Keď čínsky autor Cch‘-Sin pred pár rokmi vypustil do sveta svoj román Problém troch telies, asi málokto predpokladal, aké veľké BUM tá kniha urobí. Na jednej strane pre euroamerický trh exoticky poňaté prostredie, na druhej strane sonda do nie až tak dávnej Číny zmietajúcej sa v kŕčoch kultúrnej revolúcie a veľmi slušne podané hard science fiction, ktoré v ničom nezaostáva za autormi, ako je Bear, Egan, či Benford, na strane tretej. Vskutku zaujímavá kombinácia, ktorá síce miestami trpela pachuťou ospevovania krvavého komunistického režimu, ale inak bola veľmi slušne napísaná.

Dlho utajovaná pravda o chystanej mimozemskej invázii, ku ktorej má dôjsť o štyristo rokov, bola konečne odhalená a Zem sa spamätáva zo šoku. Zradcovia a kolaboranti boli síce rozprášení, na Zemi však pôsobia sofony, subatomárni vyzvedači Trisolaranov, pred ktorými nie je úkrytu a prostredníctvom ktorých sa nepriateľ okamžite dozvie aj o tých najtajnejších obranných plánoch ľudstva. Existuje len jedno miesto, kam sofony nedovidia - do ľudského vnútra. OSN preto svetu predstaví štyroch jedincov, do ktorých vkladá svoju poslednú zúfalú nádej: troch uznávaných mysliteľov, vojvodcov a stratégov a jedného obyčajného, druhoradého sociológa. Luo Ťi sa ocitá v centre celosvetovej pozornosti, no netuší, prečo bol vybraný a čo sa od neho čaká. Vie len, že je jediným človekom na Zemi, ktorého sa Trisolarania boja.

Toľko k obsahu knihy, ktorý si môžeme prečítať z noticky na jej obale.

Dej románu v podstate začína tam, kde končí prvý diel, resp. sa s ním spočiatku prelína. Celá kniha by sa dala rozdeliť na dve časti. Tá prvá opisuje svet, v ktorom došlo k celosvetovému odhaleniu invázneho plánu obyvateľov Trisolarisu, inak povedané obyvateľov planéty obiehajúcej okolo trojhviezdy Alfa Centauri: Alfa Centauri A, Alfa Centauri B a Proxima Centauri (Alfa Centauri C). Navyše došlo k priamemu pozorovaniu inváznej flotily, všetko za prísne hard SF podmienok, kde platia Einsteinove zákony a rýchlosť svetla je hranica, ktorú ani pokročilí Trisolarania nevedia prekonať. Na Zemi sa zatiaľ akýkoľvek pokročilý výskum v tejto dobe zmrazil pôsobením sofonov, s ktorými sme sa stretli už na konci prvej knihy. Ide v podstate o akési viacdiomenzionálne počítače Trisolarisu s veľkosťou subatomárnych častíc, ktoré výskum buď priamo sabotujú, alebo poskytujú falošné výsledky experimentov. Ľudstvo tak môže zabudnúť na zázraky vedy v oblasti kvantových počítačov, nanotechnológií a iných pokročilých technologických zázrakov, ktoré by mu umožnili vytvoriť si adekvátnu obranu proti blížiacej sa inváznej flotile.

Jediná oblasť, do ktorej sofoni zatiaľ ešte nenahliadli, je ľudský mozog. A tak sa medzinárodné spoločenstvo rozhodne vybrať štyroch najpovolanejších ľudí z celej planéty, tzv. meditátorov, ktorí budú v tichosti, vo svojej hlave a vďaka rôznym úskokom plánovať možné obrany proti Trisolaranom.

Musím povedať, že pri niektorých pasážach prvej časti som sa neskutočne nudil. Dej odsýpal pomaly a pri popise Luo Ťiho činnosti, keď vlastne nerobil nič iné, len si užíval so svojou manželkou luxusné súkromie, som vyslovene trpel. Rovnako ako pri politických rečiach niektorých hlavných hrdinov, k tomu sa však dostanem neskôr. Navyše mám pocit, že práve táto časť knihy trpela tým, že autor v podstate zredukoval celú planétu na úroveň pár jedincov. V prvom rade šlo o samotných meditátorov a možno ešte člena politbyra Čang Pej-Chaj, ale to je v zásade všetko. Trochu nasilu pôsobí dejová línia s tromi susedmi, ktorí pôsobia len ako akýsi umelý faktor (možno pokus o externého pozorovateľa?), ktorý ale autorovi nevyšiel. Omnoho viac by som uvítal dejovú líniu takéhoto pozorovateľa z pozície politika, nie však nutne čínskeho.

