„Kde je môj scimitar?“ sykol polelf a štuchol orka pod rebrá.

„Počuješ, Didrik?“ zasyčal zas, načo mu ten zblízka zavrčal do tváre.

Veľké očné zuby sa mu ešte väčšmi vysunuli z ďasien spodnej čelusti.

„V riti,“ odvrkol ork, „predal som ho!“

Polelf menom Furiel zalapal po dychu.

„Čože si urobil?!“

„Držte obaja tie smradľavé gamby!“ zastarel sa Matyáš Holmštajn, ktorý im v tom kroví robil voľky-nevoľky spoločnosť, „a hneď!“

Nevraživá dvojka na chvíľu stíchla, navzájom po sebe gániac. To ticho však bolo kratšie, než gnóm, ktorý si ho vyžiadal.

„Prečo si predal môj scimitar?“ naliehal Furiel.

Matyáš prevrátil očami. Pri bohoch, zase...

„Pre hovno,“ vrčal Didrik, „sa zamysli ako to znie. Scimitar. Ja ti poviem ako to znie - chujovo! Kúp si normálnu zbraň. Rapier alebo kord...“

„Daj mi svoju šašku!“

Didrik zovrel v ruke sekeru.

„Nemám!“ vyštekol, „prečo asi nosím toto? Stokrát som ti vravel, že som ju dal-“

„Hej, hej, už ten príbeh poznáme. Chumajovi, ktorý ťa odklial; to môžeš hovoriť starej materi...!“

„Ty!“ zreval ork a pozdvihol zbraň.

Matyášovi Holmštajnovi sa v drobnej ruke zablyšťala dýka.

„Ešte slovo a budete za sebou ťahať vaše zasraté črevá!“ sipel gnóm a v očiach sa mu zaiskrilo.

„Už ide!“ zvolal Furiel.

Spoza zákľuky sa ozvali zvuky kolies a nedlho nato trojica zočila aj fiaker. Na kozlíku nik nesedel; akoby sa hýbal sám od seba. Matyáš Holmštajn šibol očami po svojich súputníkoch. Nezdalo sa, že by ich to vyviedlo z miery. Dvakrát mu nasucho poskočil ohryzok. Ako vodca lúpežníckej bandy musel pôsobiť suverénne.

Kočiar bol od nich už len pár lakťov. Akoby sa strácal pred očami, hútal Matyáš Holmštajn. Nepokojne sa zavrtel na mieste.

„Pripravte sa!” zavelil cez ten lomoz, čo fiaker narobil, „a HOP!“

Skočili ako jeden - Matyáš na kozlík, Didrik a Furiel sa chceli odraziť až na strechu.

Lenže neľudia mienia, bohovia menia.

Pod orkom a polelfom sa otvorila blana a oni sa ocitli vnútri podivného kočiara. Smrdelo to v ňom hnilobou. Bodaj by nie! Keď sa pohnieždili na navlhnutých sedadlách, do očí im padla pár nediel stará mrcina a ohlodaný umrlec.

Než začali hrôzou lamentovať, predbehol ich neborák Matyáš Holmštajn.

Na kozlíku už totiž nesedel sám. Belavú tvár lemovanú kútmi a pajšlami na neho upieral so smiechom na perách vycivený pohonič.

A fiaker sa rútil neistými cestami stále rýchlejšie.

*****

Krčmička pod zámkom Pilcburk v osade zvanej Zuby praskala vo švoch. Výnimočne to nebolo tým, že sa hostinskému kazilo pivo a preto šiel s cenou dole. Dnes večer mali miestni onakvejšiu zábavu.

O široký pult sa chrbtom opieral bruchatý muž v modrej tunike. Rednúce svetlé vlasy mu padali do očí, tvár mal červenú a ťažko dýchal. Pod krky ho držal statný hrobár. Bachratý mužík, ktorý sa natriasal na konci funebrákovej pravice, davu dlhšie ležal v žalúdku.

„Ľudia, nebláznite!“ chlácholil rozvášnených dedinčanov richtár-hostinský, „Žiadne upaľovanie - ešte sa chytí šenk. Pekne si ho utopíme; ako mača!“

To vyvolalo nadšené výkriky. Len vonku, z maštale, sa ozývalo žalostné híkanie.

