Vážení pán a pani Gralovci,

týmto Vám oznamujeme, že ste boli vybraní do projektu Salvation.

Jedná sa o celosvetový, utajený program, ktorého úlohou je zachovať ľudskú civilizáciu jej presunutím na Mars.

Dňa 21.10.2055 o 23:00 sa dostavte na vlakovú stanicu v mieste svojho bydliska.

Ak existenciu programu vyzradíte, budete z neho vylúčení.

V prípade akýchkoľvek otázok sa obráťte na našu informačnú linku na čísle 22 33 11. Heslo: Záchrana.

V mene Svetovej únie Vám želáme príjemný zvyšok dňa.

-

„Zlatko? Je všetko v poriadku?“

Peter neodpovedal. Mračil sa na list, ktorý našiel ráno na chodbe pred dverami. Niekto ho tam musel vsunúť. Prešiel k pevnej linke, vytočil číslo z listu a ten potom bez slova podal manželke.

„Čo sa deje? Komu voláš?“

Rukou jej naznačil, aby si prečítala list. Čakal.

Po pár sekundách vyzváňania sa z telefónu ozval ženský hlas. „Heslo?“

„Záchrana.“

„Vaše meno a dátum narodenia?“

„Peter Gral, jedenásty december dvetisícdvadsaťpäť.“

Žena na druhej strane linky chvíľu mlčala. Potom znovu prehovorila. „Všetko sedí. Pán Gral, prosím vás o strpenie. Linky máme momentálne preťažené. Len čo to bude možné, prepojím vás na voľného dispečera.“

Počas čakania sledoval svoju ženu ako dočítala list.

Zmätene na neho pozrela. „Čo to má znamenať?“

„Neviem, Júlia, vydrž. Čakám, kým ma prepoja.“

O niekoľko minút sa z druhej strany linky ozval mužský hlas. „Dobrý deň, pán Gral. Ako vám môžem pomôcť?“

„Chcem vedieť, čo má znamenať list, ktorý sme dnes so ženou dostali!“

„Znamená presne to, čo je v ňom napísané.“

Peter znechutene vyprskol. „To mi chcete povedať, že len tak jednoducho poletíme všetci na Mars?!“

„Jednoduché to nebude. A nepoletia všetci.“

„Prosím?“

Muž v telefóne vzdychol. „Nedokážeme zachrániť všetkých. Náhodne bola vybraná skupina ľudí, ktorí odletia. Páry alebo jednotlivci bez rodiny. Deti by, bohužiaľ, takú cestu nezvládli.“

„Počujte, ak je toto pokus o vtip, tak vám garantujem…“

„Nie je to vtip. O tri dni o jedenástej večer sa dostavíte na vlakovú stanicu v mieste svojho bydliska. Odtiaľ budete spolu s manželkou prepravení k vesmírnej lodi. Na mieste potom dostanete ďalšie inštrukcie. Zobrať si so sebou môžete svoje osobné veci, berte toho ale čo najmenej. Všetko sa už pre vás chystá.“

Peter pokrútil hlavou. „Povedzte mi jeden dôvod, prečo by som vám mal veriť.“

„Pán Gral, dobre viete, aká je na Zemi situácia. Radiačné zóny sa neustále zväčšujú, pôda je zničená. No chápem, že chcete dôkaz. Dnes vám bude oznámené, že zajtra a ani pozajtra nedostanete svoj denný prídel jedla. Povedia vám, že sa jedná o dočasný výpadok kvôli prepadnutiu vlakov s obilninami. Pravda je ale taká, že jedlo dochádza.“

„Čože?!“

„Momentálne sa blížime ku koncu prvej fázy,” pokračoval muž. „O tri dni sa začne druhá fáza. Je nutné presunúť všetkých ľudí naraz pod rúškom noci. Ak by ľudia mizli postupne, okolie by si to všimlo.“

„Takže mi chcete naozaj tvrdiť, že toto všetko…“

„Uisťujem vás, že je to pravda. Ospravedlňujem sa, na linke mám už ďalšieho volajúceho. Nezabudnite, že o tom nesmiete nikomu povedať. Stalo by sa niečo horšie než to, že by ste boli z programu vylúčení.“

„Vyhrážate sa mi?!“

„Pane, v stávke je existencia ľudskej rasy. Projekt musí ostať utajený.“

Peter zhlboka dýchal. Vedel, že je to na Zemi zlé. Ale až takto?

