Goran
no nie, nebolo... snaha o poetické vety a lyrické opisy, začínajúca sa síce veľmi pekne, je vzápätí zabitá divnou štylistikou, nesprávnym narábaním s významom slov a kŕčovitou snahou o "umeleckosť", takže to napokon vyznie do prázdna. "Z úst sa mu v snahe pomaly začal vytŕčať jazyk" - ??? Navyše to belo bezdejové, nepríbehové a z literárneho hľadiska nešlo ani len o poviedku. Kebyže to mám niekde zaradiť, tak mi z toho vyjde akási roztodivná LSD UFO impresia. Impresie, reflexie, lyrizované prózy a pod. sú veľmi zaujímavým útvarom, skoro na pomedzí prózy a poézie, ale ich zvládnutie je náročnejšie než by sa mohlo zdať, a naozaj sa nehodia do klasickej poviedkovej súťaže fantastiky. Mám rád experimenty, surrealistické veci aj dobre zvládnutú postmodernu, ale toto bolo úplne do mima. Je mi to ľúto, ale nie. Najpopudzujúcejšie boli zas tie ezo srandy, ktoré sa snažili zapôsobiť ako hlboká spiritualita. Vety typu: "Svet pracoval ako jeden organizmus a neznámy vlas naďalej putoval naprieč dimenziami."
Kombinovanie básnickej štylizácie s odbornosťou väčšinou nepôsobí dobre, viď. "Otvoril oči a jas ranného svetla ho oslepil. Nebol ešte pripravený na takú dávku fotónov."
Krásny začiatok vety hodný naozajstnej básne je zaklincovaný divným prozaizmom: "Konáre stromov ho vyniesli nad oblaky jesenného dňa a pozoroval ako sa kedysi jeho rodné mesto pomaly rozpúšťa v roztoku nových vedomostí a myšlienok."
"Pozoroval ako sa dlane jeho bosých nôh" - azda chodidlá nôh?
Potom tam musí byť nejaké dieťa, ktoré akože svojou nevinnosťou a prirodzenosťou poukáže na pravú cestu, ale hl. hrdina ju nejakým rádoby hlbočizným sofizmatom ešte poučí o skutočnom poznaní...
Veľmi, veľmi sa mi páčila metafora - "Ústami zatvorenými na pomlčku", ale to je tak asi všetko.
06.01.2022