„Čo po mne chcú?“ vyšmykol sa previnilec, „veď ja nie som nejaký bosorák, lebo špiritista...!“

„Ale špiritusu si už popil dosť!“ zahrmel richtár, „tak si vyber sám, Tadeáš z Postmontem - abo nám pomôžeš, abo ťa utopíme!“

Tadeáš zagúľal očami. Pred jediným splnom bolo všetko tak ako malo: Tadeáš pomohol richtárovi zistiť, odkiaľ sa berú v osade živé mrciny. Pomocou odvaru odklial orka, ktorý ako jediný prežil richtárov ortieľ - pobiť všetkých nemŕtvych, ktorí po nociach budili miestnych. A navrch sa Tadeášovi podarilo odhaliť aj vinníka; bol ním kastelán Vigo, ktorý teraz hnil v zámockom žalári.

Dostal za to sedem zlatiek - štyri preslopal a prežral, tri poslal domov mamke. A keďže bol Tadeáš učeným bylinkárom a k bývalému magistrovi alchýmie Vigo bol v súčasnosti zákon nepriateľsky naladený, dostal plavý učenec aj novú robotu.

Jeho spoločník, staručký somárik Percival, tiež neobišiel naprázdno. Starala sa o neho krásna deva a každý deň mal vo vedre čistú vodu a v kŕmidle čerstvú poživeň.

„Čože to mám vlastne urobiť?“ hlesol Tadeáš.

Hrobár ho konečne pustil a ľud sklamane zaúpel. Tešil sa na popravu.

*

„A nemohol by som vám radšej opraviť koleso?“ zastenal Tadeáš, keď mu richtár ukázal rozvalinu Starého mlynu.

„Trt makový,“ precedil richtár, „pri tej búrke nám ho dočista vyvrátilo. A ešte sa nám tam aj vodník zabýval, pľuha! Len ty pekne vyžeň stadeto mátohu a všetkým zase dobre bude! Lebo inak...“

Hrobár naznačil úder na bradu. Tadeáš si utrel sopeľ. Pochopil.

Bledý mlyn sa prízračne skvel na prázdnej pláni za osadou. Strnisko, ktoré kedysi bolo trávou, ešte zdôrazňovalo bezútešnosť tohto miesta. Aj tá rieka bola kalná. Percival po svojom pánovi nepekne fľochol pohľadom.

„Bauuuuuuu!“ ozvalo sa odteľ.

Tadeáš sa strhol; nebojácny Percival sa len otriasol. Z konopnej kapsy na pleci vytiahol bylinkár zväzok sušiny.

„Kurva-tam,“ pošúchal si zronene vysoké čelo, „do čoho som sa to zase navŕtal?“

Vybral kresadlo a podišiel bližšie.

*

Ošarpanými stenami prenikala vôňa šalvie. Percival sa snažil kopýtkami prekryť nozdry; nakoniec zvolil pobyt na vzduchu a svoju nevôľu začas ohlasoval nespokojným híkaním.

Na Tadeáša padla únava. Byliny mu vyvolali potupelosť a on sa do nej ponoril ako sa premrznutý ponára do teplých duchien. Podchvíľou zabúdal, prečo tu je.

„Prepáč, človiečik,“ oslovil ho akoby zdiaľky ženský hlas, „necháp ma zle; ja nemám nič proti týmto travinám, čo omladina podúchava. Ale nemohol by si s tým ísť von? Štípu z toho oči...“

Tadeáš sa s omámeným úsmevom otočil. Priamo pred ním sa zhmotnila biela ženština. Skutočne mala začervenané oči.

„To je šalvia,“ vysvetľoval, „malo by to odohnať zlých duchov.“

„No tak to si šetri sily. Ja zlá nie som; iba nešťastná.“

Tadeáš sa panne lepšie prizrel. Keď mu to došlo, zahmlilo sa mu pred očami a podlomili sa mu lajsne. Percival začul buchot a ako strážny pes sa vrútil dovnútra. Štekať nevedel, tak aspoň híkal.

*****

Keď konečne precitol, stále okolo neho ustarostene prešľapoval. Ženština sa držala obďaleč a precítene stonala. Tadeášovi tepalo v sluchách; snažil sa spracovať, čo sa stalo. Dobre, duchovia jestvujú, povedal si. Veď zato ma sem vyslali.

