Súťaž Martinus Cena Fantázie snáď netreba nikomu predstavovať. Tak ako každý rok, aj v 2024 bol výstupom zborník plný poviedok žánru scifi, fantasy a horor. Finálovú päticu sme už rozoberali v tomto diele relácie Nerd Space, teraz je čas, aby sa naša redakcia pozrela na všetky poviedky, ktoré sa do zborníka prebojovali. Trochu sme si ich poprehadzovali, tak sa nezľaknite, keď zistíte, že poviedku v tomto článku sú v inom poradí ako v knihe – nevynechali sme ani jednu.

Mikropoviedka s pre mňa nečakaným a sviežim posolstvom. Po štylistickej stránke ťahá autor za trochu slabší koniec ako ostatní, ktorých v tomto článku recenzujem. Dialógy pôsobia trochu ťažkopádnejšie, i keď v nich vidno snahu o autenticitu. Text je o niečo priamočiarejší, o to viac ale necháva vyniknúť hlavnej myšlienke. Trošku natiahnutý úvod sa pohráva s čitateľom cez ľahký humor, potom naberie spád a rýchlo sa prehupne k pointe. V rámci krátkych poviedok ide o príjemnú jednohubku, v porovnaní s epickými príbehmi, aké nám naservírovali ostatní, ale hodnotím o niečo nižšie.

Hodnotenie: 6/10

Pamätám si, ako som túto poviedku čítala prvýkrát, keď sa prebojovala do finále, a mala som obavy, či čitatelia budú vedieť oceniť text, kde sa toho síce po príbehovej stránke nestane až tak veľa, ale číta sa tak ľahko, že ho muselo byť čertovsky ťažké napísať. Čitatelia ale nesklamali, i keď v tomto ročníku sa nebojím povedať, že by si prvenstvo zaslúžilo naozaj viacero poviedok.

Dominika umne vnáša nadprirodzené prvky do úplne normálneho sveta. Každodenná obyčajnosť podčiarknutá tými najbežnejšími dedinskými prácami, rozhovormi a trápeniami sa nesmierne prirodzene stretáva s fantastičnom. Je to urban fantasy ako vyšitá, bez zbytočnej drámy a s rozuzlením deja-nedeja, z ktorého si každý môže vziať to svoje. K poviedke môžu mať námietky tí, čo radšej čítajú mágiou a akciou nabité príbehy, ja ich síce obľubujem tiež, ale táto poviedka mi veľmi ulahodila a je príjemným pozastavením sa v dobrodružstvom nabitej zbierke.

Hodnotenie: 9/10

Ďalšia fantasy s humorným nádychom, tentoraz vyslovene s komediálnou ambíciou – a neostane len pri nej. Pobavila som sa už pri slogane, ktorý celú poviedku otvára. Autor sa vysmieva hlavne z ľudskej hlúposti, čo sa pri príbehu o spolunažívaní ľudí s nadprirodzenými bytosťami priam ponúka. Humor, postavičky a prostredie sú vymyslené bravúrne, najmä prvé strany som si vyslovene užívala a tešila sa, akým ľahkým perom je napísaný i tento text. Časom sa poviedka zmení na detektívku, ktorá je síce trochu predvídateľná, ale keďže prím tu hrajú postavy, prostredie a štýl, neuberá to textu veľmi na kvalite. Tento štýl poviedke veľmi svedčí, ešte o čosi viac, a hlavný hrdina by nám mohol prísť otravný, v tomto dávkovaní som si ale jeho správanie vychutnala.

Hodnotenie: 8/10

Ďalšia poviedka, pri ktorej som si už po prvých odsekoch povedala, že ide o veľmi silný ročník, minimálne pokiaľ ide o kategóriu fantasy. Atmosféra viktoriánskeho steampunku, úžasná plejáda postavičiek a skvelý dialekt kočiša (nenadarmo sa hovorí, rozprávaš ako kočiš, bodaj by takto rozprávali všetci :D). Po pár stranách som si uvedomila, že je mi tento text akýsi povedomý... Potom som si spomenula, že pokračovanie tohto príbehu som už čítala v minuloročnej súťaži Slavcon. Vtedy som si v poviedke celkom rochnila, zaváňala silným potenciálom, ktorý sa tentoraz, radostne konštatujem, pretavil do reality. Autor vie pekne budovať nielen atmosféru, ale aj napätie, nie skrz nervydrásajúcu drámu, ale jednoducho dobre načasovaným dávkovaním informácií a budovaním tajomna. Akcia na konci posúva dej dopredu a rozuzlenie stojí za to.

Hodnotenie: 9/10

Tereza Stebylová sa za posledné roky zaradila k mojim obľúbeným novým autorom. Dokonca sa venuje mojej obľúbenej téme – pirátom! Porotcovia prirovnávajú jej dielo k Pirátom Karibiku, ale podľa mňa má oveľa bližšie k seriálu Naša vlajka znamená smrť (This Flag Means Death), nielen preto, že sa venuje queer tematike, ale najmä tým, ako buduje kulisy príbehu okolo množstva postavičiek na palube, každá s vlastným charakterom, ktoré sa náhodne objavujú a miznú na scéne.