„Ak je to všetko, tak sa s vami lúčim. Dovidenia.“ Muž zložil.

„Tak ako? Čo ti povedali?“

Peter prešiel okolo Júlie a sadol si do kresla. „Vraj je to pravda.“ Pozrel na svoju manželku. V očiach mala neistotu a strach. „Ten muž vravel, že nám dnes oznámia dvojdňový výpadok jedla. Vraj to hodia na gangy, ktoré prepadávajú vlaky s obilím. No podľa neho to je len výhovorka. Jedlo dochádza.“

Júlia vytreštila oči. „Ako dochádza? Veď nás všetkých uisťovali, že sa to zlepšuje…“

„Asi nám klamali.“ Pozrel na hodinky. O päť minút sedem. Vstal a obliekol si bundu. Pri dverách sa zastavil. Ak naozaj nedostanú najbližšie dni jedlo… Zo šuflíka vybral pištoľ. Skontroloval náboje a zasunul si ju do nohavíc. Vyšiel von.

Z okolitých domov vychádzali ďalší ľudia. Všetci mĺkvi, v tvárach nečitateľný výraz. Ako každé ráno o siedmej. Niektorí sa ledva vliekli. Väčšina sa ponášala viac na kostlivcov než na ľudí. Petrovi sa začali potiť dlane. Koľkí z nich dostali list?

Dodávka s jedlom sa blížila. Sprevádzali ju štyri autá plné ozbrojencov. Oni boli prví, ktorí vystúpili. Potom vyšiel z dodávky úradník s papierom v ruke. „Dobré ráno!“ zvolal a pokynul jednému z ozbrojencov, aby začal vykladať náklad. „Všetci do radu a pripravte si preukazy! A keď skončíme, neodchádzajte. Potrebujem vám ešte niečo povedať.“

Petrovi prebehol mráz po chrbte.

Ľudia postupne prichádzali k dodávke, zmätení čo od nich ešte bude chcieť. Preukázali sa, boli vyškrtnutí zo zoznamu a do rúk dostali balík s jedlom.

Peter bol posledný. Ukázal mužovi preukaz.

Ten prikývol a preškrtol jeho meno. „Takže!“ obrátil sa na všetkých. „Mám pre vás oznam. Najbližšie dva dni jedlo nedostanete. Gangy, bohužiaľ, prepadli vlaky s obilninami.“

Nastalo ticho.

„To je všetko, môžete ísť,“ úradník sa otočil a chystal sa odísť.

„Počkajte!“ Zo zadných radov vystúpil muž. Kruhy pod očami, vpadnuté líca a zkostnatelé telo vravelo viac než dosť o stave jeho výživy. „To nám poviete len tak?! Už teraz s rodinou ledva žijeme! Deti sú choré!“

Úradník sa obzrel. Pokynul mužovi, aby prišiel bližšie. „Meno?“

„Lerdal.“

„Pán Lerdal,“ úradník nahliadol do papierov. „Vzhľadom k množstvu kreditov, ktoré máte, by ste mali byť radi za to, čo dostávate.“

„Lenže pracujem sám! Žena je… “

Úradník ho už nepočúval. Otočil sa mu chrbtom a nastúpil do auta.

„Hej!“ vykríkol muž. „Nemôžete…“

Cestu mu zatarasil ozbrojenec. Hlaveň pušky mu namieril na hruď.

Na mužovej tvári sa mihol strach. Sklonil hlavu a ustúpil.

Autá odišli. Nastalo ticho. Všetci kŕčovito zvierali svoje balíky. Lerdal neboj jediný, kto bol na tom zle. Zásoby doma nikto nemal. Pre niekoho mohli dva dni bez jedla znamenať rozsudok smrti.

Vzduch preťal výkrik. Pohľady všetkých sa v momente presunuli na ženu, ktorá v trasúcej sa ruke zvierala zakrvavený kameň. Druhou si k hrudi tisla dva balíky s jedlom. Pri jej nohách ležal starec. Pod hlavou sa mu zväčšovala kaluž krvi.

Prepukol chaos.

Peter sa zvrtol a rozbehol sa preč. Za sebou počul krik ľudí. Prosby o zľutovanie nasledovali tupé zvuky úderov, ktoré zbesilo naberali na intenzite. Ktosi mu podrazil nohy. Spadol na zem, od bolesti zastonal a rýchlo sa pretočil na chrbát.

Nad ním stál Lerdal. Celý sa triasol. V ruke držal nôž. „Odpustite… “ z úst mu prskali sliny. „Žena, deti,...“

Peter vytiahol zbraň. Namieril ju na Lerdala. „Nenúťte ma k tomu.“

Muž zneistel. Po tvári sa mu začali rinúť slzy. Chytil sa za hlavu a z hrdla sa mu vydral zvierací ryk.

Peter sa pozviechal na nohy. So zbraňou stále mieriacou na Lerdala začal cúvať. Po pár metroch sa rozbehol.

Muž za ním neprestával kričať.

*

Vbehol do domu. Dvere hneď zamkol. „Júlia! Ak sú otvorené nejaké okná, zavri ich, rýchlo!“

Júlia vybehla na chodbu. „Čo sa stalo?“

„Je to pravda. Najbližšie dva dni nič nedostaneme. Ľudia sa na seba vrhli ako zvieratá.“

„Preboha…“

„Tie okná!“

Len čo boli všetky zavreté, sadli si do obývačky. Zapli rádio.

„… všade vládne zmätok, žiadame všetkých občanov, aby nevychádzali von. Vláda vyslala do ulíc armádu… “

Júlia začala vzlykať. „Čo budeme robiť?“

Peter vzdychol. Spomenul si na otcove slová, ktoré vyslovil na smrteľnej posteli. „Neplač, synček, mne už bude dobre. No nechcem ani len pomyslieť na to, čo čaká vás…“ Zomrel pred dvadsiatimi rokmi na následky žiarenia. Bojoval v jadrovej vojne. Peter pozrel na manželku. „Dva dni vydržíme. A potom…“ zrak mu padol na list, ktorý ležal na stole, „odídeme.“

*

Armáde sa podarilo dostať situáciu pod kontrolu za pár hodín. Na ďalší deň, v nedeľu, bol vďaka vojakom v uliciach pokoj.

V pondelok sa Peter vybral do práce. Chvíľu uvažoval o tom, že tieto dva dni radšej nevyjde z domu. No nie kvôli agresii. Stále myslel na ten list. V noci skoro nespal. Bál sa, že si v práci niečo všimnú. Že na to prídu. S Júliou sa však nakoniec zhodli, že viac podozrenia by vzbudili vtedy, ak by ostali doma. Na schválenie dovolenky sa čakalo týždne. Maródku chodil overovať ešte v ten deň mestom pridelený lekár.

Počas cesty do práce robila Petrovi spoločnosť kŕčovitá bolesť v bruchu, ktorú sprevádzalo hlasné škvŕkanie. Do budovy nemocnice vošiel bočným vchodom. V duchu tak volal obrovskú dieru v stene, ktorú už niekoľko rokov nikto nedokázal opraviť. Vybehol po schodoch, obišiel kus spadnutého muriva a odhrnul záves, ktorý slúžil namiesto dverí. „Ahoj,” pozdravil muža sediaceho za stolom.

Ten zdvihol zrak od papiera a kývol mu rukou na pozdrav. „Nazdar. Kde toľko trčíš? Už som myslel, že ťa vonku zjedli,“ uškrnul sa.

Stano a ten jeho humor, pomyslel si Peter a prevrátil oči. Začal sa prezliekať. „Prepáč, trochu som zaspal.“

„V pohode, prvého pacienta som vybavil sám.“

„Koľkých dnes máme?“

„Podľa toho čo si mi dnes naobjednával,“ Stano nahliadol do zošita, „štyridsať.“

„To fakt?!“

„Na jednu hodinu si mi dal aj viac než štyroch.“

„Bože, prepáč.“ zamrmlal Peter. „Ale vieš… všetci tí ľudia, je ťažké povedať nie.“

„Ja viem. Keby som mal na starosti objednávanie ja, spravil by som to isté.“

Záves sa odhrnul. Do miestnosti nakukla mladá žena. „Dobrý deň, pán doktor. Môžeme vojsť? Sme objednaní.“

Stano sa usmial. „Dobrý, poďte ďalej.“

„Tak poď a pekne sa pozdrav,“ povzbudila žena drobnú siluetu ukrytú za závesom.

Dnu vošiel chlapček. „Ahoj!“

„No ahoj, Miško, ako sa máš?“

„Dobre,“ odvetil chlapec a začal kašľať.

„Neznieš tak…“ poznamenal Stano a zobral do rúk fonendoskop. „Poď ku mne, nech ťa popočúvam.“

Matka krútila hlavou. „Nezlepšuje sa to. Stále teplotuje, kašeľ sa zhoršuje, nemôže kvôli tomu spať…“ s nádejou sa pozrela na doktora. „Prišli už tie antibiotiká?“

Lekár si zložil fonendoskop a zavrtel hlavou. „Do mesta dorazili, ale… gangy prepadli dodávku s liekmi. Všetko zobrali. Je mi to ľúto, no ďalšie prídu až o mesiac.“

„Ale už sme na ne čakali dva týždne!“ Žene sa v očiach zaleskli slzy. Celá sa roztriasla. „Som na to všetko sama, ja… ja neviem ako ďalej pokračovať. Na stravu pre dvoch nemám dosť kreditov, väčšinu jedla dávam synovi… teraz sme dva dni bez prídelov… malému je stále horšie…“ zdvihla pohľad k doktorovi. „Nemôžete mi nijako pomôcť?“

Stano mlčky sledoval utrápenú matku. Po chvíli prehovoril. „Bolo by tu isté riešenie. Gangy po nociach organizujú čierne trhy s tovarom, ktorý ukradli. Je to ale niekoľkonásobne drahšie.“

Žena zavrtela hlavou. „To si nemôžem dovoliť.“

Lekár prikývol. Potom váhavo dodal: „Ako žena vraj nemusíte platiť len kreditmi…“

Matka zbledla. „Rozumiem.“

„Veľmi ma to mrzí… môžeme skúsiť ešte počkať, možno sa v susedných mestách zvýšia nejaké antibiotiká…“

„Nie,“ prerušila ho. „Už nechcem čakať. Ďakujem za pomoc, pán doktor.“

„A čo keby sme to nahlásili armáde?“ skúsil Peter.

Stano odfrkol. „Podľa toho čo som počul, sú gangy napojené na armádu. Prečo myslíš, že majú vojaci všetkého viac než my?“

„Bože…“

„Už sa netrápte,“ žena sa na nich cez slzy usmiala. „Nie je to vaša vina. Vážim si všetkého, čo ste sa pre nás snažili urobiť,“ chytila syna za rúčku a odhrnula záves. „Dovidenia.“

„Papa,“ zamával chlapček.

Lekár s bratom bez slova hľadeli na vlniacu sa látku závesu.

„Nenávidím našich predkov,“ zašepkal do ticha Stano. „Za to čo spôsobili… čo dopustili…“ Tresol päsťou do stola. „Do riti!“ vykríkol. „Oni si pokojne hnijú v zemi, zatiaľ čo mi tu ledva žijeme!“ Prstom ukázal na záves. „Baktérie zmutovali do miery, ktorú nikto neočakával! Nie sú na to lieky! Nie je jedlo! Nemáme nič! A to všetko kvôli hŕstke psychopatov, ktorí túžili po moci!“ Zhlboka dýchal. Ruky sa mu triasli. „Prepáč,“ zamrmlal. „Poslednú dobu to nedávam.“

Peter len bez slova prikývol.

Stano vzdychol. „Ako sa má Júlia? Dlho som ju nevidel.“

„Dobre… má sa dobre. Má stabilnú prácu, takže sa nemôže sťažovať.“

„Počuj,“ Stano trochu ožil. „Nestretneme sa niekedy? Ako za starých čias. Zaspomíname, aké to bolo predtým.“

„Čo?“ Peter si nervózne odkašľal. „Jasné, prečo nie.“

„Tento týždeň?“

Peter sa prinútil pozrieť mu do očí. Zrkadlil sa v nich smútok a nádej. Žiť sám v tejto dobe muselo byť hrozné. Otvoril ústa. V mysli sa mu vynoril obraz listu, ktorý na neho čakal na stole v obývačke. Odvrátil pohľad. „Môže byť.“

*

Na druhý deň sa Peter prebudil s myšlienkou na blížiacu sa noc. Už len pár hodín a budú zachránení. Musí to vydržať.

