Šesťnásťročný tínejdžerský programátor Robert Jaeger a jeho kamarát Mark Sunshine, ktorý ho presvedčil, aby naprogramoval hru na mezo-americkú tému pre počítač Atari v roku 1983, nelenili a pustili sa do jej vývoja. Mali zámer čo najviac využiť vtedajší hardvér. Krátko na to Jaeger spolu so svojim otcom predal ešte nedokončený prototyp firme Parker Brothers na jednej počítačovej výstave a legenda bola na svete. Sunshine ostal uvedený ako autor pôvodného konceptu. Vzápätí vznikli porty na temer všetky dobové computery, konzoly a systémy. Vtedajšie recenzie hru označovali slovami ako "vzrušujúca a frustrujúca zároveň". Dodnes sa považuje za predobraz metroidvánií, s čím by sa ale dalo troška polemizovať a povedali by sme skôr, že je to predobraz „precise platformoviek“.

Príbeh (ak sa príbehom dá nazvať) pojednáva o „nelicencovanom“ klone Indyho Jonesa, aj keď samotný Jaeger tvrdí, že pred vývovjom hry o Indiana Jonesovi nikdy nepočul. Jeho hrdina Panama Joe (nemýliť si s o 2 roky starším Banana Joeom) a.k.a. Pedro nosí „mexickejšiu“ fedoru a pončo, a čoby vykrádač hrobiek sa ocitol na vrchole aztéckej pyramídy vládcu Montezumu II. Čo ale el diablo nechcel, niečo sa pokazilo a Pedro pri lootovaní pokladov prebudil jej duchov – strážcov vo forme umrlcov a rôznej hávede (ako hady či pavúky) a zároveň sa v pyramíde spustili smrteľné pasce.

Tu sa už konečne dostávame k samotnému remaku s podtitulom...

Čo sa týka hrateľnosti/ obťažnosti - hru sťažuje pohyb postavy samotný. Pohyb sa dosahuje skákaním, behom, šmýkaním sa po (požiarnych?) tyčiach a lezením po reťaziach a rebríkoch. V pohode, poviete si, ale ovládanie presne podľa originálu ostalo hrozné a necitlivé - ako na klávesnici, tak na ovládači. Vyžaduje od vás pixelovú presnosť (pixel precision), pretože pád, náraz o čokoľvek, čo je o niečo vyššie ako výška Pedra, je smrteľný. Musíte sa proste vyrovnať s „krehkosťou“ hrdinu. Taký Janosik 2 (z tých moderných metroidvánií, o ktorých sme písali) je oproti tomu super agilný a ovládateľný. Nečakajte žiadny rýchly „zostup na dno“ pyramídy - steny, rebríky a iné prekážky vytvárajú rozľahlé bludisko a množstvo zamknutých dverí vás niekedy donúti vrátiť sa späť, aby ste našli kľúč správnej farby. Okrem toho sú spodné poschodia zatemnené a ich prieskum bez fakle je smrteľne nebezpečný (v remakeu- pri nižšej obtiažnosti tam ale nie je úplná tma).

Nie každú miestnosť musíte preskúmať a nie každá miestnosť je jedinečná. Mnohé sú len kópiami alebo variantmi jedna druhej. Za temer 40 rokov sa nijako nezmenili, ale pri tom množstve portov človek nevie. Niektoré z miestností s najcennejšími pokladmi (napríklad Montezumovými maskami) sú mimo hlavnej cesty, ale smer k nim vám ukazuje kompas. Konzumné predmety sú tu celkovo tri: meč, ktorý sa dá použiť na zabitie 1 protivníka a palcát, ktorý vám automaticky aktivuje nesmrteľnosť na 15 sekúnd. Kľúče pasujú do dverí danej farby, ale ak si vyberiete tie nesprávne, máte smolu. Predmety sa skrátka nedajú použiť (aktivovať) kedy chcete vy, čo je trápne. Jedine fakľa vám ostane navždy, ale to je Jeagerova programátorská chyba, ktorá sa stala za 4 dekády fičúrou.

