Ridley Scott urobil s pôvodným Blade Runnerom dieru do sveta. Nie v kinách, pretože film, ktorý premiéroval v roku 1982 sa žiadnych ospevných kritík a čísel diváckych návštev nedožil. Bola to až scifi komunita, ktorá ho prijala za svoj a vytvorila z neho pojem kultového diela relevantného aj dnes. Jeho pokračovanie, ktoré je zasadené do roku 2049, teda 30 rokov neskôr po udalostiach v prvom diele, na neho viac-menej bezbolestne nadväzuje.

Agent K (Ryan Gosling) je replikant poslednej generácie, ktorý je zamestnávaný policajným zborom Los Angeles ako blade runner – teda osoba, ktorá vyhľadáva a zabíja iných replikantov, ktorí sú na Zemi ilegálne. Po krachu spoločnosti Tyrell prevzala jej aktíva a patenty korporácia Wallace, ktorá teraz produkuje už „poslušných“ replikantov, bez ktorých by sa Zem vo svojej vesmírnej expanzii nezaobišla. Jej riaditeľ Niander Wallace (Jared Leto), vo filme sídliac na doslova ostrove mimo všetok dosah a realitu sa ale pokúša o viac – úplnú replikáciu ľudských funkcií, teda aj funkčných reprodukčných orgánov. Jeho pravá ruka, ironicky nazvaná Luv (Sylvia Hoeks), siahne po všetkých prostriedkoch, aby pre neho získala všetko, čo by bolo potrebné – napr. informáciu, kto je to zázračné dieťa porodené replikantkou… O to sa ale zaujíma aj agent K.

Denis Villeneuve vizuálne plynule nadväzuje na originálny počin Ridleyho Scotta. Jeho jednofarebné kompozície na čiernom alebo bielom podklade v širokoúhlom formáte, ktoré stoja epicky samé o sebe, symbolizujú jednofarebnosť post-apokalyptickej budúcnosti. Ponúkajú buď hyperpopulované mestá skladané z vrstiev monolitických temných blokov, kde život je svetlo prechádzajúce ryhami sťa tepnami tohto urbánneho tela. Alebo pôvodne radiáciou zamorenú pustatinu bez ľudí, kde prvé znaky znovu prebúdzajúceho sa života našej devastovanej planéty sú zase viditeľné. Nádej je tu ukázaná v opustení pôvodnej spoločnosti a farmárskej samote (postavy Sappera Mortona a Ricka Deckarda). V čom Villeneuve ešte pokuľháva, je vykreslenie intímnych emocionálnych momentov, ktoré buď zobrazuje v plnom svetle alebo úplnej tme, bez nuancie potrebnej na ich sprostredkovanie.

Ryan Gosling sa zhostil svojej úlohy s pasiou. Jeho monotónny pohľad odovzdanosti systému, v ktorom žije bez možnosti úniku, nás sprevádza celým filmom. Možno práve táto stoickosť, ktorej sa odovzdáva aj počas toho, ako mu niekto rozbíja tvár päsťami alebo keď niekoho dusí, je pre nás zarážajúca a nedovoľuje divákovi emocionálne preniknúť do jeho vnútra. To už Harrison Ford v pôvodnom Blade Runnerovi bol plastickejší a čitateľnejší. Harrison Ford ako starý Richard Decker vyznieva žiaľ skôr ako karikatúra pôvodného blade runnera. Film by sa bol pravdepodobne asi obišiel aj bez neho, ale meno na plagáte je meno na plagáte. Zároveň je to nostalgický ťuk do klobúka pre nás starších fanov. Vďaka aj za to.

Zaujímavým zjavom vo filme sú ale ženy a ich postavenie v deji. Tvoria totiž voči starej generácii elít práve tú stenu, na ktorej sa systém láme. Či je to postava poručíčky LAPD (Robin Wright), pod ktorú spadá agent K, či veliteľky odboja replikantov (Hyam Abbass), ktorá pripravuje prevrat a oslobodenie svojho „národa“ - ich zasadenie a boj o „dobro“ pre vyššie ciele sú citeľným kontrapunktom k mužskému odcudzeniu od ľudstva, ktoré je stvárnené Deckerom, agentom K alebo Niandrom Wallaceom. A aj nádej budúcnosti…

Film netématizuje len globálnu ekologickú katastrofu, ktorej dôsledky vnímame ako post-apokalyptické pozadie filmu. Nájdete v ňom tiež problematiku detskej práce ako formy vykorisťovania ale zároveň globálne premiešanej komunity, ktorá hovorí stovkami jazykov, no tento novodobý Babylon funguje bezchybne. Romantické vzplanutie k replikantke v prvom filme tu supluje romantický (?) vzťah hlavného hrdinu k virtuálnej osobnosti, ktorá napomáha hlavnému hrdinovi byť aspoň doma, medzi štyrmi stenami, trochu človekom. Podobne aj tu vzniká otázka, či AI niekedy v budúcnosti naozaj prebudia dušu vo svojom vnútri (a la Ghost in the Shell) alebo či „len“ budú vedieť tak verne simulovať ľudské city sťa dokonalý stroj, ktorý je za týmto cieľom naprogramovaný… a agent K si to tu aj uvedomuje. Napriek tomu ho práve jeho chybné citové naviazanie na Joi robí ľudským.

Koniec filmu zrkadlí koniec prvého dielu. Namiesto dažďa tu ale máme post-apokalyptický sneh, ktorý možno prvýkrát vo filme nie je znečistený všade prítomným smogom, teda ľudským zásahom do nevinnosti prírody. Slávny monológ Rutgera Hauera ale Villeneuve supluje tichom, v ktorom sa odrážajú pocity diváka z tejto filmovej básne o nádeji.

P.S. Film je dlhý. Má 163 minút. Ak sa do neho ale pohrúžite a budete si ho vychutnávať, ani to kvôli výbornému stále konštantnému tempu nespozorujete. Fanúšikovia hollywoodskych rýchlokvasiek ale nenájdu v tomto dielku svoju šálku kávy. Budú Vás v kine, namiesto toho, aby odišli, vyrušovať mrmlaním a pozeraním do telefónov, ktoré odvádza zase vašu pozornosť, takže jediné, čo Vám ostane, je ich upozorniť, že by s tým radšej mali prestať. Alebo budú celý čas čušať a na konci vyhlásia, že to bolo utrpenie… Ako pre koho.

Hodnotenie:

pre filmových kašmentke: 8/10

pre bežného diváka: 4/10