Filmová história sci-fi, časť 9. (2010-2020)
Očakávania, že po úspechu Avatara (2009) sa dočkáme oživenia vysoko rozpočtových a originálnych sci-fi produkcií sa nenaplnili. Tie najveľkolepejšie a najvýpravnejšie sci-fi filmy sa držia osvedčených pokračovaní, ako to môžeme vidieť na príkladoch v univerzách Star Wars a Star Treku, ale hlavne tomuto desaťročiu nevládne nič tak, ako filmové adaptácie komiksov vydavateľstiev Marvel a DC Comics. Skutočne kvalitných a originálnych sci-fi filmov je tak aj naďalej pomenej, ale nájdu sa aj naozajstné klenoty.
Tým asi najžiarivejším je Interstellar (2014). Atmosferické, exploračné sci-fi s precíznou réžiou a strhujúcou audiovizuálnou stránkou. Je len málo filmov, ktoré dokážu sprostredkovať takú bázeň z nekonečnosti vesmíru a takú radosť z jeho objavovania, ale zároveň aj pohľad na človeka ako bytosť, ktorá chápe lásku ako najmocnejšiu silu vo vesmíre a na druhej strane bytosť podliehajúcu slabosti a zbabelosti. Interstellar sa môže po boku 2001: Vesmírnej Odysei smelo zaradiť k najikonickejším sci-fi, aké boli kedy natočené. Aj keď je doslovnejší, popisnejší a možno nedáva divákovi toľko priestoru na vlastnú imagináciu, na druhej strane je celkovo uchopiteľnejší a svojim záberom odyseu hravo predčí - časové paradoxy, viacrozmerný vesmír, umelá inteligencia, apokalyptická vízia a to všetko okorenené rodinnou drámou. O hlboké vzťahové filozofické sci-fi sa snaží Ad Astra (2019), v ktorom kupodivo nefugujú vzťahy ani filozofia a film sa mení na nudnú púť Brada Pitta zo Zeme na Neptún a späť. Ešte pre Interstellarom prichádza režisér Christopher Nolan s ďalšou mimoriadne vydarenou snímkou. Počiatok (2010) je fascinujúcim výletom do sveta, v ktorom sa kradnú sny, prípadne sa do nich vkladajú cudzie vnuknutia. Vysoká škola filmového umenia a rozprávania príbehu, jedno z najfilmovejších sci-fi aké bolo kedy natočené.
Na hrane zajtrajška (2014) úspešne recykluje tému uviaznutia v časovej slučke, ktorú sme videli v rôznych filmoch a seriáloch. Aj tu musí hrdina prejsť určitou vnútornou katarziou a pochopiť jej fungovanie. Nechýba množstvo čierneho humoru, výborný herci, originálny hmyzoidný biomechanický mimozemšťania, bojové obleky, efektná akcia a bezútešná atmosféra. Po Votrelcoch a Hviezdnej pechote asi najlepšie military sci-fi aké sa dá vidieť. Témou časových slučiek a časových paradoxov sa zaoberá aj niekoľko ďalších vydarených sci-fi filmov. Zdrojový kód (2011) je o bojovom pilotovi nedobrovoľne sa zúčastňujúcom na experimente, pri ktorom musí odvrátiť teroristický útok pomocou špeciálnej technológie umožňujúcej vrátiť sa v čase do mysli jedného z cestujúcich v inkriminovanom vlaku. Času na pochopenie fungovania systému je málo a na nájdenie vinníka útoku ešte menej. Looper (2012) ponúka teóriu jednej časovej línie a príliš si neláme hlavu s komplikovanými časovými paradoxami. Natočený je však skvelo, nechýba akcia, napätie, kvalitní herci a atmosféra. To isté by sa dalo povedať aj o Predestination (2014), sfilmovanej poviedke Roberta A. Heinleina Všetky tvoje tiene.
Vlastný koncept vnímania času nám ukážu mimozemský návštevníci vo filme Prvý kontakt (2016). Komplexné sci-fi o nadväzovaní komunikácie s mimozemskou civilizáciou, dokonale kombinujúce globálnu a osobnú dejovú líniu, ktorú oproti poviedkovej predlohe Teda Chianga Príbeh tvojho života, ešte dopĺňa o tému eskalácie konfliktu. Sugestívne a inteligentné sci-fi, popri Interstellari asi najrýdzejšie sci-fi dekády. V komplexnom filme môžeme vidieť adaptáciu oceňovaného románu Davida Mitchella Atlas Mrakov (2012) v réžii Toma Tykwera a súrodencov Wachowskích, ktorý nám ponúka netradičnú mozaiku ľudských príbehov naprieč časom, ako náhľad do povahy ľudskej duše. Ďalšia snaha súrodencov Wachowskích o epické sci-fi, tentokrát v autorskom filme Jupiter na vzostupe (2015) sa končí ako kŕčovitý, nepodarený guláš, v ktorom okrem efektov nefunguje absolútne nič.