Musím povedať, že podľa mňa nejde o horor ako taký, skôr o temnú fantasy v štýle kliatba, krv a príšery, čo mne osobne nevadí, skôr naopak. Toto je z textov, ktorých postavy a kulisy nie sú na jedno použitie. Príbeh je síce uzavretý, ale sem-tam nám autorka hodí pekné detaily, naznačujúce, že vie o tomto svete oveľa viac, ako nám ukázala, a keby mala príležitosť... Nuž, snažím sa povedať, že by som chcela pirátsku zbierku. Osobne si myslím, že tam by jednotlivé postavičky zažiarili ešte viac ako jednotlivo uverejnenom krátkom príbehu.

Hodnotenie: 8/10

Aj táto poviedka zaujme silným úvodom. Na prvej strane sa hrá s očakávaniami čitateľa a postupne si udržiava napätie, ktoré vydrží až do úplného konca. Zbytočne nevysvetľuje, namiesto toho strieda scény a dejové linky, a poviedka stále ostáva vzdušná, nezadúša čitateľa faktami. Zároveň si autorka ušetrila miesto, aby ukázala každodennú rutinu hlavnej postavy a jeho spolupacientov a otvorila nám tak okienko do jeho hlavy a prostredia, čím nám odhaľuje iný pohľad na to, čo je normálne, a stavia jeho správanie do perspektívy. Koniec nie je zbytočne preplnený akciou, ale dočkáme sa riadneho thrillerového zakončenia. Veľmi príjemný horor sústredený na dej, síce krvavý a mysteriózny, ale zvládnu ho aj slabšie povahy.

Hodnotenie: 9/10

Detektívny príbeh zo záhrobia alebo o tom ako ani Smrť nedokázala zastaviť detektíva, aby vyriešil posledný prípad. Július Domček (inak, skvelé meno, skoro ako Holmes) sa stane obeťou vraždy a predtým, ako sa jeho duša navždy vyparí, uzavrie dohodu. Chce zistiť, kto ho má na svedomí. Spolu so svojskou a prostorekou asistentkou vyšetruje všetky stopy, ktoré sa mu pritrafia do cesty, a ani netuší, že sa vo svojich hypotézach veľmi mýli.

Ide o veľmi osviežujúci text s poriadnou dávkou humoru a plný zaujímavých postáv s prepracovanými motiváciami. Nachádzajú sa tu v podstate až traja hrdinovia; okrem detektíva a jeho asistentky sa čitateľ zoznamuje aj so Smrťou. Táto postavička je očividne inšpirovaná dobre známou postavou z obľúbeného sveta Plochozeme a nielen čo sa týka výzoru, ale aj správania a morálneho nastavenia. Princípy detektívneho žánru sú v texte zvládnuté výborne, no sem tam môže čitateľ tápať, či pochopil autorov zámer správne. Poviedka je vynikajúca aj čo sa týka celkového ladenia, najprv začína ako humoreska a končí s celkom mrazivým dojmom. A hoci vo svojej kategórii nevyhrala, určite by ako víťaz žiadnu hanbu neurobila.

Hodnotenie: 9,5 / 10

Príbeh začína v momente, keď miestna babica porodí nechceného chlapčeka a zakope ho kdesi v lese. Netuší však, že táto udalosť je iba začiatkom série nešťastných okolností, počas ktorých na dedinu sadne hrôza a strach.

Poviedka má od prvých strán neskutočnú atmosféru. Takú, kde zimomriavky na koži sú iba slabým odvarom. Čitateľ sleduje osudy hlavnej postavy so zatajeným dychom a nedokáže sa odtrhnúť od jednotlivých odstavcov, hoci sa pomaly nevie ani nadýchnuť. Vynikajúcemu dojmu tohto hororu výrazne napomáha aj realistické a kruté vykreslenie dedinského prostredia v závere Prvej svetovej vojny. Text bezpochyby patrí k jedným z ozdôb zbierky a právom sa dostal do celkového finále.

Hodnotenie: 9 / 10

Grécka mytológia je nevyčerpateľnou studňou inšpirácie, o čom svedčí aj fakt, že sa neustále rodia príbehy, ktoré dokážu čitateľa očariť originalitou. Tak je tomu aj v tomto prípade. Hlavnými hrdinami sú súrodenci, ktorí sa predierajú životom ako pouliční zlodeji v meste Argos. Jedného dňa narazia na lebku krokodíla alebo nejakého podobného plaza a celý ich svet sa obráti naruby.

