Ako som už spomenul v úvode, tento typ hier ma baví. Prepracovaný príbeh, nádherné prostredie, hutná atmosféra na každom kroku. Preto som A Plague Tale: Innocence (APTI) sledoval už od jej ohlásenia. Hoci som sa tešil, zároveň som sa obával, či ohromný potenciál z videoukážok, streamov a screenshotov neostane premrhaný. Nemálo takýchto titulov totiž nalákalo hráčov na pozlátku, za ktorou ostalo iba nechutné a lepivé blato.

APTI nám predstavuje Amiciu de Rune a jej bračeka Huga, deti šľachtica z rodu de Rune. Z predtým bezstarostného detstva ich vytrhne inkvizícia. Jej prisluhovači zabijú deťom otca, prevrátia celé panstvo naruby s jediným cieľom – nájsť samotného Huga.

Hneď prvá kapitola nás vtiahne do príbehu, stretávame tu aj jedného z hlavných antagonistov, lorda Nicholasa so štylizovanou maskou na tvári. Začína sa dlhý útek plný skrývania, hlavolamov a hlavne, všadeprítomných hôrd krýs. K tým sa ešte vrátim neskôr.

Keďže ide o príbehovú hru, práve tento aspekt by mal byť vypilovaný do dokonalosti. Môžem vás potešiť, výsledok prekonal aj moje najsmelšie očakávania. Dej sa postupne zamotáva, pôvodne čiernobiele nastavenie postáv sa ukáže ako omnoho komplexnejšie. Nádej strieda zúfalstvo, napriek tomu sa naši hrdinovia vždy zdvihnú a idú ďalej. Presne ako v živote.

Tvorcovia do hry zasadili pomerne málo postáv, ale dokázali ich využiť viac než dobre. Každá z nich má svoje osobitné črty a povahu, vďaka čomu im môžete držať palce alebo nad nimi nechápavo krútiť hlavou.

Amicia je nútená priskoro dospieť a na jej činoch to cítiť. Občas robí chyby, keďže potrebné skúsenosti nemala ako získať, vyvažuje to však láskou k Hugovi. Päťročný Hugo je typické dieťa. Všetko komentuje, pýta sa, občas je až otravný. Asi ako každé dieťa v období otázok. V priebehu hry nás sprevádzajú aj Lucas, učeň alchymistu, zlodejíčkovia Mélie a Arthur či kováč Rodric. Každý z nich má za sebou nejaký príbeh. No ide skôr o sprievodné postavy, nečakajte žiadne skladanie družiny à la klasické RPG.

Z antagonistov som už spomenul lorda Nicholasa. Paradoxne ten mi prišiel uveriteľnejší ako hlavný zloduch, veľký inkvizítor Vitalis Bénévent. Zatiaľ čo Nicholas má pre svoje činy citeľnú motiváciu, Vitalis mi príde ako klasický „villain“ v štýle „niekto ním byť musí“.

No vaším najväčším nepriateľom budú po väčšinu hry už spomínané krysy. Roja sa v hordách a jediné, čo ich zastaví, je svetlo – postačí aj fakľa. S postupujúcim dejom ale hlodavce vyzrejú aj na oheň. Vytvárajú hordy, ktorými poľahky zahasia horiace pochodne. Keď sa to stane v zložitej pasáži, dokáže to hráčov odradiť. Oceňujem ale myšlienku „kolektívneho“ nepriateľa ako silu prírody.

Hre dominujú stealth pasáže, niektoré kapitoly sú zväčša tvorené práve opatrným presúvaním sa, aby vás nepriateľ nezazrel. Popri tom je často potrebné odlákať pozornosť, či už hodením kamienka do plátov rozloženého brnenia alebo zhasnutím fakle vedľa stráže. Bohužiaľ, občas sú ale vojaci a banditi až príliš vnímaví, čo dokáže takisto pekne zamávať s vašou snahou prekľučkovať lokalitou.

Spočiatku som sa obával, keď som zistil, že tu tvorcovia zahrnuli crafting. Našťastie ho spracovali pomerne originálne, niektoré vylepšenia skutočne stoja za to (vystreliť dve strely za sebou poteší, o to viac, ak pri tom nenarobíte hluk). Nie je ale povinnosťou, hra sa dá prejsť aj so základnou výbavou. Tak je len na hráčovi, či sa rozhodne zbierať materiály na vylepšenie výstroja.

Vyvažuje to množstvo špeciálnej munície, ktorou viete rozsvietiť či zhasnúť fakľu, nalákať krysy na určité miesto alebo urobiť efektívne bum. Vďaka tomu crafting nie je len samoúčelná vec, ale ďalší aspekt hry využiteľný podľa chuti každého hráča.

Atmosféra v hre je dokonalá. Na každom kroku na vás číha smrť, rovnako si užijete aj prítomnosť storočnej vojny, i keď iba sprostredkovane, prechodom cez bojisko. Okrem toho hra pri prechode cez lesy či stredoveké mestečká získava na uveriteľnosti.

Pomerne sporne kritika prijala lineárnosť hry. Žiadne bočné úlohy, vo väčšine prípadov idete priamo a hra vás nepustí inou cestou. Mne osobne to nevadilo, tých pár odbočiek a hlavolamov navyše sa dá poľahky odhaliť. Dobrá rada – ak sa niekde roja krysy, zaručene tam bude nejaká „collectible“ či zdroj surovín na crafting.

Ďalším pozitívom hry je aj soundtrack. Podčiarkuje atmosféru, mení sa príhodne podľa situácie. Možno by som ocenil trošku rozmanitejšie motívy, keď prechádzate už po tisícikrát pasáž, kde sa roja krysy, tie husle dokáže pekne brnkať na nervy.

Veľmi rád by som dal hre plný počet, pretože by si ho zaslúžila po všetkých stránkach. V mnohom navyše prekonala rôzne AAA tituly. O to viac, že išlo o prácu malého štúdia. No musím spomenúť aj nedostatky. Nevyskytuje sa ich tu veľké množstvo, ale občas hru dokážu zásadným spôsobom ovplyvniť.

Vyskytnú sa občasné bugy a glitche. Sem-tam preblikne stena alebo textúra za lokalitou. Viac ma ale iritovali súboje, či už s nepriateľmi alebo krysami.

V tých pár pasážach, kde na hráča vybehne viac nepriateľov a je potrebné meniť muníciu podľa ich povahy, sa vyskytol bug, ktorý volám „matrix“. Zacielite, Amicia zamieri na hlavu, a keď vypustí projektil, vojak „mykne“ hlavou nabok a už len sledujete scénu, ako Amicia zomiera.

To isté sa týka okamihov, keď krysy už dokážu vytvoriť „húf“. V ňom spoľahlivo zlikvidujú akýkoľvek zdroj svetla vrátane pochodne. Ani streľba muníciou Ignifer, hlavne za pochodu, nevykazovala želanú presnosť.

Okrem toho som stále neprišiel na chuť prednastaveným check-pointom. To, že sa pozície nedajú ukladať manuálne, je trošku na škodu, najmä ak vás na konci dlhej stealth alebo bojovej časti zabije nejaký náhodný nepriateľ a vy to musíte prechádzať celé odznova. A dozbierať stratené zdroje.

V zásade ale ide o drobnosti, ktoré dokáže vychytať dobrý patch. Rovnako ako aj optimalizáciu hry, keďže na procesore i7, 2GB grafiky a 8 GB RAM by mohli isté pasáže hry bežať plynulejšie.

V porovnaní s už spomínanými Last of Us vyznieva APTI omnoho komplexnejšie a prepracovanejšie. Last of Us sa totiž podľa mňa nevedelo rozhodnúť akou hrou chce byť, vzťah medzi hlavnými postavami sa budoval na vratkejšom základe. Práve vzťah Huga a Amicie bolo niečím, čo mi v predošlých tituloch chýbalo. Ak sa táto silná väzba zvládne dobre, predstavuje zaručený tromf. Naopak, APTI sa viac podobá na Hellblade: Senua’s Sacrifice, kde tiež hral príbeh prím, ostatné veci boli podružné.

A Plague Tale: Innocence predstavuje podarený titul na poli príbehových hier. Aj keď je čistý herný čas pomerne krátky (8 – 10 hodín), vyváži ho výdatná porcia zážitkov a vnemov. Zároveň si myslím, že hra má potenciál osloviť aj mimo žánru. Znovuhrateľnosť je otázna, ale ak si ju raz zamilujete, budete si ju po čase chcieť prejsť znovu. K hre sú pripojené aj achievementy, väčšina z nich je ľahko splniteľná, stačí na to jedno prejdenie hry.

Titul: A Plague Tale: Innocence

Žáner: Príbehová hra s hlavolamami a občasným bojom

Prevedenie: Kapitoly príbehu, každá znovuhrateľná, progress sa neukladá

Mód: (Zaplaťpánboh) Singleplayer

Vývojár: Asobo Studio

Vydavateľstvo: Focus Home Interactive

Dátum vydania: 14.05.2019

+ Atmosféra

+ Výborne spracovaný príbeh

+ Uveriteľné postavy

+ Dobre spracovaná crafting mechanika

+ Príroda ako najsilnejší nepriateľ

- Občasné bugy a glitche

- Systém ukladania pozícií môže frustrovať

- cena 44,99 eur (podľa mňa adekvátna obsahu, ale niektorých môže odradiť)

Celkový verdikt: 90/100