Uplynulá dekáda bola poznačená aj deštrukciou známych filmových sci-fi univerz. Najprv to bol Votrelec, z ktorého pokračovania sa stal prequel, až z jeho názvu napokon zmizol aj samotný odkaz na Votrelca a spolu s ním aj jeho atmosféra. Tak vznikol Prometheus (2012), v ktorom chcel Ridley Scott uskutočniť svoj sen o komplexnom diele pojednávajúcom o podstate našej existencie, inteligencie a života ako takého. Bohužiaľ, skutok sa nestal. Zo skĺbenia filozofického sci-fi so survival hororom vznikol absurdný hybrid bez napätia, s čudnou dänikenovskou zápletkou, deravým scenárom a nelogickým konaním postáv. Presne tými istými neduhmi trpí aj pokračovanie Votrelec: Covenant (2017), v ktorého názve sa už odkaz na Votrelca objavil. Obdobný osud stihol aj ďalšie príbuzné univerzum.
Predátori (2010) sú ešte vcelku zábavným, aj keď trochu zbytočným pokračovaním kultového sci-fi hororu. Predátor: Evolúcia (2018) je už úplne zbytočným filmom s absurdnou zápletkou, smiešnymi hercami a celkovo film pôsobí ako nesúrodý guláš nie príliš vydarených akčných scén. Do tretice je tu potom Terminátor Genisys (2015). Chaotický zlepenec, ktorý znásilňuje scény z jednotky a dvojky, sám sa zacykluje v absurdných časových slučkách a dokonale lobotomizuje terminátorie univerzum. Je na zaplakanie, že sa na tomto nepodarku podieľal Arnold Schwarzenegger a marketingovo ho podporil sám otec Terminátora James Cameron. Slabou náplasťou na túto filmovú tragédiu je Terminátor: Temný osud (2019), ktorý ignorujúc všetky necameronovské pokračovania prináša chabý závan starých čias a pôvodnej terminátorskej atmosféry.
Sú tu však dve filmové sci-fi univerzá ktorých pokračovania sa stávajú dôstojnými nástupcami svojich pôvodných filmov. Tajné priania všetkých fanúšikov sú vyslyšané keď v roku 2012 predáva George Lucas svoj Lucasfilm spoločnosti Disney za 4 mld. dolárov. Tá chce svoju investíciu čo najskôr zúročiť a navyše ju poisťuje jedným z najtalentovanejších režisérov súčasnosti. J.J. Abrams, ktorému sa už podarilo vzkriesiť Star Trek, sa podujal natočiť vysnené pokračovanie ďalšej kultovej ságy. Star Wars: Epizoda VII - Sila sa prebúdza (2015) nechýba abramsova réžijná dravosť a z väčšej časti sa mu darí napodobiť atmosféru pôvodnej trilógie. Objavujú sa však aj výhrady. Jednak je to ignorovanie konca Epizódy VI - Nová republika 30 rokov po víťazstve nad Impériom opäť melie z posledného a Jediovia vlastne neexistujú. Ešte väčším problémom je až prílišná podoba s Epizódou IV - opäť sú tu stratené plány v droidovi, mladý budúci Jedi, ktorý musí spoznať svoj osud a zloduch až priveľmi podobný Darth Vaderovi. Ešte rozporuplnejšou sa stáva Star Wars: Epizóda VIII - Poslední Jediovia (2017). Na jednej strane ostáva dynamická réžia, možno najlepšie akčné scény zo sveta Star Wars a detailný pohľad do filozofie Jediov, na strane druhej sú tieto Star Wars až príliš komorné a herecky ich tiahne stále stará garda na čele s Lukom Skywalkerom. Podobne je na tom aj zakončenie novej trilógie a celej Skywalkerovej ságy v Star Wars: Epizóde IX - Vzostup Skywalkera (2019), znovu pod taktovkou J.J. Abramsa. Ten síce natočil efektné dobrodružné akčné sci-fi, avšak nepodarilo sa mu odstrániť pachuť po premárnenom potenciály celej novej trilógie.