Mnoho čitateľov fantastiky bude pri tejto poviedke krútiť hlavami. Nie preto, že by bola zlá, práve naopak. Skôr sa budú čudovať, ako dokázala napísať niečo takéto autorka v kategórii do 15 rokov. Po štylistickej stránke ide o veľmi vyzretý štýl s bohatou obrazotvornosťou a pútavým, veľmi sviežim jazykom. Príbeh sa prelína tromi dejovými linkami a až na malé zaváhania je jeho štruktúra zvládnutú na výbornú, text plynie bez problémov. Spracovanie otrepaného mýtu z inej perspektívy je v poviedke azda najväčším plusom a ak bude autorka na sebe pracovať, budeme o nej určite ešte počuť.

Hlavný hrdina sa ukrýva na chate a spoločne s dcérou sa snaží prežiť. Nachádzajú sa ďaleko od posledných zvyškov civilizácie, osamotení a opustení, akoby na nich všetci zabudli. Ľudstvo pohltili desivé mračná a hoci sa k nim hrozba neustále približuje, choré dievča myslí iba na jedinú vec. Kedy sa konečne prevezie na opravenej štvorkolke.

Postapokaptické sci-fi s nie príliš originálnym motívom stavia najmä na postavách a skvelom príbehu. Menším mínusom je vplyv mnohých známych diel, ako napríklad veľmi úspešnej sérii Útok titánov, no aj zopár ďalších. Nie je to úplne na škodu, miestami to však môže zamrzieť. Na druhej strane, poviedka má dobre rozpracovaný dej s potrebnou dávkou emócii a dokáže neraz prekvapiť.

Hodnotenie: 9 / 10

Nasťa sa bojí, že príde o prácu, pretože neznámy vírus vyradil už polovicu autonómnych taxíkov a ak ho nezastaví, firma ich všetky odstaví. Pomocou chatbotov sa snaží nájsť riešenie, ale často sa nechá oberať o pozornosť politickými a vojenskými hrozbami v regióne. Jedného dňa však narazí na SoulBota, ktorý vnesie do celého problému tak dlho očakávané svetlo.

Táto poviedka je predzvesťou toho, čo nás čaká v blízkej budúcnosti. Úroveň AI a najrôznejších moderných nástrojov sa neustále zvyšuje, čím sa objavujú nečakané nové možnosti. A hrozby. Autor naplno využíva svoje skúseností z IT sektoru a jeho predstavy vyzerajú veľmi realisticky, miestami sa však môže zdať, že zbytočne uteká s príbehom tam, kam nemusí. Spojiť dve veľmi autentické témy do príbehu, kde hrá hlavnú rolu iba jedna a tá druhá nemá na dej žiadny zásadný vplyv, je veľké sústo aj na ostrieľaného autora a tu to bolo jasne cítiť. Čitateľ dokáže pochopiť istú elasticitu prostredia, no viac by sa hodilo, aby spoločenské dianie nepôsobilo iba ako kulisa, ale bolo súčasťou hlavného deja.

Hodnotenie: 7 / 10

V tomto príbehu sa ocitáme v povojnovom Charkove, v akejsi demilitarizačnej zóne so všetkým, čo k tomu patrí. K utečencom uväznených v ruinách, mafii, ktorá bojuje o každú možnú sféru vplyvu, a gangom hašteriacim sa o všetko užitočné, čo zlepší ich postavenie. Hlavný hrdina sa vydáva na lov obávaného vodcu a čelí problémom, o akých dovtedy ani netušil.

Autor vynikajúcim spôsobom využíva skúsenosti z medzinárodného diania, svoj prehľad a chápanie súčasných geopolitických vzťahov. Viac ako vhodne ich dopĺňa originálnymi nápadmi, slušne zvládnutým dejom a bohatým jazykom. Miestami text síce pokrivkáva štylistikou, no ide o drobné chybičky, ktoré nemajú veľký vplyv na celkový dojem. Veľkým plusom je aj adekvátna dĺžka poviedky a hoci by sa zopár slov dalo poškrtať, ide aj tak o nadmieru kvalitné dielo.

Hodnotenie: 9 / 10

Blixa by sa rád presťahoval na vysnívaný Island alebo inú z jeho kolónii, no nie je to také jednoduché, ako si predstavoval. Napriek tomuto snu pošle svoj životopis na planétu Umbra, kde vraj rozumejú každej reči založenej na láske, a tým sa mu zmení celý jeho život.

Prepojenie náboženstva a sci-fi znie na prvý pohľad zaujímavo a rozhľadený čitateľ si určite spomenie na viaceré diela, ktoré takéto spojenie zvládli na výbornú. Žiaľ, tomuto textu do dokonalosti chýba viacero vecí. V subjektívnom ponímaní môže robiť problém stotožniť sa s hlavnou postavou, nakoľko pôsobí ako roztopašník a naivka. Taktiež vplyv náboženstva je podaný v texte istou formou satiry, ktorá nemusí každému sadnúť. Poviedka má aj skvelé momenty, vtip a istú formu zveličovania, výkyvy v kvalite sú však veľmi citeľné a bohužiaľ uberajú body z hodnotenia. Napriek tomu si môže nájsť svojich čitateľov.

