Oranžová farba zapadajúceho slnka sa rozlievala po krajine. Anella sedela na okraji útesu a pohľadom odprevádzala žiarivú guľu. More bolo pokojné, len kdesi v diaľke zazrela pár spenených hrebeňov. V duchu vyslala bohom Heliovi a Thaumovi modlitbu vďaky za ten nádherný obraz. Do havraních vlasov jej vtancoval vánok, vdýchla morský vzduch. Hrejivé lúče naposledy pohladili jej opálenú tvár a stratili sa za obzorom. Bol čas vrátiť sa do dediny.

Kráčala lesom, keď začula chlapčenský smiech. Spozornela. Pred sebou zbadala obrysy piatich postáv. Svetla ubúdalo, no ona ich aj tak spoznala. Nikolaos a jeho kamaráti. Na chrbtoch mali tulce, za opaskom meče a dvaja z nich za sebou ťahali niečo obrovské. Premkol ju zlý pocit, aj keď vedela, že si k nej nemôžu nič dovoliť.

„Anella,“ zatváril sa Nikolaos prekvapene, keď sa k nim dostatočne priblížila.

„Ahoj,“ pozdravila a chcela ich obísť, ale zatarasili jej cestu.

„Kde si bola?“

„Prejsť sa,“ pokrčila plecami. Nemala najmenšiu chuť púšťať sa s nimi do reči. Navyše, aj tak nevedeli oceniť krásu zapadajúceho slnka. Ich zaujímali len dievčatá a lov. Pohľadom skĺzla na telo mŕtveho diviaka. „Tak, ja už pôjdem,“ rázne vykročila a oni sa rozostúpili. Vydýchla si. Pridala do kroku a onedlho bola v dedine.

V dome sa svietilo. Otčim sa vrátil.

„Vitaj,“ objala ho. „Ako to dopadlo?“ spýtala sa a nedočkavosťou si hrýzla spodnú peru.

„Som rád, že som už doma,“ chytil jej krehké ruky do svojich veľkých. Pozrel do očí, ktoré bažili po poznatkoch zo stretnutia náčelníkov. Neodpovedal hneď. Zvalil sa na diván a ponaťahoval sa. „Celý deň na koni. Asi už starnem. Navyše... nedopadlo to ani zďaleka tak, ako by som chcel,“ úsmev mu povädol.

„Rozprávaj,“ nabádala ho.

„Teší ma, že aspoň ty sa o tieto témy zaujímaš. Kiežby sa to dalo povedať aj o Nikolaovi. Kde vlastne je?“

„Stretla som ho v lese.“

„Boli na love?“

Prikývla. Vedela na čo myslí.

„Najradšej by som ho mal tu, učil ho, keď raz nastúpi na moje miesto,“ povzdychol si. „Myslel som si, že keď dospeje... ale to je jedno. Počty úlovkov naďalej klesajú a ak to takto pôjde ďalej, ešte sa nám jeho schopnosti s lukom zídu.“

„Je to také zlé aj v ostatných dedinách?“ vrásky na jeho tvári v nej vzbudili pozornosť. Už nejaký čas sledovala dianie okolo rybolovu. Aj keď sa nemohla pozerať na utrpenie rýb, vedela, že je to ich hlavný zdroj obživy.

„Ešte horšie,“ šepol.

„More je znečistené,“ povedala zrazu.

„Viem, už sme sa o tom rozprávali.“

„Ale nič si s tým neurobil,“ tentoraz jej z hlasu bolo cítiť, že je namrzená.

„Nie je to také jedno...“

„Čo by nebolo,“ skočila mu do reči. „Všetok odpad, splašky, hnijúce zvyšky mäsa. Všetko to končí v mori. Už ani žraloky tu neplávajú, aby nám to pomohli prečistiť. Široko-ďaleko nezostala čistá pláž.“

„Myslíš, že rybám to nejako vadí? Veď rybári aj tak chodia loviť ďaleko od brehu.“

„O to nejde. Bojím sa hnevu bohov. Možno, keby sme im spravili nejakú pamiatku, sochu, čím by sme im ukázali, že si váž...“

„Čítaš priveľa legiend,“ vstal a otočil sa jej chrbtom.

