Krvavá fontána
TEST2 Jeden čarodej. Skrížila som mu plány,“ zaškerila sa. „Patrilo mu to tu. Vtedy dávno. Vlastne mu patrilo celé mesto. Chodili sem najbohatší z bohatých, najmocnejší z mocných. Každého poznal po mene a tiež vedel, akému nápoju, žene, mužovi, skrátka pokušeniu, neodolá. Potom stačilo slovíčko sem-slovíčko tam. Mal všetkých vo vrecku. Vedel tajomstvá a pomocou nich riadil ľudí ako marionety v detskom divadle. Môj otec bol vtedy v mestskej rade. Vážený občan, evanjelický farár. Boh, rodina, pomoc blížnemu… Nepodplatiteľný.“ Horko sa zasmiala.
„Ale on, on dokázal zlomiť každého. Karty, tým otec neodolal. Veď si zahrajte čertove obrázky, pán farárko, aký to hriech! Stávky rástli a s nimi aj dlhy. Vieš, čo je na tom najhoršie?
Ani ho nepotreboval. Mal kúpených toľkých, až by pretlačil každý svoj vrtoch. Obrátil ho na svoju stranu len tak, aby ukázal, že to dokáže. Peňazí bolo čoraz menej, známi sa nám začali vyhýbať. A napokon otca našli zabitého v kanáli, s prázdnymi vreckami. Nikdy sa nezistilo, kto to spravil. Mala som pätnásť.“ Slzu zotrela ukazovákom ešte skôr, ako stihla opustiť viečko.
„Prisahala som pomstu. Tak. Sprvu to vyzeralo nemožne. Odsťahovali sme sa z Bratislavy k babke a tá, nás, kňazove deti, začala učiť mágiu. Malá sestra mala možno viac talentu, tvárnejšiu myseľ, ale ja, ja som mala viac odhodlania. A lepší dôvod snažiť sa. Keď som sa vrátila do mesta, mala som dvadsať. Nebol žiadny problém prešmyknúť sa sem, stať sa jedným z jeho dievčat.“
„Porazila si ho.“
Tvár sa jej roztiahla do spokojného úsmevu.
„V súboji jeden na jedného. Videl, že nemá šancu, a tak ma s posledným dychom aspoň preklial. Ale stálo to za to. Možno som tu naveky, ale on už nikomu neublíži.“ S povzdychom vyprázdnila pohárik. „Ale ty… ty by si mal ísť. Nech ťa tu nezastihne denné svetlo, to by si už musel ostať.“
„Môžem prísť aj zajtra?“
„Nie. Aj keby si chcel, nikto to tu nenájde dvakrát.“
„Tak aspoň…“ Rukami sa vytiahol a ponad pult jej vtisol na pery bozk. Nečakala to, líca sa jej sfarbili takmer až do purpurova.
„Zbohom!“ šepla.
„Dovidenia!“ Zavrel za sebou. Cez rozbité okno v chodbe, kadiaľ sa do domu najľahšie preliezalo, k nemu doľahol hukot motorky. Vedel, že je späť. Pre istotu ešte nazrel za dvere, cez ktoré práve prešiel. Po bare ani stopy. Len prázdna miestnosť s odpadkami na podlahe. Zdá sa mu to, alebo sa medzi nimi lesknú kúsky krištáľu?
* * *
„Dofrasa, kde…“ Viktorov spolubývajúci sa horúčkovito balil. „Vik! Nevidel si takú tú dózu s modrým vrchnákom? Od rezňov?“
TEST2
07.04.2025 14:17:21