Výkrik
Krátky príbeh o tom ako jedno zaklopanie zmení bežný deň kancelárskej krysy na život ohrozujúcu záležitosť.
Zadýchaný som sa zvalil na karimatku. Minúta tridsaťsedem! Pálenie svalov príjemne otupil pocit vydreného zadosťučinenia. Keď som pred mesiacom začal cvičiť, vydržal som v planku biednych štyridsať sekúnd. Najväčší test kondičky i pevnej vôle ma však ešte len čakal. Nenávidené angličáky.
Cvičebný plán som si zložil z videí na YouTube. Nechcem míňať na posilňovňu a trénera. Kľudne ma volajte držgroš. Je mi to jedno. Cvičím po práci v kancelárii, keď už sú kolegovia dávno doma. Šport nebol nikdy mojou šálkou kávy. No tých pätnásť kíl, ktoré som nabral behom pandémie a Petrine uštipačné poznámky o špekáčikoch, ma nakopli cvičiť.
Počas druhej série, keď mi tep atakoval hranicu stoštyridsať úderov za minútu, ktosi hlasno zabúchal na dvere. Prekvapene som pozrel na hodinky. Desať minút po piatej. O tomto čase tu zvyčajne nebolo ani nohy. Moja kancelária bola na druhom poschodí. Tušil som, že toto moje pachtenie je cez tunajšie papierové steny zreteľne počuť, preto som vždy počkal, kým sa osadenstvo priľahlých kancelárií odobralo domov. Prišiel mi niekto vynadať, že mu na hlavu padá omietka?
Červený a spotený otváram dvere. „Dobrý deň, počuli ste to?“ vystrelil na mňa okamžite otázku nízky chlapík v horčicovo žltej ošúchanej manchestrovej šiltovke. Soľné mapy na stranách prezrádzali, že čiapka nutne potrebovala vyprať. „Eeé... dobrý...počul čo?“ dostal som prekvapene zo seba v útržkoch. Môj odkysličený mozog nestíhal spracovať túto situáciu. „Ženský výkrik. Hlasné zvresknutie. Potom buchot,“ dodal muž. Hovoril rýchlo a tvrdo. Oči za širokými okuliarmi s jemným kovovým rámom ma prevŕtavali nie celkom prívetivým pohľadom.
„Vy ste to nepočul?“ opýtal sa prekvapene druhý chlap, sledujúc môj maximálne vyjavený výraz. No chlap, skôr chlapisko. Bol o hlavu vyšší ako ja, čo mám slušný meter osemdesiatpäť. Statná postava vo vyťahanom čiernom svetri a tmavozelenej veste jednoznačne zatieňovala svojho kolegu. Držal sa vzadu. Mal tichý mäkký hlas, červené akoby nevyspaté oči a opuchnutú tvár, ktorá mu dodávala neprirodzene detské črty. Díval sa kamsi nad moje plece, akoby sa chcel vyhnúť očnému kontaktu.
„No nie, nepočul. Ja som cvičil, viete,“ dodal som ospravedlňujúco, trocha sa hanbiac za môj spotený, zadýchaný teplákový zjav, nepatričný finančnému poradcovi. Šiltovka si ma striedavo pochybovačne premeriavala a skenovala očami každý centimeter kancelárie za mojím chrbtom.
„Ozaj ste to nepočul? Znelo to dosť… naliehavo,“ podotkol evidentne prekvapeným tónom. Len som pokrútil hlavou. Stojac tam medzi dverami som pocítil lepkavý pocit viny. Veď ozaj - ako to, že som to nepočul?
„No nič. Keď nepočul, tak nepočul. Pôjdeme to preveriť. Neviete, koľko je tu ešte kancelárií?“ Z chlapa sálala prirodzená autorita. Určite bol zvyknutý hovoriť s ľuďmi priamo. S ľuďmi, ktorí ho poslúchali. Ten druhý sa teraz díval na niekam na špičky mojich topánok. Fakt zvláštny chlap zrejme introvert, ktorý sa dostal do situácie po ktorej ozaj netúžil.
