Podivní známi
Bola to návšteva ako každá iná. Viedla však cez schody bez svetla.
Bola to návšteva ako každá iná. Mohla trvať tak akurát – aby sa domáci neurazili, ale aby mne samému nebolo príliš dlho, či nebodaj som nestihol iné veci, ktoré na mňa ešte čakali. Vonku už bola tma, keď som zahlásil:
„Ja už musím ísť.“
„Tak choď,“ odpovedali mi domáci.
„Ale sa mi nechce,“ odvetil som s povzdychom.
„Nikto ťa nevyháňa.“
Nuž, nevyzeralo to, že by som bol nevítaný aj v takej hodine, keď už mali dávno spať. A jednak, ten pocit, že naťahujem svoj čas, ma začal omínať s každou ďalšou minútou.
„Ale už naozaj musím ísť,“ povedal som a postavil sa spolu s domácimi, ktorí akoby opakovali každý môj pohyb.
„Nemusíš,“ povedali.
Opäť raz som si povzdychol a vybral sa pomalým krokom k dverám. Otvorili mi ich dokorán a predo mnou sa zjavila krátka chodba, ktorá viedla schodmi na vyššie poschodie hneď po mojej pravej ruke, a potom nadol o kúsoček ďalej.
„Nerozmyslíš si to? Už je naozaj neskoro,“ povedali domáci, na čo som rezolútne pokýval hlavou.
„Je čas, aby som odišiel.“
Prikývli a zabuchli mi dvere pred nosom bez akéhokoľvek rozlúčenia, tie známe beztvárne tváre, zatiaľ čo ja som sa vybral ku schodom vedúcim nadol. Tu ma však zarazil pohľad do tmy, čierno čiernej tmy, ktorá sa dala krájať a z ktorej mi vyšla husia koža na tele. Čo teraz? Ako zísť dolu?
„Na čo čakáš?,“ ozvalo sa spoza dverí.
„Nevidím na schody,“ odvetil som, hoci ma prekvapilo, že domáci vedeli o mojej prítomnosti na chodbe.
„Povedali sme ti, že je už neskoro.“
V žiadnom prípade som sa už nechcel vrátiť dovnútra, ale ani vyjsť schodmi nahor nebola moja voľba, veď preboha, ja sa potrebujem v prvom rade odtiaľto dostať. Zišiel som preto pár schodov, keď sa v tej tme mihol iný tieň. Od ľaku som uskočil dozadu a takmer pritom spadol. Na čele mi vystúpil pot s rovnakou intenzitou, ako obrovský strach, ktorý mi zovrel hrudník.
Čo je to?
Nič tam nie je.
Ale je!
To sú len tvoje paranoje.
Narovnal som sa.
„Prečo vám tu nefunguje svetlo?,“ spýtal som sa dverí.
„Aké svetlo?,“ odpovedali mi otázkou domáci.
„Robíte si zo mňa srandu?!,“ chodbou sa nieslo moje zvolanie.
„Robíme si z teba srandu?!,“ odpovedali mi dvere.
Tak a dosť. Nemôžem byť predsa posratý z bubáka, ktorého si vytvorila moja vlastná myseľ, aby ma uväznila na týchto schodoch. Chytil som sa zábradlia a pomaly, krok pokroku, schod po schode, som schádzal nadol. V istej chvíli ma tma pohltila, nebolo vidno jediný záblesk svetla, nič, o čo by sa dali rozoznať obrysy prostredia, ktoré ma vábilo, volalo do svojho objatia. Keď tu zrazu–
Čo to kur—
Padla moja noha do prázdna. Myklo so mnou do strany ako s nejakou handrovou bábkou a keby ma ruky nezadržali na zábradlí, padol by som na dno, úplné dno, kde kraľovala tma, čierno čierna tma, ktorú mi bol diabol dlžen... Adrenalín mi búšil do spánkov a na perách zostala modlitba, aby sa celé zábradlie nestrhlo pod mojou váhou. Nakoniec ma ruky poslúchli a vytiahli nahor, späť na schody, kde som štvornožky vyšiel naspäť do chodby. Môj dych sa nedokázal upokojiť, hluk krvi v ušiach prehlušil súdne myšlienky, oči hrôzou premeriavali to temno, ktoré ma takmer pohltilo celého.
„Čo to má znamenať?! Prečo tie schody nikam nevedú?,“ zakričal som na dvere, na mojich známych.
Ale márne. Tentokrát boli ticho, ako vždy, keď som sa ocitol v neriešiteľnej situácii. To sa na mojich známych podobalo, a predsa to boli moji jediní známi, ktorí ma vždy prichýlili. Vždy mi rozumeli, vo všetkom podporili... ale nedokázali mi pomôcť. A ja som nerozumel im.
No nevadí. Príde ráno a s ránom aj svetlo – aspoň tak to býva podľa zákonov prírody, alebo vari ani to už teraz neplatí?! A až mi svetlo ukáže, čo sa skrýva na schodoch, konečne zistím, čo ma čaká na druhej strane.
Ale ráno nikdy neprišlo. Medzitým popri mne prešlo malé dievčatko, staršia žena s nákupom, tínedžer s deravými rifľami...
Po nekonečných hodinách sa dvere otvorili a domáci vyšli ku mne na chodbu.
„Poď k nám, nemôžeš tu predsa sedieť večne.“
Mali pravdu, no predsa mi slová nešli na jazyk.
„Dobre. Ale iba na návštevu, aj to nie dlhú,“ povedal som im nakoniec s nádejou v hlase.
Prikývli a o malú chvíľu som bol opäť usadený do známeho kresla. Mám dobrých známych, aj keď veľmi náročných na môj čas. Vždy chcú mať hlavné slovo a je ich ťažko prekričať, no mám ich rád, aj keď sú divní a nerozumiem im. No stále mohlo byť horšie – a to, že by som ich nemal, mi naháňalo hrôzu. Zrazu som sa pozrel na svoje hodinky a zistil som, že moja návšteva už trvala tak akurát. Mám predsa veľa inej práce, ktorú musím ešte stihnúť.
„Ja už musím ísť,“ zahlásil som.
„Tak choď,“ odpovedali mi domáci.
„Ale sa mi nechce,“ odvetil som s povzdychom.
„Nikto ťa nevyháňa.“
Vonku bola tma.
Sheynar-Naelax
Fanúšik fantasy a horroru, ktorý píše o historickej fikcii.
Diskusia
xius
Taka trochu ohrana klasika so zacyklenym/nekonecnym snom.
"Moji znami" boli fajn, pripomenuli mi Panpulonov. ❤️ A paradny rozsah!
26.08.2023
Taka trochu ohrana klasika so zacyklenym/nekonecnym snom.
"Moji znami" boli fajn, pripomenuli mi Panpulonov. ❤️ A paradny rozsah!
26.08.2023
Lucika
Mne to pripadalo tak, že je niekde na pomedzí života a smrti. Tí ľudia, čo okolo neho prešli, šli na druhý svet a on akoby váhal, čo ďalej. Ale zaujímalo by ma, akú presne úlohu mali tí známi :)
27.08.2023
Mne to pripadalo tak, že je niekde na pomedzí života a smrti. Tí ľudia, čo okolo neho prešli, šli na druhý svet a on akoby váhal, čo ďalej. Ale zaujímalo by ma, akú presne úlohu mali tí známi :)
27.08.2023