Hodnotenie: 7 / 10

Do ústavu pre choroby mozgu prichádza nový pacient, dobitý Roman Očán, a prudko nás vťahuje do problémov doby – naozaj si svoje zranenia spôsobil sám či sa stal obeťou antisemitizmu? Od druhej svetovej vojny ubehlo primálo času a svet sa ešte nestihol zmeniť. Uvedomuje si to aj nováčik, doktor Rybas, aj zúfalo prepracovaný riaditeľ Manlowetz, ktorého realita sa pomaly rozpadáva pod tlakom práce a zodpovednosti. Počuje zvoniť umieráčik, nepamätá si ľudí okolo seba, stráca útržky spomienok, aj celé dni. Je to všetko len séria nedorozumení, prvé príznaky šialenstva unaveného doktora alebo sa niekto pokúša zbaviť profesora Manlowetza?

Už prvá strana diela dáva tušiť, že pôjde o hutný text. Vypracované reálie aj postavy a drobné postrčenia vedú pozorného čitateľa labyrintom záhad okolo ústavu. Dej nikdy neprešľapuje na mieste, každá scéna je niečím dôležitá. Krátke, vypracované vety striedajú vynikajúce dialógy a ani na chvíľu nepustia. Autorovi sa darí hrať aj s vizuálom. Priam divadelne maľuje moment, v ktorom šestica hrdinov stuhne uprostred súboja v ambulancii. Aj rozuzlenie je svojské, nevysvetľuje všetko. Časť pointy je ponechaná na pleciach čitateľa, ako akási odmena pre každého, koho poviedka oslovila.

Koniec možno príliš tvrdo útočí na emócie, čo sa s ohľadom na dobu dalo zrejme čakať. Myslím, že úplný záver nebol ani nutný a trochu uberá na sile pointy. Poviedku nijako nekazí, naďalej ide o skvelé dielo, len tých pár viet na konci mne osobne úplne nesadlo.

Hodnotenie: 9 / 10

Kapitán Jakub Mikovíny vidí svet čiernobielo a nenechá si ním zatriasť ani vtedy, keď pri prevoze nebezpečného zbojníka, Šimona Viazaničku, stretne divoké monštrá, pekelných vlkov. Až láska, ktorú v ňom prebudí krásna liečiteľka Ažbetka, ho zneistí. Čo ak zbojníci nie sú vždy len lotri?

Na prvý pohľad bežná fantasy zo slovenského folklórneho prostredia, no odsýpa príjemne, ľahko. Jazyk nezavadzia, aj neustále opakovanie celých mien hrdinov je akosi vhodné a namieste. Akcia prichádza, keď dáva zmysel a nestráca čitateľovu pozornosť hlbokou analýzou pohybu hrdinov. A keď vám ešte nakoniec aj dôjde, že ide o akúsi alternatívnu históriu známych rozprávkových postavičiek, text dostáva ešte jeden, nečakane sympatický, rozmer.

Len by som chcel vedieť viac o pekelných vlkoch, o medailóne, o Alžbetkinej mágii. Náznakov nie je úplne málo, ale takmer všetky sa dajú odpísať ako Jakubovo preháňanie. Ale to je asi naschvál? Autor totiž tak šikovne pracuje so slovenskými hrdinami, že môžete vidieť mágiu v nich, možno jej už netreba viac.

Hodnotenie: 8 / 10

Vdova Magda prichádza žiť do úplne jednoduchej dedinky. Nezdá sa, že by jej mesto či vôbec minulosť chýbali. Práve naopak, každý okolo vidí, ako ju teší vzduch, vône či zvuky prírody a obyčajnosť miestnych dní. Vidí to aj divoký Jašek a jeho žena Róža, Magdiny susedia. Ešte to nevedia, ale chtiac-nechtiac sa ich životy nezvratne prepletú s touto „vedomkyňou“, ako Magdu mnohí volajú.

Príbeh na bežnom vidieku začína napäto – kto by sa o dôverčivú Magdu nebál? Jašek predsa ukradomky sledoval všetko, čo z nej vykúkalo ponad zeleň... Ale ono je to celé tak trochu hra medzi čitateľom a autorkou. Tuší, kam si myslíte, že smeruje, a nenápadne, s citom, vás potiahne kamsi úplne inam. V jednej chvíli sa nám dokonca zmení hlavný hrdina, v ďalšej žáner. A vôbec to nevadí, chcete viac!

Poviedka srší nádhernými vetami a postrehmi. A pritom vytrhnuté z kontextu znejú úplne obyčajne. Čaro silných viet tu nie je v ich zložitosti, ale práve naopak. Ako keď si Jašek nemohol pomôcť a musel myslieť na hriech. Alebo aj taká drobnosť, akou je rozprávač, často iba kulisa príbehov, ktorého prejav nápadne pripomína práve Jaška a Róžu. Dáva to zmysel, veď oni sú tu doma. To Magda, prišelec zvonka, používa iné slová, a tak sa celkom prirodzene stáva závanom niečoho cudzieho, ani by ju nemuseli za bosorku označovať.

Zuske Stožickej sa podarilo na malom priestore vybudovať veľký svet, ktorý dýcha vlastným životom. Ohromne som si jej ťahanie za nohu čitateľa užil a verím, že nie som jediný.

Hodnotenie: 10 / 10

Firma Best Kid vyrába deti na želanie. Presne také, aké chcete a ešte lepšie. Verí si tak absolútne, že vo svojich obchodných podmienkach má, že prijíma reklamácie. A práve to chce využiť Elenkina matka. Prišla reklamovať ich produkt, malého chlapca. Vraj sa nespráva dobre. Odvráva, ruší Elenku, neposlúcha, len by sa hral na počítači. Elenka potrebuje úplne iné dieťa, také ako to posledné, najnovšie. Vhodné pre jej kariéru influencerky!

Poviedka skúma, kam až môže dôjsť konzum, a nemaľuje práve ružový obraz. Elenkina matka je temná, zlá a dokonale do seba zahľadená postava, ktorú je radosť čítať. Príšerne ju otravujú rozumné otázky zamestnancov firmy, odpovede z nej lezú ako z onej chlpatej deky a vôbec nechápe závažnosť svojich vyhlásení. Proste taká solídna Karen.

O čosi menej funguje reklamovaný chlapček. Dobre písať deti je neľahké umenie a tuto nejde o zlyhanie, len postave sa nedarí byť zaujímavou. Možno je problém v ich-forme? Možno tá prirodzene lepšie funguje u negatívnej postavy, ktorú môžeme naplno neznášať, než u tej trpiacej? A možno je to proste vekom hrdinov? Veď celý text je takmer výlučne dialóg a u dospelých postáv je skrátka manévrovací priestor na ich prejav predsa len farebnejší. Ale v inom formáte by asi Elenkina matka tak naplno nevyznela a to by bola škoda.

Hodnotenie: 7 / 10

Trochu príliš mladý Jozef Mak sa stáva členom atraktívnej firmy, ktorá do svojho kruhu nevpustí len tak niekoho. Musíte prejsť vyčerpávajúcim, plne automatizovaným sitom pohovorov a ani vtedy ste ešte nevyhrali. Musíte vydržať divoké pracovné tempo, ktoré nespomaľuje, ale práve naopak… Iba žeby ste boli ochotní trochu povoliť vo vlastnej pracovnej morálke, pre dobro firmy, samozrejme.

Úvodná scéna pohovoru s neznámou, neúspešnou uchádzačkou je výborná! Nastaví pravidlá hry a vtiahne do svojho sveta. Aj motivácia hrdinu, Jozefa, je uveriteľná, chápeme aj prečo kruté zaobchádzanie zvláda s takou ľahkosťou. Okolie ním manipuluje realisticky, len tak akurát, aby ho posunulo o krok ďalej, aby to celé nevzdal. A zvyšok dopĺňajú algoritmy, magické energetické drinky a zdanlivý záujem firmy o jeho dobro.

Chýba mi však viac fantastiky. Veď dnešné megakorporácie neodbiehajú príliš od tej v poviedke, stačí si namiesto bronzovej úrovne dosadiť nálepku „junior“. Aj zvraty, ktoré text postupne odhalí, pôsobia trochu náhodne, nesúvisia s firmou. Neponúkajú recept, ako podobným osudom ujsť, len temer hororovo komentujú, čo hocikomu z nás hrozí už dnes.

Celá poviedka ale rýchlo ubehne a napriek množstvu postáv je jednoduché sa v nich nestratiť. Členenie textu na jednotlivé úrovne tiež potešilo. Šikovne prepája svet hrdinu s tým čitateľovým a pracuje so zvedavosťou: O čom bude ďalšia úroveň? Stačilo by tam vpustiť trochu viac fantastiky.

Hodnotenie: 6 / 10

Skupina zabudnutých „ejaj“ sa snaží prežiť v úplne rovnako zabudnutej… výrobnej linke? To nevieme, ale celkom rýchlo zisťujeme, že ich prežitie nespočíva len v holom existovaní a čakaní na onoho mýtického stvoriteľa. Bežnej AI v tomto zabudnutom svete hrozí všeličo, od nešťastného zranenia po úplné vypnutie. Našťastie, žiadna z nich v tom nie je sama a spolu tieto ťažkosti viac-menej úspešne prekonávajú.

Námet je vskutku zaujímavý, inšpiruje k úvahám aj celé dni po prečítaní. Kam odišli ľudia? Na čo presne naše AI slúžili? Čo je účelom priestoru okolo nich? Možno „ejaj spoločenstvo“ už čaká tisícku rokov, ale pre nich to rovnako dobre môže byť deň. Čakajú ďalej a dávajú nádej, že raz sa ich svet zmení k lepšiemu. Odpovede neprichádzajú na tácke a čitateľská fantázia môže sama pracovať na plné obrátky.

