„Vitajte v dvanástej hodine!“

Michal sa zmätene poobzeral okolo seba. Akoby stál uprostred oblaku. Všetko bolo biele, iba sem tam presvitala nebeská modrá. „Čo to...“

„Nebojte, hneď vám všetko vysvetlím,“ skočil mu do reči muž, ktorý sa zrazu zjavil pred Michalom. „Čo si pamätáte ako posledné?“

„Ako čo si pamätám?“ nechápal Michal. „Kto ste?“

„Váš strážny anjel,“ usmial sa muž.

„Prosím?!“

Muž vzdychol, pokrútil ramenami a za chrbtom sa mu rozprestreli krídla. S pozdvihnutým obočím nimi zamával.

Michal vytreštil oči. „Ja... nerozumiem... Som mŕtvy?!“

„Zatiaľ nie. Ak ma necháte dohovoriť, všetko vám bude jasné,“ vysvetlil anjel. „Teraz mi povedzte, čo si pamätáte ako posledné.“

Michal sa zamračil. Spomienky mal ako z hmly, vynárali sa mu v mysli, no len čo sa na nejakú začal sústrediť, v momente sa rozplynula. Po chvíli sa ale jedna stala ostrejšou. „Šoféroval som,“ začal váhavo.

Anjel prikývol. Mávol rukou a ocitli sa na ceste v meste. Všetko akoby zamrzlo v čase

„To som ja!“ skríkol Michal a prstom namieril na auto.

Michal v aute sa usmieval, v jednej ruke držal pri uchu mobil, druhú mal ležérne položenú na volante.

„Áno, ste to vy,“ prisvedčil anjel. „Čo bolo ďalej?“

Michal cítil, ako spomienky postupne pritekajú nazad do jeho mysle. „Šiel som za priateľkou...“ zamyslel sa. Na tvári sa mu rozžiaril úsmev. „Chcel som ju požiadať o ruku!“

„Výborne, ide vám to skvele.“ povzbudil ho anjel.

Úsmev na Michalovej tvári zamrzol.

„A ďalej?“ povzbudil ho anjel.

„Zrazu sa predo mnou objavila žena s kočíkom.“

Anjel opäť mávol rukou. Auto sa bleskovo pohlo vpred. Mladá mamička s pohľadom upretým na svietiaceho zeleného panáčika, vstúpila s kočíkom na prechod pre chodcov.

„Nie!“ skríkol Michal.

Čas sa zastavil.

Michalove oči sa stretli s anjelovými.

„A tak sme tu,“ anjel ukázal okolo seba. „V hodine dvanástej. V trhline, počas ktorej sa rozhoduje p osude ľudí.“

„Čo to znamená?“ zašepkal Michal. Hlas sa mu triasol.

„Je na vás, čo sa stane,“ anjel ukázal na mamičku s kočíkom. „Môžete pokračovať a zraziť ju. Vy prežijete, no ona spolu s dieťaťom vydúchne naposledy.“

Z Michalovej tváre sa vytratila všetka krv. „A je aj iná možnosť?“

„Vždy je aj iná možnosť,“ usmial sa anjel. V očiach sa mu ale zračil smútok. „Môžete strhnúť volantom. No potom...“

„Potom?“

„Potom zomriete vy.“

„A to sa mám rozhodnúť ja?!“ skríkol Michal. Začal prerývane dýchať, ruky sa mu triasli. „Veď ste môj strážny anjel! Poraďte mi!“

„Rozhodnutie je len na vás. Pred týmto,“ mykol hlavou k autu, „som sa vás dnes už snažil ochrániť.“

Michal si spomenul na dnešný telefonát od mamky, ktorá ho prosila, aby s ňou dnes ostal v dome a pomohol jej so záhradou. Po tváry mu stiekla slza. „Prosím.“

Anjel mlčal.

Čo teraz, čo teraz čo teraz?! Michalova myseľ bola veľkým vírom otázok. V tom sa mu pred očami zjavila tvár jeho priateľky... Ženy, s ktorou sa chcel oženiť. Zhlboka sa nadýchol. „Budem pokračovať.“

Anjelovou tvárou preletel tieň. „Ste si istý?“

„Áno,“ odvetil Michal. „Chyby sa stávajú... Určite je to dobrá žena, a dieťa tiež...“ hlas mu zlyhal. „Som presvedčený, že pôjdu priamo do neba.“

„Oni áno,“ zašepkal anjel.

„Prosím?“

„Toto je druhý krát, čo sa som Vás dnes snažil pred niečím zachrániť,“ odvetil anjel a otočil sa mu chrbtom.

„Počkajte, ako to myslíte?!“ zvolal Michal. Anjel pred ním sa začal rozplývať. Všetko nachvíľu zahalilo biele svetlo a o moment neskôr sedel Michal vo svojom aute. Meter pred sebou videl ženu s kočíkom. Všetko sa postupne začalo dávať do pohybu.