Vyzeralo to popravde všelijako. Šance Blaníckych a Sitnianskych rytierov sa zdali vyrovnané, horšie to už vyzeralo mimo hlavného bojiska, v uliciach Prahy, kam sme s Leošom zaskočili na jedno orosené. Armády nenásytných nacistických zombies na nás dobiedzali snáď všade, no a samotná Sněgoňová s kalachom v rukách taktiež nemala márnu mušku.

„Dělej, mrdko slovenská; hoď s sebou a přihraj mi další zásobník!“ zareval na mňa Leoš, schovaný za nákladiakom Albert. No áno, teraz sa zachoval ako skutočný Kotleta.

Hodil som mu ďalšie deviatkové parabellá do jeho večne hladného glocku a premýšľal nad tým, ako som sa tu vlastne ocitol.

*****

Po tom, ako som konečne vyhral Fantastickú poviedku, sa môj život obrátil hore nohami. Na jeseň som vyhral aj Cenu Fantázie Martinus, na besiedke s mojim obľúbeným autorom, Františkom Kotletom, som využil príležitosť a domov na Slovač som si to šinul s podpísanou zmluvou na román. Samozrejme, s Frantom - Leošom, sme si sadli a neostalo to len pri jednom poháriku domácej slivky. To on ma vlastne dostal do týchto sračiek.

Román vyšiel do polroka a každý si v ňom našiel svoje - niekoho brala kozmopolitná space opera, iného hororový nádych opustenej stanice a následnej invázie na Zem, ďalší zas skladali ódy na dospelosť textu a nepopierateľnú logiku všetkých vedecko-fantastických úvah. Inými slovami, boli zo mňa hotoví Fero, Luky Polák, aj profesor Malíček. Ako vravel Leoš, kápol som nato.

Takže nasledovali bankety, čítačky, kurvy a chlebíčky. Len bez tých kuriev, no. Z nedávno zakúpeného trojizbáku v Turci sme sa s polovičkou sťahovali na pražské palisády, do vily po nejakom bohatom komunistovi. S Červenákom sme sa na kolaudačke ožrali ako ciciny, a on sa mi dušoval, že takto sa nenadrbal ani na hoteli so Sapkowskim. Tomu aj verím, pretože tá skurvená zubrowka sa nedá chľastať celý večer.

V práci som dal výpoveď, podľa prvého románu začali CD Projekt Red robiť hru na PS5 a krátko po nadšenom telefonáte so Stephenom Kingom, som dostal zálohu rovno na celú sériu románov čisto v mojej réžii. Asi nemusím hovoriť, že moju prvú knihu preložili do šesťdesiatich jazykov, vrátane hantecu.

Všetko bolo proste báječné a krásne a ja som si konečne našiel čas vymeniť aj žiarovku v komore... Keby som už nato nemal ľudí. No a potom mi zavolal Leoš a všetko to šlo „do kytek“.

*****

Hrkútali sme si kúsok od Lucerny a pili šiestu bošácku, keď mi ten kluk ušatej spravil neslušný návrh:

„Hele... Co kdybych se vyprcal na Legii a napíšem něco společně, co Tomíku?“

Potiahol som si z pravej kubánskej cigary a svetácky tou slifkou zakrúžil v pohári.

„Hm, to sa mi nezdá... Čo autorské práva? A čo vydavateľ? A Sněgoňka? To nebude len tak...“ odvetil som múdro.

Hrdina z Istanbulu si poškriabal strnisko pod bradou.

„S tím si nedělej starost, Black-hošíku. Já to nějak vykoumám.“

A tak sme to znovu zapili a pomaly sa vydali sa na cestu, podopierajúc sa navzájom, kým sme nenašli vhodnú lavičku, na ktorej sme sklonili hlavu.

*****

No ako sa ukázalo, povedať o Sněgoňovej, že by bola naštvaná, by bolo veľmi mierne vyjadrenie. Leoš sa mi neskôr priznal, že o nej toho pred Legii príliš veľa nezisťoval. A tak sa stalo, že sme sa naraz ocitli v kruhu mágie a temných síl, ktorými Nositelka meče vládla. Sama povolala inak neochotných rytierov z Blaníku a s plamenným mečom a AK-47 prehodeným cez plece, sa hnala na Prahu, pripravená bojovať a zomrieť pre jej spoločný kontrakt s Leošom.

