretrieť oči, či sa mu to nesníva. No aj keď odtiahol ruky, obrazce boli stále pred ním, tiahnuce sa po oboch smeroch tunela. Na jednej strane jemne klesal, na druhej za stúpal.
„Ka... kadiaľ pôjdeme?“ spýtal sa Arpád, ktorému sa z toho všetkého točila hlava. Pre istotu si sadol. Pod sebou však necítil neupravenú a nerovnú cestu, po ktorej kráčali doteraz. Miesto toho narazil na schody, hladké a upravené. „Na čo je to toľká krása?“
„Netuším,“ odvetil po chvíli Ondrej a prisadol si ku nemu, prezerajúc si schody na ktorých sedeli. „Už si videl niekedy niečo podobné?“
„Myslíš schody?“
Mladík prevrátil očami, z úst sa mu vydral podráždený vzdych.
„Myslím ten kameň, aj tie rytiny. Pozri sa, ako sa to všetko leskne, akoby to bolo zo zlata.“
„Lesknúť sa to môže, ale zlato to zaiste nie je, už som to vyskúšal. No čo, skôr či neskôr by to niekto skúsil!“ povedal, keď videl, ako sa na neho mladík díva. „V Prešporku, Viedni, Pešti sú prekrásne katedrály, ale v porovnaní s týmto vyzerajú ako ošarpané chajdy. V živote som nevidel takú dokonalosť. Akoby to ani ľudia nerobili.“
„A možno to ani nerobili,“ povedal mladík, postavil sa a podišiel naspäť ku rytinám.
„Ako to myslíš? Kto iný by to urobil?“
„Poď sa sem na niečo pozrieť.“
„Čo mám vidieť?“ spýtal sa Arpád, keď sa postavil vedľa neho. Výrez pred nimi zachytával scénu z lesa, v ktorom sa práve koná lov. Arpád opäť užasol nad množstvom detailov, ktoré sa neznámym tvorcom podarilo zachytiť. Či už sa jednalo o oštep, letiaci od skupiny lovcov, zaodetých v koži, ktorý letel smerom ku statnému jeleňovi s bohatým parožím, či jednotlivé listy stromov, ktoré ohraničovali scenériu. Dokonca bolo možné rozoznať aj vtáky, ktoré sa na to všetko dívali z oblohy nad nimi.
Po chvíli si však všimol niečo, čo do obrazu nezapadalo, akiste ho práve kvôli tomu mladík zavolal. Vysoko, v korune jedného z najvyšších stromov, na nich vykúkala prapodivná, priam démonická tvár. Ani jeden z nich niečo podobného ešte v živote nevidel. Ako keby niekto skombinoval raka s hubou, a pridal mi priam pavúčie hnáty. Najhoršie však bolo to, že sa ten netvor pozeral priamo na nich. Všetky ostatné postavy, či už zvieracie alebo ľudské, boli vyobrazené bez toho, aby si uvedomovali, že sú len obrazy.
„Ne... neoddýchneme si, na moment?“ Arpád sa spýtal v mrákotách a sadol si na schody. Aj tak mal však stále pocit, že ho tá ohavnosť zo steny pozoruje.
„Nedbám,“ mdlo povedal Ondrej, prisadol si ku nemu a napil sa z čutory. „Chceš aj ty?“
„Rád,“ dychtivo sa ku nej prisal. Neprestal, pokiaľ nestiahol dobrú polovicu vody. „Ďakujem,“ zadychčane povedal.
„Nemáš za čo,“ zašomral mladík, keď si zobral naspäť čutoru a postavil sa. „Pokračujeme?“
„Naozaj chceš ísť ďalej?“ spýtal sa Arpád, keď pomaly vstával. „Myslím, že by bolo asi lepšie, ak by sme sa otočili. Tie obrazce... Ktovie, čo na nás ešte čaká? A kam toto celé vôbec vedie?“
„Dúfam, že na konci budú zbojnícki hajzli. A čo sa týka tohto,“ rukou ukázal na pás replík, „niekto asi len pojedol divé huby. Alebo mal chybný rozum, ako decko padol na hlavu...“
„... alebo ho posadol diabol?“ nadhodil Arpád, na čo Ondrej len prevrátil očami. „Sám si mi tvrdil, že máte báchorku o vstupnej bráne do pekla, či sa vari mýlim? A len sa pozri na tú otrasnú tvár! Ako keby si ma samotný satanáš prezeral, zle mi je, len sa na to dívam.“
„To je len povedačka, čo sa rozpráva deckám, aby sa netúlali tam, kde nemajú. Ešte by ich schytil vlk, či medveď, nedajboh by narazili na tých odkundesov. A čoho sa môže človek viac báť, ak nie pekla, kam tie zbojnícke špiny patria?“
Arpád si ho pozorne premeral.
„Riadne ich teda nenávidíš, priam síru a oheň pľuješ,“ skonštatoval. „Čím ťa tak nasrdili?“
Chvíľu to vyzeralo, akoby ho Ondrej prepočul. Nakoniec sťažka vydýchol, a pustil sa do rozprávania.
*
„... nebolo ani len čo do hrobu vložiť. Pán farár sprvoti ani pohreb nechceli odslúžiť, vraj kto to kedy videl, prázdne truhly do zeme vložiť. Nakoniec ho až mešec dukátov presvedčili,“ zakončil mladík svoje rozprávanie a odvrátil sa od starca, aby nebolo vidno slzy, ktoré mu tiekli po tvári.
Arpád bol však tak šokovaný z toho čo počul, že by si nevšimol ani keby sa mu plný zármutku hodí do náručia. Mešťania si medzi sebou radi rozprávali kadejaké prifarbené historky o tom, aké je všetko na východ od Prešporku necivilizované a barbarské, priam sa v tom vyžívali. Až dodnes si však myslel, že sú to všetko len výmysly, nič viac. Teraz však zistil, že aj na tých najneuveriteľnejších príbehoch sa nájde zrnko pravdy.
„Ja...“ snažil sa vymyslieť niečo zmysluplné, čím by mladíka aspoň trochu utešil, avšak neúspešne. V hlave mu zuneli len slová o tých zverských činoch. „Ako ale vieš, že sa to stalo tak? Čo ak odišli pokojne?“ dostal zo seba nakoniec.
Mladík potiahol nosom a uprel na neho pohľad, z ktorého Arpádovi prešiel mráz po chrbta. Ešte v živote nevidel, toľko smútku a nenávisti v očiach. Keď otvoril ústa, hlas znel tvrdo ako kremeň.
„Jedného z nich sme dostali. Ten všivavý potkan si vykračoval na Stoličnom jarmoku, akoby sa nič nedialo. Našťastie ho spoznali nejakí honci, čo zišli z hôr do mesta. Okamžite zvolali na poplach, vraj ho lapali všetci chlapi. Keď ho ku nám priviedli, života v ňom veľa nezostalo, vyriadili sa na ňom riadne. No nečudujem sa im, len závidím. Ten sukin syn mal skapať mojou rukou. Ale nech, už ho červy zožrali a dúfam, že ho Lucifer tresce deň čo deň.“ Zdalo sa, že mladík ešte chce niečo dodať. Po chvíli však len pokrútil hlavou, akoby sa chcel zbaviť hlušiny.
„Už ale dosť rečí. Radšej ich poďme nájsť.
Arpád len mlčky prikývol, zaradil sa za mladíka a opäť vykročili po schodoch dole. Sprvoti bol tak zabraný vlastnými myšlienkami, až zabudol sledovať steny a rytiny, ktoré na nich boli.
Zrazu však narazil do mladíka, ktorý ako predtým zostal stáť, pohľad uprený na stenu.
„Č-čo je tam zase?“
„Pozri sa na to,“ odvetil mladík.