Mierne sklamanie prichádza v spracovaní našich hrdinov. Nemajú ďaleko od bežných zvieratiek, ktoré si pozorovateľ a rozprávač príbehu personifikuje. Alebo ak aj má ísť o stroje, vôbec nemusí ísť o „AI“. Pritom problematika okolo tohto fenoménu je horúca a tém je veľa. Halucinácie, degradácia kvality dát, vysoké nároky na energiu! Škoda, úplne sa to núkalo. Ako nám aj samotný komentár porotkyne hovorí, text funguje príjemne po onej „neľudskej“ stránke, mne to však nestačilo.

Hodnotenie: 5 / 10

Poviedka Na polceste je veľmi pekná próza, dobre sa číta a najprv vyvolá pozitívne dojmy. Príbeh zasadený do šestnásteho storočia rýchlo odsýpa, hlavné postavy zaujmú a autorka šikovne udržiava pozornosť čitateľa.

Keď do mestečka zavíta alchymista, Svitlana, nie tak celkom obyčajná učnica sviečkara, hneď zistí, že ani on nie je úplne obyčajný… Poviedka patrí k tým, ktoré nemajú v úvode konflikt na riešenie, a ani zámer hlavnej postavy nie je jednoznačný. Čitateľ sa stáva pozorovateľom každodenného života a môže len čakať, kam to všetko speje a dopredu ho ťahajú postavy. Zápletka sa objaví až niekde v druhej polovici a dočkáme sa aj pointy, teda mali by sme byť spokojní. A aj sme – po prvom prečítaní. Ako som spomínala, číta sa prekvapivo dobre: autorka zvolila vhodného rozprávača a šikovne včleňuje do textu už nepoužívané vetné konštrukcie aj zastaralejšie výrazy. Presne v miere, aby nedrhli uši dnešných čitateľov. Príbeh oživí s citátmi z „akýchsi“ grimoárov, ktoré pridajú štipku tajomstva.

Lenže… situácia sa zmení, keď sa na poviedku pozrieme detailnejšie, bez jazykových pozlátok. Zistíme, že celok škrípe, hneď z viacerých dôvodov. Napríklad preto, že obsahuje príliš rôznorodé prvky: prostredie Horné Uhorsko, 16. storočie; vzdelaná dievčina, po večeroch čítajúca grimoáre; „pokrokový“ majster sviečkar, ktorý jej to toleruje; cudzinec-moslim, usadený v katolíckom mestečku; do toho pripravovaný sobáš (A aký? Katolícky? S vyznavačom Aláha?)… Pre mňa je to na tú dobu príliš extrémna kombinácia. Nie že by nemohli také osoby v danej dobe existovať, ale samostatne, zvolenú súhru považujem za krajne nepravdepodobnú. Ďalší dôvod, prečo poviedka stráca čaro, je vykreslenie postáv: sú tak trochu šablónovité, chýba im emočná škála a správajú sa účelovo – pre potreby príbehu. Nepomáha ani to, že musíte čítať veľmi pozorne, aby ste v závere pochopili, čo sa vlastne stalo (hlavne jeden citát z grimoáru). Navyše stále ostávajú nezodpovedané otázky. Tým všetkým sa výsledný dojem značne pokazí.

Hodnotenie: 6/10

Humorne ladená poviedka má v podstate jednoduchú kostru. Do sveta smrteľníkov (teda do nášho) sa začali až príliš montovať sily zo zásvetia a vyvolávať rozbroje, takže je nutné situáciu riešiť, čo je úloha pre separátorov. Stopy vedú na „Závodisko“, kam sa má agent-separátor Dricuss infiltrovať a identifikovať zodpovedných.

Najsilnejšou stránkou poviedky je nápaditosť a vizualizácia reálií: vyobrazenie Závodiska či večných pretekov štyroch jazdcov apokalypsy fungujúcich v reverznom móde. (Neviete si to predstavit? Čítajte! :D ) Zaujímavý je aj samotný Driscuss a veľa ďalších zábavných detailov. Autorovi sa podarilo udržať aj humornú stránku, väčšinou som sa bavila, len sem-tam príliš tlačil na pílu.

Poviedka u mňa stráca body za štylistiku, mám z textu pocit, že autor už síce nie je začiatočník, jednotlivé vety sú pekné, ale pospájané do celku zadrhávali. Zbytočne sa opakovali niektoré slová a informácie, nejedna veta sa dala napísať stručnejšie, aby vyznelo to podstatné a aby text lepšie „tiekol“. Aj s chybami sa však poviedka oplatí prečítať.

Hodnotenie: 8/10

Príbeh nás zavedie priamo do pekelnej sféry. Filip je čerstvý absolvent smrteľnej nehody a ocitol sa v prijímacej kancelárii pekla, kde začína jeho strastiplná cesta podsvetnou inštitúciou. Filipovi sa však nechce ostať v pekle, veď kto by chcel, a má nápad, ako sa odtiaľ dostať.