„Čo tu hľadáte?“ ozvala sa žena, akoby čítala myšlienky.

Tadeáš sa posadil a pretrel si okále.

„Richtár ma donútili ísť,“ vzdychol si, „na novom mlyne odtrhlo koleso. Oprava je pridrahá - ľahšie vyhnať ducha zo starého. Aspoň podľa nich.“

Trpko sa usmial a sklonil zrak k zemi.

„Myslíš, že ja mám z tohto radosť? Tiež by som strašila radšej kdesi na pobreží, či v uličkách Starigradu...“

Tadeáš sa poškrabal na plešivejúcej hlave. Odkiaľ začať?

„Ty si moc duchov ešte nevyhnal, že?“

„No, popravde: žiadneho,“ odvetil zachmúrene, „ani času na štúdium mi nedali. Keby niet tejto šalvie, ani sa nemám od čoho odraziť. Ja som bylinkár. Alchymista. Nie nejaký... Ani meno tomu dať neviem.“

„Aj tá šalvia ti bola na prd.“

„Tak inak: čo sa ti stalo?“

„Ale čo; kľudne ma súď. Nuž, rada som si zavše prihla.“

Tadeáš nadšene prikývol. Tiež sa rád pozrel na dno žajdlíka.

„Raz som šla zo šenku domov - to som bývala v osade - a naraz mi plano prišlo a triaška ma chytila... A ocitla som sa tu; bledá ani múčny červ.“

„Ja viem, kto si!“ jasal, „nie tak dávno sa ti to prihodilo, tak?“

„Tak,“ prisvedčila prízračná pani, „asi jeden spln mátam, nie viac. Ty o tom niečo vieš?“

„ Baže. Pila si pod zámkom otrávenú pálenku, čo z ľudí nestvory robila,“ hanblivo stíšil hlas, keď sa musel priznať, „kým som našiel liek a odhalil previnilca, richtár prikázali všetkých pobiť... Ty si Anna Lisa Schmidtová; ja Tadeáš Burgyňa. Mrzí ma, že som ti nevedel skorej pomoci...“

„Tak je to tedy,“ šepla, „keby som nebola ožranica, ešte som mohla žiť. Choď, Tadeáš, a pochovaj moje kosti; hádam ma tak prepustíš na onen svet.“

Učenec sa zdvihol a chcel jej položiť ruku na plece, no temer cez ňu prepadol. Ale Anna Lisa si ho už nevšímala. Zase stonala a kvílila a v tejto chvíli by jej žiaľ nedokázal nik utíšiť.

*****

Richtár sa díval, ako hrobár hodil poslednú lopatu na spopolnené ostatky štyroch ľudí. Na záver poslal na tú hromádku chriacheľ a za zdesenými pohľadmi len mykol plecom.

„Už naň šťali psy, i padal lejak,“ hodil hlavou k popolu pod hlinou, „týmto tomu bárs neublížim.“

„Tak, Tadeáš, urobili sme, čo bolo treba. Zvyšok je na tebe. A nie aby ti napadlo prísť večer do šenku. Kým nespravíš, čo máš, budeš nocovať v mlyne aj so svojim kibicom.“

Percival sa pri tom posmešku zamračil. Tadeáš ho musel zadržať, aby sa s richtárom neporátal.

„A keď uspejem? Koľko zlatiek sa mi ujde?“

„Zlatiek?“ zasmial sa sucho richtár, „budeš rád, že si holý život zachrániš a že ti živnosť nezruším! Vraj zlatiek...“

Bez potúženia sa a bez výhľadu na pokojný spánok, pobrali sa Tadeáš a Percival spiatky k Starému mlynu. Neboli ani v polke cesty, keď...

„Bauuuuuuuu...!֧“ nieslo sa k nim holou pustinou.

Tadeáš zaostal a sklonil hlavu. Percival sa k nemu spýtavo natočil; učenec však len mávol rukou. Z kapsy vybral knihu, ktorú našiel v kastelánovej zbierke. V koži viazaná budila väčšiu vážnosť, než strhaná dvojica.

Tadeáš somárikovi podržal vráta a vstúpil do mátožného domu až po ňom. Anna Lisa sedela na starej truhlici, perleťovo mliečna pokožka jej žiarila do tmy. Márne skúšala vziať do rúk podobizeň devy, ktorá jej bola nápadne podobná.