Samotný nápad vytvorenia skupiny elitných filozofov, meditátorov, ktorí by mali k dispozícii väčšinu zdrojov planéty, je celkom zaujímavý, podľa mňa však nie úplne dotiahnutý. Prečo napríklad nevybrali zodpovední ľudia viacerých jedincov? Len štyria z takmer siedmich miliárd mi príde veľmi málo. Meditátori navyše síce majú na jednej strane akýsi nevyčerpateľný prístup ku všetkým zdrojom, na druhej strane im autor, priam umelo hádže pod nohy polená, avšak iba niektorým z nich (k tomu sa ešte dostanem ďalej). Celkom dobrým nápadom bolo vytvorenie ich protikladov z radu sympatizantov Trisolarisu, tzv. sprievodcov. Tí mali za úlohu odhaliť a sabotovať tajné plány spasiteľov Zeme.

V druhej časti knihy, keď si zaistil zadné vrátka tým, že väčšina technológie, s ktorou by sa mohli postaviť inváznej flotile, ešte neexistuje, si autor dovolil skratku a prostredníctvom kryospánku hlavných hrdinov nás poslal do dvesto rokov vzdialenej budúcnosti. Luo Ťi (a nielen on) sa prebúdzajú v takmer utopickom svete, kde v silnom kontraste so zúfalosťou skorého 21. storočia ľudstvo pevne verí vo svoje víťazstvo. Budúcnosť sa javí viac než ružovo, no hlavní hrdinovia časom zistia že aj ona stojí, tak ako to už v ľudskej histórii býva, na krvavých základoch.

Autor popustil uzdu fantázii a snažil sa extrapolovať, kam sa ľudstvo dokáže bez hypertechnológií pracujúcich s nanoškálami dostať. Zem v tej dobe už vytvorila mocnú flotilu, ktorú riadia kremíkové počítače, a celkovo dosiahla stav ako zo Star Treku (bez warpu, štítov a phaserov). Žiaľ, je to len kvapka v mori v porovnaní s tým, čo by mohla dosiahnuť, nebyť bariéry, ktorú ľudstvu vztýčili maličkí agenti nepriateľa.

Celkovo zobrazenie sofonov ako akejsi nepriepustnej bariéry mi stále tak trocha vadilo (vadilo mi to už na konci prvej časti). Predstava takmer všemocných kvantových počítačov veľkosti subatomárnej častice poletujúcich si celou planétou sem a tam je niečo, čo ale treba brať ako jedno z pravidiel autorovej hry. Samozrejme je toho viac. Nejde len o akúsi autorovu predstavu, že počas 200-ročnej novej éry, ktorá sa odohrá medzi prvou a druhou polovicou knihy, ľudstvo zažije mnohé muky, ale sa z nich veľmi rýchlo dostane a spojenými silami bude napredovať ešte dokonca rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Je to istá forma utópie a asi to patrí k rôznym verziám vedeckého komuno-kapitalizmu, v ktorom súčasná Čína funguje.

Samozrejme, komunistická ideológia autora neopúšťa ani v tejto knihe. Na jednu stranu je to pochopiteľné, bez súdruhov na každej druhej strane by mu kniha asi vôbec nevyšla a cenzori by tak mali ďalšiu trofej na stene. Takže čitateľovi v zásade neostáva nič iné než akceptovať pravidlá hry a zmieriť sa s tým, že napríklad jedným z vybraných meditátorov (t.j. spasiteľov ľudstva) je venezuelský prezident, za ktorého vlády dosiahla Venezuela rozkvet. Temný les vyšiel v origináli už pred vyše 10-timi rokmi (2006), takže táto informácia vo svetle dnešných dní, keď skutočná Venezuela stojí nad priepasťou, vyznieva ani nie smiešne, ale skôr smutne.