„Prepáč. Chápem, že si prestal veriť, ale...“

„Nič nechápeš!“ vyštekol na ňu až nadskočila, ale hneď to oľutoval. „Prepáč, viem, že nie som jediný, kto stratil svojho blízkeho. Tvoja mama bola skvelý človek, ale až príliš im verila. Áno, už sme sa o tom rozprávali mnohokrát,“ povedal, keď otvorila ústa. „Ale je niečo, čo som ti ešte nepovedal. Jej stará matka bola silne veriaca. Až tak, že ju každý považoval za čarodejnicu. Všetci od vašej rodiny bočili. S tvojím otcom som vychádzal len ja. Preto vtedy, keď...“ nadýchol sa, aby mohol pokračovať, „do pekla, povedz mi, prečo bohovia vtedy nezachránili tvojich rodičov pred tou vlnou? A prečo nezachránili moju ženu? Čo také im urobila, že musela zomrieť? Veď svojho syna ani nepoznala!“ zaleskli sa mu oči. Rozhorčenie vystriedal smútok.

Anella cítila bolesť, ktorou prekypoval. Stratiť svoju lásku pri pôrode a prevziať všetku starosť o malé bábätko muselo byť veľmi náročné. Ale ona na bohov zanevrieť nechcela. „Možno som z nejakého dôvodu prežila,“ zašepkala nevediac, ako na to zareaguje.

Pozrel na ňu, akoby chcel veriť, že mu prišla do života, aby niečo zmenila. „Nebudem ti tvoju vieru brať,“ prehovoril napokon. „Ale odo mňa uctievanie bohov nečakaj.“

Prerušil ich hlučný smiech a vrava zvonka. Ozvalo sa buchnutie dverí.

„Otec!“ Nikolaos odložil tulec a privítal sa s ním, pričom vôbec nezachytil hustú atmosféru, ktorá tam panovala. „Vieš, akú potvoru sa nám dnes podarilo uloviť?“ rozpažil ruky čo najďalej od seba. „Viac ako štyri talenty!“

Otec uznanlivo prikývol a potľapkal ho po pleci.

„Idem sa najesť. Po love mi vždy vyhladne,“ Nikolaos odišiel do kuchyne, pričom Anellu úplne odignoroval.

„Ja si idem ľahnúť,“ otec zívol a vytratil sa.

Anella sa chvíľu rozhodovala či pôjde spať, no nakoniec zamierila do kuchyne. Nikolaos sa práve zahryzol do chleba.

„Fo fteš?“ spýtal sa s plnými ústami.

„Vieš, tvoj otec ťa má rád,“ začala opatrne, „potrebuje ťa mať nablízku.“

„Hovorí tá, čo s ním trávi až príliš veľa času,“ odvrkol.

„Ja som len...“

„Prečo sa vôbec do toho staráš?“ oboril sa na ňu.

„Možno to tak necítiš, ale záleží mi na tebe a na tom, aby ste si k sebe našli cestu.“

Nikolaov pohľad na moment zmäkol.

„Lenže, keď vidím, že má toľko starostí a že mu chýba pomocná ruka, tak ma to trápi. Vychoval ma ako svoju.“

Nikolaos pomaly položil chlieb na tanier. Pozrel na ňu a ona si v tej chvíli myslela, že začne kričať. Namiesto toho však zvesil plecia a sklopil zrak. S ťažkým povzdychom vyslovil: „Nikdy nebudeš mojou sestrou.“

Zdvihol sa a odišiel do svojej izby. Zostal po ňom iba nedojedený chlieb ako trpká pripomienka ich naštrbených vzťahov.

*

Nikolaos sa posledné dni Anelle vyhýbal. Z domu odchádzal skoro ráno a vracal sa neskoro večer. Otec, ako náčelník, dobiehal zameškané. Kontroloval obchody, vývoz a dovoz. Anella, aby sa necítila taká osamelá, trávila väčšinu času v zátoke za útesom. Tam, kde neboli žiadni rybári ani lode. Žiadny smrad zo splaškov, či hluk ani zhon. Iba šum mora narážajúceho na skaliská lemujúce pláž a spev vtákov z neďalekého lesa. Iba tam sa vedela naplno spojiť s tým, čo príroda ponúkala. More ju priťahovalo zo všetkého najviac. Tak to bolo odjakživa. Uvedomovala si zvláštnu blízkosť, ktorú voči nemu pociťovala. Niekedy premýšľala nad tým, že ju s ním spája niečo viac, ako len dobrý pocit.

