Noah sedel na tráve. Na čelo mu vyrašili kvapky potu. Zo všetkých síl sa snažil sústrediť na prístroj pred sebou. Ruky sa mu triasli, keď si v mysli preberal správne verzie kódu potrebného na jeho spustenie. Zatiaľ však stále blikalo červené svetielko.

Vyrušil ho blížiaci sa hluk a on stratil niť myšlienok. Len veľmi neochotne sa obzrel okolo seba. Srdce sa mu rozbúchalo. Kryštály farby oblohy na jeho domovskej planéte sa nebezpečne približovali. Pohlcovali všetko, čo im stálo v ceste. Nezostávalo veľa času.

Jeho prsty sa šialene rozbehli po klávesnici. Musí sa mu to podariť. Stačí, aby sa to zaplo a on bude v bezpečí. Aspoň pokým príde na to, ako sa skontaktuje s materskou loďou.

Zvuk, akoby sa lámali stromy, znel čoraz silnejšie.

Strach mu zovrel hruď. Kútikom oka zazrel kryštály po svojej pravici. Ten najväčší sa ho takmer dotkol. V mysli sa mu vynorili posledné minúty jeho kolegu. Keď ešte nevedeli, čoho sú kryštály schopné.

Potriasol hlavou, aby tie myšlienky odohnal. Už to skoro má. Chýba mu posledný riadok…

Tresk!

Svetielko prístroja zasvietilo na zeleno. Vyletela z neho sonda, z ktorej sa pustil belasý závoj.

Noah prudko vydýchol.

Podarilo sa.

Teraz už s miernym pokojom sledoval zvyšky planéty, ktorá mohla byť ich domovom. Prišli neskoro. Už ju nezachránia.

Teraz sa musí zachrániť aspoň on sám.