V podobnom rytme pokračuje kniha aj naďalej: jedným z hlavných hrdinov je člen politbyra, Čang Pej-Chaj, najviac intrigujúcimi politikmi hádžucimi meditátorom polená pod nohy sú Američania, Francúzi a Briti a najvýznamnejšie objavy majú na triku pre zmenu Číňania. V zásade je však to posledne menované je len iný, zrkadlový obraz amerických scifáčov, kde všetci rozprávajú po anglicky, Zem rovná sa USA a hrdinovia sú v zásade Johnovia, Tomovia a Nickovia. Napriek tomuto popisu (antikomunistickej) byrokracie, ktorej sa podľa autora nezbavíme ani v budúcnosti, treba autorovi priznať že vie vytvoriť celkom zaujímavé postavy. Mnohí jeho hýbatelia deja konajú chladne, často bez súcitu, zato však v rovine chladnej logiky a vypočítavosti.

Knihe sa nedá uprieť istá filozofická rovina, teda ak zabudneme na ideologické reči a miestami silený technooptimizmus. Konkrétne samotná teória temného lesa je skvelým nápadom a navyše v prudkom rozpore s bežným klišé nachádzajúcom sa vo väčšine space opier, kde sa to celogalaktickými impériami a federáciami, v ktorých si rôzne rasy pomáhajú navzájom, len hmýri. A musím uznať, že hoci je táto verzia vysvetlenia Fermiho paradoxu mrazivo nepríjemná, dáva zmysel.

Autor sa snaží u čitateľa vzbudiť z Trisolaranov a z ich technológie asi také pocity, ako sa to podarilo Clarkeovi z monolitov vo Vesmírnej odysei (koniec-koncov, autor sám toto prirovnanie v knihe uvádza), no darí sa mu to iba čiastočne. Ku koncu knihy síce dostaneme aj pár nepriamych odpovedí na rýpavé otázky, napríklad prečo sa sofoni, tí dokonalí špióni a sabotéri, obmedzujú len narušenie najmodernejšieho výskumu na úrovni kvantových počítačov, urýchľovačov častíc alebo nanotechnológií, no čitateľ stále má pocit, že čiastočne pôsobia ako deus ex machina. Táto pachuť omnoho viac ostane v čitateľovi v závere knihy, keď dôjde k veľmi rýchlemu ukončeniu trisolaranskej krízy. Vtedy čitateľovi napadnú myšlienky o totálnej neschopnosti trisolaranských vrahov a sofonov samotných.

Vo výsledku tak autor sám seba čiastočne podkopáva. Na jednej strane sa voči ostatným postavám a celkovo k celej spoločnosti správa dosť tvrdo, napríklad plány väčšiny meditátorov vcelku rýchlo odhalí a zároveň nemá problém sa mnohých postáv zbaviť. Na strane druhej však voči hlavnej postave toto nevie využiť a čitateľ miestami sa len podivuje nad neschopnosťou vrahov z radov PTO. Ku koncu tak ostane na jazyku trochu nepríjemný pocit skratkovitosti jednania, ktorý inak vcelku kvalitnú literatúru trochu degraduje.

Verdikt: Temný les je slabší než prvý diel trilógie. Na jednej strane sa autor pokúša predstaviť svet plný obáv z budúcnosti, ktorá ale nemusí nikdy nastať (a vcelku sa mu to aj darí), opatrenia, ktoré ľudstvo prijme tiež nie sú najšťastnejšie a v druhej časti knihy opísaná samotná blízka budúcnosť, hoci spočiatku vyzerá utopicky, sa behom okamihu roztriešti na milión črepín. Veľmi pozitívne hodnotím samotnú teóriu temného lesa, čoby možné riešenie Fermiho paradoxu. Na strane druhej však tieto pozitíva autor čiastočne utápa v niektorých vyslovene nudných pasážach knihy a pre Európanov v neprirodzenej ideológii. Samotnou kapitolou je jednoznačne slabosť autora voči hlavnej postave. Keby mala prejsť takým zaobchádzaním a ak by sa s ňou malo zachádzať tak, ako s ostatnými meditátormi, obávam sa, že celá séria by končila už druhou knihou.

Napriek tomu, že nejde o novovekého Rámu, však považujem knihu za veľmi podarenú, zďaleka nie však dokonalú.

Preklad: Aleš Drobek

Vydavateľstvo: Host

Vydanie: prvé

Rok vydania: 2017

Počet strán: 600

ISBN:978-80-7577-172-8

Ďakujeme vydavateľstvu Host za poskytnutý recenzný výtlačok.

Odkazy: