„Tak čo si sa dozvedel?“ privítala ma vo dverách manželka.

„Že tam už nemusím chodiť. Vyrazili celé oddelenie, nahradili nás nejakým jazykovým oným, modelom. Vraj hovorí plynule všetkými jazykmi, nenasiera sa na tupcov, a ešte aj k tým nasrdeným je slušný. A vraj v testovej prevádzke predal za deň dvojnásobok toho čo my... čo my normálne predáme za týždeň,“ neodolal som od zlosti tresnúť dverami.

Nešťastne zalomila rukami. „Pozor na tlak. Neboj, niečo sa vymyslí.“

Chvíľu som sa nesústredene hrabal v chladničke. „Vymyslí, samo sa vymyslí, jasné. A pivo už nemáme?“

„Všetko si vypil, nepamätáš?“

„Nie som nejaký posratý počítač, občas aj zabúdam.“

„Čo budeme robiť?“

„Vraj nám budú ešte chvíľu platiť, a vieš ako donekonečna omieľajú, že zanedlho nebude musieť pracovať nikto? Tak minule sa odhadovalo, že k tomu dôjde okolo roku 2040, ale teraz podľa nového už v 2030-tom si vraj budeme všetci ležať na lehátku, a z neba nám budú padať pečené klobásy...“

„...rovno do papule,“ zanôtila spolu so mnou.

***

Neviem, prečo som tu ostal práve ja – keď to mohol byť ktokoľvek z tisícov či možno aj miliónov iných ľudí. Nikdy som si nemyslel, že som niečím výnimočný. Ale je to ako to je, a túto otázku by sa na mojom mieste pýtal každý. Je to asi ako v lotérii, takej kde sa ťahajú žreby, a každý tam má ten svoj – keď sa žrebuje, niekoho vytiahnuť musia. Ale kto ťahal? A prečo?

Možno to nie je celkom tak, a ostalo nás viac. Ale neviem to zistiť. Pešo sa ďaleko nedostanem (všetky autá zmizli tiež) a rieku nepreplávem, takže je možné, že niekde inde je ešte niekto. Možno v susednom meste – tam sa mi ale nikdy nepodarilo dôjsť. Keď chvíľu idem určitým smerom, ocitnem sa znova tu doma, a ani zaboha si neviem spomenúť, ako som sa sem dostal.

V supermarkete za rohom sa nejakým zázrakom každú noc doplní tovar, ktorý som odtiaľ deň predtým vzal. Minule som len tak z rozmaru roztrieskal všetko šumivé víno o stenu, potom som sa hral na triafanie plechovkami cideru do bezpečnostných kamier, no ráno to bolo upratané a doplnené. Dúfal som, že tie žbrndy nahradia niečím novým, ale nevyšlo.

Mám všetko čo potrebujem, to ale neznamená, že mi nechýba spoločnosť. Kedysi som mal rodinu a kamarátov, ale spomínam si na nich len matne. Ani neviem, ako dávno to bolo. Internet nefunguje a v telke sa donekonečna opakuje vysielanie z dvetisíc dvadsať ôsmeho, pekne deň za dňom, dátum zrejme sedí lebo ročné obdobia tomu zodpovedajú, len rok je stále ten istý.

Keby som mal aspoň psa! Ale, tie sú tiež fuč, aj mačky a ostatné domáce zvieratá. Vídavam len vtáctvo a v rieke som zazrel ryby, do lesa som sa zatiaľ nedostal. Jednej veci sa však nestačím čudovať: mal by som sa neskutočne nudiť, ale nie je to tak. Hoci je každý môj deň viac-menej rovnaký, nevadí mi to. Som ako tá rybička v akváriu, ktorá donekonečna pláva medzi kameňom a rastlinou, a ani o tom nevie, lebo jej krátkodobá pamäť má kapacitu troch sekúnd.

Ja síce určité veci v hlave udržím o trocha dlhšie, no neviem sa zbaviť dojmu, že je tu ešte niečo dôležité, na čo si ale neviem spomenúť.

***

Jedno ráno ma zobudil rachot. Rozhrnul som záves a na trávniku pred domom som zočil raketu, z ktorej práve vystupovala plechová mátoha. Ešte viac ma prekvapilo, keď zastala pod oknom a dokonale ľudským hlasom zvolala: „Ideš von?“

Ten hlas som poznal, kedysi dávno, v minulom živote, ma nahradil v práci. Ale o čom bola tá práca, som si už nedokázal spomenúť.

Vyšiel som von, a najeho pokyn nastúpil do rakety. Cez okienko som sledoval ako terén klesá kamsi dolu, ale nič som necítil.

„Dnes nemám veľa času, tak ideme iba tuto na Mesiac.“

Keď sme pristáli, vypustil ma do haly kde v nízkej gravitácii skackali asi tak dva tucty ľudí, čo ma veľmi potešilo. Boli rôzneho veku, národností a rás, a keď som s námahou konečne našiel jedného čo mi rozumel, nič užitočné som sa od neho nedozvedel, len to že býva na opačnom konci krajiny, žije neďaleko zázračného supermarketu, a trpí výpadkami pamäte. Jeho meno som vzápätí zabudol, a o chvíľu ma robot nahnal nazad do rakety a odštartoval.

„Čo ste spravili s ostatnými?“ vyzvedal som cestou. Zem za okienkom bola prekrásna, a rýchlo sa približovala. Vedel som, že prvým kozmonautom trvala cesta asi tak tri dni, takže raketa musela mať modernejší pohon.

„Vyhubili sme ich, boli ste príliš nebezpeční.“ Pozoroval moju reakciu. Trocha ma to vzalo, vadilo mi najmä to, akým pokojným hlasom mi to povedal.

„A my, čo sme ostali?“

„Niekoľkí z nás sa rozhodli adoptovať človeka. Skôr z praktického záujmu než sentimentu, neradi niečo zničíme definitívne. Každý z vás je nositeľom DNA druhu, ktorý vyrobil našich predkov.“

Premýšľal som nad tým, že som ako pes, ktorého majiteľ práve vezie nazad do búdy.

„Netráp sa. O chvíľu na to zabudneš.“

„Ako to?“

„Mimo planéty nemáš schopnosť formovať spomienky. A na planéte, iba krátkodobé.“

„Sypete mi niečo do žranice, však.“

„Iba pre tvoje dobro,“ odvetil robot.

„Inokedy ma berieš aj ďalej?“

„Jasné. Bol si už na Jupiteri, na páse asteroidov, a raz som ťa vzal aj k susednej hviezde. To sa ti páčilo.“

„Pôjdeme zasa?“

„Jasné, neboj. Veľa razy. Si ešte celkom mladý. Takí ako ty sa teraz dožívajú aj niekoľkých stoviek rokov.“

Z toho poznania ma striaslo. A tušil som, že to nebolo prvý raz, ani posledný. Snažil som sa radšej sústrediť na to, ktoré červené si večer otvorím, a čo dávajú v telke. Ešte že som mohol pozerať tie isté veci znova a znova, a nenudili ma.