Za tie roky sa o mori a všetkom, čo v ňom žije, naučila dosť. Otčim jej z mesta priniesol množstvo pergamenov a kníh, ktoré obsahovali legendy a poznatky z rôznych oblastí.

Ale ani knihy, či vedomosti starších, jej nedodali taký obraz o mori, aký si jeho skúmaním vytvorila ona sama. Neustálym potápaním sa dokázala vydržať pod vodou dlhšie ako ostatní. Keď bola pod hladinou, všetky starosti všedného života sa odplavili niekam preč. Drobné rybky jej plávali pomedzi prsty, akoby sa s ňou chceli spriateliť. Ďalej od brehu sa rozprestieral koralový útes. Množstvo farieb a drobných živočíchov sa vlnili v dokonalom spolunažívaní. Už keď ho videla prvýkrát, pochopila. More bolo jej život.

*

Keď zostala na pláži sama, zhodila zo seba ľanové šaty a kráčala po drobných zaoblených kamienkoch. Inokedy azúrové more malo teraz sivastý nádych. Slnko si pomaly sadalo za obzor, o chvíľu už toho pod vodou veľa neuvidí. Pridala do kroku. Chodidlá prvé pocítili teplé objatie mora. Kráčala sebavedome ďalej, rozvírená voda ju šteklila na bruchu. Anella na chvíľu zastala. Nad hladinou jej trčala len hlava a obnažené prsia. Zhlboka sa nadýchla a zmizla.

Voda jej zastrela sluch, štebot vtákov vystriedal šum. Chvíľu sa len tak vznášala, potom zamierila ku dnu. K večeru bývali v zátoke aj väčšie ryby. Anella mala pred nimi rešpekt, no nebála sa. Aj ony akoby vedeli, že im nechce ublížiť, plávali okolo nej a niektoré sa priblížili natoľko, že ich mohla pohladiť. Navzájom si užívali priateľstvo bez slov.

Keď sa jej pľúca začali dožadovať vzduchu, odrazila sa od dna a ako podmorský šíp vystrelila nahor. Slnko práve zapadlo. Vyšla z vody. Vyžmýkala si mokré vlasy, ktoré jej padali až na zaoblený zadok. Ovial ju vánok a na tele jej okamžite naskočili zimomriavky.

Zastala. Okrem chladného vzduchu vycítila aj niečo iné. Nebola tam sama. Náhlivo prešla k šatám pohodeným na pláži a trasúcimi sa rukami si ich natiahla. Zvláštne, ešte pred chvíľou, v objatí mora, sa cítila bezpečne, avšak teraz jej srdce bilo ako splašené. Ostražito sledovala okolité stromy, ale nezachytila žiadny pohyb.

Cestou tmavnúcim lesom premýšľala nad tým, že by si mala zaobstarať aspoň dýku. Alebo luk a šípy.

Nikolaos by ma mohol niečomu priučiť. Pri tej myšlienke sa uškrnula. Na to by nikdy nepristal.

„Anella!“

Srdce jej zamrelo, výdych sa zasekol na polceste von. Chodník pred ňou bol prázdny. Začula šušťanie a praskanie vetvičiek. Obzrela sa. Pomedzi stromy sa k nej blížil jej nevlastný brat. Vlasy mal strapaté od vetra.

„Kde si bol?“ premerala si ho. Zdalo sa jej, akoby šiel smerom od...

„Šiel som za tebou,“ v jeho hlase chýbalo zvyčajné opovrhovanie a to v nej vzbudilo pozornosť.

„Stalo sa niečo otcovi?“ ruka jej vystrelila k tej jeho.

Pri tom dotyku sa zachvel. „Nie, otec je v poriadku. To rybári. Vrátili sa bez jediného úlovku.“

„Všetci?“

Prikývol.

„Možno to ešte nič neznamená,“ zamračila sa. O rybách v zátoke mu ale nepovedala. „Musíme počkať. Jeden deň je málo na robenie záverov. Otec je v prístave?“

„Hm?“ precitol a pozrel jej do očí.

Silnejúci vietor znásobil napätie medzi nimi.

