Prekliaty Princ

O Princovi, čo sa bál Smrti.
Filmová história scifi
„Dedko, dedko, poď sa pozrieť!“ natešene zvýsklo malé dievčatko, veselo poskakujúce pri otvorenom okne. „Poď, inak to zmeškáš! To je ale krása!“
„Už idem, nenaháňaj ma toľko,“ zamrmlal dedko, preberajúc sa z mrákot. Pomaly, pridobre si vedomý stuhnutých kĺbov, sa dvihol z kresla a opatrnými šuchtavými krokmi podišiel k vnučke. „Nuž, čo si mi to chcela ukázať? Kdeže je tá nádhera?“ spýtal sa jej a pohladil ju po havraních vlasoch. Dievčatko sa zachichotalo, a rukou ukázalo na strom rastúci pred domom.
„Vidíš? Tam na tom strome,“ povedala, z očí jej sršala číra radosť a nevinnosť.
„No strom vidím, lež zrak mi už neslúži ako kedysi. Dačo čierne na ňom sedí. Čo to je?“
„Vták, dedko! Teraz priletel, na konári sedí!“
„Vták?“ dedko riekol prekvapene a posunul si vyššie okuliare, v snahe zazrieť niečo viac. Len čo sa mu podarilo zaostriť zrak, pocítil na chrbte studený mráz, na celom tele mu nabehla husia koža. „A nie hocijaký vták,“ zamrmlal potichu, „ale havran. Havran,“ zopakoval neveriacky. „Žeby som sa predsa len dočkal?“
„Aký je krásny, takmer akoby sa na mňa pozeral. A veľký je, skoro ako Dunčo!“ švitorilo dievčatko, na dedka akoby zabudlo. „Stalo sa niečo?“ spýtala sa po chvíľke, keď sa na neho pozrela.
„Len... Ostala mi akási zima. Zavri prosím ťa to okno, prihoď zo dve polená do krbu,“ odvetil dedko a na dôvažok sa striasol od zimy.
Dievčatko prikývlo a okamžite sa pustilo do práce. Rozhrabalo uhlíky, vymietlo popol a priložilo zopár menších polienok. O malú chvíľu už v krbe veselo plápolal ohník.
Len čo bolo s prácou hotové, sadlo si na podlahu k starému kreslu.
„A nepôjdeme sa na neho pozrieť von?“ spýtala sa po chvíli, oči jej priam žiarili.
„Pozrieť sa?“ prekvapene sa spýtal dedko, prezerajúc si dôkladne. „Nie nie, ešte sa na neho vynadívaš, neboj sa,“ dodal tajomne.
„Čo tým myslíš?“ zmätene sa spýtalo dievčatko.
„Uvidíš,“ láskyplne, no so smútkom v očiach odvetil dedko. „Čo by si ale povedala na nejaký príbeh?“
„Myslíš rozprávku?“ nadšene zvolalo dievčatko.
„No,“ zamyslel sa dedko, „v podstate je to rozprávka, ale špeciálna. Táto sa totižto naozaj stala.“
„Tak rozprávaj, rozprávaj prosím!“
Viac mu nebolo treba. Milo sa usmial, odpil čaj z hrnčeku a začal rozprávať.
---
Kedysi dávno pradávno, za mojich mladých čias, keď slnko bolo žiarivé a zlatisté, vládol nášmu kraju mocný a múdry Kráľ. Nebolo nad neho schopnejšieho a múdrejšieho vladára v celom šírom svete. Každý jeho rozsudok bol spravodlivý, nik sa nepozastavoval nad jeho rozkazmi, hoc nikdy nezvýšil hlas, ni ruku pozdvihol, iba ak v obrane svojho kráľovstva. Ľudia ho milovali a uctievali ho, zver sama ku nemu kráčala, počasie sa riadilo jeho pokynmi, len málokto poznal strasti.
No napriek jeho múdrosti a sile bolo v kráľovstve niečo, nad čím nemal ani on sám moc.
Smrť. Tá stále kosila medzi jeho poddanými, chudobnými i bohatými, mladými i starými, nevyberala sa. Brala každého, koho čas nadišiel, spravodlivá bola vo svojom remesle. Nepomohli prosby či úplatky, hrozby či modlitby. Vykonávala svoje remeslo riadne.
A Kráľ bol z toho smutný. Chápal, že Smrť je prirodzená súčasť života, no i tak mu srdce pukalo zakaždým, keď ho prišli prosiť utrápení rodičia chorľavých detí, či milenci, rozdelení krutou hrou osudu. A tak sa rozhodol, že s tým niečo urobí. Vysielal dobrodruhov na výpravy do všetkých kútov sveta, nech zistia, či sa niekomu nepodarilo poraziť Smrť, lež bezvýsledne. Len málo dobrodruhov sa vrátilo z týchto nebezpečných ciest, no ľudia nereptali ani sa nesťažovali, ba dokonca sa dobrovoľne hlásili na najnebezpečnejšie cesty, lebo vedeli, že Kráľ koná v ich dobre. Nič z toho však nepomohlo, ľudia umierali naďalej.