„Nepostačí, keď mi to popíšeš? Už som videl dosť hrôzostrašných vecí na jeden deň,“ Arpád povedal, zatiaľ čo si rukou zakrýval oči.
„Radšej sa na to pozri.“
Arpád odovzdane povzdychol, podišiel však ku mladíkovi, a pozrel sa na stenu. Sprvoti netušil, na čo sa to pozerá. Až keď sa dotkol steny, a zafarbil si prsty pochopil, že na stene sú krvavé šmuhy. Poniže nich bolo niečo, čo vyzeralo ako slová, bolo to však všetko rozmazané. Najjasnejšie bolo vidieť ledabolo namaľovanú umrlčiu lebku. Podobné raz Arpád videl na husárskych kolpakoch, keď prechádzali Prešporkom.
„Č-čo to má znamenať?“ spýtal sa po chvíli, utierajúc si zakrvavené prsty do nohavíc.
„Istotne sa nás snažia vystrašiť, aby sme zdupkali,“ povedal mladík. Akiste chcel ešte niečo dodať, v tom sa ale ku nim zdola doniesol šuchot nôh.
„Počuješ to? Sú blízko, teraz nám nesmú ujsť! Za nimi!“ povedal Ondrej a bezhlavo sa rozbehol vpred, svetlo jeho fakle sa vzďaľovalo, šialene sa odrážalo od stien.
„Počkaj!“ skríkol Arpád, lež mladík akoby ho ani nepočul, v ušiach mu akiste znel iba výkrik z hlbín, ktorý neustával. „Šľaka tvojho streleného, čo si rozum potratil?“ zahromžil Arpád a pomaly sa vybral za mladíkom, zatiaľ čo mu v duchu neprestajne nadával. To mu však ubralo na pozornosti, ktorú teraz viac ako inokedy potreboval. A to sa mu vypomstilo.
Ako kráčal, zle vypočítal schody, minul stupienok a padol. Nebol to dlhý pád, možno len desať či dvadsať schodov, aj to však stačilo na to, aby stratil vedomie. Posledné čo počul, či skôr sa mu zdalo, že počul, predtým než hlavou narazil o stenu, bol mladíkov krik.
*
„Doboha aj s tým,“ zahrešil a pomaly sa postavil na nohy. Rozhliadol sa okolo seba a opäť zaklial. Cítil, ako mu po líci tečie teplý prameň vlastnej krvi. Chrbát aj hruď ho boleli ako sto čertov. Najhoršie však na tom bolo pravé koleno. Akoby mu do neho niekto vrazil žeravé šidlo, ktoré sa každým krokom norilo hlbšie a hlbšie.
S ťažkosťami dokríval ku fakli, ktorá tlmene svietila poniže neho. Jeden pohľad na slabnúci plameň mu stačil na to, aby pochopil, že svetlo mu už dlho nevydrží.
„Ondrej!“ snažil sa zakričať z plných pľúc. Skôr to však znelo ako pridusený kašeľ. „Poď mi sem pomôcť!“
Arpád netušil, či sa mu to marí alebo nie, no jediné, čo počul, bol kradmý šuchot nôh po kamenistej dlážke.
„Toto nie je veru miesto pre niekoho ako ja,“ šomral, keď sa vydal vpred. Pri každom kroku mu bolestivo skrivilo tvár. Bez mladíka sa však nemal ako dosť preč, nuž nemal na výber. „Len počkaj, keď zídem ku tebe. Takú hubovú polievku si ešte v živote nedostal, prisahám!“
Odpoveď však stále neprichádzala. Miesto toho Arpád cítil, ako sa ho opäť zmocňuje strach. „P-prestaň už s tými hlúposťami, a poď mi sem pomôcť, spadol som.“ Posledné slová povedal takmer plačky, no bez odozvy.