Srdce sa jej rozbúchalo. Videla, kam sa pozeral. Šaty na mokrých miestach trochu presvitali. Pri pomyslení, že ju sledoval práve on, sa v nej miešali pocity.

Doma sa zavrela v izbe a odteraz sa vyhýbala ona jemu.

*

O pár dní neskôr ju prebudil buchot. V prvom momente si myslela, že vietor rozrazil okenice. Posledné dni sa jeho intenzita stupňovala a neutíchala ani v noci. Začula kroky okolo svojej izby. Vstala z postele, prehodila si cez seba deku a utekala sa pozrieť, čo sa deje. Otec práve vychádzal z domu. Dvere privrel, ale nezavrel ich úplne. Anella sa potichu priblížila, počula niekoho rozprávať. Hlas neznámeho znel náhlivo, triasol sa mu.

„...zdá sa, že sa približujú.“

„Čo špehuješ?“ na chrbte pocítila letmý dotyk Nikolaovej hrude, keď sa k nej naklonil.

Otočila sa. Stál až príliš blízko, takmer sa dotýkali nosmi. Telom jej prebehol zvláštny pocit. „Pššt,“ zahriakla ho a otočila sa späť. Počula, že sa zhlboka nadýchol, akoby si privoňal k jej vlasom. V tvári pocítila horúčavu.

„Čo budeme robiť?“ hlesol hlas zvonka.

Na to sa dvere rozleteli a dnu vtrhol otec. Na tvári mal ustarostený výraz. Až potom zdvihol zrak a všimol si, že v miestnosti nie je sám.

„Zle je,“ vydýchol a spustil sa na stoličku.

„Desiaty deň bez jediného úlovku?“ spýtal sa Nikolaos.

Otec len slabo pokrútil hlavou. Nasucho preglgol a tvár si skryl do dlaní. Pošúchal si spánky a až potom prehovoril. Šepkal, akoby sa to bál vysloviť. „Niečo horšie. Susedné dediny napadli harpye.“

Anella si s Nikolaom vymenili letmý pohľad.

„Prosím? To akože tie bájne harpye?“ Nikolaos odmietavo pokrútil hlavou. „To je nejaká hlúposť,“ prekrížil si ruky na prsiach.

„Nie, nie je. Napadli aj naše člny. Z piatich sa vrátili len dva.“

Anella chytila otcove ruky do svojich, ako to robil aj on jej. „Aké máme možnosti?“

„Zbaľme čo najviac potrebných vecí a poďme do vnútrozemia,“ vyhlásil mladík a načiahol sa za lukom, ktorý mal svoje čestné miesto na stene.

„Útekom sa nič nevyrieši,“ zamračila sa Anella. „Niečo sa deje. Najskôr klesajúci počet úlovkov, potom silný vietor a teraz harpye. Podľa mňa to všetko spolu súvisí.“

„Len nezačni zase tie svoje báchorky o hneve bohov,“ prevrátil očami Nikolaos.

Anella naňho prekvapene pozrela. Netušila, že ju aj niekedy počúval. Vždy si myslela, že je preňho ako vzduch, niekto, koho prítomnosť musí iba strpieť.

„Počkajte,“ vytratila sa do svojej izby a vrátila sa so zväzkom pergamenov. Listovala v ňom, až kým nenašla čo hľadala. „Aha,“ prstom ťukla na stránku, kde bola nakreslená žena s roztiahnutými krídlami. Ústa so špicatými zubami mala otvorené dokorán, akoby kričala. Pokožka na hrudi splývala s perím a namiesto chodidiel mala vtáčie pazúry. Maliar verne znázornil jej zúrivosť a majestátnosť.

„Toto... toto vážne existuje?“ Nikolaos nahlas preglgol.

Anella si všimla, že mu na rukách naskočili zimomriavky. Keby ho nepoznala, aj by si pomyslela, že má strach.

„Píšu tam niečo o tom, ako ich poraziť?“ spýtal sa s nádejou otec.

„Nie. Píšu len, že sú to dcéry boha Thauma.“

„Koho?“

„Thauma. Syna boha morí Ponta a bohyne zeme Gaie. Možno sme si nedostatočnou úctou a znečisťovaním mora privolali na seba jeho hnev.“

Obidvaja muži radšej mlčali.