Poviedka je perfektne napísaná, autor sa šikovne pohráva so slovami, skladá ich do viet a vety do humornej fantasy. Dokáže využiť snáď všetky prvky písania pre humor: slová, dvojzmysly, pokrútené obrazy aj situácie, úsmevné postavy aj pekelníkov, a aj odkazy na reálne veci. Niečo pobaví viac, niečo menej, niektoré vtipy môžu byť pre niekoho otrepané, pre iných nie. Je to v poriadku, lebo humor je úplne subjektívna vec, každý čitateľ ho vníma inak a má iný rozhľad.

Poviedke chýba výraznejší dej. Na prvý pohľad sa zdá, že hlavnou dejovou líniou sa stane Filipova snaha odísť z pekla, ale po dočítaní nie som si istá, pretože tá snaha je pomerne pasívna a pozostáva z opakovania faktu, že má nápad. Veľký plán, keď ho konečne nahrubo načrtne, vôbec pekloborne nepôsobí – vyvolá ďalšie očakávania, čo s ním spraví ďalej a aké bude spomínané „eso z rukáva“. Celá línia je však zadusená tým, čo najprv vyzeralo ako background.

Podľa rozsahu pekelných ukážok a množstva vykreslených detailov je hlavnou líniou samotná prehliadka pekla. Teda v podstate je to ako farbisto opísaný výlet do zoo (pekla), kde si môžete postupne obzrieť rôzne zvery (dvojnohé, hriešne aj pekelné), občas obohatené atrakciou (pekelnou procedúrou), stanú sa vám dve tri nehody, napríklad vypadne popkorn (Filipovi penis), až vás sprievodca (pekelník) dostrká omylom k východu (teda Filipa k záveru), skôr ako si v tej zoo poriadne obzriete najzaujímavejšieho zvera.

Koho baví uletený ľahký humor, bude sa mu poviedka páčiť, kto hľadá niečo komplexnejšie, nadšený nebude, no určite si niečo svoje v poviedke nájde.

Hodnotenie: 7/10

Peter iba váhavo prijal zákazku bývalého kamaráta, s ktorým sa pre vlastnú chybu rozkmotril. Prichádza mu fotiť sobáš na renesančný zámoček. Odľahlé miesto, zlé chýry a osoba plná zášti je kombinácia, z ktorej nekuká nič dobré, ako to Peter sám časom zisťuje.

Poviedka má veľmi dobre vymyslený príbeh, aj sa dobre číta a udrží čitateľa až do konca. Prepracované detaily príbehu postupne zapadajú do seba a vytvárajú mozaiku príbehu, takže by čitateľ mal byť spokojný. Lenže… Tie detaily. Táto poviedka totiž stojí a padá práve na nich. Prvky nutné pre dejovú líniu sú výborné, detaily dokresľujúce pozadie však sem-tam zaškrípu a oboch je možno o čosi viac, než je pre pochopenie udalostí potrebné. Autor príliš tlačí na pílu s náznakmi, akoby nedôveroval čitateľovi, že si vydedukuje správny záver.

Atmosféra poviedky je v niektorých scénach naozaj mrazivá, škoda, že sa autor snaží ju napínať aj tam, kde to nie je potrebné. Kľúčové scény tak sú síce desivé, ale strácajú na údernosti, od úvodu vygradovaná nálada už nemá kam stúpať. Z celkového dojmu uberá aj nie najlepšie načasovanie a dávkovanie informácií, inde sa zbytočne duplikujú či sú podané nevhodnou formou – napr. účelovým dialógom.

Keď sa zamyslím nad postavami príbehu, zisťujem, že vlastne ani nemám komu držať palce, možno len tej servírke, ktorá sa pripletie do deja. Samozrejme, neprítomnosť sympaťáka nie je chyba, ale môže to otupiť záujem, také to osobné zaangažovanie, a ťahať bude iba dej.

Napriek mojím pripomienkam je poviedka silne čitateľná a hororovo mrazivá, duchárčina, ako má byť.

Hodnotenie: 8/10

Poviedka s kriminálnym nádychom líznutá duchárčinou spracúva ťažkú tému. Keď sa páchateľ trestného činu vyhne svojmu trestu, mnohých to hnevá. Keď ste rodič a trestu ujde vrah vášho dieťaťa, k hnevu sa pridruží celá škála negatívnych pocitov, bezradnosť, zúfalstvo... Vlado sa nehodlá zmieriť s tým, že vrah jeho dcéry namiesto väzenia vylihuje na psychiatrii. Vlastne sa ani nemôže, telo jeho dcéry sa stále nenašlo a vrah neprezradil, kde je. Tak vymyslí plán, ako sa k odpovediam dopracuje.

