Nebyť otravne dotieravých arabských obchodníkov, bola by to celkom fajn dovolenka. Ale aj na to si našinec za pár dní zvykne a príde na to, ako im znechutiť do ich obľúbené „handlovanie“. Ešte by to možno chcelo inú spoločnosť na ceste po Níle. Nie je to „to pravé orechové“ zdieľať 5-hviezdičkovú kajutu s kamarátom. Obaja sme sa ale na čas museli vzdialiť od našej každodennej reality. Dvaja skrachovanci na dovolenke. Ja, ohrdnutý priateľ so stále zlomeným srdcom, ktoré nedokáže zlepiť ani ten najlepší majster alkohol.A Roman, ktorý tak pevne veril v poctivosť našich nebankových inštitúcií, že im zveril a zastavil takmer všetko, čo mal a od tej chvíle sa život preňho obmedzil len na prežívanie a nedeľné podanie lota.

Tak tu teraz stojíme v Karnaku pri brehu jazierka a počúvame výklad nášho sprievodcu Muhameda Aliho, ktorý snáď už aj pridlho rozpráva, pritom ale neúnavne rozhadzuje rukami ako keby boxoval. Prinúti ma to usmiať sa, lebo Aliho váhová kategória celkom značne pokrivkáva za podstatne známejším nositeľom jeho mena. Z ľahkého zamyslenia ma vytrhol zvýšený tón jeho hlasu: „Traduje se“, vykladal Ali celkom slušnou češtinou, hoci podľa jeho vlastných slov nikdy neopustil Egypt a už vôbec nikdy nebol v Česku, „že kto obejede třikchrát tenhle schloup“ a mávol ešte teatrálnejšie ako zvyčajne smerom k stĺpu so skarabeom na vrchu „a bude si pchři tom něco přát, tak se mu to splní. Ale dejte pozor!“ Tentokrát na dramatický povel stačila iba zdvihnutá pravá ruka. „Egyptský bohové sú ne jenom mocní, ale taky hraví…“

Je jasné, že ako každý z našej skupiny sme ten stĺp s Romanom tri-krát obišli. Po tomto rituáli sa mi pozrel do očí, usmial sa a prehovoril:

„Viem na čo, lepšie povedané, na koho si myslel!“

Rovnako smutne som sa usmial.

„Viem, že vieš. A vieš, že aj ja viem, čo si mal pred očami.“

*

Po pár mesiacoch, už na rodnej hrude opäť spolu, opäť s náladou ako v Karnaku.

„Takže Ivana od teba zase odišla?“ prehovoril Roman.

„ Hmmm,“ povedal som sucho „a tentoraz už asi definitívne. Vraj už je za veľkou mlákou a šťastne zasnúbená s jedným z tých Yankeeov“.

Po chvíľke ďalšieho dusivého ticha.

„Počuj, ale nie je to aj tak úžasné, že sa splnilo všetko, čo sme si v tom Egypte priali?“ ozval sa tentoraz o niečo živším hlasom Roman. Ešte hlasnejšie som mu odpovedal: „Ale ja som Ivu nechcel len na šesť mesiacov! Uprel na Mňa tie hnedé oči a so širokým úsmevom v tvári kontroval: „A Ty magor si myslíš, že ja som chcel vyhrať iba 100 tisís?“

Po tomto jeho konštatovaní sme sa rozrehotali a dali na ex ten poldecák pred nami. Pokladajúc pohár na stôl a hľadiac si s Romanom z očí do očí, snažiac sa pravou rukou napodobniť Aliho gesto a pritom sa nerozosmiať som s plnou vážnosťou zopakoval: „Egyptskí bohovia sú mocní ale hraví...“

**

Po niekoľkých týždňoch po návrate z Egypta sa udiala vec, ktorá by ma nenapadla ani v najhoršom sne. Roman sa dal dokopy s mojou Iv. Zatiaľ čo on zjavne pookrial, so mnou to šlo od desiatim k piatim. Možno, aby uľavili svedomiu a možno zo strachu, aby ma nemali na svedomí, keď sa moje bytie nebude môcť označiť ani od desiatim k piatim, ale dosiahne rovno nulovú hodnotu, udržiavali so mnou, ak sa to tak dá nazvať, pomerne intenzívny vzťah. Ten pozostával zo sobotných večerov u nich. Spočiatku to bolo, mierne povedané, divné, ale časom sme to brali ako niečo úplne bežné. Iv sa ku mne správala stále rovnako a možno ma postupne čoraz viac ľutovala, no kamarátstvo s Romanom čoraz viac chladlo. Ale keďže ja som už normálnych priateľov nemal a k Iv som stále niečo zvláštne cítil, bolo mi to jedno. Poslednú sobotu sa však stalo niečo, čo ma utvrdilo, že ak bohovia Egypta majú zmysel pre humor, zmysel pre spravodlivosť im absolútne chýba.