O siedmej vyšiel na ulicu, kde už čakala dodávka s jedlom. Zobral si svoj balík. Všimol si, že je o dosť ľahší, než zvyčajne. Spolu so ženou sa najedli a vydal sa do práce. Keď dorazil do nemocnice, zistil, že Stano tam nie je. Namiesto neho slúžil druhý doktor.

„Kde je Stano?“

„Vraj mu je zle. Poslali k nemu Fera, ten má tento týždeň na starosti maródky.“

Peter prikývol a šiel sa prezliecť. Dúfal, že je Stano v poriadku.

*

Čas sa vliekol. Peter očami tlačil hodinové ručičky. Päť krát vypísal chybnú správu a viac krát poplietol mená pacientov. Nedokázal sa sústrediť.

Hodiny konečne odbili koniec pracovnej doby. Vyšiel z nemocnice. Musel kontrolovať každý svoj krok, aby nezačal utekať. Cesta sa mu zdala mnohonásobne dlhšia. Keď prišiel domov, žena už na neho čakala v obývačke. Pred sebou mala batoh, do ktorého sa ešte snažila natlačiť zopár vecí. Vedľa nej bol druhý, naplnený na prasknutie. Pozrela na manžela. „Už som ťa zbalila. Máš tam uterák, tričká, sveter, nohavice, spodné prádlo a pár ďalších drobností.“

„Ďakujem.“ Sadol si vedľa nej. Mrkol na hodinky. Ukazovali päť hodín. Vzdychol.

Júlia sa na neho usmiala. „Pamätáš, ako sme sa sem nasťahovali?“

„Áno,“ odvetil s jemným úsmevom. „Takmer nič tu nebolo.“

„Ani teraz tu skoro nič nie je,“ poznamenala so smiechom.

„To je pravda,“ prisvedčil pobavene.

Až do večera strávili čas spomínaním. Potom sa najedli. Bolo deväť hodín. Peter opakovane čítal list.

„Už ho odlož,“ prihovorila sa mu Júlia. „Kedy vyrazíme?“

Položil list na stôl. „Na stanicu to pešo trvá trištvrte hodiny. O hodinku by sme mohli vyraziť, nech máme rezervu.“

Niekto zaklopal na dvere.

Strnuli.

Peter vstal a podišiel k dverám. Pozrel sa cez priezor. Na druhej strane stál Stano.

Júlia prišla za ním. „Kto je to?“

„Stano.“

„Čo chce tak neskoro?“

„Netuším. Dnes nebol v práci, vraj ochorel.“

Stano znovu zabúchal na dvere. „Halóó! Počujem, že ste taaam!“

Peter sa zamračil a otvoril dvere.

Stano sa zatackal. V ruke držal fľašu s neznámym obsahom, ktorá bola z väčšej časti prázdna. „Tu ste!“ vykríkol.

„Čo potrebuješ? V práci mi povedali, že ti je zle.“

„Ako čo potrebujem? Veď sme sa dohodli, že sa stretneme, nie?“

„Teraz sa to nehodí. Niekedy inokedy, dobre?“ Peter sa pokúsil zatvoriť dvere.

Stano položil svoju nohu pred zárubňu. „Jak inokedy?! Kedy inokedy?!“

„Si opitý. Porozprávame sa zajtra.“

„To už nemáš čas na kamaráta?!“ vykríkol Stano a strčil do kamaráta.

Peter spadol na zem.

Stano vstúpil do domu. „Julka! Ako sa máš?“ Na jeho rameno dopadla ruka. Obzrel sa.

„Okamžite odíď,“ zavrčal Peter.

Lekár sa vytrhol z jeho zovretia a sadol si na zem. „Nie!“

Peter sa pokúšal upokojiť. „V práci mi povedali, že si chorý,“ ukázal prstom na fľašu. „A ty pritom chľasceš! Odkiaľ to vôbec máš?“

Stano akoby spľasol. „Z čierneho trhu,“ zamrmlal.