„Na tomto poschodí šesť, polovica je naša firma. Okrem mňa tu už nik nie je. Na trojke tiež šesť a na štvrtom prebieha rekonštrukcia. O tomto čase tu ale už nikto nebýva, väčšina ľudí odchádza okolo štvrtej,“ stručne som vysvetlil tunajšie pomery. Pracoval som tu už druhý rok a síce by som nemohol povedať, že sa s každým poznám, s väčšinou sme sa aspoň zdravili.
„Máte prehľad,“ zhodnotil a obratom dodal, „nepôjdete s nami... bude to len chvíľka. Obídeme to tu a preveríme situáciu.“ Prekvapenie, pocit viny a zvláštnosť situácie rozhýbali moju hlavu v bezmyšlienkovitom prikývnutí. Zo stola som rýchlo zobral kľúče a zamkol kanceláriu.
„Molnár Jozef,“ predstavil sa nižší z dvojice a ráznym stiskom si potriasol rukou. Strašne smrdel po cigaretách. Odkedy som prestal fajčiť, som na ten hnusný puch veľmi citlivý. Ten druhý sa predstavil ako Dušan Petrovič. Ruku mi nepodal, nechal ich obe zarazené vo vreckách nohavíc. „Nuž teda, poďme, páni,“ vyzval som ich a vykročil po chodbe.
Predstava, že sa niekde v budove udialo niečo strašné, bola neuveriteľná. Toto bolo najnudnejšie miesto na svete, kde sa nikdy nedialo nič zvláštne. Fádne sivé kancelárske koberce, studené svetlo úsporných LED žiaroviek, tiché bzučanie tlačiarní a my, kancelárske krysy, ťukajúce do klávesníc. Zhmotnený mikrokozmos banálnej existencie bielych golierov. Desivý ženský výkrik sem patril asi ako delfín na Saharu. Nepatričná bizarnosť vybočujúca z ošúchaných trajektórií dennodennej rutiny by bola smiešna, ak by nemohla skrývať tragédiu. Hodiny napočúvaných true-crime podcastov ma presvedčili, že ako nebezpečný psychopat sa môže prejaviť ktokoľvek a kedykoľvek. Aj okolo mojich nových spoločníkov sa vznášalo čosi zvláštne. Kto sú vlastne a čo tu robia? Určite tu nepracujú, tým som si bol istý.
„Toto poschodie sme už prešli. Ste tu len vy. Poďme na tretie,“ hlesol sucho Molnár, keď sme zastali pred schodiskom. Schody bral entuziasticky po dvoch. Petrovič sa dýchavične knísal za nami. „My sme to začuli dole v čakárni u doktora Jonáša. Hlasné ženské zvresknutie, takmer zaryčanie,“ rozhovoril sa Molnár, akoby reagujúc na moje nevyslovené otázky. „Viete, mňa také veci hneď zburcujú. Neznesiem, keď sa ubližuje ženám. To je najväčšie svinstvo.“ Rád o sebe hovorím, že viem čítať ľudí. Pre finančného poradcu je to užitočná vec. Z jeho slov šla nefalšovaná tvrdosť, ak nie rovno hrozba.
„Ak sa rozdelíme a každý pôjde zaklopať na jedny dvere, zvládneme to rýchlo,“ skúsil som konečne aktívne vstúpiť do situácie. Od momentu, kedy mi zabúchali na dvere, som bol vo vleku udalostí. Bez kontroly. Postavil som sa naširoko a ruky oprel o boky. Dominantná pozícia. Ako získať a udržať iniciatívu v kontakte s klientmi, nás učili na firemných školeniach. Bola to vlastne škola manipulácie, hoci by som to nahlas nepriznal.
