Bola nedeľa a deň sa chýlil ku koncu. Zajtra už musím do školy, pomyslela si a sklonila zrak k zemi, pričom mierne zošpúlila pery s výrazom nespokojnosti. Potom oči úplne zatvorila a chvíľu zasnene premýšľala...

„Mám to,“ vykríkla do prázdnoty útulnej izby. Čo tak vyskúšať nejaké kúzlo z knihy ležiacej v starej truhlici na povale.

„Ale veď ja nemám schopnosť kúzliť a navyše sa tam bojím.“ Na tvári sa jej objavil ten istý úzkostný výraz ako pred chvíľou.

„Som už predsa dospelá,“ povedala si pre povzbudenie a jej kroky smerovali priamo k rebríku, ktorý viedol na povalu. Pozbierala v sebe všetku odvahu a schodík po schodíku vystúpila k dreveným dvierkam. Otvorila ich a opatrne vošla dnu. S úžasom v očiach sa obzerala okolo seba. Všetko bolo zaprášené a pospájané veľkými hustými pavučinami. Srdce jej začalo biť o čosi rýchlejšie, ale rozhodne nepociťovala tak veľký strach, ako predpokladala ešte pred niekoľkými minútami. Truhlica ležala v kúte na opačnom konci miestnosti. Podišla k nej a neisto si ju obzerala.

„Čoho sa vlastne bojíš, veď ju už konečne otvor,“ povzbudila sa už niekoľký krát. „Je to len stará truhlica a vo vnútri je snáď iba tá kniha,“ dodala. Sklonila sa k nej a vytiahla zo zámkov dva hrdzavé kolíky, ktoré zaisťovali, aby sa poklop pri prenose neotvoril. Potom sa mierne odklonila a otvorila truhlicu prudkým pohybom. Dvierka po dopade na zem zvírili zo zeme usadenú vrstvu prachu. Ten však rýchlo klesol späť na drevenú podlahu. Nazrela do vnútra a veľmi opatrne z nej vybrala kúzelnú knihu ležiacu na dne. Chvíľu ju pevne držala ju vo vystretých rukách pred sebou a so zatajeným dychom si ju prezerala. Prešla k malému oknu, cez ktoré dnu prenikali lúče žiariaceho slnka. Otočila sa mu chrbtom, zhlboka sa nadýchla a jedným dychom sfúkla z povrchu knihy, ukrývajúcej obrovskú kúzelnú moc, vrstvu prachu. Jemný prachový obláčik sa rozplýval vo veľkom priestore podkrovia rodinnej vilky. Veľmi sa jej to páčilo. Vídala to vo filmoch a vždy si tajne želala zažiť to v skutočnom živote. Pousmiala sa a na jej tvári sa objavil výraz spokojnosti. Strach z nej už úplne opadol. Splnil sa jej maličký tajný detský sen. Knihu položila na okennú dosku. Jej zrak okamžite padol na zvláštny pozlátený ornament pripomínajúci tvar stromu. Pod ním bol akýsi nápis v latinčine, ktorému vôbec nerozumela. Srdce jej bilo stále rýchlejšie. Nie však strach bol toho príčinou, lež tajomná atmosféra, ktorá ju obklopovala. Plná očakávaní otvorila knihu a jej oči sa pri pohľade na prvú stranu rozžiarili ako hviezdy na nočnej oblohe. Textu vo vnútri totiž rozumela. Bol v jej rodnom jazyku. Začínal obsahom. Prstom prebehla z hora nadol a zastavila na riadku s nápisom: Kúzla s časom........strana 66. Rýchlo, no so zvláštnym pocitom, nalistovala stranu s kúzlami s časom. A na prekvapenie bolo ako prvé kúzlo na zastavenie času. Pocit, ktorý sa jej zmocnil, bol neopísateľný. Vzala knihu do rúk a bez premýšľania nad tým, čo robí, začala odriekavať kúzelnú formulu. „VEČNÉ VETRY ČASU ZASTAVTE SA, NECH PIESKY HODÍN SYPAŤ PRESTANÚ SA A ŽIVOT VEČNÝM NECH NAVŽDY STANE SA...“ Z knihy zrazu vystúpil ligotavý závoj a v okamžiku sa stratil v jasnom záblesku svetla. Riadky s kúzelnou formulou boli preč. Hneď na to sa kniha zatvorila a spadla na zem. Ešte stále očarená tým, čo práve zažila, si uvedomila, že každé kúzlo sa dá použiť iba raz a potom navždy zmizne v čase. No stále však ani len netušila, či kúzlo, ktoré práve vyslovila, funguje. Zdvihla kúzelnú knihu zo zeme a uložila ju späť do starej drevenej truhlice. Tú dôkladne uzamkla dvomi hrdzavými kolíkmi a na vrch položila veľkú prázdnu škatuľu, aby ju tam nik neobjavil.

