"Tretí žobrák od konca, poďte sem."

"Ja, pane?"

"Vy, áno vy. Ako sa voláte?" Muž v šiltovke ukázal presne na neho.

"Virgaj z humier."

"To je čo za meno, preboha. Ale to je jedno! Tieto vaše handry, sú mimoriadne autentické. Odkiaľ ich máte? Z nejakej požičovne?"

"Nie, to mi šila mama."

"Oh, mama sa asi vyzná, okrem šitia ešte aj v histórii. Neškriabe vás košeľa? Však je ako z pravej konopy."

"Aj šriabe, ale druhú nemám." Virgaj už chcel dodať: Pane, ale niekto iný to nerobil, tak mlčal.

"Krpce, onuce, nohavice, kacabajka, košeľa... všetko veľmi historicky verné, to musím uznať." Muž prišiel bližšie a ohrnul nos. "Aj tak historicky páchnete. Preboha, taký mladý chlap, to sa neviete umyť? Ale to je jedno. Na túto prácu ste ako stvorený."

Virgajovi nadávali do smraďochov mnohokrát, ale prácu mu len tak dakto neponúkol. Celý sa rozžiaril. "Môžem pre vás pracovať, Pane?" Teraz sa už nezdržal, to Pane z neho vyletelo jedna radosť.

"Áno. Asi sme sa zabudli, že stojíme medzi komparzom, čo? Ste mi vy pekné číslo, Virgaj. Ale do rozprávky Kráľ, drozdia brada potrebujeme veľa rôznych týpkov na žobrákov, tak si choďte sadnúť niekde hentam do uličky. Tam budete celý deň sedieť a keď bude okolo prechádzať štáb tak natrčíte ruku, takto. " Muž nedopatrením zdvihol Virgajovi ruku a zase sa zaošíval: "Ech, čiže ju máte špinavú, fuj! Ale to je jedno! Vizuálne budete vyzerať skvelo. Pochopili ste, aká je dnes vaša práca."

Žeby tu bolo žobranie práca? Iný kraj, iný mrav. "Ááánoo , pane," prikývol Virgaj statočne.

"Večer príde účtovníčka a vyplatí vás na ruku, nebudem sa s tými byrokratmi z mzdového dohadovať, dám im tam dve- tri zmluvy. Vám," zvraštil obočie s odmlkou, "Virgaj, asi tiež žiadne papiere netreba, všakže?"

"Veru nie. Len peniaze chcem za robotu."

"Tak migajte tamto medzi ostatných žobrákov, Virgajko."

Deň zbehol ako nič. Virgaj natrčil prázdnu ruku dvakrát, raz šiel okolo voz, raz len takí peší páni. Medzitým všetkým im dali i zadarmo najesť, napchatý bol, ako už dávno nie. Ale zo všetkého najviac sa potešil, keď mu večer nasúkali do dlane tie farebné papieriky. Zo svojich ciest už vedel, že papieriky sú rovnako dobré ako zlatky. Našiel pestrými farbami pomaľovanú búdku, z ktorej to naďaleko rozvoniavalo a nakúpil plnú tašku všelijakých jedál a dobrôt.

Potom ešte vošiel do jedného z takých veľkých obchodov z kameňa, čo by sa do nich vošla celá dedina a tam nabral hŕby syrov, klobás a údeného mäsa, všetkého takého, čo dlho vydrží neskazené. Všade nad ním okoloidúci ohŕňali nos, ale on na to nedbal. Keby sa lepšie pozreli na seba, do čoho sa oni obliekli! Ako oni páchnu!

Tej panej, čo brala za nakúpené veci peniaze otrčil plnú ruku, asi v nej mal dosť veľa a tak nemusel zvirgať preč, hoci bol na to nachystaný. Nejaké drobné mu ešte i vydala, ale tie zahodil. Ak by ich uňho dakto uvidel , zase by sa musel zaprisahať, že ich len našiel a nevie čo to je. Nechcel skončiť na hranici.

Celý obťažkaný zašiel na kraj mesta, zašil sa pod most a vybral z vrecúška na krku malú malachitovú obrúčku. Už- už si ju dával na palec, keď ho oslovil jemný ženský hlas.

"Ahoj, nemáš dačo zahryznúť?"

Spod kapucne čudného svetra bez zapínania a strapatej ofiny naňho pozerali tie najkrajšie modré oči na svete. Nuž, nebol veru z dreva.

"Aj by som mal. Ty si čia?"

"Ničia." Dievčina vycerila biele zuby, taká bola mladá. "Ale keď mi dáš najesť, môžem byť aj tvoja."

V takýto úlovok veru Virgaj nedúfal, ale keď sa už namanul, začal o ňom premýšľať. "Nuž, mamke by sa pomoc hodila, ty si mocná, aj zuby máš ešte všetky." Sám nebol vo veciach rodiny veľmi skúsený, ale učil sa rýchlo. Apri pohľade na ufúľané líčka mu veru zahoreli aj iné časti tela, ako len srdce. "Ale budeš musieť nosiť iné šaty, tieto všetky zahodíme." Upozorňoval už dopredu, nemôže si priviesť pričudnú nevestu. Ako on vravel, aj striga by to mohla byť, ale metlu bude musieť dobre ukryť, lebo suchého dreva je všade dosť. Iba v sukni a jupke bude táto mladica aj tak krajšia. Tuším zazrel, že má pod tou hrubou kabaňou, čo má na sebe i nejaké prsia. Prsia sa mu vždy páčili.

"Nosím, čo kde nájdem. Keď budem mať iné, budem nosiť také."

"Tak poď. Najeme sa doma. Zober túto torbu a chyť sa ma pod pazuchu, poriadne."

"Fuj, či len smrdíš."

"Smrdím-nesmrdím, od hladu pri mne neumrieš. A raz za týždeň sa kvôli tebe aj okúpem."

"A ďaleko je domov?"

"Ale nie. Sme tam raz dva. Ale potom neklkaj, že si so mnou išla. Budeme sa mať tak dobre, ako si užobreme.

"Užobreme?"

Virgaj si nasadil zelené čaro na prst. Zatrieskalo to, zadunelo, ako obyčajne. Z ničoho nič stáli pred jeho chatrčou, zakrytou vetvami čačiny.

"Mamka, doma som."

"Virgaj môj. Nechytili ťa. A to je kto?"

"Ja som šikovný, mamka. Však viete. Aj nevestu som si priviedol. Aha."

"Nuž vitaj, dievka."

"Na zvítanie bude času dosť, teraz rýchlo všetko povyberajme z týchto čudný torieb. Idem ich zakopať do lesa. Nechcem, aby ma zas obvinili z čarodejníctva."

Virgaj sa síce s kopaním zapotil. Ale i tak chválil, aký dobrý deň mal. Poväčšine musel v tých druhých cudzích svetoch len kradnúť. Raz bude vnúčatám pri ohni rozprávať , ako boli i v takom kraji, kde bolo žobranie robota.