Terry Chrapúňzel
Ak viacerí čitatelia poznamenajú, že sa im nepáčil hrdina, je to podľa mňa dosť veľký problém. Hlavný hrdina by nám čitateľom prost mal byť sympatický. Nie v takom tom zmysle, že by sme si ním chceli sadnúť v reálnom živote na pivo, ale v tom zmysle, že nás zaujíma jeho osud, že mu chceme fandiť a že ak v závere príbehu umrie, bude nám ho ľúto. Mne Emila ľúto nebolo.
Rozmýšľam, čím to je a ako by sa to dalo napraviť. Nemyslím, že je to len tým, že je obyčajný. Mnoho príbehov začína obyčajnými ľuďmi, ale šikovní autori vedia aj obyčajného človeka vykresliť tak, že čitateľa chytí za srdce.
Možno by pomohlo, keby mal Emil nejakú backstory – trebárs je to gitarista, ktorý chcel vo fabrike pracovať len pár mesiacov, kým s kapelou nevydajú prvý album. No kapela sa ale rozpadla a z mesiacov sa razom stali roky - s tým sa veľa ľudí dokáže stotožniť, kto z nás nemal nejaký sen, ktorý stroskotal?
Tiež by mohlo pomôcť, keby hrdina nebol až tak emocionálne plochý – Emil v poviedke zažíva len nudu a hnev. Širšie spektrum pocitov by ho čitateľovi mohlo trochu viac priblížiť. A možno by nezaškodilo okrem pocitov prihodiť aj viac Emilových zmyslových vnemov – celý príbeh je v podstate len súpis toho, čo robil v snoch, a toho, čo robil v práci. Trochu to pripomína školské slohy na tému: „Čo som robil cez prázniny.“
11.01.2022