„Príchod harpyí sprevádza silný vietor,“ čítala ďalej. „Problém nastáva,“ dramaticky sa odmlčala, „keď vietor ustane.“

*

„Myslíš, že to je dobrý nápad?“ otec sa skepticky zamračil.

„Sám si povedal, že bola čarodejnica,“ povedala Anella rozhodne.

„Myslel som celkovo...“ ukazovákom opísal vo vzduchu kruh, „to vyvolávanie.“

„Ak to nebude vedieť Vidiaci, tak si myslím, že ona by nám mohla poradiť.“

„Podľa mňa je to pritiahnuté za vlasy,“ odmietavo pokrútil hlavou Nikolaos.

„Nikto od teba nežiada, aby si sa toho zúčastnil. Najskôr sa opýtam jeho. Iba, ak to nebude vedieť, tak budem... nútená to vyriešiť tým druhým spôsobom.“

„Vieš, že ťa nikto nenúti,“ otec vyložil svoje dlane na jej plecia.

„Viem,“ zašepkala, „Ale ja to chcem. Bude najlepšie, keď sa na to podujmem sama. Nemáme veľa času,“ nečakala na ďalšie protirečenia a rozbehla sa dole dedinou k okraju lesa.

Nešlo sa jej ľahko. Vlasy jej vo vetre viali a bránili vo výhľade. Mala čo robiť, aby ich ako tak skrotila. Až v tieni stromov vetrisko trochu zoslablo. Pred ňou bola ošarpaná chalúpka. Anellu prepadli obavy z toho, čo sa tam dozvie. Preglgla a opatrne zaklopala.

Dvere jej otvoril vetchý starec. Už na prvý pohľad v jeho očiach zazrela niečo viac, ako len obyčajnú múdrosť. Bez slova ju pozval dnu. Mohol vedieť prečo prišla?

„Ja by som chcela...“

Prerušil ju zdvihnutím ruky, ktorú jej priložil na čelo. Trvalo to len krátko, potom sa otočil a načiahol za bylinkami, ktoré viseli zo stropu. Narýchlo pripravil odvar. Podal jej ho v hlinenom hrnčeku so zvláštnymi znakmi po okrajoch.

Anella si ho od neho vzala. „Znamená to, že mi neviete poradiť?“

„Bude lepšie, keď sa do toho naozaj ponoríš,“ pokynul jej, aby sa napila.

Rastlinný výťažok chutil zvláštne, nahorkasto. Takmer okamžite sa jej pred očami zahmlilo. Pocítila jemný dotyk starých rúk a potom na ňu zasadla tma.

*

„Vitaj,“ počula v hlave ženský hlas.

Otvorila oči. Obrysy mala stále nejasné. Žmurkala, chcela odohnať temnotu. Bála sa, že prišla o zrak.

„Sústreď sa,“ hovoril hlas. Bol pokojný.

Obraz sa jej začal vyjasnievať. Pred ňou sedela žena. Tvár jej zdobilo toľko vrások, ako záhybov na šatke omotanej okolo hlavy. Usmievala sa. Anelle podvedome začali utekať kútiky úst od seba.

„Prastará mama?“

Žena prikývla. „Viem prečo si tu.“

„Vieš mi poradiť?“

„Tvoja krv a srdce sú úzko späté s tým, čo sa deje. Nikdy som si nemyslela, že by k takému niečomu došlo, ale čo sa stalo, už sa neodstane. Musíš to napraviť.“

„Ako?“ do tela sa jej vkradol nepokoj. Že by sa dozvedela aj niečo viac?

„Hľadaj sochy,“ hlas starej ženy začal slabnúť.

„Kde?“ Anella sa zúfalo snažila udržať v tomto stave.

„Spýtaj sa otca. Odpros bohov a uvidíš modrý dym.“

Obrysy ženy sa pomaly, ale isto vytrácali.

„Ako si myslela to, že som s tým celým spätá?“ zakričala do silno hustnúcej tmy.

„Pochopíš, keď príde čas.“

*

Neistým krokom sa ponáhľala domov. Rastúci hnev voči otcovi v nej bublal ako polievka.