„Nuž, aspoň sedieť sa ti darí,“ riekol Tadeáš miesto pozdravu.

„Čupím nad tou truhlicou, inak by som prepadla,“ ozrejmila Anna Lisa, „mať živé kolená, tak už bolia ako čert. Pochoval si ma?“

„Pochoval,“ prikývol. O funebrákovom hanebnom konaní radšej sa nezmienil.

„A nič z toho,“ vzdychla si, „čo to máš za knížku?“

„Náuka o vyháňaní zlých duchov. Viem, viem,“ zastavil ju, „ty si dobrý duch. Lenže o takých sa nikde nepíše.“

Anna Lisa sa posunula na truhlici a Tadeáš si prisadol.

„Ty si mi zvláštny; akýsi učený. Ja som čítať nikdy nevedela. Nuž, vrav, čo sa tam píše?“

Tadeáš si oblizol prst a otočil stránkami. Hundral si popod nos. Hľadal niečo, čo by im pomohlo.

„Takže to máme: vyhaňanie byľou - nič... Pochovanie ostatkov - nič... Duch môže mať nedokončené úlohy; nedokončila si niečo, Anna Lisa?

„Guláš som dovarila, kocúrovi mlieko nahala, pohárik som nikdy nenechala nedopitý... Nič mi nenapadá.“

„Hm, tak ďalej... Náhla nečakaná násilná smrť, či strach z bohov...?“

Mykla plecom.

„Ja si nespomínam, že by ma lopatami bili. A strach z bohov nemám; však by sa mi na onom svete iba uľavilo!“

„Túžba sa ďalej starať o pozostalých.“

Pozrela sa na obrázok dievky v ráme a zas ho skúsila chytiť. Rozkvílila sa, až si musel Percival dlhé uši skryť medzi ratice.

„Asi máme víťaza,“ zamrmlal Tadeáš trpko, „čo je to za mladicu?“

„Moja dcérka Ivona,“ šepla smutne, „šla na štúdiá do Starigradu. Čo by som dala zato, aby som sa dozvedela, že sa jej darí a že je živá a zdravá a nechová ku mne nenávisť.“

Tadeáš si vydýchol a knihou prestal listovať.

„Napíšem jej list a pošlem ho po rýchlom poslovi,“ prisľúbil, „idem zaraz.“

*

Posol bol rýchly a odozva ešte rýchlejšia. Za štyri noci prišla odpoveď, ktorú schudnutý Tadeáš tlmočil nedočkavému duchovi.

„Na rok z nej bude magistra. Zasnúbila sa so synom garbiara: darí sa jej teda dobre. Na mamičku sa hnevať nemôže - veď aj z núdznych pomerov ju vedela na školy poslať a vždy sa o ňu pekne starala. Rada by ju naposledy vidieť; sľúbiť to však nemôže...“

Anne Lise sa na perách usadil úsmev. Keby nebola mŕtva, určite by aspoň o desať zím omladla.

„Chodiť nemusí; dosť má toho. Ej, či sa mi uľavilo. Ďakujem ti, Tadeáš! Teraz už namôjveru musím zmiznúť!“

Aj Tadeáš sa tešil, nehovoriac o Percivalovi, ktorému už chýbala jeho ľúbezná opatrovnica. Bál sa tohto úkolu, no za milým duchom mu aj smutno bude. V Zuboch ho čakajú len pažravý richtár, bojachtivý hrobár a nedočkaví ľudia. Ale pálenku majú dobrú, hútal.

Rozlúčili sa bez objatia, popriali si všetko dobré a so smiechom sa zhodli, že by sa už viac vidieť nemuseli.

Lenže duchovia mienia, bohovia menia.

Keď sa nasledovného rána vrátil Tadeáš s kompániou, nik nemal potuchy o tom, že v Starom mlyne nie sú samy. Mlynár si už bez nadšenia obzeral nebielené steny, richtár prepočítaval, koľko ho to bude stáť, Hanuš si obzeral pôdu pred mlynom a Tadeáš s Percivalom si hľadeli pod nohy.

„Bauuuuuu...!“ ozvalo sa na poschodí a spustilo trmu-vrmu.