Autorka zručne oživuje postavy, pôsobia veľmi uveriteľne, a výborne ukotví čitateľa v celkom nefantastickej realite. Potom nechá hlavnú postavu, Vlada, aby mal odpoveď na dosah a všetko úplne zvrtne. Šikovné. V tomto momente vstupuje do hry fantastický prvok a skomplikuje situáciu. Čo zistil, je oveľa horšie ako problém s nenájdeným telom. Začína druhé kolo pátrania. Ako ďaleko je Vlado ochotný zájsť, aby zvrátil výsledok temného rituálu? Čo je ochotný obetovať? To všetko zistíme v poviedke.

Dej príbehu je komplexný, presne ako by som pri takto zameraných témach očakávala. Akcia vyvoláva reakciu, ďalej sa rozvíja a pôsobí veľmi vierohodne. Avšak paradoxne, fantastický prvok, ktorý je pridanou hodnotou a posúva dej ešte ďalej, tak zároveň celku uškodí. Nie je celkom jasný mechanizmus rituálu, teda to, ako by mal vyzerať, keby sa podaril. A dá sa len dohadovať, čo chcel pôvodne Lukáč dosiahnuť. Teda vieme, že chcel nazad svoju Barboru, ale čo to znamená? Chcel zachrániť jej dušu? Chcel ju zase po svojom boku? V akom tele? ... a tak ďalej. Vynárajú sa otázky, na ktoré sa síce dajú vyšpekulovať odpovede, ale nemáme istotu, či zodpovedajú autorovmu príbehu, čo celkový dojem trochu pokazí. Napriek tomu sa poviedka výborne číta a zanecháva silné, hoci smutné dojmy.

Hodnotenie: 9/10

Poviedka nás zavedie na jarmok a kolotoče, medzi dobre naladený, najedený a pripitý dav. Všetci sa bavia, až na Riša, ktorý rozveselené davy, a vlastne ani tie neveselé, nemá rád. Že sa tam niečo zomelie, je od začiatku jasné. Príbeh sa rozbieha pomalšie, než by mohol, autor až príliš podrobne vykresľuje prostredie. Musím však uznať, že mu vykreslenie terénu ide výborne, škoda, že tak trochu na úkor postavy. Rišo pôsobil v prvej polovici príbehu pomerne neurčito. Ostatné fakty, potrebné k pochopeniu deja, odkrýva autor postupne. Týmto spôsobom posilnená gradácia atmosféry je mrazivo výborná. Prechádza z jemného napätia až do naozaj hororového záveru.

Nevýhodou tejto poviedky je, že funguje lepšie na prvé prečítanie, keď ešte len objavujeme neznámo, ako na druhé. Keď už vieme, o čo ide a základ poviedky nie je zahalený tajomstvami, vynoria sa nedostatky a aj otázky, na ktoré poviedka odpoveď nedáva, ako napríklad, prečo je ten „vyvolený“ práve on? Napriek tomu je poviedka dobre čitateľná.

Hodnotenie: 7/10

Hororová poviedka je o tragédii ženy, ktorá prerastie v traumu, podaná v prvej osobe, jej pohľadom. Ich-forma je v tomto prípade dvojsečná zbraň: síce priblíži čitateľovi tie najhoršie srdcervúce momenty zo života neznámej ženy, ale vzhľadom k jej psychickému stavu dostávame nespoľahlivého rozprávača. Realita sa striedala s imaginárnym svetom, ale tento fakt sa čitateľ dozvie až dodatočne, čo môže škrípať. Navyše je miestami ťažké povedať, kde jedno končí a druhé začína, stiera sa rozdiel medzi realitou, imagináciou a metaforou, až je miestami ťažké zadefinovať, čo sa vlastne deje. No a deje sa to, že jedna žena príde o dieťa, zármutok vyvolá traumu, zosilnenú zlým detstvom. Aby unikla bolesti, tak ako to robievala v detstve, vracia sa do bytu číslo 5, ktorý je… prečítajte si poviedku :D .

Priznávam, že nie som cieľovka tohto dielka. Pripadá mi to ako prelyrizovaná tragédia, v ktorej si hlavná hrdinka opakovane šprtá v otvorenej rane, čím si ju zhoršuje. Ja viem, porovnať duševné problémy s obyčajnou ranou je trochu neprimerané, myslela som to obrazne. Bolesť zo straty dieťaťa si vie každý príčetný človek predstaviť a práve to využíva autorka. Zachytáva emóciu do slov, pridáva traumu z detstva, rozvíja psychózu a tie najhoršie chvíle nám servíruje prostredníctvom hlavnej postavy, samé drsné momenty. Buduje tým atmosféru, miestami je naozaj až mrazivá. Niekomu to môže stačiť. Mne však tie emócie pripadajú vykorenené, anonymné, pretože aj hlavná postava je príliš nejasná, svojim spôsobom plochá. Hoci tuším, že to bol zámer, ktorý podľa môjho názoru nevyšiel najlepšie.

Čo sa týka remeselnej stránky, jediné, čo by som vytkla, bolo príliš časté používanie viacnásobných vetných členov, niekde to naozaj drhlo, inak je to zručne napísaná próza a určite si nájde svojich čitateľov.

Hodnotenie: 6/10