„Ste všetci pripravení?“

„Áno.“

„Jasné!“

„Všetky funkcie v norme.“

„Výborne! Vysadenie záhradkárov za desať... deväť...“

Andrej sa uškrnul. Oslovenie záhradkár mu pripadalo vždy veľmi komické. Ani zďaleka nevystihovalo ich prácu. V helme sa mu ozýval odpočet ich veliteľa.

„... dva... jedna... ideme!“

Andrejom trhlo a cítil, ako ho zotrvačná sila ťahá smerom nahor. Nebyť popruhov, začal by sa nadnášať ako v beztiažovom stave. Táto planéta mala v porovnaní so Zemou dvojnásobne silnejšiu gravitáciu. V module vládla tma, ako letel šachtou vesmírnej lode. O sekundu sa ale všetko vyjasnilo a Andrejovi sa naskytol pohľad na novú planétu.

Nebol to jeho prvý výsadok, no vždy mu to vyrazilo dych. Nikým nedotknutý povrch vesmírneho telesa, čakajúci na ich príchod. V diaľke bolo vidieť okrúhle, žlté teleso. Slnko tejto sústavy. Pod ním sa rozprestierali moria a oceány. Všade ticho a dokonalý kľud.

Andrej patril medzi ľudí, ktorí pripravovali dosiaľ neobývateľné planéty na ľudský príchod. Vždy, keď objavili novú planétu, ktorá poskytovala ideálne podmienky na vznik života, vyslali tam Osídľovačov. Bola to profesionálna jednotka ľudí, ktorá umelo urýchľovala proces vzniku života na planéte tak, aby vyhovoval ľuďom. Inak by prirodzený proces trval milióny rokov. Jediné, čo na novej zemi potrebovali bola voda a slnečné svetlo.

Najprv sa uskutočnil celoplanetárny sken pomocou dronov, ktorý slúžil na detekciu vody, zloženia povrchu planéty, stavu gravitácie a celkovo na zistenie všetkých potrebných faktorov, ktoré by mohli osídlenie ovplyvniť. Ak sken neodhalil žiadne prekážky, drony obleteli planétu ešte raz a rozosiali po jej povrchu špeciálny mix zŕn. Potom nasledovalo vytvorenie atmosféry.

Táto konkrétna planéta bola dokonalá. Voda predstavovala približne šesťdesiat percent povrchu. Slnko bolo v primeranej vzdialenosti, teplota planéty ideálna. Povrch kazili akurát mnohé krátery a jaskyne, pravdepodobne vytvorené gejzírmi.

Andrej prudko klesal. Keď sa rozoznel alarm, udrel päsťou do klávesnice. Nad modulom sa rozprestrel padák. Jemne pristál.

Modul mal tvar ihlana. Steny boli z titánového skla, aby zvládli všetky podmienky novej planéty.

Andrej sa pustil do práce. Na monitore sa mu objavila mapa, ktorá obsahovala prehľad tisícky hektárov okolo neho. Stlačil tlačidlo s označením „zakorenenie“. Modul sa zavŕtal hlbšie do zeme. Z jeho základne sa do planéty vyrojili milióny nanorobotov. Tie si prevŕtavali cestu vôkol, až každý našiel jedno z rozsiatych zŕn. Keď sa rozsvietila zelená kontrolka, klikol na „štart“. Každý z robotov v sebe obsahoval sérum, ktoré urýchľovalo a kontrolovalo rast flóry. O pár sekúnd tak okolo Andreja vyrašili prvé zelené výhonky. Niektoré sa po pár centimetroch zastavili, iné pokračovali raketovým tempom k výšinám. Zelené stonky hrubli, tmavli, až sa zmenili na obrovské stromy s hustými korunami.

Andrej sa spokojne usmieval. Všade na planéte sa práve dialo presne to isté.

Na monitore sa objavila červená kontrolka.

Andrej sa zamračil.

V helme sa mu ozval hlas jedného z kolegov. Bol to Lukáš, jeho dlhoročný priateľ. Jeho hlas bol plný paniky. „Všetci odtiaľto zmiznite! Okamžite! Vyšlite...“

Zachrčal a spojenie sa prerušilo.

„Lukáš?! Čo sa deje?! Lukáš!“ Andrej rýchlo zatiahol za páku. Ihlanový modul sa začal pomaly vynárať zo zeme.

Vtom Andrejovi do uší doľahli výkriky ostatných kolegov. Všetci sa prekrikovali, hlasy zafarbené hrôzou.

„Preboha! Čo je to zač?! Musíme od... “

„Musíme rých... “

„JA NECHCEM ZOMRIEŤ! JA NECH...“

„Došľaka“ zahrešil Andrej. Zbesilo udieral po monitore, modul sa ale odmietal pohnúť rýchlejšie. Vtom to uvidel.

Z jedného z kráterov vyliezol obrovský humanoidný jašter. Za ním nasledovali ďalší. Všetci držali v rukách zbrane, ponášajúce sa na laserové delá ľudí. V tvári mali neľútostný výraz plný hnevu. Mnohí z nich mali telá dochrámané a plné odrenín.

Andrejovi to v tej chvíli došlo. Žili v podzemí. Museli byť celý ten čas pod nimi. Preto ich sken nezachytil. Lenže ak žili pod povrchom a on spolu s tímom započal tvorbu stromov... obrovských stromov, ktorých korene siahali stovky metrov pod zemou...

Práve im zničili ich domov.

Jeden z jašterov sa zastavil pred Andrejovým modulom. Zamieril zbraňou na jeho tvár. Zvyšok za ním ho napodobnil.

Andrejovi po tvári stiekla slza. „Odpustite...“