Šepot z tieňov
Dokáže bytosť, ktorá po stáročia lovila ľudí, nájsť v sebe čriepok súcitu a zmeniť sa? Nuž... Nie vždy je všetko tak, ako sa na prvý pohľad zdá.
Mesačné svetlo jemne presvitalo skrz vetvy prastarých stromov, vytvárajúc na pôde tajomné vzory. Vzduch bol ťažký od vône vlhkého lístia. Ticho narúšali iba šuchtavé kroky mladého muža, unaveného a dezorientovaného.
"Stratil si sa, pútnik?" melodický hlas sa ozval kdesi z diaľky.
Muž sa omámene obrátil. Pohľad mu padol na striebristé vlasy plné úponkov machu a kvetov, na oči žiariace nadpozemským svetlom. Všetko na nej ho uchvacovalo, i keď kdesi hlboko v ňom stále tlela iskra vedomia.
"Áno, nemôžem nájsť cestu…" zašepkal zachrípnutým hlasom, neschopný odtrhnúť od nej zrak.
Žena sa ladne priblížila. "Neboj sa, pomôžem ti," chlácholivo mu pohladila tvár, jej dotyk bol chladný ako ranná rosa.
Natiahla k nemu dlaň, muž zaváhal iba na moment, potom ju uchopil, zdanlivo neschopný odolať jej čaru.
"Poď. Ukážem ti krásy lesa," na perách jej pohrával úsmev, keď ho viedla hlbšie a hlbšie medzi stromy. Sprevádzala ich iba tichá melódia, ktorá jej unikala z pier ako nežná uspávanka.
Nakoniec dorazili na malú čistinku. "Nie si unavený, pútnik? Nechceš si odpočinúť?" zašepkala mu pri uchu, sledujúc jeho privierajúce sa viečka a ťažké kroky.
Muž nebadane prikývol, jeho vôľa bola už dávno zlomená. Klesol k zemi, oči sa mu pomaly zatvárali.
Žena sa k nemu sklonila. "Spi sladko," zašepkala nežne, vediac, čo bude nasledovať.
Hneď ako zatvoril oči, začala spievať. Tichá, podmanivá melódia sa rozliehala celým lesom. A s každým ďalším slovom sa mužovo telo pomaly rozplývalo v ničote. Dychtivo prijímala jeho energiu, ktorá ju posilňovala.
Keď skončila, po mužovi nezostalo ani stopy. Spokojne sa usmiala, v krvi jej zurčal nový príliv sily, vychutnávala si každú kvapku.
~
Hlad. Príšerný hlad. Ten ju prebudil z nepokojného snívania. Cítila sa slabá, krehká. Priveľmi sa vyčerpala veselením so svojimi sestrami. Nešetrila blahodarnou silou. A mala. Vedela, aké nebezpečné je v tomto období loviť. Ale hlad ju poháňal. Kto bude tá nešťastná duša, ktorú dnes zvedie z cesty? Tá myšlienka ju rozradostila.
Nedbala viac na nebezpečie. Nie, keď jej vnútro prahlo po čerstvej energii, ktorá by jej naplnila telo.
Vyšla z príbytku, iba tak naboso, odetá len v trblietavej koži, iba vlasy ju prikrývali. Tráva jej šteklila chodidlá, vánok jej chladil rozhorúčené líca. Usadila sa na nízky kopček a privrela viečka.
Započúvala sa do kakofónie zvukov, ktoré ju vítali. Štebot vtákov, zurčiaci potôčik, lesná zver, šuchot konárov vo vetre a zrazu… srdce jej poskočilo, keď jej k ušiam doľahol vzdialený dupot čižiem. Človek.
Otvorila oči. Zreničky sa jej zúžili. Zasvrbeli ju prsty. Chcela sa rozbehnúť. Vysať ho na dúšok. Ale nemala toľko sily. Musela byť prefíkanejšia.
Vstala a vybrala sa za tlkotom srdca a ťažkým dychom, ktorý jej znel v ušiach. Plížila sa. Vyčkávala. Skrývala sa. Než ho uvidela.
Šťavnatý človiečik. Tmavovlasý muž opatrne prekročil úzky potôčik, šuchot jeho topánok na šmykľavom kameni ju priťahoval. Odvážila sa prikradnúť poza statný dub.
