Rio splašene pobehovala po izbe a náhlivo pchala veci do veľkého batoha, ktorý sa jej hompáľal na pleci. Brat ju od dverí pozoroval pričom netrpezlivo klopkal prstami po zárubni.

„ Pohni si! Už je skoro tma.“ oboril sa na ňu.

„ Akosi ti na tom odrazu záleží.“ zareagovala Rio dýchavične, rvúc do tašky hrubý zápisník.

„ Nerád by som sa tam stretol s Aislingom.“ odvrkol „ Fakt nemám chuť stráviť zvyšok života ako tekvica.“

„ Škoda, poznám pár ľudí, ktorí by takú zmenu ocenili.“ zaškerila sa Rio.

Mio sa zatváril veľmi dotknuto, ale pretože sa mu nechcelo začínať novú hádku, radšej ostal ticho. Po chvíľke Rio vyhlásila, že už má všetko čo potrebuje a môžu vyraziť. Založili si na krk polmesiacovité amulety a neviditeľní prešli celým domom. Nikto ich nezačul, nik si ich nevšimol. Zišli dolu schodmi a po špičkách prešli okolo kuchyne, kde ich pomocníčka v domácnosti práve lúpala fazuľu mrmlajúc si čosi popod nos, prekĺzli okolo obývačky, kde ich matka plietla šálu a počúvala pri tom rádio a s tlčúcimi srdcami sa ocitli v záhradke pred domom. Bolo už šero a Mio začal panikáriť, že idú neskoro. Rio ho ignorovala a svižne vykročila po hadiacej sa záhradnej cestičke, zatiaľ čo na oblohu za jej chrbtom postupne vychádzal žiarivý mesiac v splne. Také jasné svetlo z neho vychádzalo, že dnešná noc sa podobala skôr dňu, ale nebolo to svetlo, ktoré by do srdca vnášalo pokoj, skôr naopak. Behal z neho po chrbte mráz.

„ Toto...je.. taký...hnus..“ sťažoval sa Mio, keď mu noha zapadla do mäkkého mazľavého bahna. So šplechotom ju vyšklbol zo zovretia blata a s odporom v tvári pokračoval ďalej za náhliacim sa tieňom, v ktorom pre tmu len s ťažkosťami spoznával svoju mladšiu sestru. Les bol temný, pustý a nezvyčajne tichý. Ani zahúkanie sovy, či zapípanie náhodou prebudeného vtáčaťa, alebo šuchot popadaného lístia pod labami lesnej zveri nenarúšalo nočnú tíšinu. Len občas pomedzi nehybné lístie prebleslo mesačné svetlo, ktoré sa objavilo a hneď zase stratilo. Rio sa tá atmosféra páčila, svedčala jej romantickej duši, ale na druhej strane Mio sa každú chvíľu strhával a pozeral cez plece. Hoci boli pod ochranou amuletov absolútne neviditeľní stále mal nutkanie obzerať sa na všetky strany a očakávať najhoršie.

„ Ešte dobre, že moc amuletu sa nevzťahuje na ľudí, ktorí ich nosia. Matka by ma zavraždila, keby som stratil neviditeľnú ségru uprostred lesa.“ Pomyslel si Mio a pevne zovrel svoj prívesok pričom vzdychal ako trpiaci buldog. Jeho sestra bola už ďaleko pred ním, opatrne sa vyhýbala pichľavým kríkom a zákernému bodľačiu, preskakovala mláky a objemný batoh nadskakoval s ňou.

O pár chvíľ sa pred dvojicou rozostúpila skupina ošumelých jelší a ukázalo sa široké a dlhé jazero. Vlnky jemne dorážali na kamenistý breh a len kde-tu akási ryba sčerila lesklú dokonalosť vodnej hladiny. Mesačné lúče sa od nej odrážali a pichali deti do očí bodavým svetlom.

„ Tak a sme tu. “ šepla Rio a zhodila z chrbta batoh. „ A po Aislingovi ani stopy. Asi ešte nie je polnoc. Nemáš hodinky?“

„ Nemáš hodinky?“ zaimitoval Mio otráveným tónom. „ Nie, nemám hodinky. Vieš, jedno dievča, tuším sa volalo Rio, na ne raz položilo svoju ohyzdnú labu a ony ten stret bohužiaľ neprežili.“

„ No super, teraz nevieme koľko máme času.“

„ Moja chyba to nie je.“

Rio neodpovedala a namiesto toho sa začala hrabať vo svojom mamuťom batohu. Postupne z neho vytiahla svoj zápisník, obrovskú bychlu, s nápisom Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o nadprirodzených bytostiach, ale báli ste sa na to spýtať, dva teplé svetre, šály, štyri obložené chlebíky so šunkou a syrom, kvetované pletené ponožky, dva ďalekohľady a obrovské hodinky na zlatej retiazke. Všetko to naukladala na nestabilnú pyramídku, ktorá sa povážlivo nakláňala na jednu stranu a Mio si šiel oči vyočiť.