Molnár sa na mňa pobavene pozrel. Ak sa ten druhý vyhýbal očnému kontaktu, tak on ho vyslovene vyhľadával. Zeleno sivé oči na mňa vyzývavo zapichli. „Nie, pôjdeme spolu,“ a vykročil okolo mňa. Obrátil som sa na Petroviča, ale v jeho neprítomnom výraze nebol ani náznak podpory. Ani odporu. Vlastne ničoho. Pripomínal golema, ktorý nemo nasledoval svojho pána.
Na šesť zaklopaní bolo šesťkrát odpoveďou len ticho. Pochopiteľne, o tomto čase tu už nikto nebol. Premýšľam, ako sa z tejto situácie čo najrýchlejšie dostať. Petra ma bude zasa dusiť, ako neskoro som prišiel. Celá táto situácia je absurdná. Som tu len zo slušnosti? Bohvie, čo počuli tí dvaja, ale ja som určite nepočul nič.
„Na štvrtom je rekonštrukcia. Tam určite nikto nebude, škoda tam chodiť,“ skúšam argumentovať, „a vôbec....určite ste nemohli počuť z prízemia krik na štvorke. To dá rozum.“ Na Molnárovej tvári ma prekvapil široký úsmev. Jeden z tých, kedy sa ústa síce smejú, ale oči nie. Súhlasne pokýval hlavou: „Iste, to dá rozum. Vám sa tam nechce ísť,“ dodal tónom, ktorý mohol byť otázkou aj konštatovaním. Neveril som vlastným ušiam. Čo sa snaží ten chlap naznačiť?
Prikročil som bližšie, aby som mu zblízka do tváre povedal: „Neviem, čo sa snažíte povedať. Netuším, čo ste počuli, a vám vravím, že hore určite nikto nie je. Robotníci končia o tretej a nikto iný tam teraz nechodí.“
Hovoril som pomaly, dávajúc do slov všetok dôraz, ktorého som schopný. Vrásky okolo očí za okuliarmi sa stiahli. Chlap sa zhlboka nadýchol a družne ma chytil za plece. Stisk mal na svoj vek prekvapivo silný. Ďalší úsmev ako z mraziaceho boxu. „Prepáčte, ja som starý policajt. Viete, zvyk železná košeľa. Pardon, ozaj. No predsa dajme tomu ešte 5 minút a môžeme ísť všetci s čistým svedomím domov, no nie?“ opáčil sa ospravedlňujúco on. Chvíľu sme na seba pozerali. Očný súboj gradoval. Ticho prerušoval len hlasný dych nášho veľkého mlčanlivého spoločníka.
„Tak poďme,“ sklopil som zrak. Vykročiac za ním na posledné poschodie som zabodával svoju koncentrovanú frustráciu do jeho chrbta. Paranoidný starý fízel! Nudí sa na dôchodku. Určite si tu lieči problémy s potenciou. Počkať, nie urologickú ambulanciu na prízemí má predsa doktor Kitzel, s tým som sa občas stretával, kým som ešte fajčil. Vedľa bola psychiatrická ambulancia a oproti alergiológia. Ktorú má doktor Jonáš, netuším. Bože, dúfam, že títo dvaja nie sú fakt nejakí magori.
Na štvrtom poschodí nás privítal chemický pach vlhkej farby, pod nohami šuchotajúci maliarsky igelit a opustená sanita čakajúca na osadenie do záchodov. Okrem nás troch samozrejme nikde nikoho. „Dobrý deň! Je tu niekto?“ zvolal som nahlas. Odpoveďou, presne podľa mojich očakávaní, mi bolo znova ticho. Ani som nestačil vydýchnuť, keď sa za mnou ozvalo takmer nepočuteľné vzlykanie. V momente mnou od päty po uši prebehol mrazivý pocit. Otočil som sa.