Rogue One: A Star Wars Story (2016) a Solo: A Star Wars Story (2018) patria do série samostatných filmov Lucasfilmu, obidva priemernej kvality. Prvý je prequelom k Epizóde IV a oplatí sa ho vidieť hlavne vďaka vyše pol hodinovému akčnému infernu v závere filmu, no a najmä kvôli poslednej minúte - asi najbombastickejšej zo sveta Star Wars. Druhý je vcelku obstojným akčným sci-fi westernom. Prichádzajú aj pokračovania ďalšieho legendárneho univerza. Star Trek: Do temnoty (2013) opäť pod taktovkou J.J. Abramsa, je akciou a nápadmi nabitý sci-fi veľkofilm, kde už navyše naplno fungujú postavy a ich vzťahy, ktoré uviedla prvá časť. Star Trek: Do neznáma (2016), v ktorom na režisérskej stoličke Abramsa vystriedal akčný špecialista Justin Lin, už viac pripomína klasickú objaviteľskú stránku pôvodného Star Treku, avšak doplnenú špičkovými akčnými scénami, kde nechýba old school motorka či vesmírna bitka, v ktorej sa nepriatelia likvidujú použitím metalovej hudby.
Oživenia sa dočkal aj Jurský park, plánovanou trilógiou, z ktorej sme doteraz videli Jurský svet (2015) a jeho pokračovanie Jurský svet: Zánik ríše (2018). Minimálne prvý diel novej trilógie sa mimoriadne vydaril a pokračoval v divácky príťažlivej dobrodružnej akčnej jazde prvých spielbergových častí. Zrodenie planéty opíc (2011), Úsvit planéty opíc (2014) a Vojna o planétu opíc (2017) tvoria reboot rovnomennej ságy. Perfektné budovanie príbehu, famózne digitálne efekty - po Glumovi a Avatarovi ďalší CGI míľnik, z neho robia modernú poctu pôvodnému filmu a jeho pokračovaniam. Toho sa dočká aj kultový Tron - Tron: Dedičstvo (2010) recykluje témy pôvodného filmu a dáva im nové, moderné spracovanie s atmosférickou hudbou skupiny Daft Punk.
Muži v čiernom opäť zachraňujú ľudstvo v celku priemerných pokračovaniach Muži v čiernom 3 (2012) a Muži v čiernom: Globálna hrozba (2019). Paul (2011) je fanboyovsko-geekovská pocta žánru v štýle Fanboys či Galaxy Quest a Simon Pegg uzatvára svoju parodickú trilógiu tentokrát sci-fi žánrom v akčnej komédii o invázii mimozemšťanov Na konci sveta (2013).
Tak ako vo svete počítačových hier aj na filmovom plátne sa reinkarnuje cyberpunk. Predovšetkým je tu úspešný Upgrade (2018) plný biomechanických vylepšení, rozoberajúci problematiku umelej inteligencie v klasických cyberpunkových kulisách, okorenený kung-fu a drsnou akciou. O niečo podobné sa snaží aj Hardcore Henry (2015), ten vsádza na revolučný pohľad prvej osoby, v ktorom vidíme celý film. Je to brutálna akčná jazda s niekoľkými sci-fi prvkami, každopádne nie každý si je schopný ju vychutnať, kvôli závratom, ktorý pohľad prvej osoby istému percentu divákov spôsobuje a tak končí tento film ako slepá ulička filmovej evolúcie. Anon (2018) je o svete budúcnosti, v ktorom neexistuje súkromie. Všetko čo vidíte, alebo čo ste videli je dostupné na sieti Ether. Clive Owen hrá detektíva, ktorý musí vypátrať sériového vraha, zabíjajúceho svoje obete pomocou hacknutia tejto siete. Z počiatku sľubný rozjazd a zaujímavú zápletku zbrzdí nie veľmi vydarený záver filmu. Anime legenda Ghost in the Shell sa po dlhom očakávaní dočkal hollywoodskeho hraného remaku a ako to obvykle býva, nedopadlo to príliš slávne. Nepomohla ani Scarlett Johansson v hlavnej úlohe. Oproti anime je dej nešťastne zjednodušený, s priamočiarou zápletkou postrádajúcou hĺbku a filozofický presah. Nezachraňujú to ani niektoré vizuálne efektne spracované scény, ktoré takmer citujú originál. Ďalšou anime klasikou Akira je inšpirovaný film Kronika (2012), o skupine tínedžerov, ktorí získajú telekinetické schopnosti. Futuristické postapokalyptické Tokyo je tu nahradené americkým Seattlom a chýbajú kľúčové sci-fi elementy Akiry, to čo ale nechýba je dokonalá atmosféra a strhujúci dej.
