Keď som sa pozrel na hodiny, bolo niečo po druhej hodine ráno. Nočné šichta na príjme v nemocnici nemusí byť vždy akčná a plná pacientov ako vo filmoch. Vyložil som nohy na stôl a začítal sa do knihy. Párkrát ma vyrušilo zvonenie telefónu a párkrát som sa prešiel po chodbe skontrolovať pacientov, ktorí spali spánkom spravodlivých - zvláštne, takto sa nevyjadrujem, asi to mám z nejakej knihy - napadlo ma a na konci chodby som sa zadíval von z okna. Svietilo tam iba pár svetiel, jemne mrholilo a všade bol kľud, úplné ticho.

Začal som pociťovať hlad, obed, teda vlastne večera, alebo ako sa hovorí jedlu, ktoré človek zje okolo polnoci, som už dávno zjedol. Vo vrecku som mal našťastie dezert, ako som tomu hovoril. Vždy som si bral do práce aj niečo sladké, niečo čo mi rýchlo dodá energiu. To je trošku výhovorka, lebo v skutočnosti iba milujem sladké.

Nestihol som svoju sladkú odmenu ani rozbaliť, keď som z druhej strany chodby počul výkrik. Nešlo o slabé zastonanie, ktoré sa tu občas ozve, keď sa pacient prebudí a zistí, že ho niečo bolí. Bol to skôr detský výkrik. Alebo možno ženský. Určite to však bol výkrik od bolesti.

Rozbehol som sa po chodbe a keď som dobehol na druhú stranu chodby otvoril som prvé dvere z ktorých mohol výkrik vyjsť. V izbe spala spokojne staršia žena, pristúpil som bližšie a skontroloval ju. Nič nenasvedčovalo, že to kričala ona. Utekal som k ďalším dverám ďalšej izby. V nej ležal pán v stredných rokoch, asi robotník na stavbách. Cez stehno mu trčala oceľová výstuha keď ho sem pred pár dňami priviezli. Ani tu som nenašiel žiadne známky toho, že by sa zobudil a vykríkol práve on. Ďalšie dvere do ďalšej izby ma zaviedli k dievčaťu, bola tu po autonehode, respektíve po operácií. Polovicu tváre mala obviazanú obväzom. Popáleniny, pravdepodobne tvárou pristála na horúcom motore, potom čo vyletela cez čelné sklo. Skontroloval som ju a všetko sa zdalo v poriadku. V poslednej izbe nebol nikto, tak som ani nevošiel.

- Haló, je tu niekto? - Ozvalo sa z chodby a ja som sa strhol, že by sa vo mne nikto krvi nedorezal. Vybehol som z izby na chodbu. Stálo tam dievča a usmievalo sa na mňa.

- Ako vám môžem pomôcť? - spýtal som sa. Ani sa nepohla, neodpovedala, len sa na mňa pozerala a usmievala. - Ste v poriadku? Poďte, posaďte sa prinesiem vám… - neodpovedal som, pretože keď som pristúpil bližšie uvidel som v akom je stave. Celé telo mala dobité, pravé rameno neprirodzene nízko, určite vykĺbené a tvár v takom stave, že snáď ani nemohla poriadne vidieť. Celá tvár bola od krvi, jedno oko zatvorené a jej brada posunutá, vykĺbená na ľavú stranu.

Než som sa spamätal, tak to zabralo pár sekúnd a keď som sa chcel rozbehnúť po lekárničku, tak som znova započul výkrik. Tentoraz o niečo slabší, ale bol som si istý z ktorej izby to vyšlo. Zrazu som sa musel rýchlo rozhodnúť kam skôr.

Preskočil som k dievčaťu, ktoré práve prišlo, pomohol jej si sadnúť na lavicu na chodbe a kontroloval jej zranenia.

- Potrebujem niečo sladké. - povedala. V jej hlase bolo počuť koľko námahy jej dalo otvoriť ústa, ktoré boli tak veľmi zničené.

- Prosím? - to bolo jediné čo som dokázal povedať a až neskôr mi došlo, že to bola hlúpa otázka. - Počkajte tu, idem zavolať kolegov a tí vám pomôžu, dobre? - a musím ísť skontrolovať aj ten výkrik, napadlo ma.

Nechal som ju tam a utekal do izby odkiaľ som jasne počul výkrik. Bola to izba tej ženy po autonehode. Jedno oko, ktoré nebolo pod obväzmi mala otvorené a pozerala do stropu.

- Ako vám môžem pomôcť? - spýtal som sa a pozeral na monitor, ktorý ukazoval jej životné funkcie. Nevyzeralo to dobre, jej srdce spomaľovalo a ja som nevedel čo robiť. Ostatné ukazovatele zobrazovali bežné hodnoty. - Ako vám môžem pomôcť? Kde vás bolí? Čo cítite? - dával som jej hlúpe otázky, akoby ona bola doktor a nie ja. Bol som z toho zmätený a nevedel ako jej pomôcť.

- Potrebujem niečo sladké. - vo dverách izby sa objavilo dievča z chodby. Stála tam a sledovala ako sa snažím prísť na to prečo dievčati na posteli prestáva biť srdce.

- Potrebujem niečo sladké - zopakovala. - Ja... Ona... Potrebujeme niečo sladké… - povedalo dievča vo dverách a spadlo na podlahu.

Monitor životných funkcií dievčaťa na posteli v tom istom okamihu vydal zvuk, ktorý doktor nikdy nechce počuť. Dlhé piskľavé píp.

Až keď som ich obe naraz videl, tak som si všimol aké sú si podobné. Nie, nie sú len podobné, sú identické. Tá tvár, teda aspoň ta polovica tváre, ktorú som mohol vidieť boli rovnaké. - Ja, ona, niečo sladké…- preblesklo mi hlavou. - To nemôže byť skutočné…to je hlúposť… - lietalo mi mysľou. Asi som sa zbláznil, ale nemám inú možnosť.

Vybral som z vrecka svoju čokoládu a dal ju do úst dievčaťu na posteli, jej životné funkcie opäť naskočili. Má cukrovku, prečo to nemala napísané v karte? Na to som myslel, keď som utekal pre injekciu inzulínu. Keď som sa vracal do jej izby, dievča, ktoré ešte pred chvíľou ležalo na podlahe tam nebolo a nebolo po nej stopy ani nikde inde.