„Tak toto je tá najväčšia diera v celom vesmíre!!!“ kričal Mark kráčajúc z pokladne dobíjacej stanice tu na Titane 8. A nebol ďaleko od pravdy. Malá stanica v zapadnutom kúte známeho vesmíru bola ozaj diera. Cez špinavú kupolu ledva presvitalo svetlo vzdialených hviezd a robotická obsluha zvládla tak maximálne pozdraviť a odzdraviť. A aj to len v nezrozumiteľnom dialekte.

„Nemajú tu ani pivo! Rozumieš tomu?!“ uštipačne nasmeroval svoj pohľad do prázdneho kokpitu. „Kde si Jim?“

„Tu som!“ Ozval sa nízky zavalitý chlapík sediaci na vstupných schodíkoch. Šiltovku mal ako vždy zarazenú do tváre tak, aby mu nik nevidel na posledné oko, ktoré mu ostalo.

„Takže toto bolo posledné čo..“ a odkopol prázdnu plechovku smerom mrzutom Markovi. Zvírila zelený prach z povrchu a len tesne minula jeho tvár. V nízkej gravitácii preletela pár metrov až kým s dutým rachotom nevletela do starej lode na vedľajšej rampe.

„No pekne, to je teda šrot čo?“

„Nie je to šrot páni“ ozval sa chrapľavý hlas s kopy plechov pri vraku. Po chvíli sa spomedzi všetkého toho harampádia vynorila postava. Roztrhané handry len v náznakoch pripomínali uniformu, ktorou boli pred dávnou dobou. Zarastená postava pokrytá tenkou vrstvou prachu všade kde sa dalo, sa ako vodník priblížila k dvojici.

„Teda len čo mi sem šéf pošle kredity na palivo odletím s touto kráskou do servisu. Dotiahnu pár skrutiek, trocha laku a bude zas ako nová.“

„Aha, iste, iste...ako len poviete pane“ uškrnul sa na Jima a naznačil mu aby rýchlo nastúpil do ich lode.

„Páni počkajte prosím vás! Keď už som začal stými kreditmi...“

„Viete čo. Ani nepokračujte, dobre! Toto už poznáme...Teraz na nás vyhŕknete ten najneuveriteľnejší príbeh o tom, akú ste mal smolu. Ako ste tu uviazli v tamtom vraku, ktorý mimochodom podľa mňa lietal naposledy tak pred sto rokmi. A ako potrebujete pár kreditov aby ste mohol zavolať šéfovi intergalaktickej prdele. A že ti to je ľúto a nič iné nechceš.

„No..pane vlastne..“

„Nie, nie neprerušuj tu Marka! On predsa vie čo nám chceš povedať ty truľo.“

„Ale Jim. Zas sa uchyluješ k invektívam!! Čo sme si o tom povedali. Pozrite pane, my nemáme čas na tie vaše rozprávky. Tak sa pekne straťte do tej kopy toho bordelu čo používate ako postel. Či toaletu? Neviem to určiť. Ten váš zápach ma trochu pletie. Dovidenia!“

Zanechali ho tam stáť a stratiť jeho siluetu vo víre prachu, ktorý za sebou ich loď zanechala pri odlete. Prerazili nanomembránu na vrchole neprehľadnej kupoly a stratili sa z dohľadu medzi ostatnými hviezdami v okolí.

„Že šéf intergalaktickej prdele, to bolo dobré!“ dusil sa Jim od smiechu na sedadle kopilota. Šiltovku si hrubými prstami razil ešte viac do tváre, aby nebolo vidno jeho pučiace sa rúžové líca.

„Veru, tak sa treba rozprávať s touto vesmírnou lúzou. Človek by si myslel, že tu na konci sveta bude od takých babrákov kľud. No nič. Daj tam kurz na Titán 7 a zapni hyperskokový pohon!“

„Ďalší Titán?!! To im došla predstavivosť keď pomenúvali tento kút galaxie?“

„Zjavne áno, no nič, na tri štartuj!!“

„Ok šéfe, systém je nahodený a čakám..!“

„Tak poďme na to. Toto neznášam. Tri. Dva. Jeden!!“

V tej chvíli sa po celom blízkom okolí rozozvučal dunivý zvuk. Ten zo všetkého najviac asi pripomínal výbuch balónika v tej akusticky najdokonalejšej jaskyni. Ohnivá žiara na chvíľu vytvorila zdanie novej hviezdy. Ale bádatelia s ďalekohľadmi horlivo hľadajúci nové svety to ani nestihli postrehnúť. Rovnako rýchlo ako sa ohnivá guľa zjavila, tak isto aj zmizla v nekonečnej rozľahlosti vesmíru. Jediné čo široko-ďaleko ostalo bol malý záchranný modul. Ten sa oddelil od lode vo chvíli, keď palubný počítač zistil nebezpečenstvo zle zadanej rovnice pre hyperskok. To sa občas stáva.

„Do riti Jim to si posral!!!!“

„Prepáč..“

„Tvoje debilné prepáč nám teraz určite nepomôže!! Na čo si ako myslel keď si zadával tie údaje??“

„Na tú intergalaktickú prdel...“

„No to...to si snáď robíš prdel...“

„Čo teraz?“

„Pozri kde sme, a či niekde nie je niekto, kto by nám s tejto sračky pomohol!“

„Ok...hľadám...“

„Hľadaj rýchlejšie!!!“

„Niečo tu mám. Nejaká loď. Letí smerom s tej pumpy čo sme boli. Je len pár kilometrov od nás, ale ide iným smerom.“ Vyrehotane sa v očakávaní zadíval na svojho kapitána.

„Tak rýchlo, vyšli k nej núdzovú správu cez maják!!! Na čo čakáš ty kyklop!!“

„Ok...už to je...už odpovedá.“

„Hoď mi toho spasiteľa na obrazovku!“

Na holografickej obrazovke pred Markom sa zjavil prúd svetiel, Najprv fotóny len nepravideľne tancovali, no po chvíli sa začala objavovať mužská tvár. Po chvíli už bola úplne zreteľná. Zarastená známa tvár, s vrstvou zeleného prachu vo vlasoch a na dotrhaných výložkách.

„Tu major Edwords, zachytil som váš núdzový signál, ste v poriadku?“

„No do riti..“