„Ako to, že si mi o sochách nikdy nepovedal?“ vyprskla hneď vo dverách. „Vedel si, koľko viera pre mňa znamená.“

Otcom myklo. Neprehovoril hneď, hľadal správne slová. „Sú to už desiatky rokov, čo tam ktokoľvek bol. Ja sám si už cestu nepamätám a neviem, či zostal v dedine jediný človek, ktorý by vedel, kde presne sa nachádzajú. Ľudia majú kopec svojich starostí, nie sa ešte niekde trepať na ďalekú cestu a vzdávať úctu bohom, ktorí sa už dávno pominuli. Celé tie roky to nikomu nechýbalo. Tak prečo teraz? Prečo by to malo spraviť nejaký rozdiel?“ bezradne rozhodil rukami.

„Bolesť zo straty zatienila tvoj úsudok,“ zaťala päste. „Ty si vieru stratil, ale ja to predsa len skúsim. Musí existovať spôsob, ako ich nájsť.“

„Viem, kde to je,“ ozval sa nečakane Nikolaos. „Je to pol dňa cesty odtiaľto. Na koni.“ Snažil sa vyhýbať otcovmu pohľadu.

Anella naňho prekvapene pozrela.

„Odkiaľ si sa to dozvedel?“ zavrčal otec. „Neposlúchol si, aj keď som ti zakázal akékoľvek spájanie sa s bohmi?“

„Nešiel som sa tam modliť,“ obraňoval sa, „na sochy som natrafil náhodou pri love. Ukážem ti cestu,“ odhodlane pozrel na Anellu.

„Ak myslíte, že to má zmysel, pôjdem radšej s vami,“ prehlásil otec.

„Tam nám žiadne nebezpečenstvo nehrozí,“ uistil ho Nikolaos.

„My to zvládneme,“ súhlasila Anella, stále zaskočená nečakanou ponukou o pomoc. „A ty sprav, čo je v tvojich silách tu v dedine. Ak to bude potrebné, odveď ľudí do bezpečia.“

Ticho, ktoré nastalo po jej prehlásení, podčiarkovalo vážnosť situácie. Vietor za oknami naďalej vyhrával, čo im, paradoxne, dodávalo odvahy.

*

Otcov hnedák, na ktorom jazdila Anella, už nebol najmladší. Zato Nikolaov čierny žrebec uháňal po lúkach s vetrom opreteky. Stále nemohla uveriť, že niekam idú spolu. Po všetkých tých rokoch napätých vzťahov, sa spojili pre dobrú vec. Do mysle sa jej však vkrádali pochybnosti. Majú vôbec šancu? Alebo všetkých odsúdili na smrť a oni dvaja sa zachránili tým, že ušli?

Odohnala vtieravé myšlienky a popohnala koňa do cvalu. Nikolaos bol hodný kus pred ňou. Pozorovala ho z diaľky, videla len jeho mohutný chrbát, na ktorom mal prehodený tulec plný šípov a luk. Za opaskom mal meč. Ona sama bola vyzbrojená dýkou, ktorú jej požičal práve on. Pamätala si, že ako deti si boli bližší. No potom sa to medzi nimi zmenilo. Už ani nevedela prečo.

Nikolaos odrazu zastal uprostred lúky.

„Čo je? Zabudol si cestu?“ spýtala sa, len čo ho dobehla.

Mlčal. Vyvalil na ňu oči, no ona naňho stále nechápavo hľadela.

„Vietor.“

Až vtedy si uvedomila, že bolo ticho. Otočila sa. Miesto, odkiaľ odišli sa strácalo za kopcom, domy už takmer nebolo vidno. More bolo sivé ako obloha. Nedalo sa určiť, kde sa jedno začínalo a kde končilo druhé. Ale potom zbadala aj niečo iné. Nad susednou dedinou sa vznášali kúdoly dymu. Jeden čierny mrak sa odpojil a blížil sa priamo k ich domovu. Vzduchom sa niesol tlmený škrek.

Nikolaos popohnal koňa. Ona ho bez slova nasledovala. Zachvátila ju nevýslovná hrôza, že to predsa len nestihnú. Kam sa potom vrátia?

Kone sa vyhýbali stromom a poklusom prenikali hlbšie do lesa. Denné svetlo sa pomaly začalo vytrácať. Keď si myslela, že sa tam nadobro stratia, stromy začali rednúť.

Pred nimi sa otvorila pláň. Bola celá posiata drobnými červenými kvetmi, aké Anella ešte nikdy nevidela. A uprostred pláne sa týčili štyri vysoké modly.