„ Ty sa sem chceš nasťahovať, alebo čo?“ spýtal sa so záujmom skúmajúc rozpadávajúcu sa hromadu.

„ Jasné, že nie.“ podráždene opáčila Rio a otvorila hodinky, aby zistila koľko majú času pričom drmolila.

„ Nevieš ako dlho tu budeme, noci sú už chladné a ja netúžim ochorieť. A potrebujeme aj jesť, samozrejme. Nevieš si ani predstaviť ako mi už teraz škvŕka v bruchu. Ešte dobre, že je tu jazero aspoň nebudeme smädní.“

„ Si na hlavu.“ poznamenal Mio a bližšie sa prizrel hodinkám v sestrinej ruke. Boli mu povedomé.

„ TO SÚ PREDSA MOJE HODINKY!“ vykríkol.

„ Nie tak nahlas.“ varovne sykla Rio, mrkla na čas a rýchlo šuchla zlaté hodinky naspäť do batoha.

„ To sú predsa moje hodinky. Tie čo si rozdrvila svojou trolou paprčou“ zopakoval chlapec polohlasne.

„ Dala som ich opraviť. Boli to predsa hodinky po starom otcovi. Včera som po ne bola u hodinára. Chcela som ťa prekvapiť.“ vysvetlila, rozbalila jeden šunkový chlebík a s chuťou sa pustila do jedla.

„ Prekvapenie bolo obrovské, fakt, ďakujem ti pekne.“

„ Upokoj sa, doma ti ich vrátim. Daj si chlebík.“ povedala a ponúkla mu jeden zo syrových sendvičov. „ Ešte nie je ani desať hodín. Máme najmenej dve hodiny.“

„ Lilly, dnes si akosi ticho.“ riekol Richard Drake svojej jedinej dcére pri večeri. Obvykle bola veselá a urozprávaná, ale teraz len mlčky sedela a zamyslene sa vidličkou prplala v pariacej sa pečienke.

„ Nechutí ti to?“ spýtal sa pán Drake trocha dotknuto. Na svoje kuchárske umenie bol veľmi hrdý, pretože sa to naučil úplne sám. Či skôr variť ho naučila nutnosť po tom, čo jeho manželka a Lillina matka zomrela pri pôrode. Dcéru vychoval úplne sám. Deliť svoj život medzi malé dieťa a prácu astronóma nebolo vždy ľahké, ale jemu sa to podarilo. Jeho drahá Lillian bola dokonalá dcéra.

„ A ako sa len podobá na svoju matku. Gabrielle....“ na chvíľu sa ponoril do bolestných spomienok, keď ho z nich znenazdajky vytrhol dcérin hlas, ktorý ho vrátil do prítomnosti.

„ Otec?“

„ Áno?“

„ Čo si myslíš o profesorovi Aislingovi? A madam Choutteovej?“ spýtala sa a vložila si do úst kúsok pečienky a pár zemiakov. Pán Drake sa trochu začudoval a pokrútil hlavou.

„ Čo by som si o ňom mal myslieť? Veď ho ani dobre nepoznám.“

„ Dobre, postavím otázku inak. Ako na teba pôsobí? Myslím ako človek.“

Lilly pozorovala otca pomedzi poháre a fľašky na stole a pomaly si odpila z vysokého pohára vodu zmiešanú s trochou vína. Pán Drake sa začal pohrávať s okuliarmi, ktoré sa mu zošmykovali z nosa ako vždy keď bol nervózny.

„ Pán Aisling a madam Chouetteová sú dvaja kvalifikovaní profesori. On je možno trocha prísny a ona nepríjemná, ale obaja sú veľmi dobrí učitelia. Tak nech ťa ani nenapadne myslieť si o nich kadejaké hlúposti, jasné? Ak si už dojedla, choď do svojej izby a bež cvičiť na klavíri. Potom husle a keď skončíš hneď do postele. Neprajem si, aby moja dcéra obviňovala svojich profesorov z bohviečoho. Dúfam, že som to povedal dostatočne jasne.“ a utrel si ústa servítkom dávajúc tým jasne najavo, že ich rozhovor považuje za ukončený.