Klop. Klop. Klop. Slzy stekajúce po Petrovičovej tvári padajú na igelit pod našimi nohami, kde sa s hlasným klop rozprsknú. Bleskurýchla premena apatického golema na vzlykajúci uzlíček nervov prebehla bez akéhokoľvek, mne zrejmého, podnetu. Priškrteným hlasom šepkal meno „Milica“ a nezrozumiteľne čosi drmolil v cudzom jazyku. Chlap znenazdania padol na kolená a jeho potláčané vzlykanie prešlo do hlasného plaču.
Absurdný výjav sa priečil akejkoľvek logike. Dospelý chlap sa v momente zosype a rozreve sa ako malé dieťa. Čo sa to preboha deje?! Molnár si k nemu čupol, chytil ho okolo pliec a začal mu chlácholivým šeptom čosi hovoriť. Od momentu, kedy mi títo dvaja zaklopali na dvere, nabral deň bizarný kurz. Scéna, ktorá sa teraz odohrávala predo mnou, však katapultovala moju existenciu ďaleko za hranice normálnosti. Prepadla ma tiesnivá predtucha, že čokoľvek sa tu stane, nedopadne to dobre. Krv hnaná kokteilom šoku, paniky a adrenalínu mi mohutne tepala v ušiach. Musím ujsť.
„Ani teraz si to nepočul?“ rozčesne chodbu Molnárov výkrik. Jeho hlas znie ako drhnutie kusov hrdzavého železa. Vyskočil na nohy, oči vytreštené, v ruke zviera nôž. Zvreskol: „Hajzel! Aj teraz to zaprieš?“
Nedokážem slovne reagovať. Chcem pred ním ustúpiť, avšak zakopnem o igelit a spadnem. Okamžite sa driapem nazad na nohy, hnaný živočíšnym strachom. V tom istom momente ma však zovrú Petrovičovej medvedie paže. Nepríčetný chlap ma nadvihne a metá mnou zo strany na stranu ako s detskou bábikou. Šialenstvo doň vháňa neľudskú silu. Vnímam, ako mi praskajú kosti, bolesť však zrejme vďaka adrenalínu necítim. Snažím sa vzdorovať.
Viac náhodou ako úmyslom nájde moje temeno jeho nos. Tupé rupnutie znie ako zlomenina. Petrovič zvreskol bolesťou a z celej sily ma šmaril za seba. V širokom kaskadérskom oblúku letím hlavou dole schodmi. V poslednej sekunde vedomia vidím starý liatinový radiátor. Moja nočná mora neúprosne mieri do najtemnejšieho bodu.
***
Vracia sa mi vedomie. Ležím na boku, podo mnou je studená betónová podlaha a mazľavé, štipľavo páchnuce zvratky. Nohy aj ruky mám spútané nejakým čiernym káblom. Zvoní mi v ušiach, vidím rozmazane a z temena mi pulzuje taká bolesť, že sa mi chce zvracať. Nemám už čo. Miestnosť napĺňa cigaretový dym, miesiaci sa s pachom obsahu môjho žalúdka a železitou vôňou krvi – mojej krvi.
Petrovič stojí neprítomne opodiaľ. Afekt bol preč. Ticho sa týči v šere nado mnou, tichý a mohutný ako praveká mohyla. Oči sa mu zmenili na čierne diery pohlcujúce všetko a obsahujúce nič. Pod tenkým náterom neškodného podivína bol ukrytý nekontrolovateľný maniak. So zasneným výrazom sa široko usmieval. „Moja Milica,“ zašepkal.
Molnárova podrážka ráznym dupnutím zahasila dofajčenú cigaretu. Chlap si obratom zapálil ďalšiu. Plameň lacného čínskeho zapaľovača na moment ožiaril jeho tvár. Bol bledý, potil sa a oči mal vytreštené vzrušením. Zvierajúc v jednej ruke cigaretu a v druhej nôž, vyzeral ako postava z béčkového slasheru. „Stále počujem jej krik, ale neviem ju nájsť. Dobre si ju schoval, ty skurvysyn!“ vybrechol.
„Ja neviem, kto je Milica, netuším, kde je,“ vyjachtal som zo seba medzi nádychmi trýznivej bolesti. „Musíte mi veriť!“ Molnár sa zasmial, no nebolo v tom nič ľudské. Bol to škrek hyeny vetriacej krv. „Veriť? Veriť niekomu, kto týra a zabíja ženy?! Poznám takých. Najhorší ľudský odpad.“ Opitý znechutením a hnevom ma z celej sily nakopol. Sadisticky presne do hlavy.
Oslepujúci ohňostroj bolesti mi rozštiepil vedomie na milión kúskov. Šero v miestnosti sa premenilo na chladnú temnú vodu, pohlcujúcu akýkoľvek zvuk. Molnár do mňa stále kope. Následne ma prevalí na chrbát a usadí sa mi na hrudi ako nočná mora. Čosi mi hovorí priamo do ucha, vidím čepeľ na svojom hrdle.
V ten moment som ju konečne začul. Jasne a zreteľne. Ženský hlas.
Náhle sa priestor predo mnou rozpadol. Už nebolo šerej miestnosti, Petroviča ani Molnára. Len vše prestupujúca temnota, ktorej bol súčasťou. Bolesť vystriedal pocit úplného odľudštenia. Rozplývajúce sa body môjho vedomia plávali priestorom rezonujúcim nekončiacim ženským výkrikom.
Text je počas súťaže anonymizovaný
Diskusia
Hieronymus
No nebol to veľmi horor, ale snaha o atmosféru sa nedá uprieť a tá dvojica mi pripomenula Gossa a Subbyho z Krakena od Chinu Miévilla, čo je fajn.
Prvý problém je pre mňa fakt, že cvičenie hlavnej postavy nemalo žiadny význam. Čakal by som, že vďaka tomu bude klásť aspoň nejaký odpor na konci, ale nie, nič také sa nestalo.
Druhý problém je, že keď mi niekto zaklope na dvere kancľu a viditeľne do budovy nepatrí, tak sa ním nedám ukecať na hľadanie nejakej, ženy, ktorá vraj niekde v budove kričala, ale pod akoukoľvek zámienkou sa zamknem a zavolám políciu. HL mi príde nepatrične neistá si sama sebou vzhľadom na to, že je finančný poradca. Neviem, či by som chcel od neho poradiť, keď je pripravený poslúchať rozkazy akéhosi random chlapa v čapici a je úplne jedno aký je ten chlap dominantný.
Tretí problém je ten, že neviem o čo išlo. Nepochopil som koniec. HL zomrela a hotovo. Neviem prečo. Vybrali si ho, lebo jediný v budove? A keby ho tam nenašli tak stiahnu niekoho z ulice? A nechápem prečo zrazu počul krik... No proste toto mi nesadlo.
03.09.2024
No nebol to veľmi horor, ale snaha o atmosféru sa nedá uprieť a tá dvojica mi pripomenula Gossa a Subbyho z Krakena od Chinu Miévilla, čo je fajn.
Prvý problém je pre mňa fakt, že cvičenie hlavnej postavy nemalo žiadny význam. Čakal by som, že vďaka tomu bude klásť aspoň nejaký odpor na konci, ale nie, nič také sa nestalo.
Druhý problém je, že keď mi niekto zaklope na dvere kancľu a viditeľne do budovy nepatrí, tak sa ním nedám ukecať na hľadanie nejakej, ženy, ktorá vraj niekde v budove kričala, ale pod akoukoľvek zámienkou sa zamknem a zavolám políciu. HL mi príde nepatrične neistá si sama sebou vzhľadom na to, že je finančný poradca. Neviem, či by som chcel od neho poradiť, keď je pripravený poslúchať rozkazy akéhosi random chlapa v čapici a je úplne jedno aký je ten chlap dominantný.