„Čert mi to bol dlžen, nechať sa sem poslať. Že ja trpák som nešiel na Dolnú zem, veď by som sa tam dohovoril nejako! Ale nie, ja som musel stoj čo stoj zostať tu, ako nejaký-“
„Pomoc,“ ozval sa náhle pred ním slabý hlas, takmer ho prepočul. Nepodobal sa však na nič, čo kedy počul. Akoby neznámy rozprával s obrovskými ťažkosťami.
„Ondrej, si to ty?“ spýtal sa potichu. Odpoveďou mu však bolo len ticho.
„Kurvy zbojnícke, čo ste mu to vykonali?“ Arpád vytiahol spoza opasku pištoľ, nachystal ju na streľbu a obozretne vykročil vpred.
Našťastie pre neho sa schodisko končilo. To mu dodalo odvahy a zrýchlil, ako mu to len dochrámaná noha dovolila. Navyše miestnosť, do ktorej schodisko ústilo, bola priam zaliata svetlom.
„Radím vám, nechajte ho na pokoji, ak máte Boha pri sebe!“ vykríkol, keď zostúpil dole. Len čo sa však rozhliadol po miestnosti, zmeravel na mieste.
Všade, kam sa len pozrel, boli ľudské pozostatky. Poniektoré boli čerstvé, nejedno z tiel malo na sebe zbojnícke hávy. Väčšinou sa však po okolí povaľovali ohlodané a rozdrúzgané kostry, lebky sa na neho škerili desivými úškľabkami.
Pomedzi ne sa prechádzali netvory, zobrazené na stenách, ktoré sem viedli. Naživo boli ešte ohavnejšie, akoby nejaký šialený pekelník spojil dokopy raka s hubami, a na dôvažok im dal krídla. Pomaly, priam šuchtavo kráčali medzi novými telami, vydávajúc ohavné, pekelné zvuky, pričom tu a tam pichli, či rovno nadvihli niektoré z bezvládnych tiel.
Arpád akoby skamenel, nebol schopný pohybu ni kriku. Až pohľad na to, ako jeden z pekelníkov norí svoju „ruku“ do Ondrejovho brucha ho konečne prebudil, a z úst sa mu vydral krik.
V momente sa ku nemu otočili všetky monštrá, akoby boli prekvapené jeho prítomnosťou. Nezostali však len pri pozorovaní, ako jeden ku nemu vykročili.
Starec zabudol na šabľu aj pištoľ. Tak rýchlo, ako mu to dochrámané telo dovoľovalo, dal sa na útek. Ten však nemal dlhého trvania. Nestihol urobiť ani zo päť krokov, keď pocítil tupý náraz do chrbta, po ktorom sa mu celým telom rozliezol chlad. Keď sklonil zrak videl, ako mu z hrude trčí „ruka“ tých bezbožných tvorov. Chcel ešte niečo povedať, no život v ňom zhasol náhle ako sviečka v prievane.
„Pomoc,“ zachrčal nepozemský hlas, keď Arpádovu mŕtvolu pridal ku ostatným, zatiaľ čo jeho druhovia na neho čakali. Hostina môže konečne začať.
Veles
Fear is ever-changing and evolving
Diskusia
Scarecrow
Dobre napísané, čítalo sa to ľahko :) veľmi sa mi to páčilo, aj keď už od začiatku bolo jasné, ako to asi skončí. Ku koncu som očakával nejaký zvrat alebo prekvapenie. Okrem toho ale nemám čo vyčítať :)
06.01.2024
Dobre napísané, čítalo sa to ľahko :) veľmi sa mi to páčilo, aj keď už od začiatku bolo jasné, ako to asi skončí. Ku koncu som očakával nejaký zvrat alebo prekvapenie. Okrem toho ale nemám čo vyčítať :)
06.01.2024
ama_rilla
Táto poviedka sa mi páčila asi najviac z tohto kola. Páčila sa mi úvodná atmosféra a napätie, dialógy žandárov. Len som mala dojem, že autor poviedku už priveľmi naťahuje, napätie postupne skôr klesalo než stúpalo. Skrátila by som tu strednú časť, kde nekonečne dlho hľadali zbojníkov. Takisto aj dynamika medzi postavami, na začiatku bolo uveritelné, že sa nemajú radi, naťahujú sa. Ale časom, keď sa dostali do ťažkej situácii, mi to už také uveritelne neprišlo.
