August (Anonym)
Solaris je prvým filmom Andrea Tarkovského, ktorý obsahovo nadväzuje na predchádzajúce obdobie, predovšetkým na prvé dva filmy Ivanovo detstvo a Andrej Rublev. Žáner sci-fi si Tarkovskij vyberá z viacerých dôvodov. Je to najmä nutnosť hovoriť jazykom metafory a podobenstva a zároveň prezentovať tie filozofické idei, ktoré boli v tom čase v Rusku nežiadúce. Týkalo sa to najmä filozofie existencializmu a absurdného vnímania sveta, ktorému dal základ Albert Camus a neskôr ho využívali ďalší literáti a dramatici ako napr. Samuel Beckett alebo Eugene Ionesco. Téma čakania a hľadania určitého významu vecí je tu prítomná v každom slove. Sklamanie, na druhej strane, a jeho absurdný význam pre človeka je tiež ústrednou témou Solarisu. Myšlienky, ktoré tu vychádzajú na povrch sú oslobodené od skutočnosti a jej ľudského rozmeru a znejú ako systematické filozofické tézy. Preto sa Tarkovskému darí nachádzať a zároveň zakrývať súvislosti práve pomocou Sci-fi žánru. Pravdou je, že v komunistickom režime nebolo možné pre niektorých umelcov vypovedať vlastnou rečou a preto si zvolili svoj vlastný jazykový systém, ktorý sa odlišoval najmä svojou vnútornou skladbou. Snaha zmeniť existujúci poriadok, ktorý sa zakladal na dvojtvarom správaní človeka je tu zobrazený v podobe inej. Nie je to ani jazyk, ktorý obsahuje tieto skutočnosti, ani ľudské gesto, či mimika, jednoducho sú to znaky ľudského správania, ktoré nemožno počuť, nemožno odhaliť no ich prítomnosť je nevyvrátiteľná. Ak by sme sa bližšie zaoberali Beckettovským slovníkom, na čo nemáme v tejto chvili čas, pochopili by sme, že čakanie, proces nadobudnutý počas osvojovania si existenčných podmienok, je v skutočnosti iba neustála potreba subjektu získať si iný objekt. Ak naplnenie tejto túžby príde neskoro, stráca naše hľadania na cene. Keď sa však podarí skrátiť interval čakania a objekt sa objaví pred našimi očami hovoríme o znovunájdenom šťastí.
Podobne aj Albert Camus sa snaží preniknúť do vnútra vecí a pochopiť absurdnú bezvýchodiskovosť ľudského bytia, ktoré sa od počiatku stalo otrokom vlastnej existencie. Už keď sme sa narodili boli sme mŕtvy, zomreli sme pre tento svet, ktorý nám nedal žiadnu možnosť žiť slobodne. Nemožno sa vyjadriť, nie je čo, vyjadriť, nie je o čom sa vyjadriť, zostáva len nutnosť sa vyjadriť. A to je koniec všetkej tej veľkolepej slobody, ktorú si človek myslí, že má.
Podstatou Camusovej teórie absurdna, ktorú neskôr zrealizovali v praxi už spomínaný dramatici, je najmä otázka sklamania, prítomného v ľudskom živote. Ak si zamiešame tri karty a položíme ich pred seba, iba jedna z nich je srdcové eso. Obrátime kartu, no karta je nesprávna. Camusa ani tak nezaujíma proces, ktorý prebiehal pred otočením karty alebo po jej otočení, ale ten moment, ktorý na krátku sekundu obíme človeka, kým spozná nesprávnu kartu. Je to prázdnota, bezváhový stav, moment zastavenia sa v čase.
Aby sme pochopili Tarkovského Solaris musíme si uvedomiť, prečo človek túži, prečo čaká na svoj objekt, prečo vôbec musí čakať... Túžba je zrodená chybou v systéme, je vlastne dcérou ničoty... Je to však zároveň ochranný systém, aby nedošlo k úplnému výpadku. Solaris predstavuje však vyššiu formu mechanizmu života, takú akú nemožno zrealizovať, lebo znamená neustály kontakt z objektom našej túžby. Zároveň však odkrýva fakt, že keby mal človek na výber, určite by si vybral práve túto alternatívu, vybral by si stred hmloviny, v ktorom nakoniec hlavný hrdina filmu zostáva uväznený. Stred, do ktorého sa však možno dostať iba cez perifériu... Ak by bolo možné zostať v tomto priestore, a zároveň byť neustále prítomný, pocit sklamania by neprišiel, no zároveň šťastie, vrchol pyramídy, by získalo atribút spokojnosti. A tá, ako vieme smeruje k záhube...
17.02.2006