„Ty si minul svoje kredity na chľast z čierneho trhu?!“

Lekár na sucho preglgol. Trasľavo sa nadýchol. „Včera v noci som šiel von. Chcel som si vyčistiť hlavu. Zašiel som až do oblasti kde býva trh a tam som ju uvidel.“ Oči mu zvlhli. „Tú matku… ako… platí,“ posledné slovo zo seba vypľul. „Mám toho všetkého dosť. Svet sa rozpadá… už nevládzem, nechcem…“ začal bľabotať a vyprázdnil zvyšok fľaše.

Peter sledoval svojho priateľa, ako sedí na zemi a po tvári mu tečú slzy. Podišiel k nemu. „Počuj, teraz sa to fakt nehodí. Choď domov, vyspi sa a zajtra sa porozprávame, dobre?“

Prikývol. „Budem potrebovať požičať zopár kreditov…“ zamumlal. „Dostal som pokutu, keď ma našli ako…“ rukou neurčito mávol k fľaši.

„To nerieš, požičiam ti.“

„Môžem ešte zabehnúť na záchod? Nie je mi najlepšie.“

Peter vzdychol. „Jasné, bež. Cez kuchyňu a potom doprava.“

Stano sa vydal určeným smerom.

Júlia so slzami v očiach sledovala, ako sa odtackal preč. „Dúfala som, že tiež dostal ten list.“

„Aj ja.“

„Nemohli by sme ho zobrať so sebou?“

„Napadlo mi to, ale… Chceme riskovať? Nie je mi jedno, že ho tu necháme, no čo ak by nás tu potom nechali s ním? Ten chlap, ktorému som vtedy volal, sa vyjadril jasne. Všetkých zachrániť nedokážu.“

O pár minút začuli, ako sa ich kamarát vracia. Kroky náhle ustali.

„Stano?“ zakričal Peter po chvíli.

Lekár neodpovedal.

Peter vošiel do kuchyne. „Všetko v…?“ zarazil sa.

Stano stál pri stole. V ruke držal list. „Toto je žart, však?“

Petrovi vyschlo v krku. „Jasné,“ nervózne sa zasmial. „Dosť nevydarený. Keď som na to číslo volal, nikto nedvíhal.“

„Z chodby som si všimol, že máte v obývačke pripravené batohy.“

„To sú len odpadky… staré oblečenie, ktoré je už príliš deravé. Chceme ho dať na recykláciu.“

„Tak mi ich môžete dať. Recyklačný kontajner mám po ceste domov.“

Za Petrom sa objavila Júlia. „Čo sa tu…“ vytreštila oči.

„Práve sa ponúkam, že vám pomôžem s odpadom,“ povedal Stano bezvýrazným hlasom.

„Akým…“

„Vráť mi ten list,“ Peter natiahol ruku.

Stano sa začal smiať. Pokrútil hlavou. „To snáď nie je pravda… Prečo práve vy?! Kto to určoval?!“

„Výber bol náhodný, nič sme netušili…“

„Klameš!“ skríkol Stano. Zatriasol listom. „Zoberiete ma so sebou.“

„To nepôjde.“

„V tom prípade,“ Stano podišiel k oknu a otvoril ho. „To vykričím susedom.“

„Prosím, nerob to!“ zhíkla Júlia. „Peter, nemôžeme…?“

„Nie! Vráť mi ten list!“

Stano sa pousmial. Obrátil sa k oknu. „Haló, susedia! Neuveríte, čo som sa dozvedel!“

Peter sa na neho vrhol. Chvíľu sa váľali po zemi. Stano pritlačil Petra na zem a päsťou mu vrazil do tváre. Znova. Znova. A znova.

Petrove ústa zaliala kovovú pachuť. V nose mu niečo prasklo, ostrá bolesť mu preťala obočie. Oči mu zaliala krv. Nič nevidel. Ucítil, ako sa Stanove ruky zovreli okolo jeho hrdla. Nemohol dýchať. Zúfalo sa snažil brániť.

„Keď ma nemôžete zobrať so sebou,“ sykol Stano, „tak pôjdem namiesto teba. Neboj, o Júliu sa dobre postarám.“

Petrov svet sa začal ponárať do tmy. Vtom sa mu pľúca opäť naplnili vzduchom.