Sedeli sme v obývačke ako vždy po večeri a ja som sa ako vždy zo všetkých síl snažil nevyprázdňovať poháriky príliš rýchlo, keď sa ozval Roman.

„Iv a čo loto? Skontrolovala si stredajší ťah?“

„Ako vždy, na kávu budeš mať a keď si doplatíš aj na tiket na zajtra,“ odpovedala Iv.

„Vidíš to!“ obrátil sa na ku mne Roman. „Nežiadal so snáď od tých egyptských bohov prachy? A oni mi dohodia toto!“ kývol s uškľabenou tvárou smerom k Iv. Najradšej by som po ňom skočil, no on vedel, že v mojom stave prežujem všetko.

„Ty si strašný blbec Roman!“ povedala Iv nasrdene, hodila po Romanovi vankúšik, s ktorým sa doteraz hrala v lone a odišla. Roman pozeral ako buchla dvermi a bleskovo chytil moju ruku, čo sa naťahovala po poháriku. Prekvapene som pozrel do jeho napätej tváre.

„Prepáč, ale vieš, podvádza ma.“ Bože, ako mi tieto slová krásne zneli. „Pozorujem to už dlhšie, ale posledných pár dní sa to zintenzívňuje. Samé telefonáty, samé chichi a chacha! Človeče, katalógy takých destinácií a rezortov, o ktorých,“ na chvíľu sa zasekol, „pravda ak nevyhrám v lote, môžem...môžeme len snívať. Dokonca som objavil prospekty plastickej chirurgie. Vždy si chcela dať zväčšiť kozy. Teraz má isto dákeho zazobanca, čo jej to zaplatí. Doteraz som ju ja vydržiaval a teraz si krava bude vyskakovať!“ Ohúrene som naňho čučal a už načisto zmätený, či omámený som počúval jeho vytrvalé vysvetľovanie ďalej.

„Dnes so vyšpízoval, že sa má s ním zajtra pred obedom stretnúť. A to ti poviem, ak tá pobehlica dakoho má, ja balím a odchádzam. Mám ponuku z Nórska. Hneď zajtra, to ti hovorím!“

Vtom sa otvorili dvere a v nich sa zjavila ešte stále nazúrená Iv. Roman sa postavil a urazene prehovoril: „Tu som dnes skončil!“ Potom tichšie dodal: „A možno nie len dnes..“ a odišiel z obývačky. Len čo sa dvere zase zavreli, myslel som, že mám déjàvu. Moju ruku, nástojčivejšie siahajúcu po poháriku opäť zastavila ruka. Bola síce jemnejšia, ale tentokrát ma donútila prosiť v mysli nášho boha „Pane Bože, prosím už nie!“

„Musím ti niečo povedať!“ Akoby na mňa prehovorila krajšia replika Romanovej napätej tváre. Iv si ku mne sprisahanecky prisadla a naklonila svoju hlavu k mojej. „Bože, čo sa to deje?“ preblesklo mi hlavou, „to jej nevadí ani môj alkoholový dych?“

„Vieš, ten tiket, čo sa Roman pýtal. On to dokázal! On vyhral! Milióny!“ Predsa len ten môj dych mal silu. Odtiahla sa a už normálnym hlasom prehovorila: „Prekvapím ho, zajtra...odídeme na dlho.“ Ľútostivo sa na mňa pozrela, jemne ma objala, pobozkala ma na čelo a zašepkala: „stotisíc z toho je tvojich“ a už hlasnejšie a prísnejšie dodala, „ale pôjdeš sa liečiť!“

Možno alkoholom, možno tým šokom z tohto večera som ako vo sne počúval jej štebotanie. Má stretnúť so spolužiakom – špičkovým finančným maklérom. Ukázala mi tiket a vytrvalo sa snažila udržať moju pozornosť, no moju ruku siahajúcu po poháriku už nedokázala zastaviť. „Čím som ja tých bohov Egypta tak urazil? Ten hlupák si bude užívať oba naše sny a ja? Stotisíc?! Ha!“ Posledné, čo si z večera pamätám bol prejav Ivinej dôvery, keď skryla tiket to krčaha na poličke medzi ostatné bankovky.