Do tretice sa anime nechal inšpirovať James Cameron vo svojom dlho odkladanom projekte, ktorého sa nakoniec zúčastnil len ako producent a tak po takmer dvadsiatich rokoch vzniká Alita: Bojový Anjel (2019). Kvalitou sa jedná o ľahší nadpriemer, za pozornosť však stojí prepracovaný postapokalyptický svet a pravdepodobne najdokonalejšia kompletne animovaná CGI postava. V podobnom nastavení sa odohrávajú aj steampunkové Smrteľné stroje (2018), ktoré ale zlyhávajú príbehovo, režijne, herecky a jediným pozitívom filmu ostávajú vizuálna stránka a efekty. Neill Blomkamp, po úspešnom Districte 9 prichádza s dvoma filmami, ktoré by sa dali nazvať jeho duchovnými pokračovaniami. V Elysiu (2013) nechýbajú kyberskelety, futuristické zbrane a podobný vizuálny štýl, jeho kvality zráža najmä jeho naivne ľavicové vyznenie. Ešte horšie je to s Chappiem (2015). Fádna zápletka s prenosom vedomia do robota, spolu s fádnym príbehom a slabými hereckými výkonmi končia na istý čas Blomkampovu blockbusterovú kariéru.
Rodí sa aj množstvo sci-fi filmom reflektujúcich súčasnú debatu o umelej inteligencii a umelom vedomí. Prenos vedomia do počítača a všetky dôsledky, ktoré by takýto experiment mohol obnášať môžeme vidieť v Transcendencii (2014). Škoda len naivného a nie veľmi domysleného scenáru. Ešte horšie sú na tom Dokonalé repliky (2018), s podobnou tematikou, ktoré končia ako chaotický guláš a nechcená tragikomédia. Nízkorozpočtové Automata (2014) je vcelku chabým a nešikovným pokusom priblížiť divákovi problematiku umelej inteligencie, tú oveľa hlbšie a detailnejšie rozpracováva Ex Machina (2014) a robí z tohto filmu asi najkomplexnejšie a najaktuálnejšie dielo na túto tému. Zdatne mu sekunduje aj vydarené sci-fi z netflixovskej produkcie I Am Mother (2019). Vplyv umelej inteligencie na ľudské city a medziľudské vzťahy skúma romantické sci-fi Ona (2013). Samostatnou kapitolou je pokračovanie kultového Blade Runnera, Blade Runner 2049 (2017) si zachováva jedinečnú future noir atmosféru a vizuálny štýl. Zároveň vylepšuje všetky aspekty originálu. Príbeh je možno ešte prepracovanejší, ešte viac sa tu pracuje s témami umelej inteligencie a umelého života ako takého.
Keď písal Ernst Kline svoju bibliu popkultúry 80-tych rokov v cyberpunkovom štýle - Ready Player One ešte netušil, že filmovej adaptácie sa chopí tvorca najväčších 80-kových filmových hitov Steven Spielberg. Ten nesklamal a Ready Player One: Hra sa začína (2018) sa svojimi kvalitami a úspechom minimálne vyrovnáva knižnej predlohe. Oproti nej je síce dej značne zjednodušený a celková atmosféra možno nepôsobí tak depresívne ako v originály, stále si ale zachováva kľúčové myšlienky a fenomenálnu záverečnú megabitku. Pod producentskou taktovkou Stevena Spielberga môžme vidieť aj kombináciu rodinného filmu, bojového filmu a filmu o mechoch/robotoch - Oceľová päsť (2011), ktorá nám servíruje dokonalý kokteil všetkých týchto elementov. Krajina zajtrajška (2015) je filmom, ktorý má kvalitnú réžiu, slušný scenár, parádne efekty, napínavý dej, dobrých hercov, avšak totálne zlyháva vo výbere cieľovej skupiny. Rodinný disneyovský film podľa rovnommenej atrakcie ponúkajúci široký záber sci-fi tém a prepracovaný scenár, ktorý je však príliš krkolomný pre detského diváka a rodinný film a preto sa pre Disneyho stal komerčným fiaskom.
Je tu aj konečne dobrý film o Marse. Marťan (2015) ako adaptácia známej knihy Andyho Weira v réžii Ridleyho Scotta zaznamenáva úspech u divákov a kritikov a zaraďuje sa ku kľúčovým filmom o sile ľudského ducha a vôli prežiť. Slnečnú sústavu, konkrétne jupiterov mesiac Európa, skúma dokumentárne ladený Europa Report (2013). Koncept found-footage potom naplno využíva Apollo 18 (2011) o údajnej tajnej misii Apolla 18 na Mesiac a jeho šokujúcom náleze. Vesmír medzi nami (2017) je príbehom prvého človeka narodenom na Marse a jeho dobrodružnej púti na Zemi.