Richtár si rozbil hlavu o policu. Hrobár sa vonku šmykol na rannej zemine a nabil si trtáč. Percival si vyrazil zub o kopýtko, Tadeáš si spálil ofinu o vlastnú pochodeň a mlynár si posral biele gate. Škody boli obrovské a nenávratné.

Štvorica vyrazila vráta a takmer sa prekopŕcla cez uboleného hrobára. Tadeáš od neho lapil do zubov, vraj aby somárovi nezávidel a richtár sa mu znovu topením vyhrážal. Tentokrát však Percivala nik nemohol zastaviť, aby nerozdal pár kopancov.

Po dlhom vyjednávaní dostal Tadeáš ešte jednu šancu. Dve krvavé gamby sa navrátili do mlyna, aby zjednali s duchom raz a navždy poriadky.

„Kde si?“ zachripel rozpálený učenec, „povedz, prečo mi to robíš? Veď ma kvôli tebe zachloštia!“

Anna Lisa sa zjavila na vrcholku dreveného schodiska.

„Ach, to si ty...“

„Ja veru! Povedz, prečo nejdeš strašiť niekam do riti? Prečo tu?“

„A ty si myslíš, že ja tu chcem byť?“ zdvihla hlas aj ona, „že by som neodpočívala v pokoji? Nedá sa mi odtiaľto ísť, ani keby som neviemako chcela! Zájdem pár lakťov pred vráta a zase som naspäť tu. Neviem si s tým rady... Aj by som sa zmárnila, keby... Veď vieš.“

Zúfalý Tadeáš sa posadil na truhlicu medzi suťou a prikryl si dlaňami ustaranú hlavu.

Mávol rukou nad nešťastným dobrým duchom a opustil mlyn. Keby niet stráží, ktoré hliadkovali v lese pred osadou, dávno už hodí päty. Z kapsy vybral všetky svoje veci a zložil si ju pod zadok. Oprel sa chrbtom o strom a zaspal. Na tvári mu hral spokojný úsmev - mal totiž plán.

*

V krčmičke sa zažali lucerny. Richtár-hostinský začal čapovať holby piva, nalievať žajdlíky trpkého vína a náprstky domácej pálenky. Kupcom a štamgastom pitie rozniesol, cudzáci museli počkať na výčape. Zatiaľ moc nebolo koho obslúžiť - len dvaja kupci sa nalievali pivom a traja starigáni čušali nad žajdlíkom, zabraní do hry v karty.

Štrbavý kmeť, ktorý zamykal bránu do osady sa zmätene terigal k richtárovi. Šedivce mal zlepené čímsi červeným a neveriacky si olizoval sukovité prsty.

„Havranovlasí pred bránou,“ šepol vydesene, „dožadujú sa vstúpiť do osady!“

Richtár vytiahol spoza pultu budzogáň a odpásal si zásteru.

„Kde je Hanuš?“ osopil sa na starca.

Starec sa podmračil a mrdol plecom.

Richtár do neho strčil ramenom a už aj sa hnal k bránam.

Starec si ešte oblizol prsty od čerešňovej šťavy a zasmial sa do dlane.

„Hybaj, Tadeáš! A nezabudni na závoru!“

Hodiny, čo richtár, hrobár a stráže prečesávali blízke lesy, mali uplatený starec a Tadeáš len pre seba. Pol džbánu pálenky Tadeáš vypil na tri hlty. Konečne bol vo svojom živle. Starec prijímal objednávky a sem-tam si tiež niečoho prihol. Udatný Percival robil oči. Pustil len toho, kto nesmrdel richtárom.

„... a potom,“ zadúšal sa rehotom mrzký žoldnier zo Severu s nepekným beľmom na oku, „potom vraj tie hovädá skočili rovno na ten mátožný kočiar!. Prisahám pri Rohatom, že keď ich nájdem, tak im to ešte celú zimu budem trieskať o hlavu, hahaha!“

„Tak toto bol tvoj plán?“ zaškľabil sa starý a kopol do seba za dva prsty domácej.

„Nič lepšie mi nezišlo na um,“ odvetil Tadeáš, „po chľaste mi to viacej myslí.“

Prehlásenie u starca vyvolalo záchvat smiechu, ktorý sa zmenil na výbuch suchého kašľa.