Stano zachrčal.

Peter sa zhlboka nadýchol a začal kašľať. Zotrel si krv z tváre a uvidel, ako Stano kľačí vedľa neho. Z krku mu trčala rukoväť kuchynského noža.

Nad ním stála Júlia. Celá sa chvela.

Stano sa zvalil na bok. Prerývane dýchal.

Peter k nemu štvornožky podišiel. Zovrel nôž. Pozrel sa priateľovi do očí. Bola v nich prosba a strach.

„Je mi to ľúto,“ zašepkal. Vytiahol nôž. Na zem sa začala valiť krv.

Lekár si začal zbesilo hrabať rukami po krku.

Manželia v hrôze prizerali tomu, ako z ich kamaráta uniká život. Peter schmatol Júliu za ruku a ťahal ju preč. „Poď, rýchlo!“

Nebránila sa. Otrasená si zobrala vak a nasledovala manžela von do noci. V hlave sa jej opakovane prehrávala scéna toho, ako Stanovi zaborila nôž do krku. „Peter, počkaj.“

„Čo sa deje?“

Júliu naplo. Večera skončila na zemi. „Zabila som ho.“ Prepukla v plač. „Bože, ja som ho zabila.“

Peter ju objal. „Zachránila si mi život. Nemala si inú možnosť.“ Pohladil ju po chrbte. „No teraz musíme ísť. Nesmieme sa zastaviť. Okno do kuchyne bolo otvorené, niekto si možno niečo všimol.“

Prikývla.

Vydali sa k stanici. Bola ďaleko. Posledných pár rokov slúžili vlaky na prepravu ľudí len výnimočne. Radiačné polia to nedovolili a zároveň sa šetrilo nie len jedlom, ale aj palivom. Všetkými druhmi. Bolo ho ešte menej než jedla.

Keď dorazili na miesto, mali ešte trištvrte hodiny času. Ukryli sa do tieňa stanice. Okolo prehrmelo armádne vozidlo. Mierilo do ich mesta.

„Myslíš, že idú…?“ začala Júlia.

„Neviem,“ odvetil Peter.

Asi po pol hodine začali prichádzať ďalší ľudia. Všetci mali v tvárach rovnakú zmes emócií. Strach, neistotu, nádej. Nikto neprehovoril.

V danú hodinu sa dostavil vlak. Na stanici bolo už niekoľko stoviek ľudí. Z vozňov povyskakovali vojaci a začali organizovať nastupovanie. Vo vagónoch nebolo vôbec nič, aby sa tam zmestilo čo najviac ľudí. Všetci boli na seba natlačení ako sardinky v konzerve. Takmer nebolo možné sa pohnúť. Tí na kraji rýchlo pootvárali okná. Vlak vyrazil.

Šli hodiny. Ľudia v stoji zaspávali. Niekoľkí omdleli. Počas cesty ešte párkrát zastali, aby nabrali ďalších cestujúcich. Hlas z reproduktoru nakoniec ohlásil konečnú stanicu.

Peter s Júliou vyšli von. Stuhli úžasom.

„No tak, hýbte sa, nemáme veľa času,“ súril ich vojak.

Obaja pomaly vykročili a snažili sa pri tom spracovať výjav pred sebou.

Čierny kolos, ku ktorému sa blížili, im vyplňoval celé zorné pole. Mal dlhý, úzky trup, z ktorého po bokoch vystupovali štyri páry krídel.

Peter s úľavou vydýchol. „Až doteraz som sa bál, že to možno nebude pravda.“ Videl, že ich vlak nebol jediný, ktorý dorazil. V diaľke po oboch stranách videl ďalšie stanice. Pozrel na svoju ženu.

Tá sa na neho smutne usmiala.

Objal ju okolo pliec a postavili sa do radu smerujúcemu k vesmírnej lodi.