Napadli nás zákerne pred obedom, keď sme ešte trávili moravské tekutiny. No a Leoš sa mi akosi zabudol zmieniť o tom, že je chľastomancer; totiž, že so zvyškovým alkoholom dokáže povolať ľubovoľné armády mŕtvych. Jeho pokus však nedopadol slávne - hordy nazi zombíkov drancovali Prahu ako Blitzkrieg na hubičkách - totiž prekážali všetkému a všetkým. Dokonca vyhrýzli aj maketu Ivana Bellu z novootvorenej expozície o úspechoch česko-slovenskej kozmonautiky na Holešoviciach. Leoš tento neúspech pripisoval tomu, že tretieho panáka slivovice zapil kofolou.

Samozrejme, človek s takými znalosťami o zbraniach, ako je Kotleta, sám vlastní drobný arzenál. Aj vďaka tomu nás Sněgoňová nezastihla úplne nepripravených. Bránili sme Matku miest, ako aj vlastné biedne životy, keď mi to Červenák konečne zdvihol.

Ubezpečil ma, že vyvolať Sitnianskych rytierov nie je žiaden problém a že už sú na ceste. Bohužiaľ, nastúpili na Expres Tatran, namiesto RegioJetu, a tak tu boli so stošesťdesiat minútovým meškaním. O to urputnejšie potom bojovali.

Václavákom pršali guľky ako vo Forrestovi Gumpovi vietamsky dážď - proste občas sa zdalo, že padajú aj zospodu. Opätovali sme paľbu na vyvýšených pozíciách; ani nás nenapadlo spolu vyjednávať. Nová space opera bude česko-slovenská a žiadna iná!

Zjavil sa spisovateľ na dôchodku Mark E. Pocha a jeho samovražedný atentát so sebou zobral štvrtinu kórejských turistov. Sakra, mali najlepšie zábery... Munícia dochádzala, rytieri sa presunuli pod Bílú horu a Hitlerovi pohrobkovia (doslova) nám už parádne liezli na nervy. Za Sněgoňku sa postavil zradný spolok skeptikov Sisyfos, ktorý Leoša takto nepekne zradil... Len aby sa nakoniec pridali k nám? A potom zase ku Kristíně... Nuž, skeptici.

Vyzeralo to beznádejne. Keď Sněgoňovej došli náboje, začala na nás zosielať kliatby a čary. Ja aj Leoš sme boli ranení a takýto príval nečistých síl sme už nemohli dlho zadržiavať. Naviac sa z nás začal odparovať alkohol, a to nebolo nič príjemné. Pozreli sme na seba, zovreli dlaň toho druhého a Leoš preniesol niečo, na čo do smrti nezabudnem.

„Kokote...“

V hodine dvanástej nás ožiarilo zväčšujúce sa pulzné pole a z neho vystúpil šľachovitý muž v čiernom koženom kabáte s katanou v pravej ruke. Zložil si kapucňu a odhalil bledú holú lebku. Áno, bol to on. Jiří Kulhánek osobne.

„Kluci a holko; uklidníme se, jo? Nebudete rušit moje kruhy Fantazie, jasný? Ne, dokud jsem Vládcem strachu já,“ hlesol, a gestom „upratal“ nemŕtvych náckov, ako aj vyčistil plochu pod Bílou horou a poslal rytierov domov. Dúfam len, že opäť nešli Tatranom.

„A ty,“ otočil sa ku mne, „z tebe se ve všech ostatních realitách nikdo neposere. Tak nepruď. Teď - zapomeňte!“

*****

Zobudil som sa až po druhej ráno. Uf, ešte celé štyri hodiny môžem spať, kým pôjdem zase do práce. Ako vlastne dopadlo to vyhodnotenie Fantastickej poviedky? Nič to, pozriem nato zajtra.

Odgrglo sa mi slivovicou. Divné...