Rôzne potvory zamorujúce hrobku nie sú až také „potvorské“ a väčšinou sa dajú ľahko preskočiť (keď sa naučíte vzor ich pohybu), ale často ich kombinácia s príliš krátkymi alebo príliš pohyblivými plošinami (dopravníkmi) a nevypočítateľné pasce (ako „nožnice“) môžu hráčovi spôsobiť veľmi zložitú situáciu s načasovaním, alebo vtedy, ak nemá náhradný mečík. Napriek tomu je hra pomerne veľkorysá, čo sa týka životov navyše, a každých 10 000 bodov udeľuje jeden, ale očakávajte, že ich spotrebujete pomerne rýchlo. Aspoň, že animácie smrti sú celkom zábavné, hoc je ich málo.

Dalo by sa argumentovať, že to je revízia či nová edícia hry, ale v podstate neprináša málo nového (čiže je jej rehashom alebo upraveným remasterom). A tak dostávame iba minimalistickú obmenu štruktúry hracieho priestoru, teda pyramídy, v podobe zmeny pascí a počtov nepriateľov v niektorých signifikantných obrazovkách. Pre tieto účely sme hrali aj staršie verzie hry, ale naozaj to úplne nie je možné porovnať. Hra je aj na najľahšej obtiažnosti tažká. Jugadorom a jugadoritám nezostáva nič iné, len si namemorovať každý centimeter pyramídy, prepočítať a vypočítať každý jeden skok, zapamätať si kde sú zbrane a kľúče (ešteže sú rozmiestnené fixne) a zvládnu ju... asi. Hrateľnosť je ale kvázi nekonečná a variuje sa minimálne 9(až 11)-krát na ďalších (vyšších) leveloch. Je tu ešte príjemný bonus v podobe nesmrteľnosti po vyčerpaní základných životov, ktorý slúži ako náhrada save systému. Dokonca je tu aj výber obťažnosti, ale povedzme si to takto - pôvodnú hru nedokázala pokoriť ani umelá inteligencia.

Grafika - ale je to akési pseudo 3D či skôr 2.5D vec s lookom akoby o dekádu staršia a je vyslovene nie pekná. Potom je tu ešte aj výber 2. postavičky – Pedrovej sestry - señority Rosity, no tá sa nelíši v ničom okrem vzhľadu (pričom je to skoro lacný Pedro bez fúzov - pozn. Šaňo). Chápeme ale zámer výrobcu pre priblíženie hry ženskému publiku identifikáciou sa s postavou a chválime ho. Ďalšou novinkou sú „hlášky“ samotného bossa (Montezumu), ktorý neustále komentuje váš postup. Je to riadne otravné a nedá sa to vypnúť. Od remakeu by sme čakali aj automapu, ktorá tu samozrejme... nie je!

Ďalšia variácia na hru a samostatne spustiteľná vec. Dokonca sa dá kúpiť aj osobitne. Táto je dľa autorov mnohonásobne dlhšia, oveľa viac náročnejšia, ako si ju kedy Jeager vysníval (sú tam prvky, ktoré sa do origošu z roku 1984 proste pre malú pamäť nosičov nezmestili) a sami propagujú, že bol pri jej vývoji. Navyše obsahuje 6 „jednoduchých“ výukových levelov, ktoré sú v realite ešte náročnejšie ako vaše základné potulky pyramídou samotnou!!! Čakali by sme aspoň možnosť prepnúť do inej grafiky ako tej pôvodnej z osemdesiatok (možno viac vyhladenej), podobne ako v titule Montezuma's Revenge z roku 2020. Áno, viete si tu upraviť grafiku jej downgradom, ale to je tak všetko.

Autor recenzie naozaj nechce dehonestovať takú klasiku (sám sa hrával na dobových komputeroch od roku 1988), ale na Atari proste nevyrastal (len sa z diaľky pozeral), no postupne sa k týmto zaprášeným drahokamom, podobne ako Pedro, náročne dostáva a berie ich z dnešného pohľadu. Napriek tomu sa po monštruóznej frustrácii na tejto hry zabavil a môže konštatovať, že... ale to sa dozviete v našej videorecenzii: