Bobby sa chvíľu krčil v tráve a vetril vo vzduchu. Ostré zmysly mu aj na diaľku maľovali pred očami úplný obraz čistiny. Ostré zmysly a hands free opticron 64 na nočné videnie. Usmial sa, keď v húštine zahliadol čosi oblé s povrchom označeným jednoduchými farebnými ornamentmi. Keď si ozdobené vajíčko opatrne vložil do vaku, znovu sa prikrčil, chvíľu pozoroval okolie a vyrazil vpred.

Dnes je Veľká noc. Hľadanie veľkonočných vajíčok bolo stále ľahšie a ľahšie, technológie napredovali závratným tempom. Dobre, s trochou nostalgie musel uznať, že keď bol ešte malý krpec a mal tenké, možno trochu pomalšie, ale o to odhodlanejšie nohy, no žiaden opticron, mala Veľká noc úplne iné čaro. Musel však uznať, že to nemuselo mať nič do činenia s modernou výbavou lovca, išlo o niečo oveľa dôležitejšie. Teraz už chápal zmysel. Poznal absolútnu nevyhnutnosť veľkonočných tradícií. Bol to najväčší sviatok v roku. Najdôležitejší. Jediný, ktorý mal skutočný zmysel. Chápal, že iba vďaka Veľkej noci môže on a celá jeho početná Rodina nájsť pokoj. Minimálne na rok.

A možno by bolo bývalo romantickejšie a dobrodružnejšie behať po lúke naľahko a za behu hádzať skryté vajíčka do košíka, ale vďaka svojmu brneniu sa nemusel každú chvíľu obzerať cez rameno. Mohol si dovoliť kráčať pomalšie. Cítil sa vo voľnej prírode bezpečne, aj keď ho mechanický oblek tlačil na určitých miestach. No hlavne – bez opticronu 64 by na takú diaľku nikdy nezazrel toho, kto pred ním vajíčka schovával.

Nepodarilo sa mu ho zahliadnuť každý rok, ale dnes mal šťastie. Veľkonočný zajačik hopkal dobré dva kilometre pred ním, ale Bobby si ho zazoomoval, aby sa mu lepšie prizrel. Škoda, že zviera nemohlo vidieť jeho. Bobby by ho úplne najradšej vystískal, poškrabal za tými jeho dlhými, chlpatými ušami a hanblivo priznal, že je jeho najväčším hrdinom. Lenže svet takt nefungoval. Bobby mu nemohol nechať ani len jedinú správu, prekvapenia po sebe mohol nechávať iba veľkonočný zajačik. Bobby ich mohol len zbierať. Ale jedného dňa...

Bobby bol ešte stále príliš mladý a bál sa svoje želanie povedať nahlas, obzvlášť doma, veď čo by mu už na to povedala mama, ale jedného dňa sa Bobby túžil stať veľkonočným zajačikom.

Čoskoro už bol na mieste, kde zajačik zhodil posledné vajíčko. Ďalej sa ísť nedalo. Čistinku vystriedali polia, ďalšia čistina a les a to znamenalo koniec. Do lesa sa nešlo. Ešte nie. Ako na znamenie sa odtiaľ ozvalo vytie vlkov.

Bobbymu prešiel mráz po chrbte. Mechanické brnenie zvládlo skoro všetko, ale skúšať jeho limity v pláne rozhodne nemal. Bol čas ísť domov.

Keď v kuchyni z vaku vykladal vajíčka, začalo na neho doliehať, že jeho úloha skončila. Túžil pomôcť viac, ale zdalo sa, že nemá ako. Jeho osem starších súrodencov a rodičia rýchlo a opatrne otvárali vajíčka. Z niektorých opatrne vylievali a vysypovali ingrediencie, v iných našli útržky postupov. Pomaly, v takmer obradnom tichu a s ochrannými rukavicami na labkách nasledovali recept skrytý v škrupinkách. Bobby odprevadil dvanásť mladších bratov a sestričiek do zadnej izby, aby do niečoho náhodou nestrčili svoje malé nosíky. Na niektorých z nich už videl podobný nepokoj, aký prežíval aj on sám. Možno aj im o rok dovolia ísť na lov vajíčok. A on bude smieť pripravovať trhavinu spolu so staršími. Alebo ho dokonca pošlú za tetuškou, ako dnes jeho bratranca, a on poskrýva útržky jej receptu do vajíčok. Ale o tom by sa musel s mamou pozhovárať už zajtra. Musel by u tetušky stráviť rok a prerušiť s rodičmi kontakty, aby si ich nepriateľ nemal ako spojiť.

Cez pootvorené dvere uvidel, ako sestra Ida nastavuje časovač. Ocko si práve nasadzoval mechanické brnenie. Nastala Veľká noc. Nech to bude o rok vyzerať, ako chce, dnes väčšina vlkov z lesa zavyje naposledy. A na celú sezónu bude pokoj. Možno sa o rok ani nevrátia. Lenže dosiaľ sa stále vrátili. Aj ich technológie sú stále lepšie a lepšie. Ešteže teta stále vie vymyslieť nový recept.