Prsty sa jej zachveli, keď poslala jeho smerom čriepok zo svojho kúzla. Iba jemné bludičky, čo ho lákali hlbšie. Muž spozornel, keď sa pred ním zjavili. Zastal. Zvažoval. Napokon ich nasledoval.
Vyslala k nemu ďalšiu vlnku. Iba pozorovaciu. Zrazu jej rozvibrovalo kosti, keď ju zasiahol jeho plný potenciál. Tento bol mocný. Život z neho pryšťal ako sladká miazga zo stromu. Zbiehali sa jej sliny. Takého už dávno neokúsila. Takého plného. Tento jej vystačí až do zimy, aj keby sa celé leto veselila.
Tohto si vychutná. Nebude sa náhliť. Na konci ju bude čakať sladká odmena.
~
Muž zvedavo kráčal za trblietavými svetielkami, ktoré mu osvetľovali cestu. Už ho takto nejaký čas viedli. A ešte sa nezdal ustatý. Pozorovala ho, raz z korún stromov, poza lístie, raz poza machom obrastené skalky.
Kde-tu sa pristavil, akoby obdivoval kraj okolo seba. Nemal by. Mal by byť celkom opantaný. Ale nebol. Odolával, i keď kráčal, akosi neslabol. Fascinovalo ju to.
Načiahla ruku, muža na moment obalil trblietavý opar z ilúzií motýľov. Doľahol k nemu jej nežný hlas. "Vitaj, krásny neznámy." Muž sa obrátil, akoby hľadal zdroj tej zvodnej reči.
"Kto si?" ozval sa zachrípnutým hlasom, točiac sa dookola, akoby ju mohol zazrieť. Usmiala sa sama pre seba.
"Niekto, kto ťa povedie," zaspievala, jej hlas sa niesol po vánku ako vôňa kvetov.
Mužovi sa na tvári zjavil blažený výraz. Už ho takmer mala. "Nevidím ťa. Ukáž sa mi," vyzval ju, ale neposlúchla.
"Poď za mnou, na konci ťa čaká odmena," zapriadla hlasom plným prísľubu. Pútnik omámene prikývol.
Viedla ho. Cestou mu štebotala kúzlom opradené lichôtky. Kde-tu sa mu pred očami zjavili očarujúce výjavy. Tam sa blysla fatamorgána, ako vystrihnutá zo sna. Inde zas mizivá vidina nahej dievčiny, ktorá ho zvádzala.
Bedlivo ho pozorovala. Stále plného života. Nerozumela. Už dávno takého nestretla. Väčšina sa ihneď poddala. Ale tento bol iný. Zo zamyslenia ju vytrhlo dušu drásajúce kvílenie. Aj on ho začul. Spozornel. Zastal. Bez rozmyslu sa za ním rozbehol.
Nasledovala ho. Dychtivá zistiť jeho úmysly. Pútnik poklakol nad čerstvo krvácajúcou srnou. Opatrne sa k nej sklonil, tíšiac jej trýzeň nežným slovom. Nahla sa ponad krovie, aby lepšie videla. Siahol do vrecka, pokropil jej ranu čímsi voňavým. Sledovala ho ako zhypnotizovaná. Pomáhal zveri. Niečo sa v nej pohlo.
Keď srna zmeravela, tichým hlasom, plným bolesti čosi zašepkal. Zvedavo sa naklonila ešte bližšie. Neopatrná.
Zašuchotanie krovia ho prinútilo obrátiť sa. A tak ju zbadal. Vytreštila oči. Takmer zhíkla, ale zdržala sa. Hľadel na ňu nemo. Nežne. Bojazlivo. Takto to nemalo byť.
Načiahla ruku, aby ho očarovala. Vykročil k nej. Iba malý krôčik. Ale zaváhala, akoby čakala, čo jej chce povedať.
"To ty si ma viedla?" šepol skrátka.
Chvíľu iba mlčky postávala. Rozpoltená. Napokon predsa len zvedavosť zvíťazila.
"Možno," sklopila pohľad ku chodidlám, predstierajúc plachosť.
"Prečo?" naklonil spýtavo hlavu.
"Zaujal si ma," hladko zaklamala. Kdesi vzadu v útrobách ju šteklil pocit nebezpečenstva. Mala by ho okamžite očariť. Použiť silnejšie zbrane, aby ho omámila. Ale akosi sa k tomu nemala. Sama tomu nerozumela. Azda ju dojal jeho súcit k prírode. A možno ju iba zvedavosť kvárila, že toľko odolával.