Vo vesmíre sa odohráva aj moderný klon votrelca s hviezdnym hereckým obsadením a katastroficky nelogickým konaním postáv - Život (2017). Sci-fi romantikou na pozadí dramatickej vesmírnej misie sú Pasažieri (2016) a romantickú dejovú líniu majú aj Správcovia osudu (2011), o zamilovanej dvojici, ktorá bojuje proti vlastnému osudu spravovanému rovnomenným úradom. V podobnej atmosfére sa odohráva aj Vymedzený čas (2011), ktorý je víziou budúcnosti kde platí jediná univerzálna mena - čas. Sfilmovaná je kultová Enderova hra (2013) kvalitou porovnateľnou s knižnou predlohou. Útek z MS-1 (2012) je sterilným a bezobsažným plagiátom Úteku z New Yorku. Moderný reboot Šialený Max: Zbesilá cesta (2015) prekonáva všetky predošlé filmy a ponúka nám krištáľovo čistú a maximálne kinetickú akčnú jazdu.
Produkčné štúdio Legendary buduje svoje MonsterVerse založené na rozličných filmových príšerách zo sveta Godzilly a King Konga. Prvá menovaná sa predstavuje v úvodnom filme Godzilla (2014), s na postavy zameraným dejom, ktorý dáva monster filmu netradičnú osobnú rovinu. Kong: Ostrov lebiek (2017) je zase viac militantne a akčne poňatý príbeh o King Kongovi. V Godzilla II: Kráľ monštier (2019) sa to už novými mega príšerami len tak hemží, naopak ľudské postavy sú tu už len do počtu a spolu s deravým scenárom sa tak jedná o najslabší film z tohto univerza.
Pre všetkých fanúšikov obrovských príšer a mechov je tu Pacific Rim (2013) a jeho pokračovanie Pacific Rim: Povstanie (2018). Efektné súboje Jaegerov s Kaiju kombinujú to najlepšie z oboch svetov v duchu starých klasik ako Gappa ci Robot Jox. Zmutované gigantické zvieratá útočia na mesto vo filme založenom na sérii rovnommených počítačových hier Besnenie (2018). Čisto béčkový príbeh zachraňuje áčkový rozpočet, kvalitné efekty a novodobý akčný hrdina Dwayne Johnson, ktorý pokiaľ si dokážete udržať patričný nadhľad, vám poskytuje kráľovskú porciu zábavy. Šialený nápad adaptovať stolnú hru Lode sa skončil rovnako šialeným akčným výplachom kombinujúcim Transformers a Deň nezávislosti Battleship (2012).
Všemocný (2011) a Lucy (2014) rozoberajú problematiku vylepšenia ľudského mozgu, prvý menovaný je viac psychologickou sondou do mysle takto vylepšeného človeka ako bol napr. Fenomén, druhý ma bližšie k akčnému filmu v štýle Matrixu.
Mozajku žánru doplňuje aj niekoľko postapokalyptických sci-fi filmov. Oblivion: Nevedomí (2013) kombinuje témy posapokalytického sveta, invázie mimozemšťanov a osamoteného hrdinu bojujúceho proti systému v audovizuálne pôsobivom sci-fi, bohužiaľ však s nie veľmi prepracovaným a hlavne značne naivným dejom. Tiché miesto (2018) je mrazivým trilerom o svete, ktorý ovládli príšery citlivé na ten najmenší zvuk. V Bird Boxe (2018) sa stalo to isté, tentokrát však smrť čaká pri akomkoľvek pohľade na vonkajší svet. The Divide (2011) je drsným depresívnym filmom, v ktorom sa skupina ľudí snaží prežiť izolovaná od ostatného sveta v zabezpečenom bunkri. Tri postavy prežívajúce apokalypsu v bunkri môžeme vidieť aj v Ulici Cloverfield 10 (2016) umiestnenej do univerza Cloverfield, do ktorého spadá aj nepodarený The Cloverfield Paradox (2018).
