Odkvap ceril zúbky, netrpezlivo očakávajúc škriatkov. V osihotenej uličke sa mu skveli sťa hviezdy visiace za oponou, spoza ktorej si prišla. Záblesk povedomého sveta v matnom, zaprášenom výbežku akéhosi čreva či azda červa. Nebola si si istá, a napokon, pre teba išlo o dve nerozlíšiteľné situácie.

Mĺkvym zákutím rozpínajúcich sa nočných potuliek vírili len tvoje nápady, plaché, zvedavo upierajúce pohľad k rímse vinúcej sa čelami úzkych domčekov. Váhavo si podišla k jednému z nich a oprela sa o chladné murivo, nespúšťajúc oči z odkvapu. Vyššie čakali len šedivé strechy vedno splývajúce do kupoly povievajúcej v rytme vlásočníc. Zdalo sa, akoby komusi nestála za dokončenie, príliš neurčitá, prázdna, nič neobjasňujúca hranica, ktorá kapiláry vítala sťaby odnikiaľ. Jediný skrivený dojem až príliš preniknuteľnej uličky, kde sa fantázia končila. Tebe to však neprekážalo ‒ mala si tú svoju, posmelená oponou vlniacou sa pri ústí chodníčka.

Odkvapom začínal lomcovať hnev. Bol v pokročilom veku a nevyznačoval sa príliš mohutnými proporciami. Zošúverená tvárička pokrytá hrdzavými vráskami sa zvraštila a v tom okamihu ti pripadal nekonečne bezbranný a opustený. Poznala si jeho zmysel pre poriadok, prostú oddanosť službe.

Škriatkovia meškali, tunely vlásočníc vlievajúce sa do rímsy zívali lačnotou. Zuby cvakali naprázdno. Cvak, cvak, klopkala si dovedna s nimi po dutej stene. Do okien si sa nazrieť neodvážila. Bála si sa ďalšieho ledabolého náčrtu? Myslím, že si tušila, že sa tam skrývalo čosi premyslenejšie, avšak i tvoju všetečnú povahu zarazila opatrnosť, ba akási úcta k tým, ktorí ti vydumali dnešnú prechádzku. Postrčenie tajomna, hocako ničotného a zanedbaného, odvrátilo tvoju pozornosť od ďalších snov skrývajúcich sa za popraskanými sklenými tabuľami, ktoré hanblivo klopili zrak.

A bolo načase. Vlhké šarlátové žilky nafúkol prvý okrúhly škriatok. S nespokojným mľaskaním sa sunul nižšie a nižšie, sprevádzaný stonaním pripomínajúcim trhajúcu sa gumu. Nakoniec zostal visieť kúsok nad rímsou. Skrútil sa ako vajíčko a na chvíľku ustrnul. Odkvap ani nemukol.

„Dnes sa nám po komínoch roztratilo priveľa špendlíkov,“ predniesol a obratne vystrčil bacuľaté nohy. Mal obuté utešené zelené sandále. Z vajíčka veľa neubudlo a zdalo sa, že škriatok sa nikam neponáhľal. Bezstarostne kopkal a pritom ustavične odfrkoval.

„To je mi práca,“ pokračoval, „roztopašné tvory, vždy sa dakam ženú.“

Z hrdla sa ti vydral vzdych. Jarmočné panoptikum napokon odhalilo svoju tvár. Ani si nepohliadla na tú pomaly sa plaziacu k odkvapu. Na perách jej isto viseli špendlíky. Zakaždým sa ich našlo dosť, hoci škriatkovia tvrdili, že sa len strácali.

Bez slova si sa zvrtla a zamierila k opone.

~

Preliezačka ťa už čakala, tá, ktorú si mala najradšej. Zavinutá v šere blížiaceho sa úsvitu a mäkkom oranžovom svetle pouličných lámp sľubovala domov. Tlmená žiara rozlievajúca sa spod ich sklonených krkov zahriala tvoju bledú pokožku. Príbehy binárnych a ternárnych systémov vpísané do škriatkovských fabrík a chrupov ošumelých kanálov sa nemo vytrácali z oblohy.

Kedy na ne zabudneš? Kedy zabudneš na cudzie sny?

Kostra preliezačky mrazila, schránka z dávno strateného sveta. Žili v ňom pozohýbané bytosti z papiera prepletajúce sa parčíkmi lemovanými tulipánmi, starajúce sa o tie tulipány, o tie tulipány.

Prosím, prestaň sa túlať.

Zovrela ťa v náručí, uzatvárajúc každú vesmírnu štrbinu. Mŕtva fantázia vysychala, slzy sfarbila ortuť. Tak predsa krvácala, a veľmi ťa ľúbila, ľúbila v tom kostnatom objatí. S prvým lúčom rána sa premení v papier. A či jari? Zabudla si, ako sa vôkol seba krútia hviezdy, no s mechanickým porozumením si si pamätala proximitu Proximy. Napokon ti pred očami zostal len prízrak zelených sandálov. Posledný raz si natiahla ruku.

Malíčky sa mlčky stretli v odcudzení.

Puk.

Puk.

Puk.