09.01.2024
Táto poviedka sa mi páčila asi najviac z tohto kola. Páčila sa mi úvodná atmosféra a napätie, dialógy žandárov. Len som mala dojem, že autor poviedku už priveľmi naťahuje, napätie postupne skôr klesalo než stúpalo. Skrátila by som tu strednú časť, kde nekonečne dlho hľadali zbojníkov. Takisto aj dynamika medzi postavami, na začiatku bolo uveritelné, že sa nemajú radi, naťahujú sa. Ale časom, keď sa dostali do ťažkej situácii, mi to už také uveritelne neprišlo.
09.01.2024
Hieronymus
Neviem no... Je to dobre napísané, ale dejovo nič moc. Prvým problémom je to, že je to až príliš ukecané. Keď to porovnám s poviedkou od Velesa (ale mám pocit, že napísal aj túto) z minulého anonymného kola, kde sa trojica postáv navzájom podozrievala, tam atmosféra stála na dialógoch a povedalo sa naozaj to, čo bolo treba, aby sa dosiahol žiadaný efekt. V tejto poviedke dve postavy melú pántom, dozvedám sa síce niečo o nich a ich povahách, ale podľa mňa by sa to dalo dosiahnuť aj v menej vetách. Takto sa mi stávalo, že som akosi automaticky skákal dopredu, lebo som vedel, čo chce postava povedať a nepotreboval som na to dva a viac riadkov textu.
Potom sa mi nezdá to, že sa banditi v jaskyni udomácnili a zlo ich medzitým nepovraždilo. Neviem teraz, či mi niečo ušlo, alebo som niečo nepochopil, ale ako tak nad tým rozmýšľam, tak to zlo aktívne láka ľudí dole schodmi. Vychádzam z toho, že pandúri počuli hlas zla, alebo tých monštier a nie banditov a vďaka nemu našli jaskyňu. A teraz do rovnice pridajme zamurovanú chodbu. Teraz mám niekoľko možností. Buď bola zamurovaná aj v dobe, keď tam prišli zbojníci a teraz mohli počuť hlas spoza múra. Neviem, ale keby som ja počul niečo spoza múra v jaskyni, tak opúšťam jaskyňu v tej sekunde. Ale možno chceli zbojníci pômocť, veď prečo nie, nemusia to byť iba zlí ľudia. Tým pádom rozbijú múr a idú dole. A zomrú, lebo monštrá by ich dostali. Alebo by zamurovanú časť chodby ignorovali, aj keď neviem, či v tak poverčivom kraji a zaroveň plnom iných jaskýň, by sa proste nezdvihli a nešli do inej, lebo predsa len nikto len tak z nudy nemuruje v jaskyni. V každom prípade, kto potom rozbil tú stenu? Alebo o nej nevedeli, ale znova, kto to potom rozbúral? Pokiaľ to spravili monštrá, tak potom by rovno zabili zbojníkov. Keby ich aj nezabili hneď tak by určite nečakali, až sa zabývajú a ešte si tam aj zbúchajú stôl, lebo ako sa zdá, monštrá aktívne vyhľadávajú obete. A nezdá sa mi ani, že by banditi došli s lupom a potom by od samého nadšenia rozbili stenu, alebo, že by ju zlo medzitým rozbilo, lebo si povedalo, že už je čas... No skrátka mi príde čudné, že banditov napadlo zlo, až keď to bolo pre dej nutné a nie skôr. A vlastne si nie som ani istý, či by sa táto poviedka udiala, tak ako sa udiala, lebo pandúri by už nemali koho naháňať, lebo banditi by boli mŕtvi.