Prebudenie bolo peklo, ale na to som už vlastne zvyknutý. Ako som sa dostal do postele? Neviem. Ale viem, že musím zohnať dačo na pitie a hlavne prachy naň. V nákupnom centre človek vždy niekoho stretne, ale v také šťastie som ani nedúfal. Roman. A hneď, že poď, musím si jebnúť. Zdalo sa mi, že nejako zvláštne zvláda ten miliónový ošiaľ, ale teraz aspoň nebude problém z neho vytiahnuť nejaké love „medzi ruky“. Bez slov sme kopli po dve kopaničiarske, keď konečne prehovoril.

„Mal som pravdu, dnes že ide na kávu, tak som ju sledoval. Ako som ti vravel. Vystískala -vybozkávala sa s chlapíkom v pár tisícovom kvádre.“ Nechápavo som na neho čumel. „Človeče, na nič som nečakal, dobehol som domov a zobral všetky prachy. Veď teraz ju bude vydržiavať iná trieda! Zbalil som sa a o pol hodinu pálim s chlapmi do Nórska. Tu ma tak skoro nik neuvidí. Nechal som jej odkaz, šľapke!“ Nasrdene kopol do seba ďalšiu kopaničiarsku, keď na jeho stole začal vibrovať jeho fón. „Aha, volá!“ zdrapil telefón a priložil si ho k uchu. Po chvíľke zreval: „Že čo sa deje? Že na kávu? Kedy si mi to chcela povedať! Mňa klamať nebudeš! Vymaž si toto číslo a už ťa v živote nechcem vidieť a ty neuvidíš mňa!“ a vypol telefón.

Pozrel na moju vypúlenú tvár a už normálnejšie povedal: „Musím ísť kamo. Tak sa maj... Možno... Niekedy...“ Zmohol som sa len na dávno pripravené: „Dačo medzi ruky by si nemal?“ Z vrecka vybral hrču bankoviek, odrátal mi pár a podal mi ich, keď mu zrak padol na tiket medzi nimi. Chvíľku zaváhal a prehovoril: „Na, toto je bonus na kávu. Ja by som to už aj tak nemal kde vybrať“ a podal mi ešte tiket. Zvrtol sa a zmizol vo dverách reštiky. Neveriacky som zízal striedavo do dverí a na tiket, keď mi zazvonil telefón.

„AnoIvuška? Odišiel? Zobral všetky prachy aj tiket? Ano môžem prísť.“ Pozrel som na tiket v ruke a usmial sa, „len musím niečo vybaviť.“ Vypol som telefón, odložil tiket a s pohľadom do stropu som pre seba poznamenal: „Naozaj ste hraví.“

***

Prebudenie bolo peklo, ale na to som už vlastne zvyknutý. Ako som sa dostal do postele? Neviem. To je jedno! Treba rozmýšľať ako zohnať dáke love. „Aha, zvoní telefón, dúfam, že to je dáky sponzor“, blyslo mi hlavou. Na displeji svietilo „Roman“. Usmial som sa. „Dokonalé!“ zamrmlal som.

„Nooo?“ ozval som sa. „Jasné, o chvíľu som u vás!“ Zložil som telefón. Ten Roman bol v telefóne nejaký divný. To je fuk! Dúfal som síce v nejaké hospodské stretnutie, ale pár malých u Ivky tiež bodne.

„Tak kámo, ja sa viem tiež za ránka spraviť, ale ty za mnou nijako nezaostávaš!“ vyškieral som sa do tváre Romanovi, keď som zbadal, v akom stave mi otvoril.