„Musím sa presvedčiť, či to funguje“, povedala nahlas, aj keď v jej blízkosti nik nebol. Často si rozprávala nahlas. Iba tak, akoby sa zhovárala sama so sebou. Zbehla rýchlo dolu z povale po starých drevených schodoch. Po tých istých, po ktorých ešte pred chvíľou tak opatrne a s malou dušičkou vychádzala nahor. Utekala priamo k veľkých nástenným hodinám, ktoré viseli na stene vo vstupnej hale. Hľadela na ne uprene niekoľko sekúnd, no tie iba nehybne viseli na stene. Stáli... Bola z toho veľmi prekvapená, ale pomyslela si, že je to náhoda. Pristúpila k nim a otvorila sklené dvierka, na ktorých visel z vnútornej strany malý železný kľúčik. Vzala ho a snažila sa natiahnuť veľkú pružinu starých zdobených hodín. No bezúspešne. Akoby boli zaseknuté. Aby sa uistila, že skutočne nejde iba o zhodu náhod, šla sa pozrieť aj na hodiny do pracovne rodičov. Tie prestali ukazovať čas v tej istej chvíli, ako hodiny v hale a ako aj všetky ostatné a to nie len v dome, ale na celom svete. Všetky, až na jedny jediné, ktoré stále odbíjajú čas sekundu po sekunde. Neverila vlastným očiam.

„Dokázala som to, ja som to dokázala“, vykríkla z celého hrdla a utekala von na ulicu. Tam však nikoho nenašla. Nerozumela tomu. Bývala to veľmi rušná ulica a ešte nikdy ju nevidela cez víkend prázdnu. Zrazu začala pochybovať. Premýšľala, čo sa asi mohlo stať, kde sú všetci tí ľudia, ktorí dennodenne prechádzali okolo ich domu. Prešla cez ulicu k domu susedov bývajúcich oproti v snahe zistiť, čo sa deje. Zaklopala na dvere a čakala, či príde niekto otvoriť. Nikto však dvere neotváral. Asi ma nepočuli, pomyslela si a natiahla ruku k tlačidlu na zvončeku. Niekoľko krát ho stlačila a z vnútra sa ozvala príjemná melódia. Ale ani tentoraz neprišiel nikto otvoriť.

„Čo sa stalo a kde sú všetci?“ Rozbehla sa k domu svojej najlepšej kamarátky, ktorá býva na konci ulice. Cestou sa neustále obzerala okolo seba, či niekoho neuzrie. Aspoň psa, či mačku alebo hoci aj malého mravčeka motajúceho sa po chodníku. Ale márne...akoby sa všetko živé pod zem prepadlo. Postupne sa radosť z kúzlenia vytrácala a nahrádzali ju obavy a smútok. Slnko pomaly zapadalo za obzor a krajinu postupne zahaľoval závoj noci. Sedela na okraji chodníka so sklonenou hlavou a premýšľala, ako to vrátiť späť. „Kúzelná kniha, musí v nej byť kúzlo, ktoré to dá všetko do poriadku.“ Postavila sa a vo chvíli, keď sa pohla smerom k domu, zjavila sa pred ňou žiara, ktorá ju tak oslepovala, že musela zatvoriť oči. Keď ich otvorila, stál tam starec, odetý v bielom rúchu. Mal dlhé biele vlasy, prešedivenú bradu a v ruke držal zlatú palicu, na ktorej sa na oboch koncoch ligotali nádherné diamanty a okolo nich krúžili maličké hviezdičky.

„Som vládca času,“ prehovoril starec.

Zrazu sa prudko strhla a po chvíli si uvedomila, že to bol iba ďalší sen. Zasa. Koľký, to už ani sama nevedela. Na spánok ani nepomyslela, no únava ju vždy premohla. Pomaly sa zdvihla zo zeme, aby pokračovala v hľadaní. Sviečka na mohutnom bukovom stole, zdobenom vyrezávanými obrazmi ešte stále horela drobným plamienkom. Svetlo z nej bolo nepatrné, ale dostatočné na to, aby sa mohla porozhliadnuť po miestnosti. Nič sa však nezmenilo. To nemôže byť predsa možné, pomyslela si. Už by mal byť deň predsa. Pristúpila bližšie ku stolu a pozrela na hodinky. Tie jednoznačne tvrdili, že sa blíži poludnie, no všade bola len čierna tma. Pohľad do okien v nej len umocňoval strach. Strach, ktorý už nedokázala potláčať. Strach, ktorému ako diplomovaná psychologička tak dlho odolávala. Strach, ktorý by ju nakoniec zlomil, keby sa nestalo niečo, v čo už ani nedúfala.

Koniec kapitoly 1