A prečo tam boli len dvaja pandúri? To akože dvaja chlapi majú zatknúť skupinu zbojníkov, ktorých je určite viac ako dvaja? No neviem.
A keď toto všetko odignorujem, tak potom poviedka aj tak neponúkla nič prekvapivé. Proste dvaja pandúri zliezli dolu schodmi a zomreli.
Škoda, napísané pekne, ale dalo sa z toho vybúchať omnoho viac.
19.01.2024
Neviem no... Je to dobre napísané, ale dejovo nič moc. Prvým problémom je to, že je to až príliš ukecané. Keď to porovnám s poviedkou od Velesa (ale mám pocit, že napísal aj túto) z minulého anonymného kola, kde sa trojica postáv navzájom podozrievala, tam atmosféra stála na dialógoch a povedalo sa naozaj to, čo bolo treba, aby sa dosiahol žiadaný efekt. V tejto poviedke dve postavy melú pántom, dozvedám sa síce niečo o nich a ich povahách, ale podľa mňa by sa to dalo dosiahnuť aj v menej vetách. Takto sa mi stávalo, že som akosi automaticky skákal dopredu, lebo som vedel, čo chce postava povedať a nepotreboval som na to dva a viac riadkov textu.
Potom sa mi nezdá to, že sa banditi v jaskyni udomácnili a zlo ich medzitým nepovraždilo. Neviem teraz, či mi niečo ušlo, alebo som niečo nepochopil, ale ako tak nad tým rozmýšľam, tak to zlo aktívne láka ľudí dole schodmi. Vychádzam z toho, že pandúri počuli hlas zla, alebo tých monštier a nie banditov a vďaka nemu našli jaskyňu. A teraz do rovnice pridajme zamurovanú chodbu. Teraz mám niekoľko možností. Buď bola zamurovaná aj v dobe, keď tam prišli zbojníci a teraz mohli počuť hlas spoza múra. Neviem, ale keby som ja počul niečo spoza múra v jaskyni, tak opúšťam jaskyňu v tej sekunde. Ale možno chceli zbojníci pômocť, veď prečo nie, nemusia to byť iba zlí ľudia. Tým pádom rozbijú múr a idú dole. A zomrú, lebo monštrá by ich dostali. Alebo by zamurovanú časť chodby ignorovali, aj keď neviem, či v tak poverčivom kraji a zaroveň plnom iných jaskýň, by sa proste nezdvihli a nešli do inej, lebo predsa len nikto len tak z nudy nemuruje v jaskyni. V každom prípade, kto potom rozbil tú stenu? Alebo o nej nevedeli, ale znova, kto to potom rozbúral? Pokiaľ to spravili monštrá, tak potom by rovno zabili zbojníkov. Keby ich aj nezabili hneď tak by určite nečakali, až sa zabývajú a ešte si tam aj zbúchajú stôl, lebo ako sa zdá, monštrá aktívne vyhľadávajú obete. A nezdá sa mi ani, že by banditi došli s lupom a potom by od samého nadšenia rozbili stenu, alebo, že by ju zlo medzitým rozbilo, lebo si povedalo, že už je čas... No skrátka mi príde čudné, že banditov napadlo zlo, až keď to bolo pre dej nutné a nie skôr. A vlastne si nie som ani istý, či by sa táto poviedka udiala, tak ako sa udiala, lebo pandúri by už nemali koho naháňať, lebo banditi by boli mŕtvi.
A prečo tam boli len dvaja pandúri? To akože dvaja chlapi majú zatknúť skupinu zbojníkov, ktorých je určite viac ako dvaja? No neviem.
A keď toto všetko odignorujem, tak potom poviedka aj tak neponúkla nič prekvapivé. Proste dvaja pandúri zliezli dolu schodmi a zomreli.
Škoda, napísané pekne, ale dalo sa z toho vybúchať omnoho viac.