Na okamih mu napadlo, že by mal možno vypočuť bývalého kastelána, či prehodiť pár slov s ľuďmi, ktorí prechádzajú cez Pilcburk. Možno by čosi vyzvedel.

Ale ľudia mienia, bohovia menia.

Severan s kalným okom spozornel, keď okolo neho prešiel vratkým krokom.

„Teba poznám!“ zavrčal a poslal prekvapenému Tadeášovi jednu vzduchom chladenú medzi oči.

*

Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Tadeáš síce dostal v ten deň po papuli a nos mal tiež posunutý kus východnejšie, zato však nemusel čeliť hnevu richtára, jeho nohsleda funebráka, ani sklamaných a smädných stráží.

Popíjajúci hostia si zmenu obsluhy nevšimli, nieto aby ešte žalovali. A kmeť si naopak ešte vyslúžil od richtára pochvalu, že ho tak šikovne zastúpil.

Vlastne len Percival si nemo vyčítal, že severana nepoznal skôr. Práve on mu kedysi nakopol vantrub. Nuž, somárik aspoň trpel mlčky; zato Tadeáš čo chvíľu stenal. Hlava mu trieštila tam po pálenke, tam po buchnáte. Vidina topeného tela mu tiež bárs dobre nerobila.

Prestal sa však ľutovať, pozviechal sa a s poloprázdnou kapsou šikoval naposledy do mlyna. Nedbal už plaču dobrého ducha, šiel rovno dnu.

„Vylez, Anna Lisa! Prišiel som sa rozlúčiť - už naozaj!“

Biela pani sa zhmotnila pod schodami a podišla k doráňanému bylinkárovi.

„Dobre ťa doudierali,“ vzdychla, keď zočila jeho tvár, „mne kvôli?“

Tadeáš pokrútil hlavou.

„Vonkoncom. Ja a Percival sa dávame na útek - ba vari aj na zboj, ak nás nelapia. Len jedno ma kvári,“ stiahol ústa od bolesti, keď ho premýšľanie vera zabolelo, „ty si predsa mala chalupu v Zuboch, nie je tak?“

„Mala. Vŕta ti hlavou, prečo straším tu, mám pravdu?“

Tadeáš mlčky prikývol. Percival zastrihal ušami; už vedel, koľká bije.

„No tak sa ešte raz posaď, Tadeáš Burgyňa, a ja ti všetko rozpoviem.“

*****

„Narodila som sa tu v Zuboch mamke a apovi Schmidtovcom. Vždy sme mali hlboko do vačku, ale veľmi sme sa ľúbili a tak šlo všetko ľahšie. Na také parády ako je škola som ani nepomyslela - mali sme kravku a sliepky a dosť roboty kolo domku.

Keď som bola staršia, dievka súca na vydaj, nebola som žiadna krásavica - veď vidíš. Ale cez osadu hore cez Pilcburk vždy dakto prechádzal a aj na mňa sa Šťastena usmiala. Zapozeral sa do mňa milý kupec menom Fabián.

Netrvalo dlho a prespala som sa. Bol to môj prvý amant a ja som sa bála, že dopadnem ako tie hlupane, čo nás nimi mamky strašili: že ostanem sama s deckom na hanbu sveta…

Ale Fabián taký nebol. Viac predával, aj na severe, kam sa iní báli a hneď ho stavať mlyn a že v ňom na začiatok aj žiť budeme. V Zuboch už jeden mlyn bol a s richtárom sa nemali v láske, nuž sme to postavili mimo osady, ale ešte stále v urbári.

Mala som už bambuch ako svet, keď sme mlieť začali a Fabiánova múka sa hneď uchytila v celom kraji. Nuž ju teda začal voziť ďalej a ďalej; raz dokonca tri vrecia až do Starigradu! A z jednej cesty... Sa už nevrátil.

Ostala som s malou na všetko sama - a to ti poviem, mlieť múku na chleba, to ti je ťažký chlebík. Tri zimy som všetko sama robila, len čo zavše sa apa zľutovali a prišli pomôcť, aj to len tak, aby mati nevedeli. Hanbili sa za mňa... Po troch letách som mlyn predala. A hneď sa aj kupcovi zle povodilo a obesil sa pre dlhy. Síce tu nestrašil, ale už sem nik nepáchol. A ja som sa vrátila k rodičom...