Tretí problém je ten, že neviem o čo išlo. Nepochopil som koniec. HL zomrela a hotovo. Neviem prečo. Vybrali si ho, lebo jediný v budove? A keby ho tam nenašli tak stiahnu niekoho z ulice? A nechápem prečo zrazu počul krik... No proste toto mi nesadlo.
03.09.2024
Tom Hotep
Potenciál hororu tam bol, ale niečo mi k tomu chýbalo. Budovy vyprázdnené po pracovnej dobe sú na takúto tému dobré prostredie, ale prítomnosť dvoch neznámych mi nedáva veľmi zmysel. Keby aspoň jeden z nich bol hlavnému hrdinovi známi (nejaký miestny údržbár alebo niečo také), prišlo by mi to lepšie. A tiež ako spomenul Hieronymus, na to akú veľkú časť poviedky tvorilo cvičenie, nemalo žiadny význam. Bola to taká Čechovova zbraň, ktorá nikdy nevystrelila. Ak nemalo mať žiadnu rolu, tak stačilo ho rozobrať v dvoch vetách (spomenúť, že cvičí a prečo a šlus).
03.09.2024
Potenciál hororu tam bol, ale niečo mi k tomu chýbalo. Budovy vyprázdnené po pracovnej dobe sú na takúto tému dobré prostredie, ale prítomnosť dvoch neznámych mi nedáva veľmi zmysel. Keby aspoň jeden z nich bol hlavnému hrdinovi známi (nejaký miestny údržbár alebo niečo také), prišlo by mi to lepšie. A tiež ako spomenul Hieronymus, na to akú veľkú časť poviedky tvorilo cvičenie, nemalo žiadny význam. Bola to taká Čechovova zbraň, ktorá nikdy nevystrelila. Ak nemalo mať žiadnu rolu, tak stačilo ho rozobrať v dvoch vetách (spomenúť, že cvičí a prečo a šlus).
03.09.2024
Veles
Mne tam osobne najviac vadí absencia fantastického, pokiaľ teda tí dvaja nie sú nejaké nadprirodzené bytosti. Tiež mi tam nesedelo aj občasné prechádzanie z minulého do prítomného času, lepšie je držať sa jedného. A ten koniec...
03.09.2024
Mne tam osobne najviac vadí absencia fantastického, pokiaľ teda tí dvaja nie sú nejaké nadprirodzené bytosti. Tiež mi tam nesedelo aj občasné prechádzanie z minulého do prítomného času, lepšie je držať sa jedného. A ten koniec...
03.09.2024
Vivid
Najviac strašidelné sú podľa mňa horory ktoré sa môžu reálne stať. To že ti zaklope nejaký podivín na dvere pravdepodobnejšie než momozemský votrelec 😉
A cvičenie na začiatku mi pomohlo sa stotožniť s hlavnou postavou.
Taktiež si nemyslím, že do tej budovy bežne chodili aj cudzí ľudia, nie len zamestnanci. Musela byť predsa prístupná aby sa k nim dostali klienti. Preto sa hlavná postava až tak nečudovala, že je tam niekto cudzí.
Osobne si myslím, že poviedka bola dobrá , až na ten záver, ktorý som úplne nepochopila. Teraz musím už len dúfať, že mne nikto nezaklope na dvere kancelárie. 🙂
07.09.2024
Najviac strašidelné sú podľa mňa horory ktoré sa môžu reálne stať. To že ti zaklope nejaký podivín na dvere pravdepodobnejšie než momozemský votrelec 😉
A cvičenie na začiatku mi pomohlo sa stotožniť s hlavnou postavou.
Taktiež si nemyslím, že do tej budovy bežne chodili aj cudzí ľudia, nie len zamestnanci. Musela byť predsa prístupná aby sa k nim dostali klienti. Preto sa hlavná postava až tak nečudovala, že je tam niekto cudzí.
Osobne si myslím, že poviedka bola dobrá , až na ten záver, ktorý som úplne nepochopila. Teraz musím už len dúfať, že mne nikto nezaklope na dvere kancelárie. 🙂
07.09.2024