„Poď!“ prikázal mi sucho, „niečo ti ukážem.“

Bože, ten je K.O.. Ale knokaut som dostal ja, keď ma voviedol do obývačky. Na podlahe ležala Iv. Jej sklený pohľad bol zabodnutý do plafóna. Pod temenom malá mláčka krvi. Zobral som jej bezvládne telo do náručia. Bolo úplne studené. Neveriacky som pozrel na ešte stále vo dverách stojaceho Romana a z úst sa mi vydralo pár nezrozumiteľných stonov.

„Čo?!“

„Pohádali sme sa“, hovoril ako robot. „Udrel som ju, spadla, už nevstala.“

Položil som Ivine telo jemne na podlahu, oprel sa posediačky o stenu za mnou a zahľadel sa na strnulo stojaceho Romana vo dverách. Neviem, ako dlho sme jeden na druhého pozerali, ale postupne, aspoň myslím, som začal vnímať realitu.

„Máš niečo piť?“ prerušil som ticho. Roman pomaly, nespúšťajúc zo mňa zrak, prikývol. Otočil sa pobral sa pohľadať nejaký chľast, ktorý som tak veľmi potreboval. „Pôjde sedieť, to je jasné. Hádam ma tu nezavolal pomôcť mu upratať?!“ blýskalo mi mojou triezvejúcou mysľou. Vtedy mi padol zrak na krčiažok na poličke. „Bože, veď on to nevie, inak by sa toto nestalo! Rozhodnúť sa musím hneď, jemu to už aj tak nebude na nič!“ Vyskočil som svižne, že som prekvapil aj seba, siahol po krčiažku a bol tam! Trasúcimi prstami som ho vytiahol spomedzi bankoviek a jednou rukou odkladajúc krčiažok a druhou tiket do vrecka som zacítil pohľad na svojej šiji. Pomaly som sa otočil a vo dverách, s rukami za chrbtom stál Roman. Výraz jeho tváre sa zmenil, teraz z nej sršala nenávisť.

„Ty si ma videl?“ ozval som sa.

„Sadni si!“ Jeho hlas vyžaroval to isté, čo jeho tvár. Bezmyšlienkovite som poslúchol. „Kriste!“ Skoro som stupil na Iv. Roman sa posadil oproti mne a ja som zbadal, že to čo držal v ruke za chrbtom nebola fľaša, ale, preboha, zbraň!

„Áno, videl som ťa a videl som aj ju“, hovoril pomaly a jeho oči ma prebodávali skrz naskrz. „A za toto nešťastie môžeš ty, ja som ju miloval!“

O čom to dočerta bľaboce. „Ja?!“

„Áno, ty! Ja blbec, hľadám, podozrievam a mám to pod nosom!“

Chcel som sa ozvať, zaprotestovať, no zdvihnutá ruka s revolverom a: „Čuš!“ vypľuté cez jeho zuby ma rázne umlčalo.

„Včera som bol len za dverami, keď ťa Iv začala objímať. Dobre som počul, že mi to zajtra oznámi, že ma prekvapí, že odídete,“ zdôrazňoval každé slovo, „na dlho a ty troska, že sa pôjdeš liečiť!“ Odmlčal sa. Ja s pootvorenými ústami som si bol takmer istý, že toto je len jeden z mojich opileckých snov. Roman videl, že len užasnuto čumím. Istý si svojou pravdou s čoraz väčším pôžitkom. „Musel som ísť do kúpeľne opláchnuť sa studenou vodou a keď som sa vrátil, už ste boli preč.“

Medzi tým chaosom, čo spracovával môj mozog mi zasvietilo. Tak takto som sa dostal domov! Ivuška ma „odtiahla“. Mimovoľne som sa pozrel na telo na podlahe.

„Nepozeraj na ňu!“ zreval Roman a vyskočil na nohy a namieril revolver na moju hlavu. Zavrel som oči a bezmocne predpažil ruky pred seba.

„Počkaj, počkaj“, šepkal som rýchlo.

„Nie, nepočkám, ona už čaká na nás, na nás oboch a tam sa rozhodne!“

Zazneli dva výstrely. Ja som počul len ten prvý...

Či sú bohovia dobrí, mocní, krutí alebo len hraví, to ja teraz už viem. Preto si dobre rozmyslite, keď si budete u nich niečo priať. Nikdy totiž neviete, akým spôsobom vám to prianie vyplnia.