Anella zoskočila z koňa a Nikolaos urobil to isté. Kráčala pomedzi kvety s pohľadom upretým na kamenné sochy. Boli vysoké ako okolité stromy. Prstami prešla po vytesaných obrazcoch na najbližšej z nich. Každá predstavovala jedného boha. Nebolo ťažké rozoznať, ktorá patrí komu. Ornamenty vrchov patrili Matke zeme, Gaii. Kamenný stĺp vedľa nej, s vyrytými vlnami, znázorňoval jej syna Ponta. S ním mala syna Thauma. Jeho symbol bol vír. A posledná socha predstavovala Thaumovu manželku Electru, vodnú nymfu.

Anella pokľakla a začala odriekať slová prosby. Zo všetkých síl sa snažila sústrediť, ale pred očami sa jej stále vynáral obraz maľovanej harpye. Myšlienky jej stále zabiehali k otcovi a dedinčanom, ktorí možno práve v tejto chvíli bojovali o svoje holé životy.

Oči mala pevne stisnuté. Šepkanie znelo čoraz náhlivejšie. Prosby opakovala stále dokola. Iba matne vnímala Nikolaov zrýchlený dych.

Uprela oči na vrcholky totemov s očakávaním, že uvidí modrý dym. Nič tam však nebolo.

„Je to márne,“ povedal Nikolaos. „Slepo veríš niečomu, čo ani nevieš uchopiť. A môj otec ťa tak zbožňuje... Keby radšej veril mne!“ vyštekol.

„Niko...“ načiahla sa za ním. Takto ho zvykla volať, keď boli deti. Veľmi potrebovala, aby tam bol s ňou, aby jej veril. No keď sa odtiahol, vidina toho, že by sa ich vzťah mohol obrátiť k lepšiemu sa znova vytratila.

„My dvaja sme nemali vyrastať spolu,“ hlesol. „Viem, že ma otec považuje za neschopného, ale nikdy mi nedal šancu. Vždy sa krútil len okolo teba, lebo ty predsa more zbožňuješ a ja nie. Urobila si zo mňa úplného slabocha. Hnevám sa, ale na druhej strane...“

„Tak prečo si šiel so mnou?“ okríkla ho. Jeho slová ju ranili. „Toto je naozaj dôvod, pre ktorý ma tak nenávidíš? Ja som si priazeň tvojho otca nikdy nevynucovala.“

„Nepovedal som, že ťa nenávidím.“

Moment plný sklamania a hnevu prerušil nadpozemský škrek. Zaplnil im uši, akoby to, čo ten zvuk vydávalo, stálo hneď vedľa nich. Nikolaos sa zmätene obzeral. Luk už držal pevne v rukách, šíp pripravený nájsť svoj cieľ.

„Tam,“ zaúpela a rukou ukázala ponad stromy.

Harpya už bola tak blízko, že dokázali porovnať jej vernú kópiu s tou z pergamenu.

„Niko, prosím, dôveruj mi.“

„Ako ti mám veriť, keď si sama neveríš?“

Stisla pery. Mal pravdu.

„Pokúsim sa ju zdržať,“ zamrmlal.

Anella sa otočila späť k soche a začala ďalšie odriekanie. Tentoraz však roztrasenou rukou vytasila dýku. Ostrie čepele sa zafarbilo na červeno. Anella ani nezjojkla. Otočila dlaň smerom k soche a pohladila ju. Ruka ju štípala, no ona zatínala zuby a úporne prosila. Za jej chrbtom sa ozýval dupot kopýt a výkriky. Neuhla pohľadom, bola ponorená v sústredení. Nedovolí, aby jej pochybnosti všetko zničili.

Skončila. Prudko sa otočila. Kone zmizli. Nikolaos ležal na zemi a všemožne sa snažil odohnať harpyu. Jej obrovské pazúry ho však škriabali, trhali mu oblečenie a na koži zanechávali červené šrámy.

„Zmizni!“ zvreskla Anella a pevne zovrela dýku.

Harpya preniesla pohľad na ňu.