"Poď bližšie," natiahol k nej ruku, v tvári sa mu blysla túžba. Možno predsa? Žeby podliehal? Mohla ho vziať za ruku a zaspievať mu. Nakŕmiť sa. Čosi ju držalo späť. Ešte nie.
Pokrútila hlavou a usmiala sa. Ani sa nenazdal a zmizla medzi stromami, akoby tam nikdy ani nebola.
~
Dni sa míňali, stále ho sledovala. Viedla. Pozorovala, ako prechádza lesom takmer so zbožnou úctou ku všetkému živému. Videla, ako zastavuje pri každom ranenom zvierati, pri každej zlomenej vetvičke. Jeho ruky, také nežné a starostlivé. Takého človeka ešte nestretla.
Raz, keď sa nakláňal nad vtáčaťom vypadnutým z hniezda, sa odvážila priblížiť. Tíško ako vánok.
"Prečo to robíš?" prehovorila ticho.
Muž sa obrátil. Ani kúsok prekvapenia v jeho tvári, akoby ju očakával. "Každý život je vzácny," povedal jednoducho.
Cítila, ako sa jej vnútro chveje. Vždy bola spojená s prírodou, s lesom, s pôdou spôsobom, akému ľudia nerozumeli. Ale pútnik vyzeral, že rozumie. Znova sa v nej niečo pohlo.
Chcela prehovoriť, keď ju prerušilo náhle zapraskanie konárov. Okamžite sa do nej zabodol tŕň strachu. Nebezpečenstvo. "Musíme odísť," šepla krehkým hlasom a siahla po mužovej dlani. Mimovoľne.
Ale bolo neskoro. Dvaja muži sa vynorili z húštiny, zbrane obrátili na ženu.
"Beštia," skríkol jeden hlasom plným odporu. Oči chladné. Bezcitné. Čeľusť zovretá.
Žena bola oslabená. Už dávno sa nekŕmila. Neváhala však, pripravila sa na útok, ochotná použiť zvyšky sily na obranu. Mágia jej zapulzovala vnútrom, pripravená zabodnúť sa do svojich obetí ako osie žihadlo.
Ale skôr ako stihla čokoľvek urobiť, muž si zastal pred ňu.
"Nie. Ona nie je žiadna beštia. Dajte jej pokoj," hlas mal pevný, plný horkosti a hnevu. Zháčila sa. Prečo ju bránil? Na viac myšlienok však nezostal čas.
Lovci neváhali a pustili sa do boja. Muž sa pohyboval s nečakanou obratnosťou, tvrdou silou odrážal lovcov, akoby ho to nestálo ani kúsok úsilia. Žena mu pomáhala. Miatla ich svojimi čarami.
Po malej chvíli lovci ležali na zemi, omráčení, ale živí. Muž na ňu pozrel, v očiach nečitateľný výraz, akoby ju skúmal.
"Prečo si ma ušetrila?" spýtal sa napokon.
Zaváhala. Vedel, kým bola a neušiel. Nebál sa. Netušila, čo povedať. Samú seba prekvapovala. "Ja neviem," odmlčala sa na moment, "možno preto, že si iný."
"Ako to myslíš?" slabo sa usmial.
"Videla som, ako pomáhaš zveri. Tvoj súcit nie je ľudský."
"A čo teda je?" opýtal sa, zvedavo nakláňajúc hlavu.
Na moment sa zamyslela. "Ľudia berú. Ničia. Zabíjajú."
"A čo ty?" pozrel jej priamo do očí, "neberieš aj ty?"
Stuhla. "Ja musím, aby som prežila." Ale kdesi v hĺbke duše pocítila slabý osteň viny.
"Rozumiem," prikývol. "Všetci robíme, čo musíme, aby sme prežili. Ale možno existuje aj iná cesta."
Aká?" spýtala sa hlasom presiaknutým nádejou.
Muž sa na chvíľu odmlčal. "Cesta súcitu. Možno existuje iný spôsob na získanie energie."
"Myslíš, že áno?" Zachvela sa. Vnútrom jej pulzoval pocit, ktorý nikdy predtým nezažila. Napĺňal ju, takmer ako životná energia jej koristí.
"Neviem," priznal, "ale možno stojí za to to aspoň skúsiť."