Unikátnym postapokalyptickým filmom je Snowpiercer (2013). Podivná zápletka o civilizácii prežívajúcej vo vlaku jazdiacom mŕtvym zamrznutým svetom je vyvážená originálnymi režijnými a scenáristickými nápadmi a podmanivou vizuálnou stránkou. Sfilmovania sa dočká aj depresívna dystopická tínedžerská romanca Kazuo Ishigura Neopúšťaj ma (2010). Na prelome dekád sa ku nám dostáva aj Cesta (2009), ktorá je vcelku vernou adaptáciou rovnomenného románu Cormaca McCarthyho o putovaní otca so synom bezútešným postapokalyptickým svetom. Jeden z možno najlepších a určite najdepresívnejších filmov tohto žánru. Veľmi podobný je autorský film Caseyho Afflecka Light of My Life (2019), ktorý je skôr detailným pohľadom na vzťah otca k dcére vo svete, kde následkom neznámej choroby vymreli takmer všetky ženy. Na vzťah, tentokrát troch ľudí prežívajúcich vo svete po jadrovej vojne, je zameraný Z for Zachariah (2015), ktorý je pomalým, meditatívnym zamyslením o viere, morálke a nádeji v postapokalyptickom svete. 7 sestier (2017) je nekompromisné, akčné sci-fi, ktoré ide proti diváckym očakávaniam, avšak výber hlavnej hrdinky a nedôveryhodná motivácia hlavnej postavy zráža film len do mierneho nadpriemeru. Svetová vojna Z (2013) by sa po remaku Úsvitu mŕtvych dala označiť za najlepší moderný zombie horor. Škoda len, že s geniálnou knižnou predlohou toho nemá skoro nič spoločného. O niečo slabším filmom sú Podivní (2010). Remake staršieho carpenterovho filmu o mestečku, v ktorom nákaza robí z ľudí vraždiace monštrá.
Ako bolo spomenuté v úvode, táto dekáda patri predovšetkým filmovým adaptáciám komiksov. V pomyselnom súboji dvoch komiksových gigantov Marvel a DC Comics, vyhráva jednoznačne prvý menovaný. Ten pokračuje v budovaní svojho bezprecedentného projektu Marvel Cinematic Universe, kde takmer všetci kľúčoví superhrdinovia dostávajú vlastné filmy, alebo rozvíjajú svoje osudy v pokračovaniach: Iron Man 2 a 3 (2010 a 2013), Thor (2011), Thor: Temný svet (2013), Thor: Ragnarok (2017), Captain America: Prvý Avenger (2011), Captain America: Zimný vojak (2014), Captain America: Občianska vojna (2016), Ant-Man (2015), Ant-Man a Wasp (2018), Doctor Strange (2016), Spider-Man: Návrat domov (2017), Spider-Man: Ďaleko od domova (2019), Čierny panter (2018), Captain Marvel (2019). Z perspektívy sci-fi sa určite oplatí vyzdvihnúť Strážcov Galaxie (2014) a Strážcov Galaxie Vol. 2 (2017), ktorí ponúkajú dobrodružnú, vtipnú, akčnú jazdu plnú špičkových efektov, svojou hĺbkou a komplexnosťou pripomínajúc viac Star Trek ako klasické komiksové adaptácie.
Gigantický marvelácky projekt napokon završuje tímovka Avengers (2012), jej pokračovanie Avengers: Age of Ultron (2015) a finále rozdelené na Avengers: Infinity War (2018) a Avengers: Endgame (2019). Je až zarážajúce ako dokázali ich tvorcovia z detsky jednoduchého komiksového príbehu plného čiernobielych postáv a ich chabých motivácií vytvoriť taký ultimátny, zábavný, epický megablockbuster. S vlastným filmom sa predstavuje antihrdina z pôvodnej spidermanovskej trilógie Venom (2018), ale zaraďuje sa len k miernemu nadpriemeru. Naopak, mimoriadne nápadito a kreatívne je poňatý animovaný Spider-Man: Paralelné svety (2018). Pozoruhodným meta filmom sa stáva Deadpool (2016) s pokračovaním Deadpool 2 (2018) s hrdinom uvedomujúcim si vlastnú superhrdinskú úlohu v komiksovom svete.
Za zmienku ešte určite stoja mimoriadne vydarené prequeli k X-Menom: X-Men: Prvá trieda (2011), ktorý dokonale ťaží z atmosféry 60-tych rokov a udalostí okolo kubánskej raketovej krízy s podobne vydareným pokračovaním X-Men: Budúca minulosť (2014) a slabšími X-Men: Apokalypsa (2016) a X-Men: Dark Phoenix (2019). Wolverine (2013) je po X-Men Origins: Wolverine (2009) druhým spin-offom tohto asi najpopulárnejšieho X-Mena, avšak kvalitov je na tom asi ešte horšie. Trilógiu naopak uzatvára pravdepodobne najlepší a najdospelejší komiksový film, ktorý je zároveň rozlúčením tejto postavy s filmovým svetom v Logan: Wolverine (2017).