„Poď si po mňa!“ rozkročila nohy kvôli lepšej stabilite a pripravila sa. Nevedela, kde sa v nej zobrala toľká odvaha. Dýkou predsa proti takej oblude nič nezmôže. No keď videla Nika, musela zakročiť. Narýchlo sa ešte obzrela cez plece, sochy však stáli nehybne. Obrátila sa naspäť k svojej protivníčke a v poslednej chvíli odrazila jej útok. Sila nárazu ju zhodila na zem. Dopadla tvrdo na chrbát.

Harpya zaskučala.

Podarilo sa jej škrabnúť ju na jedno z krídel. Ležiac na zemi si všimla meč, ktorý vypadol Nikovi. Načiahla sa po ňom, no harpya bola rýchlejšia. Pazúr sa jej zaboril do predlaktia s takou silou, až mala pocit, že jej zlomil kosť.

Anella zo seba vydala bolestivý krik. Harpya zaváhala. Zostala visieť vo vzduchu, týčila sa nad ňou, akoby sa rozhodovala, ako ukončí jej život.

Anella kútikom oka zazrela Nikolaa. Stál opretý o strom a sledoval ju z diaľky.

Nechá ma tu, prebehlo jej mysľou.

Z posledných síl sa postavila. V rukách už neudržala zbraň. Pohľad mala prázdny, keď sa otočila v ústrety svojmu osudu.

Harpya však neútočila. Oblizla si pazúr, na ktorom sa leskla Anellina krv. Jej ohyzdná tvár sa nechápavo zamračila.

„Zdochni!“

Výkrik nasledovalo svišťanie vzduchu. Harpya otvorila ústa od prekvapenia, keď sa hrot šípu zjavil na hrudi posiatej hnedými perami. Otočila sa a vystrelila k Nikolaovi, ktorý mal luk stále natiahnutý.

Anella videla, ako ho zdrapila a zdvihla zo zeme. Pazúrmi ho držala ako v okovách. Chcela mu ísť na pomoc, nemohla dovoliť, aby sa mu niečo stalo. Vtom sa zatriasla zem, ona stratila rovnováhu a padla na kolená. Vzduch okolo sa rozvíril, až si musela prikryť oči, aby ich uchránila pred čiastočkami prachu.

Počula trepotanie krídel a potom ticho.

Harpya zmizla. Na zemi ležalo iba Nikolaove telo. Dopotácala sa k nemu.

„Niko...“ položila si jeho hlavu na svoje kolená. Očami prebehla po nespočetných zraneniach. Bielu košeľu mal nasiaknutú krvou.

Odkašľal si.

„Niko?“ zvolala s nádejou.

„Anella...“ z oka mu vytiekla slza. „Po... podarilo sa?“ rozkašľal sa.

„Pšš,“ chlácholila ho. Pozrela na sochy. Majestátne sa týčili na oblohe, ktorá chytala oranžový nádych. A na jej pozadí stúpal hustý modrý dym. „Podarilo,“ usmiala sa. „Môžeme sa vrátiť domov.“

Na tvári zvraštenej bolesťou sa mu zjavil úškrn. „Ja sa už do...“

„Nie!“ zastavila ho rázne. „To nehovor,“ pohladkala ho po strapatých vlasoch. Celú hruď jej stláčal skľučujúci pocit. V očiach ju štípali slzy, no všemožne sa ich snažila zastaviť.

Chcel sa posadiť, ale ona mu to nedovolila.

„Oddychuj, nech načerpáš silu,“ zašepkala.

Chytil ju za predlaktie, na ktorom mala hlbokú ranu.

„Musíš ma nenávidieť, že ja som vyviazla len s týmto,“ pokývala hlavou.

„Nie,“ palcom opatrne prešiel po okraji zranenia. V tom dotyku bolo toľko nehy. „Práve naopak,“ s veľkou námahou zdvihol ruku a pohladkal ju po líci. „Milujem ťa,“ zašepkal. „Vždy som ťa miloval.“

Anelline oči už viac nedokázali udržať slzy. Začali jej stekať po zaprášených lícach a vytvárali cestičky smútku. Naklonila sa nad neho, ich dych sa spájal v jedno, až sa ich pery dotkli. Až doteraz si myslela, že ho brala len ako staršieho brata. Ale tak veľmi sa mýlila. Celý čas klamala iba samú seba.

Keď sa odtiahla, uvedomila si, že Nikov dych sa zastavil.

„Aj ja ťa milujem,“ vyslovila a zovrela ho v náručí.