Vesmír ťa zhltol, vravíš si, keď hľadíš do čiernoty navôkol. Nerozumieš, kde si, čo sa stalo, prečo si tu. Tu, kde hviezdy nesvietia.

Nejaké tu budú, pomyslíš si, keď k tebe napriek hrubej vrstve odevu prenikne nepríjemné teplo. Nemôžeš byť v otvorenom vesmíre, to sa vymyká akejkoľvek logike. Len pred chvíľou si vo svojom plavidle vykonával bežnú kontrolu pred naplánovaným odpočinkom. Teraz si tu, pod nohami nič, nad hlavou nič, na roztrasenom tele brnenie astronauta, kontrolky všité do jeho útrob šalejú.

Napokon zmĺknu a ty tiež. V mozgu sa ti rozleje ticho, v hrudi ťa zabolí strach, letíš cez sito, ktoré teba a tvoje myšlienky štiepi na neuchopiteľné atómy.

Bam! Švuch!

Akoby si vybuchol a tvoj popol dopadol priamo do rakvy. Jej steny ťa chytia ako kliešte, gravitácia ťa k nej priklincuje. Úzka štrbina v priestore, zasyčanie času, antivesmír. Nemôžeš sa ani pohnúť, krv sa búri.

Skrrrrch.

Aspoň tvoja duša sa strhne, keď telo sa nemôže. Oči ti idú vypadnúť z jamiek snahou čosi uvidieť. Vo vnútri obleku si len ty a tvoj splašený dych. Alebo nie?

Sklo prilby začne praskať. V diaľke sa rozhorí oheň, spoznávaš hviezdu, okolo ktorej si nedávno letel. Iskra, výbuch, nesmierna zrenica.

V jej žiare ti o helmu zaškrípe nie jeden, ale celá armáda pazúrov.

Horiaca zrenica hľadí na teba. Tak predsa, trasieš sa, predsa existuje. Nechceš tu byť, no musíš, chápeš, že všetka realita končí práve tu.

Tu, na mieste zrodu smrti, na dne reality, tu v antibohu, vo vesmíre za hranicou večnosti, tu v dimenzii pekla.