Lillian prudko vstala a šmarila vidličku na poloprázdny tanier. Striebro narazilo na porcelán, pán Drake od ľaku nadskočil a okuliare mu spadli z končeka spoteného nosa na zem, kde zapadli do hustého koberca.

„ Ty mi vôbec nerozumieš!“ vykríkla a so slzami v očiach vybehla z jedálne.

„ Čo to...?“ vyjachtal tučný komorník, keď do neho Lillian vo dverách vrazila a takmer ho zvalila na zem.

Vybehla hore schodmi, utierajúc si spakruky oči, vletela do izby a z celej sily za sebou zabuchla. Až v prítmí svojich izieb sa konečne rozplakala. Strašne sa bála o Rio a ešte viac sa bála profesora Aislinga a jeho kolegyne, ktorých oči, modré a hnedé, boli také kruté, že jednoducho nemohli patriť ľudským bytostiam.

Odrazu začula zvuk, ktorý ju prinútil ihneď prestať fňukať a naskočila jej pri ňom husia koža. Odkiaľsi zvonka sa do ticho noci vrezal príšerný uši trhajúci ťahavý výkrik, plný hrôzy a bolesti akoby niekomu zaživa sťahovali kožu z tela. Bol to ženský hlas a Lilly sa zdalo, sťaby ta žena stála priamo pred ich domom. Bála sa čo i len pohnúť, chcela zodvihnúť ruky a zapchať si uši, ale dokázala len nehybne stáť s vypučenými očami a srdcom až kdesi v hrdle. Celá stuhla a aj keby chcela utekať nohy nie a nie primäť k pohybu. Žena kričala a kričala, stále v rovnakej výške, Lilly v kúte svojej izby umierala od strachu a v kuse bľabotala.

„ Prestaň, prestaň, dosť už. Ja nechcem...“

Krik ustal tak náhle ako začal, ako keď sa na javisko spustí opona. Dievčaťu sa pomaly vracala odvaha a odhodlane pristúpila k obloku opatrne odhŕňajúc ťažké závesy. Vyzrela von do záhrady a tam ju zbadala. Zatajil sa jej dych a pevne zovrela podobločnicu, aby nespadla. V slabom svetle pouličnej lampy v tieni stromoradia sa črtala postava vychudnutej ženy odetej v otrhaných háboch s rozstrapkanými koncami. Jej vlasy boli dlhočizné, v temrave noci čierne ako smola, ale v chabom svetle z ulice sa zdalo akoby ich mala popretkávané striebornými pavučinkami. Medzi prstami žmolila kus akejsi dlhej látky, z ktorej sa cícerkom liala voda. Mala neobyčajne dlhé nechty, skôr pazúry aké mávajú supy a ak Lilly neklamal zrak farba jej pokožky bola skôr sivastá na rozdiel od normálnej ružovkastej ľudskej kože. Vyzerala ako voľačo, čo poriadne dlhú dobu hnilo vo vodnom hrobe a ako žmýkala z látky vodu vystupovali jej na pažiach hrubé tmavozelené žily. Lilly sa dokonca zdalo, že si pri práci spieva. Napokon bola handra v ženiných rukách suchá a ona ju rozprestrela na trávnik akoby ju chcela nechať usušiť na slnku. Keď už handra nebola zhúžvaná na nepoznanie Lillian Drakeovej bola odrazu hrozne povedomá. Zakryla si dlaňou ústa, aby stlmila výkrik, ktorý sa jej dral z úst.

„ To sú predsa moje šaty.“ pomyslela si zhrozene a ako telo bez duše si sadla na peľasť postele. „ Ona prala moje šaty ... To znamená, že ja ...“ v oku sa jej zaleskla slza. „ To znamená, že mám zomrieť?“ zašepkala do ticha svojej izby. Odpoveďou jej bolo ticho a keď sa znova odhodlala vrátiť sa k oknu, po žene a po jej sviatočných šatách nebolo ani stopy.

Pán Drake mlčky vypil svoj pohár červeného vína. Pritom si zadumane odštipkával z veľkého kusa francúzskeho syra a zajedal ho olivami. Túto kombináciu priam zbožňoval, ale dnes mu jeho obľúbené pochúťky akosi horkli v ústach. Napadlo ho, že jeho dcéra možno napokon nie je tak úplne dokonalá.