DC sa snaží napodobiť úspech Marvelu s ešte pomerne vydareným rebootom Muž z ocele (2013). Následne pokračuje síce divácky úspešným, ale kvalitou chabým crossoverom Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti (2016) a rovnako slabou tímovkou Justice League (2017). Na prvý pohľad dobrý nápad dať dokopy partiu komiksových antihrdinov končí ako nekonzistentný zlepenec v Jednotke samovrahov (2016) a z pokusu o odľahčenú komiksovku s komediálnou príchuťou Shazam! (2019) sa napokon stala len infantílna verzia marveláckeho Deadpoola. Česť DC tak zachraňuje mierne nadpriemerná Wonder Woman (2017) a vydarený Aquaman (2018).
Samostatnou kapitolou je potom Joker (2019), najlepšia ne-scifi ne-komiksovka zasadená do komiksového sci-fi prostredia, ktoré je tu však použité len veľmi okrajovo, ako kulisa pre brilantné spojenie dokonalého scénára, réžie a hereckého výkonu. Z Európy prichádza adaptácia známeho komiksu v podobe Valerian a mesto tisícich planét (2017), na ktorej sa síce režijne podieľal sám európsky filmový guru Luc Besson, ale jeho počin ostáva ďaleko za kvalitami legendárneho Piateho elementu aj vyššie spomínaných Strážcov galaxie.
Kombináciu vojnového filmu a sci-fi hororu ponúka Overlord (2018). Mix Zachráňte vojaka Ryana a hernej série Wolfenstein, v pomere asi tak pol na pol. Špeciálnu miesto si určite zasluhuje Chata v horách (2012). Aj keď viac horor ako sci-fi, každopádne však úplne zásadný film svojho žánru. Horor, ktorý obracia všetky hororové klišé vo svoj prospech a ponúka ultimátny meta príbeh s najväčším hororovým masakrom v dejinách, je povinnosťou a základným vzdelaním pre každého filmového fanúšika. Na pomedzí žánrov sa nachádza aj Mesiac Jupitera (2017). Maďarský film s príbehom o sýrskom imigrantovi obdarovanom nadprirodzenými schopnosťami a jeho púti po Budapešti znesie najprísnejšie hollywoodske kritéria a dokonale kombinuje aktuálnu tému migrácie s nadčasovou témou o povahe ľudského dobra a zla.
V seriáloch dominujú Čierne Zrkadlo (2011) a Love Death & Robots (2019). Prvý menovaný je seriál v štýle Twilight Zone či Krajných medzí, v modernom spracovaní, pojednávajúci o najnovších technológiách a ich možnom dopade na spoločnosť. Ten druhý je séria rozmanitých, vizuálne a príbehovo fascinujúcich krátkych animovaných filmov, myšlienková bohatosť tu ide ruka v ruke s variabilitou animačných štýlov. O niečo slabšou seriálovou antológiou sú Elektrické sny Philip K. Dicka (2017), ktorá ponúka výber zatiaľ nesfilmovaných Dickových poviedok pomerne kolísavej kvality, rozhodne však stojí za pozretie. Za zmienku určite stojí revolučný pokus o interaktívny televízny film Black Mirror: Bandersnatch (2018) a youtubový animovaný experiment Autodale (2017). Stranger Things (2016) sú retro sci-fi vezúce sa na vlne nostalgie za 80. rokmi a pre slovenského diváka môžu svojim námetom vzdialene pripomínať známy seriál Spadla z oblakov. Westworld (2016) je úspešný seriál na motívy klasického sci-fi trileru o zábavnom westernovom parku plnom inteligentných robotov. Príbeh služobníčky (2017) je sfilmovanou verziou klasického dystopického románu Margarety Atwood. Sfilmovania do seriálovej podoby sa dočkala aj adaptácia známeho románu Philipa K. Dicka Muž z Vysokého zámku (2015).
Mimoriadne populárnou sa stala space opera odohrávajúca sa v kolonizovanej slnečnej sústave Expanse (2015) a kvalitný cyberpunk ponúka temná detektívka Požičovňa mäsa (2018). Súrodenci Wachovski v spolupráci s legendárnym JMS ponúkajú svoju seriálovú prvotinu Sense8 (2015). Vracia sa aj Star Trek ako Star Trek: Discovery (2017), opäť ako prequel, tentokrát umiestnený chronologicky zhruba dekádu pred TOS a v jeho duchu sa nesie aj netradičný Orville (2017), ktorý je paródiou, ale zároveň aj poctou tomuto legendárnemu seriálu a tak trochu pripomína fiktívny seriál z filmu Galaxy Quest. Po takmer pätnástich rokoch končí aj jedna z najdlhšie vysielaných sci-fi franšíz Stargate, nie veľmi podareným Stargate Universe (2009-2011). Očakávania prekonáva seriál z prostredia Star Wars The Mandalorian (2019) v space westernovom štýle, odohrávajúci sa 5 rokov po Návrate Jediho, ktorý sa stáva najžiadanejším seriálom súčastnosti. Stratený vo Vesmíre (2018) sa vracajú v podobe televízneho seriálu a Apple TV+ produkuje vydarený seriál z alternatívej histórie, v ktorej na Mesiaci ako prvý pristáli Sovieti - For All Mankind (2019).