Robila som, čo bolo treba. Obracala som sa. Ale nikdy som nekradla a nikdy som inému nedala. A keď Ivonka mala dosť zím za sebou a ja dosť našetrené, poslala som ju najprv do školy a potom ďalej na štúdiá. A stále som jak sprostá verila, že sa k nám Fabián niekedy vráti... Nevrátil a keď mi pomreli apa a potom aj mati a Ivonka bola ďaleko, začala som slopať. Ľúto mi bolo a otupno... Že sa na mňa ľudia skrz prsty pozerali mi vrásky nerobilo.

Vieš, Tadeáš, v živote som dokázala, prepytujem, hovno. Len som stále na niečo alebo niekoho čakala a na seba som dočista zabudla.“

„Vychovala si krásnu chytrú dcéru,“ povzbudil ju Tadeáš, „to sa mnohým nepodarilo.“

„Si milý,“ opätovala mu smutný úsmev, „ale počkaj, kam ideš? Tadeáš!“

*

Blížila sa polnoc, hodina duchov. Na prostriedku krížnej cesty stál strhaný plešivejúci muž v modrej tunike. Cez plece mal prehodenú konopnú kapsu a na boku sa mu hompáľala šaška. Tadeáš sa zaklínal všetkými bohmi, čo ich znal: Jednookým, Slnečným kováčom, Matkou noci, Sestrou líšok i Rohatým.

Percival bol neznaboh - nehlučne sa snažil polapiť svoj chvost. Nevedno, čo by s ním robil, keby ho raz chytil.

V diaľke zavyl vlk; o niečo bližšie zahúkala sova. A z kriakov pri ceste vyšli dvaja muži v zelených halenách. Nočné stráže.

„Pokúšaš sa ujsť?“ zaškeril sa na Tadeáša starší z dvojice, „zo Zubov jedine komínom!“

Tadeáš privrel oči. Drmolil si starú modlitbu proti strachu a zároveň prisahal Ľstimajstrovi, že za jeden jeho požehnaný trik v túto chmúrnu dobu, mu hneď zajtra obetuje.

A zavše čo človek mieni, to pre neho ten-ktorý boh zmení.

Zvuk kopýt sa ozval presne v túto chvíľu, žiadne že spoza zákruty. Na krvichtivé stráže sa rútil fiaker smrti so zlým duchom a zagrcaným nízkym gnómom na kozlíku. A zvnútra kočiara sa ozývali v elfštine, spoločnom jazyku, ba aj v hrdelnej reči orkov prosby o pomoc.

Tadeáš ešte stihol uskočiť, no richtárovi nohsledi toľko šťastia nemali. Pod kolesami kočiaru zapraskali ničomné kosti. Vrané kone sa hneď stočili naspäť k Tadeášovi a naberali na rýchlosti.

„Zadrž, Fabián!“ snažil sa Tadeáš, aby sa mu netriasol hlas.

A zlý duch počúvol.

„Huuu, a ktože si ty, červíček, že mi chceš rozkazovať?!“ zachripel hlas znejúci ako hrdzavá kosa. Akoby sa niesol zo samého čierneho vnútra tej beštie na kozlíku.

„Som priateľ Anny Lisy. Tadeáš... Tadeáš z Postmontem!“

Chvíľu sa nič nedialo; len gnóm sa znovu zaprskal žalúdočnými šťavami a z kočiara buchot.

„Anička...! Kdeže mi je? Ako sa má?“ zmenil tón pohonič a prizrel sa učencovi.

„Neveľmi dobre. Mŕtva je. Nevie, čo sa ti stalo a stále sa trápi medzi našim a oným svetom,“ vysvetľoval Tadeáš, „dôjdeš s tým až k Starému mlynu, či si tiež pripútaný k miestu?“

„Mňa púta len kočiar!“ vypol hruď mátožný obchodník, „hybaj ku mne! A ty, krpec, hop riťou!“

Percival len trasľavo zavrtel hlavou. Na tejto kolimahe sa on viezť nebude; veď vás dobehnem, blyslo mu hlavou.

*

A konečne ho zočila. Nemohla vyjsť zo Starého mlyna na viac, než zopár lakťov, preto pre ňu prišiel až pred prah.

„Ale... Fabián...! Ako...?“ koktala Anna Lisa a po tvári jej stekali nehmotné slzy. A muž na kozlíku už nebol taký hrozivý, ako pred chvíľou.