Pomaly prikývla, "Asi máš pravdu. Mohla by som skúsiť žiť inak."
Muž sa usmial a natiahol k nej ruku, "Môžem ti pomôcť, ak by si chcela."
Zaváhala, ale nakoniec mu podala ruku, "Áno, chcela." Bola pripravená sa zmeniť. Ak tento človek mal v sebe toľko nehy k živým bytostiam, možno neboli všetci rovnakí. Možno aj ona mohla zmeniť to, kým bola.
Tú noc spala vedľa neho v lese, prvýkrát za stáročia v nej tlela iskra nádeje. Keď zaspávala, cítila teplo jeho tela vedľa seba a myslela na budúcnosť, ktorá by mohla byť iná.
Zo sna ju vytrhla ostrá bolesť. Čepeľ železnej dýky sa mihla v tlmenom svetle hviezd. Muž sa nad ňou skláňal. V očiach cudzí, vzdialený lesk. Čepeľ sa mihla ešte raz. Nestihla ani slovko vyriecť, a už ju mala zabodnutú v hrdle. Cítila, ako jej život uniká s poslednými údermi srdca. Posledné, čo videla, bol striebristý prívesok, ktorý mu vykĺzol spod košele. Symbol lovca.
Text je počas súťaže anonymizovaný
Diskusia
Hieronymus
Hmm, kde začať... Všetko by to bolo OK, nebyť posledných dvoch riadkov. Dovtedy to bol pekný príbeh (síce dosť klišé, ale prečo nie), kde sa všetko vyvíjalo očakávaným spôsobom. Potom chlap zabil tvora a zistil som, že je lovec. Dobre. A príbeh vďaka tomu nedáva ale vôbec zmysel. Na začiatku je mi názorne vysvetlené ako tvor žije a ako si zháňa potravu. Dobre, čiže obeti motá hlavu a potom, keď ju naplno ovládne, tak z nej vysaje život. Chlap číslo dva je iný v tom, že odoláva a potom v tvorovi prebudí emócie, keď sa stará o zvieratá a bla, bla. Takže, pokiaľ je lovec, chápem, že niečo o tvorovi asi vie, ale ako zistil, že si získa dušopíčovú dôveru, tým že sa bude motať po lese a všetko liečiť? A čo tá jeho superschopnosť všetko liečiť? Nejako mi to nejde dokopy s tým, že je lovec, ale možno to takto v tomto svete chodí . Neviem. A prečo toho tvora nezabil skôr? Možnosti by na to boli, ale nič z toho nevyužil, dokonca dušopíča ochránil pred inými lovcami. A prečo? Veď by mohli zaňho urobiť jeho robotu, minimálne tvora poriadne naklepať a lovec by zabil chlapov a dorazil dušopíča. A prečo tvorovi vôbec motal hlavu s tým, že možno existuje iný spôsob ako získať energiu?
Neviem no. Príde mi to tak, že autor to zahral na šokujúci záver, ale neuvedomil si, aké dôsledky to bude mať na predchádzajúci dej.
01.09.2024
Hmm, kde začať... Všetko by to bolo OK, nebyť posledných dvoch riadkov. Dovtedy to bol pekný príbeh (síce dosť klišé, ale prečo nie), kde sa všetko vyvíjalo očakávaným spôsobom. Potom chlap zabil tvora a zistil som, že je lovec. Dobre. A príbeh vďaka tomu nedáva ale vôbec zmysel. Na začiatku je mi názorne vysvetlené ako tvor žije a ako si zháňa potravu. Dobre, čiže obeti motá hlavu a potom, keď ju naplno ovládne, tak z nej vysaje život. Chlap číslo dva je iný v tom, že odoláva a potom v tvorovi prebudí emócie, keď sa stará o zvieratá a bla, bla. Takže, pokiaľ je lovec, chápem, že niečo o tvorovi asi vie, ale ako zistil, že si získa dušopíčovú dôveru, tým že sa bude motať po lese a všetko liečiť? A čo tá jeho superschopnosť všetko liečiť? Nejako mi to nejde dokopy s tým, že je lovec, ale možno to takto v tomto svete chodí . Neviem. A prečo toho tvora nezabil skôr? Možnosti by na to boli, ale nič z toho nevyužil, dokonca dušopíča ochránil pred inými lovcami. A prečo? Veď by mohli zaňho urobiť jeho robotu, minimálne tvora poriadne naklepať a lovec by zabil chlapov a dorazil dušopíča. A prečo tvorovi vôbec motal hlavu s tým, že možno existuje iný spôsob ako získať energiu?