*

Drobná žena s megafónom stála uprostred rozsiahlej miestnosti s množstvom východov. Snažila sa prekričať hluk. „Prosím vás, utíšte sa. Priezviská od D až po F, choďte prvou chodbou vľavo. Druhou chodbou vpravo pokračujú priezviská G až I. Opakujem, že vaše izby sú označené vaším menom. Do druhej chodby…“

„Tak poď,“ Peter chytil Júliu za ruku a vydali sa doprava. Pretláčali sa masou ľudí až pokiaľ nenatrafili na dvere so svojimi menami. Vstúpili dnu. Izba bola drobná a takmer prázdna. Na stene visela malá obrazovka. V rohu blikala kamera. Uprostred izby boli dve úzke, presklené valce pripevnené na ležato k podlahe. Z konca oboch valcoch vystupovala hadica, ktorá končila v stene.

Peter k nim pristúpil bližšie. Cez sklo uvidel niekoľko párov popruhov a dýchaciu masku, napojenú na vychádzajúcu hadicu.

Obrazovka na stene zablikala. Objavila sa na nej tvár muža v stredných rokoch. Odkašľal si a cez hustý porast na tvári sa na nich usmial. „Dobrý večer. Som kapitán Lubeš a spolu s posádkou vás všetkých vítam na vesmírnej lodi Salvation desať. Je jednou z päťdesiatich lodí po celom svete. Každá má kapacitu päťtisíc miest.“ Muž zosmutnel. „Čo dokopy znamená približne tretinu svetovej populácie. Jadrová vojna…“ hlas mu zlyhal. Po chvíli pokračoval. „Jadrová vojna zničila všetko. Dúfali sme, že to dokážeme napraviť, ale posledných pár rokov vieme, že to nepôjde. Stupeň radiácie v ovzduší neklesá, s pôdou je to rovnako. Preto Svetová únia rozhodla, že jedinou nádejou na záchranu je vybrať skupinu ľudí, ktorých cieľom bude osídliť Mars. Ďalší postup je jednoduchý. Valce, ktoré sú vo vašich izbách, sú kryokomory a budú vašim domovom najbližších osem mesiacov. Po celú dobu budete v kryospánku, keďže všetky zásoby jedla ktoré máme k dispozícii, budeme potrebovať pri začiatku kolonizácie. Prebudíme vás, keď budeme na mieste.“ Na chvíľu sa odmlčal. Zhlboka sa nadýchol. „V mene Svetovej únie vám všetkým ďakujem, že ste dnes prišli. Ste záchranou ľudstva. A teraz poprosím, aby ste vstúpili do kryokomôr. Pripútajte sa a nasaďte si masky. O pár minút štartujeme.“

Manželia na seba pozreli.

„Mám strach,“ zašepkala Júlia.

Peter ju objal. „Neboj, som tu s tebou.” Pohladil ju po vlasoch. „Tak ahoj na Marse.“

So slzami v očiach sa zasmiala. Pobozkala ho.

Obaja vstúpili do svojej kryokomory. Pripútali sa, zavreli veko.

Peter otočil hlavu k svojej žene.

Júlia sa na neho usmievala. Otvorila ústa.

Z jej pier vyčítal: Ľúbim ťa. Opätoval jej úsmev. „Aj ja teba.“ Nasadil si masku.

*

Kapitán Lubeš sa prechádzal po miestnosti.

„Pane?“ ozval sa muž, ktorý sedel za riadiacim pultom. „Sme pripravení. Všetci už ležia na svojich miestach. Môžeme začať?“

Kapitán neodpovedal.

„Pane?“

Po Lubešovej tvári stiekla slza. S výkrikom vrazil päsťou do steny. Ostala v nej diera. Na zem dopadli kusy tenkého sadrokartónu. „Počul som vás,“ vyštekol. Prešiel k pultu. Snažil sa upokojiť. Neúspešne. Projekt Salvation, pomyslel si zničene. Časť prežije, zatiaľ čo zvyšok zomrie. Únia zvažovala viacero plánov, no nakoniec zvolila tento. Označila ho za najviac humánny. Bezbolestný. Pozrel na monitor, v ktorom preblikávali obrazy ležiacich ľudí. Ako len mohli uveriť, že poletia na Mars? Zhlboka sa nadýchol. „Začnite.“

Muž za pultom prikývol. Zdvihol palubný telefón a začal diktovať pokyny.

Pracovníci v pridelených sektoroch uvoľnili do masiek prísun anestetík. Ich koncentrácia v maskách sa rýchlo zvyšovala.

Všetci za pár sekúnd zaspali. O niekoľko minút sa hrude pasažierov prestali dvíhať.