„Kone sa mi splašili... Nehľadeli pred seba a nabrali prvý strom, čo na nás vykukol z lesa. Tam ležím so zlámaným väzom; čečina ma prikryla...“

„Takže si nás neopustil?“ vzlykla Anna Lisa a pritisla sa k nemu. Teraz sa ho mohla dotknúť; až teraz.

„Opustiť vás? Nikdy!“ odvetil Fabián a nemohol to lepšie načasovať. Cestou, ktorá viedla k osade, si to razil ďalší kočiar, skutočný.

„Ivonka!“ zvolala Anna Lisa.

„Mamička! Prišla som hneď ako som mohla. A... To je otecko? Je to možné?“

Tadeáša si už nikto nevšímal a tak to bolo dobre. Ešte raz sa usmial na Annu Lisu a jej šťastnú rodinu.

Plakali a radovali sa, až nastal čas lúčenia a dvojica sa mohla odobrať na večný odpočinok a dcéra naspäť do Starigradu. Tadeáš ešte počkal na udychčaného Percivala a spoločne sledovali, ako vychádzajú slnečné lúče a znovunájdení milenci miznú pred ich pohľadmi.

Aj fiaker zmizol a ostali po ňom len pozvracaný gnóm, škaredý biely polelf a zelený ork, ktorý vyzeral, že odkväcne.

Od Zubov sa blížili richtár s hrobárom; k Zubom zas muži, ktorých Tadeáš síce nepoznal, no boli pri ňom prv a nevyzerali bojovne.

„Tu sme skončili,“ povedal ešte Tadeáš láskyplne do slnka.

„Nie tak rýchlo, pane,“ oslovil ho starnúci, dôstojne vyzerajúci muž, „na týchto tu máme v mene richtára obce Stračie nôžky zatykač. Ty si ich polapil živých, to jest tri zlatky na hlavu, to máme... Deväť zlatých.“

Muž mu vysypal do dlaní zlaté mince akurát, keď sa ukázal aj richtár zo Zubov. Falošne sladko sa pred úradníkom usmieval a takto mu pochleboval:

„Náš drahý Tadeáš!“ cukroval, „tak si predsa ducha vyhnal a ešte aj známych lapkov pochytal!“

„Tí lapkovia bežne u teba v šenku sedali, už si zabudol?“

„Ty!“ rozzúril sa hrobár a pokročil bližšie.

Tadeáš neváhal a všetok svoj srd voči utláčateľom vložil do jediného úderu. Hrobár sa znovu posadil na boľavý trtáč. Zaraz začal vstávať, ale to už Tadeáš tasil svoju šašku.

Ork a polelf sa medzitým ticho vytratili, len gnóma furt naťahovalo.

„Nuž... To si už vyriešte sami. A kdeže sú Didrik a Furiel?“ podivil sa dôstojný pán, „no nič, doručení boli; my si ich zas chytíme!“

Tadeáš sa stále týčil nad nepriateľským funebrákom s pozdvihnutou zbraňou.

„Vašu živnosť si strčte niekam; nič vám nie som dlžen. Teraz otvoríte bránu do Pilcburku a len dúfajte, že sa už nikdy neuvidíme. Rozumeno?“

Richtár len vyvaľoval okále. Až keď na neho Percival zahíkal, nemo prikývol a uvoľnil tým dvom cestu.

„Bež sa rozlúčiť so Zuzkou,“ prikázal Tadeáš Percivalovi, keď vošli do osady, „ja si len zbalím svoje veci.“

Vzal si do tuláčky knihy, niekoľko sušených bylín, pergamen a brko. Richtár už odomykal zámockú bránu.

„Ľúto mi vás nebude; ostatne ani mňa vám. Lúčim sa, richtáru. Už som tu bol až pridlho!“

Odkiaľsi sa vynoril zelenkastý junák s mazľavými vlasmi v rybami vyšívanej kamizolke. Položil Tadeášovi ruku kolo ramien a klokotavým hlasom dodal:

„A ja tiež. Rybník máte zasratý a duší málo. Ideme?“

Tadeáš sa pozrel na vodníka a musel sa smiať. A smial sa celú cestu až k zámku a bol by sa smial dodnes...

Ale to už je iný príbeh.