Neviem no. Príde mi to tak, že autor to zahral na šokujúci záver, ale neuvedomil si, aké dôsledky to bude mať na predchádzajúci dej.
01.09.2024
Tom Hotep
Ten koniec. Ach ten koniec. Nečakaný a šokujúci, ale nie tým správnym spôsobom. Autor/autorka nám tu predostiera príbeh s rastúcou romantickou zápletkou (niečo na štýl ako spraviť z upíra vegána) a končí sa plánovanou vraždou. Keby to bol príbeh zo súčastného sveta a nejaký psychopat (o ktorom to zo začiatku nevieme) zvádza ženy aby ich vraždil by to samozrejme šlo, ale tu nebol nijaký náznak toho, že muž je lovec príšer. Keby boli vložené do príbehu aspoň nejaké stopy, tak by to bolo iné. Ale takto sme skončili len s nie veľmi dobrým koncom.
Mimochodom Hieronymus to slovo dušopíča je fakt strašné. :D
03.09.2024
Ten koniec. Ach ten koniec. Nečakaný a šokujúci, ale nie tým správnym spôsobom. Autor/autorka nám tu predostiera príbeh s rastúcou romantickou zápletkou (niečo na štýl ako spraviť z upíra vegána) a končí sa plánovanou vraždou. Keby to bol príbeh zo súčastného sveta a nejaký psychopat (o ktorom to zo začiatku nevieme) zvádza ženy aby ich vraždil by to samozrejme šlo, ale tu nebol nijaký náznak toho, že muž je lovec príšer. Keby boli vložené do príbehu aspoň nejaké stopy, tak by to bolo iné. Ale takto sme skončili len s nie veľmi dobrým koncom.
Mimochodom Hieronymus to slovo dušopíča je fakt strašné. :D
03.09.2024
Veles
Dušopič(a) je asi mojé nové obľúbené slovo :D
Wannabe Geralt preľstí krvilačné dačo pomocou romantiky. Napísané to nebolo zle, ale ten koniec bol dosť nešťastný. Môžem len opakovať predchádzajúce otázky. Ako vedel čo na ňu zapôsobí? Odkiaľ vie liečiť zvieratá? Prečo zaútočil na tých druhých mužov? Nemienil sa deliť o korisť/odmenu?
03.09.2024
Dušopič(a) je asi mojé nové obľúbené slovo :D
Wannabe Geralt preľstí krvilačné dačo pomocou romantiky. Napísané to nebolo zle, ale ten koniec bol dosť nešťastný. Môžem len opakovať predchádzajúce otázky. Ako vedel čo na ňu zapôsobí? Odkiaľ vie liečiť zvieratá? Prečo zaútočil na tých druhých mužov? Nemienil sa deliť o korisť/odmenu?
03.09.2024
Vivid
Poviedka sa mi veľmi páčila. Len škoda posledných pár riadkov.
Myslím, že ju chránil pred ostatnými lovcami aby si získal jej dôveru a aby sa následne nemusel deliť o odmenu.
Osobne by sa mi veľmi páčilo keby lovec, ktorý liečil zvieratá, tiež nejako patril medzi magické tvory. Napríklad jeden z jeho rodičov by mal také schopnosti...
Prosím o dodatočné informácie, prečo sa na konci zachoval tak ako sa zachoval. Zdalo sa predsa, že jej chce naozaj pomôcť, ale keď ju chcel zabiť mohol to spraviť aj bez tých rečí, nie?
03.09.2024
Poviedka sa mi veľmi páčila. Len škoda posledných pár riadkov.
Myslím, že ju chránil pred ostatnými lovcami aby si získal jej dôveru a aby sa následne nemusel deliť o odmenu.
Osobne by sa mi veľmi páčilo keby lovec, ktorý liečil zvieratá, tiež nejako patril medzi magické tvory. Napríklad jeden z jeho rodičov by mal také schopnosti...
Prosím o dodatočné informácie, prečo sa na konci zachoval tak ako sa zachoval. Zdalo sa predsa, že jej chce naozaj pomôcť, ale keď ju chcel zabiť mohol to spraviť aj bez tých rečí, nie?
03.09.2024