Lukáš Polák - Pahltné (temer foodblog)
Lovecraft z Gemera, Lukáš Polák, nám ukuchtil hororové menučko. A nie, nie sú to tradičné gemerské guľky, lež chutná, strašidelná lahôdka...
Cmúľate na lúke steblo trávy, prípadne namočené do kyseliny mravčej priamo z mraveniska?
Hryziete si len tak z pasie, či nervozity nechty?
Jedli ste v detstve kvietky, kamene, piesok na pieskovisku?
Chýbal vám v tehotenstve vápnik a jedli ste omietku?
Radi tajne konzumujete holuby z nosa?
Ocuciavate si krv z raniek na prste?
Ak ste ani na jednu z týchto otázok neodpovedali kladne, radšej nečítajte ďalej... Navyše, recenzia môže obsahovať potencionálne alergény - spoilery a zožrať vám tak predčasne zážitok z ochutnávania tejto kuchárskej knihy.
Gemer bol celé generácie studnicou ľudovej slovesnosti a tvorby, čo nám dokázal vo svojich zbierkach už aj Dobšinský. Časy a príbehy sa ale menia a modernizujú ako kuchárske knihy (so zachovaním štipky „tradična“) a tak prichádza Lukáš Polák už so svojim druhým knižným románom s názvom Pahltné z vydavateľstva Príbeh.
Budem parafrázovať anotáciu knihy: „Vitajte v bohom zabudnutej dedine Pahltné! V obci, kde sa obyvateľom začali meniť chute. Nejde však o drobné zmeny, ale o riadne desivé. Ľudia zrazu majú chuť na chovnú zver, zhnité plodiny, či samých seba... Jediný, kto dokáže čeliť hrozivým udalostiam, je otec Karol, miestny farár. Zvládne sa postaviť nepochopiteľným skutočnostiam, ktoré postihli dedinu, alebo pohltia aj jeho?“
S chuťou cynizmu do lyrizmu...
Lesk a bieda dediny, resp. paralela hladovej doliny, prechádza v deji knihy Pahltné do rurálneho body-hororu. Autor dobre pracuje so stereotypmi vidieka, aj vďaka istej miere autobiografie, no nezachádza do úplnej paródie. Sám hovorí: "Dedina (a život na nej) mi príde od základu smiešna a bizarná a opisujem ho ako ho vidím ja. Tie vyžínačky a ošetrovanie mladých lesných stromov sú veľakrát len prepisom mojej brigády. Len tu (v knihe) sa to potom vygraduje iným smerom.“
Otázka je koľko z hororu popísaného nižšie reálne "prežil"...lebo aj o Lovecraftovi sa hovorilo, že to všetko sníval, ak nie skutočne videl a zažil.
Postavy a ich charaktery sú napísané na hranici uveriteľnosti a karikatúry, čo ešte viac podčiarkuje dej, ktorý sa odohráva vo vidieckom prostredí a tak autor zľahka pripravuje pôdu pre konflikt a rozostavuje postavy na pomyselnej šachovnici. Hlavní aj vedľajší protagonisti sú síce dialógovo prepracovaní a každý pôsobí živo, ale ako polovičnému Gemerčanovi z oblasti Plešivca mi chýba viac lokálneho nárečia - dialógy a monológy sú napísané príliš všeobecným mixom dialektov, akoby Slovensko bola jedna dedina v okolí Martina a všetky postavy Jánošíkmi! Ej bisťu! Autor sám sa to však snaží vyargumentovať a uvádza: „U nás ani nemám pocit, že sa hovorí inak. Teda tam, kde mám ukotvene príbehy. Hovoria ako ja. A kebyže to preháňam, tak by to už bolo veľmi komické.“ Na druhej strane zvolené slovné spojenia nemá až tak tradičné, resp. úplne ustálené, čo prináša nečakaný vtip a hlavne akúsi neo-lyriku, čo považujem za trademark autora samotného.
Farby vesmíru = textúry Gemeru?
Lukáš príbeh postupne varí pomaly na miernom ohni, pridáva ďalšie príchute - trópy ako napr. gore, slasher, monštrá - a následne ho servíruje za tepla v podobe niekoľkých chutných chodov. Čitateľovi/stravníkovi postupne predkladá mix a explóziu (h)rôznych chutí. To, čo nám servíruje, je originálny subžáner subžánru body hororu (eating? gluttony? horor). Ako predjedlo podáva (h)rôzne fágie, z ktorých autofágia je ešte to najmenej. Temer erotické opisy procesu jedenia i samotnej stravy mu môže závidieť aj taký Strýc Food, keby písal horory. Výraz "food fetiš" tým naberá v knihe úplne iný, nečakaný satirický rozmer, parodujúci v dnešnej dobe tak populárny fenomén foodblogerstva. Ako píše sám autor: „Snažil som sa vymyslieť taký originálny námet, aby to bolo slovenské a zároveň niečo iné..."
Samotné kapitoly predstavujúce pomyselné taniere s jednotlivými sústami, sú akurát veľké, pokrmy na nich v podobe myšlienok autora chutia stále šťavnato, miestami sladko, inokedy ostro. Sú tu rôzne textúry, ako by sa dalo vo foodb/vlogingu povedať.