19.01.2024
Lucika
Celkom fajn napísané rozhovory, pôsobilo to autenticky. Ale je pravda, že sa to už miestami trochu naťahovalo a bolo tam aj nejaké opakovanie slov. Prišlo mi zvláštne, že mladík sa tak hrnul do jaskyne, aj keď tam kolovali rôzne strašidelné historky a jeho motivácia zabiť zbojníkov, za to, čo kedysi vykonali mi prišla málo dostačujúca. Navyše ani nevedeli koľko ich je a oni boli len dvaja. Ale inak to malo celkom dobrú atmosféru.
21.01.2024
Celkom fajn napísané rozhovory, pôsobilo to autenticky. Ale je pravda, že sa to už miestami trochu naťahovalo a bolo tam aj nejaké opakovanie slov. Prišlo mi zvláštne, že mladík sa tak hrnul do jaskyne, aj keď tam kolovali rôzne strašidelné historky a jeho motivácia zabiť zbojníkov, za to, čo kedysi vykonali mi prišla málo dostačujúca. Navyše ani nevedeli koľko ich je a oni boli len dvaja. Ale inak to malo celkom dobrú atmosféru.
21.01.2024
Martin Hlavňa
Tiež sa mi táto poviedka páči z tohoto kola najviac, aj keď zopár nedostatkov tam veru je. Tie ukecané dialógy mi nevadia, bral som ich ako súčasť dialógov postáv. Z toho múru som pochopil, že zbojníci rozobrali stenu a narazili na monštrá, ale v zásade nepotrebujem vedieť ich motivácie, hoc je to trošičku chyba v logike. Viac mi ale vadilo, že sa ako keby vstupom do jaskyne prehodili charaktery postáv (ale som si ich ja na začiatku zle roztriedil). Ondrej mi prišiel na začiatku viac poverčivý, ale zrazu sa hrnul do akcie a popieral vlastné slová ako rozprávky pre deti. naopak Arpád sa stal z arogantného ten viac ustráchanejší. Pád, z dvadsiatich schodov a následný náraz hlavou do steny je pre mňa tiež na hranici uveriteľnosti.
30.01.2024
Tiež sa mi táto poviedka páči z tohoto kola najviac, aj keď zopár nedostatkov tam veru je. Tie ukecané dialógy mi nevadia, bral som ich ako súčasť dialógov postáv. Z toho múru som pochopil, že zbojníci rozobrali stenu a narazili na monštrá, ale v zásade nepotrebujem vedieť ich motivácie, hoc je to trošičku chyba v logike. Viac mi ale vadilo, že sa ako keby vstupom do jaskyne prehodili charaktery postáv (ale som si ich ja na začiatku zle roztriedil). Ondrej mi prišiel na začiatku viac poverčivý, ale zrazu sa hrnul do akcie a popieral vlastné slová ako rozprávky pre deti. naopak Arpád sa stal z arogantného ten viac ustráchanejší. Pád, z dvadsiatich schodov a následný náraz hlavou do steny je pre mňa tiež na hranici uveriteľnosti.
30.01.2024
Olex
Ahoj,
príbehu škodila „ukecanosť", strácal na dynamike, teda aspoň ja to takto vnímam. Jednanie postáv bolo v mnohých prípadoch nelogické. Páčil sa mi jazyk, ktorý autor pre príbeh zvolil. Rovnako som ocenila popis príšer, lebo boli opísané pojmami, ktoré už poznám, a tak nebolo také ťažké si ich predstaviť, čo sa často stáva, keď autor vymyslí nejaké nové monštrá.
31.01.2024
Ahoj,
príbehu škodila „ukecanosť", strácal na dynamike, teda aspoň ja to takto vnímam. Jednanie postáv bolo v mnohých prípadoch nelogické. Páčil sa mi jazyk, ktorý autor pre príbeh zvolil. Rovnako som ocenila popis príšer, lebo boli opísané pojmami, ktoré už poznám, a tak nebolo také ťažké si ich predstaviť, čo sa často stáva, keď autor vymyslí nejaké nové monštrá.
31.01.2024