Podobne ako filmový svet aj ten seriálový ovládli komiksoví superhrdinovia. Watchmen (2019) rozširujú pôvodný film a rozvíjajú jeho svet v podobne kvalitnom spracovaní, tentokrát ako 9-dielny seriál. Modernou dekonštrukciou komiksového superhrdinského mýtu sú aj The Boys (2019) a Umbrella Academy (2019). Asi najkvalitnejšieho spracovania sa dočkali marvelácky superhrdinovia Daredevil (2015) so svojim spin-offom Punisher (2017) a mozaiku dopĺňajú Jessica Jones (2015), Agent Carter (2015), Luke Cage (2016), Legion (2017), Iron Fist (2017) spolu s tímovkou The Defenders (2017). Z MCU sú tu potom ešte nevydarený Inhumans (2017), priemerný Cloak & Dagger (2018) a úspešný Agenti S.H.I.E.L.D. (2013). Aj v seriálovom svete ťáhá DC za kratší koniec, z jeho univerza stoja za pozretie asi len Arrow (2012), Flash (2014), tímovky Titans (2018), Legends of Tomorrow (2016) a netradičná Doom Patrol (2019).
Tak to bolo posledné filmové sci-fi desaťročie. Dostali sme bohatú nádielku filmov a seriálov nášho obľúbeného žánru, aj keď treba povedať, že ho asi najviac poznačil najväčší boom komiksových filmov v dejinách. Škoda, že väčšina týchto superdrahých a opuletných filmov so špičkovými vizuálnymi efektami disponuje scenárom na úrovni slohovej práce žiaka prvého stupňa ZŠ. Keď si človek pomyslí koľko takých Interstellarov by sa za tieto peniaze dali natočiť je to až na zaplakanie. Možno by stačilo zadaptovať inteligentnejšie komiksy (kto by nechcel vidieť sfilmovaných takých Metabarónov), ale to už je daň za americkú superhrdinskú mytológiu. A je veľmi pravdepodobné, že tá bude ovplyvňovať filmový sci-fi svet aj naďalej. Obidvaja komiksový giganti potvrdili dalšie budovanie svojich filmových univerz. Našťastie budú ďalšími epizódami pokračovať aj Star Wars a verme, že sa dočkáme aj skutočne originálnych a jedinečných sci-fi filmov. Budeme to na našich stránkach samozrejme sledovať.
Mojich Top 10 sci-fi filmov dekády:
1. Interstellar
2. Počiatok
3. Blade Runner 2049
4. Prvý kontakt
5. Na hrane zajtrajška
6. Chata v horách
7. Ready Player One: Hra sa začína
8. Šialený Max: Zbesilá cesta
9. Ex Machina
10. Kronika
Mojich Top 10 sci-fi seriálov dekády:
1. Stranger Things
2. The Mandalorian
3. Čierne zrkadlo
4. Love, Death & Robots
5. For All Mankind
6. Požičovňa mäsa
7. Watchmen
8. The Orville
9. The Boys
10. Expanse
_______________________________________
Najčítanejšie
Najčítanejšie
Roland Axenberg
"Sci-fi je existenčná metafora, ktorá nám dovoľuje rozprávať príbehy o stave ľudí. Isaac Asimov raz povedal: Jednotlivé sci-fi príbehy môžu vyzerať neustále triviálne zaslepeným kritikom a filozofom dneška, ale jadro sci-fi, jeho podstata, sa stalo veľmi dôležitým pre našu spásu, ak máme byť vôbec spasení."
— SG-1 (200) ++++++++++++++++++ Čo keď ľudia považujú stroj za svojho Boha, pretože ľudia majú schopnosť vytvárať veci, ktoré ich presahujú? Čo keď človek kedysi vytvoril večné stroje aby poprel svoju dočasnosť? Čo keď sa človek nakoniec začal tomuto stroju klaňať, pretože stroj je výsledkom racionálneho postupu, zatiaľčo on sám je len krehká hračka náhody?
— Azimut