Prvé čo si Eragon uvedomil, bolo, že je v teple a suchu (hold plienkam „sleep and play“), tvár ma pritisnutú k drsnej látke a ruky voľné(to si uvedomil až ako posledné, keďže aj tak nevedel na čo sa používajú). Pomrvil sa, ale trvalo mu niekoľko (desiatok) minút, kým sa dokázal posadiť a pozrieť sa(otváranie očí bolo obzvlášť zložité), kde sa vlastne nachádza(nepočítajúc čas, kým táto informácia našla niečo, čo aspoň vzdialene pripomínalo mozog). Sedel na úzkej vŕzgajúcej (zvyčajne nie len pod jeho váhou ) prični. Vysoko nad ním (asi preto, že sedel) bolo do steny vsadené zamrežované okno. Okované dvere boli pevne zamknuté a v hornej polovici mali okienko, ktoré bolo (preňho nepochopiteľne) zamrežované rovnako ako to v stene. Keď sa Eragon pohol, na tvári mi popraskala zaschnutá krv. Chvíľu (v úvodzovkách) trvalo, kým si uvedomil, že nie je jeho. Pekelne ho bolela hlava ‒ čo sa vzhľadom na ranu, ktorú utŕžil (nebojte sa, aj keby bola aká silná namohlo sa mu nič stať. O posledné útržky rozumu totiž prišiel už pred 20 údermi*) dalo čakať ‒ a myseľ mal čudne zastretú ( nič nové). Pokúsil sa použiť čary, no nedokázal sa sústrediť, aby si spomenul čo len na jediné starodávne slovo (ako keby niekedy nejaké vedel). Zasa ma museli niečím omámiť, usúdil na koniec. So stonaním (to je trochu zlý výraz.)** sa postavil (takmer) a dotackal sa (skôr sa dovliekol) k oknu v stene (ktoré síce bolo rovno nad ním, ale zjavne sa premiestňuje hore-dole po miestnosti ako sa mu zachce) . Cítil, že mu chýba zvyčajná ťarcha Zar´roku pri boku ( užitočný na to aby sa Eragon mohol aspoň tváriť ako Jazdec). Keď sa vytiahol na špičky (horko-ťažko), dokázal vyzrieť von. Okno ústilo tesne nad zemou a viedlo do rušnej ulice plnej náhliacich sa ľudí. Eragon sa od slabosti zosunul na dlážku (to tam veľmi dlho nevydržal) a neprítomne (ako vždy) civel do zeme. Znepokojilo ho, čo videl vonku, ( vyzerá veľmi štýlovo, keď si vždy všetko všimne) len nevedel prečo(to je samozrejme len drobná chybička krásy). Preklínal svoje spomalené myslenie (dokonca aj on si to už všimol), zaklonil hlavu a snažil sa vyčistiť si myseľ. (To je samozrejme len metafora, keďže tá jeho je už dávno dočista vymetená). V tom do miestnosti vstúpil muž a položil na posteľ podnos s jedlom a džbán vody. Milé od neho, pomyslel si Eragon (nepochybne to ten muž robil iba pre neho) a prívetivo sa naňho usmial (myslím, že opis jeho nepríčetného úsmevu by bola iba strata času). Zjedol niekoľko lyžíc riedkej kapustovej polievky a odhryzol si z obschnutého chleba, ale jedlo (ak sa to tak dá nazvať) mu nešlo dolu krkom. Tiež mi mohol doniesť niečo lepšie, zafrflal v duchu nespokojne (pripomínam, že na to prišiel až keď to už pol hodinu energicky prežúval) a odložil lyžicu. Vtedy mu konečne svitlo, čo na celej situácii nehrá (žeby?).

___________________________________________________________________________

*

ktoré si väčšinou spôsobil sám, napríklad vtedy keď sa pri šermovaní snažil Broma zasiahnuť veľmi rafinovanou ranou mečom poza svoju hlavu a tak podobne.

**

ja by som to asi nazvala trochu inak Je totiž ťažké nájsť správny výraz, no myslím, „že škrek umierajúceho paviána“ je celkom vystihujúce.

Zajali ma predsa urgalovia, nie ľudia. Ako je možné, že som skončil tu (pritom si neuvedomil, čo nie je nič čudné, že je to vlastne úplne logické)*** Márne s nad tou záhadou lámal hlavu (doslovne) , na nič neprišiel. A tak len v duchu pokrčil plecami

( prestal si trieskať hlavu o stenu) a povedal si, že sa tým bude zaoberať neskôr. Sadol si na posteľ a neprítomne (vravela som, že je to bežné) sa zahľadel pred seba. O niekoľko hodín mu priniesli jedlo. Práve keď som dostal hlad, preletelo mu omámenou hlavou (Ešte aj omámený má neustále ten ‒ pre ostatných neznesiteľný pocit ‒ že všetko sa točí len okolo neho.) Tentoraz dokázal jedlo vpraviť do žalúdka bez toho, že by sa mu zdvihol . Keď sa najedol, usúdil, že je čas zdriemnuť si (čo bola v podstate jediná vec, ktorú vedel usúdiť vždy a všade). Aj tak celý čas sedel na posteli ‒ čo iné by mohol robiť? (presnejšie: čo iné vie robiť?) Myšlienky (myši a lienky, ktoré zradosťou odstránili aj posledné zvyšky jeho rozumu a teraz vlastne vládli v malej krajinke pod jeho lebkou) mu unášalo preč obostreli ho driemoty. V tom sa niekde s rachotom otvorila brána a rozoznal sa dupot pochodujúcich okovaných čižiem (práve keď som sa chcel zobudiť pomyslel si milé od nich, že KVôLI MNE nachystali taký pekný sprievod) Lomoz bol čoraz hlasnejší a Eragonovi sa zazdalo , že niekto mláti na prázdni kotlík rovno v jeho hlave (alebo rovno na jeho hlavu?) Nemôžu ma nechať nech si trochu odpočiniem? Šomral v duchu (keď hluk už dobrú minútu neprestával, lebo jeho zvyčajná fáza po zobudení bolo zase zaspať). Zvedavosť však zvíťazila nad vyčerpaním ,a tak sa dovliekol k dverám žmúriac ako sova (on sám by takéto prirovnanie nikdy neprijal).**** Okienkom v dverách zbadal aspoň takmer desať metrov širokú chodbu . Náprotivnú stenu tvorili cely podobné tej jeho (neviem ako to chápete vy ale podľa mňa je to buď stena alebo cela nie oboje naraz )

***

Sú na to dva celkom racionálne dôvody: 1. Urgalovia sú krvilačné tvory takže keby ich neriadil niekto, kto chcel Eragona využiť (aj keď neviem ako, keďže je úplné poleno), teda určite nie urgal, už by bol dávno mŕtvy.

2. S urgalmi sa stretol už aj predtým (vtedy keď pred nimi ako debil pristál sám proti 12 a myslel si, že ich porazí) a oni tiež jasne hovorili o svojom pánovi, ktorý sa s ním chce stretnúť (ani vtedy mu to nedávalo zmysel).

****Lebo ešte doteraz bol presvedčený, že sova je nebezpečná nákazlivá choroba a určite by povýšenecky a ironicky poznamenal niečo ako a choroba predsa nemôže žmúriť !