Scény v ktorých autor nevyužíva bodyhororové klišé, sú síce úsečnejšie, čo však nie je na škodu. Text je tak svižnejší a aspoň sa zbytočne nenaparuje ako knedľa. O to viac majú priestor kradmé pocity (ak chcete nechute, nechutenstva alebo nechutnosti?) postáv a aj čitateľa. Autor pritom celkom dobre pracuje s čitateľom a necháva ho v napätí i v znechutení.
Okrem bodyhororu narážame aj na kultisticko-apokalyptické prvky, ktoré sú tiež nosnou kostrou diela a nevyhnutným korením, bez ktorého by celý pokrm ostal planý. Pripomenulo mi to niektoré klasické špagety-horory.
Nepomenovateľné (post-lovecraftovské?) zlo z hlbín pekla, alebo snáď vesmíru či "zeleného pekla" matky prírody, funguje čiastočne ako deus ex machina, ale to je podklad pre vychutnanie pri pomalom varení. A to predsa od hororu čakáme a hltáme. Alebo on hltá nás? Je "fiktívna" autorova hladová dolina tak hladná, či sme hladní len my? A ako nás to a ju zmení? Nečakaná spoločenská kritika...
Zmutované paralelné prísady
Tu chcem hovoriť o tradičnejšom, "mutačnom" body-horore v knihe. Autor v knihe dáva dôraz skôr na jeho extrémnosť v štýle japonského hororu. Také ostré wasabi. A to nie len v podobe „kaiju“, ale aj nejednej časti Biohazardu, či Silent Hillu, presnejšie pre znalcov staršej hernej záležitosti Evil Within 2. Prosto surové sushi menu. Napokon sám autor vo video seriáli, v ktorom rozpráva o zákulisí vzniku knihy, spomína aj inšpiráciu mangou. Inovátorský prístup autora mi pripomína ešte jedno dielo, s ktorým znesie románová druhotina Lukáša Poláka zrovnanie - videohru Alan Wake 2. Avšak kým spomínaná hre redefinuje „nordic noir“ ako taký, hoc i za cenu nejednej hráčskej depresie, čo môže byť vlastne aj krokom späť, v Pahltnom nám autor zaujímavými a dobre zvládnutými nápadmi a myšlienkami ukazuje dobrú cestu a príklad pre Slovenský a možno aj Európsky body horor.
A teraz trocha vesmíru s bohatou prílohou
Autor patrí k Lovecraftovým obdivovateľom a tak ako on mal prepracovaný svet, aj Lukáš si dal záležať a naporcioval nám prepracovaný lore, akýsi „Goremer“, ktorý je prezentovaný hororovým regiónom spomínanej hladnej doliny. Román Pahltné, je priamo spojený s poviedkou Ľud Lesa, ktorú nájdete v slovenskom hororovom e-magazíne Charon, resp. v podobe audionahrávky na YouTube. Súčasne sa k nemu viaže poviedka Muž v mokrom odeve z antológie Slovenské temno a ktorá funguje ako akýsi malý prequel a opisuje udalosti v dedine spred 80 rokov.
Posledný chod a... odchod!
Ja osobne som knihu Pahltné zhltol za jeden deň...a ani jedno slovíčko, ba ani čiarka mi nepriniesla psychózu, lež príjemnú zábavu a husiu kožu. V každom prípade, je tento román príjemným, sviežim prekvapením v našich literárnych vodách i chuťových pohárikoch. A pachuť rozhodne nezanechá, jedine tak "plné bruško" pripravené na ďalšie skvelé chody od Lukáša Poláka.
Od mlada patril k fanúšikom rocku a hororového žánru, čo sa prejavilo na jeho tvorbe. Prvé poviedky publikoval na stránkach webu scifi.sk. Jeho ďalšie publikované poviedky nájdete v antológiách Prekliata zbierka (Príbeh, 2022), Slovenské temno (Hydra, 2022) a Krvavé Považie (Hydra, 2023), ako i v elektronickom magazíne Cháron. Knižná prvotina Kriaky mu vyšla vďaka crowdfundingovej kampani na StartLabe, druhý román s názvom Pahltné mu vydal v roku 2024 Príbeh. Jeho diela, často inšpirované Lovecraftom a jeho mýtom, tvorbou Stephena Kinga či vizuálneho mága Davida Cronenberga, sa väčšinou odohrávajú v slovenskom vidieckom prostredí. Vo svojej tvorbe hojne využíva trópy slasheru a body hororu spolu s klasickým klišé lovecraftovských monštier.
Okrem písania sa venuje podpore hororu na sociálnych sieťach a na Conoch, kde pravidelne prednáša o hororových témach. Žije v Bratislave spolu so svojou priateľkou, ktorá mu väčšinu jeho kníh ilustruje.
Lukáš Polák - Pahltné
Vydavateľstvo: Príbeh
Rok vydania: 2024
Vydanie: prvé
Jazyk: slovenský
Počet strán: 192
Väzba: mäkká / brožovaná
Obálka: Alexandra Power
ISBN: 978-80-974-2352-0
Odkazy:
Najčítanejšie
Najčítanejšie
J. Freeman
Nothing.