Až zrazu jedného dňa, keď už mal Kráľ smrť na jazyku, prišiel do kráľovského mesta Cudzinec. Ľudia sa od neho v hrôze obracali, malé deti utekali a slabšie povahy omdlievali. Na sebe mal symbol Smrti, v ruke držal Jej kosu. Všetci si boli vedomí toho, čo to znamená.
„Ratujte sa, kto môžete, Smrť si prišla pre Kráľa!“ vykrikovali ľudia v uliciach. Ženy sa ponáhľali prezliecť sa do čiernych hávov, muži si strihali vlasy a holili bradu. Malé deti miesto jančenia len smutne postávali popri ceste, a starí ľudia posledný krát vychádzali zo svojich domovov, pripravení zvítať sa so smrťou. Nechceli viac žiť bez dobrého Kráľa, sami prosili Cudzinca, nech sa môžu zúčastniť Kráľovej posmrtnej cesty.
Smrť si však nič z toho nevšímala, šla vpred, až zastala pred zahasprovanou bránou Kráľovho paláca, obklopenou strážami.
„Ďalej ni krok, dobrotivého Kráľa nám nevezmeš!“ statočne zvolal kapitán stráže, mocný a driečny to junák. Cudzinec sa na neho však len pozrel, a kapitán okamžite padol mŕtvy na zem, ako keď zotneš steblo trávy. Potom Cudzinec načiahol ruku a letmo sa dotkol brány. Tá sa okamžite zosypala, drevo hnilo pred ním. O desať úderov srdca bola cesta voľná. A Cudzinec vykročil vpred.
Kráľ cítil že sa ku nemu blíži Smrť. Ležiac vo svojej posteli, i v hodine svojej smrti vydával posledné rozkazy a delil sa o posledné znalosti so svojimi radcami, ktorí obstali jeho posteľ. Každý už bol zmierený s tým čo sa má stať, až na Kráľovho syna, Princa, ktorý mal dosadnúť na trón miesto neho.
Otče!“ zvolal syn a padol na kolená. „Ver mi, našiel som spôsob, ako zastaviť Smrť, musíš mi veriť!“
„Dosť,“ zvolal Kráľ hlasom tak tichým, že by ho prehlušil i myší piskot. „Už sme to preberali, poznáš moje rozhodnutie, tak ho poslúchni. Bol to bláznov sen, nehodný niekoho ako som ja. Až teraz vidím, že život bez smrti nemá význam. Niet sa čoho báť.“
„Ale kráľovstvo bude bez teba stratené!“ odvetil syn, slzy sa mu kotúľali po tvári.
„Nebude, ak ho ty nezatratíš. Pamätaj na to, čo som ti hovoril, syn môj a všetko bude dobré,“ povedal Kráľ, na tvári nepatrný úsmev.
„Otče!“ Princ opäť zvolal, no Kráľ ho už nepočul. Až vtedy si uvedomil, kto kľačí po jeho boku. Bol to Cudzinec, rukou jemne hladil Kráľa po tvári, sťa matka svoje dieťa, ktoré konečne zaspalo.
„Už ho viac niet a ty to vieš,“ Cudzincov hlas znel ako šuchot látky, ostrenie noža, vzdialené zvuky búrky, to všetko a ešte tisíc ďalších vecí. „Nesnaž sa ma okabátiť, inak na seba i svoje kráľovstvo privoláš môj hnev. Počúvni rady svojho otca. Neviď vo mne zloducha. Aj pre teba si raz prídem, tak ako po každého. Pamätaj na to.“ S týmto varovaním sa Cudzinec pobral preč.
Na druhý deň Kráľovi prichystali veľkolepý pohreb. Zišla sa na ňom polovica kráľovstva. Nárek smútiacich bolo počuť na deň cesty od Kráľovského mesta, a od sĺz plačúcich ľudí rieka zmenila sa na slanú. Vtáci i zver prichádzali pokorne, aj oni chceli vzdať hold Kráľovi.
Jediný, kto sa na ňom nezúčastnil, bol Princ. Ten od otcovej smrti neopustil palác. Radcom i dvoranom povedal, že chce trúchliť osamote, vraj to vyžaduje tradícia. Tí sa mu to snažili vyhovoriť, no Princ bol neoblomný, tak ho nechali držať smútok.
Od toho momentu už nik, kto vošiel dnu, nevyšiel von. Všetci radcovia starého Kráľa, ktorí sa po pohrebe vrátili naspäť, zmizli. Takisto aj služobníctvo, stráže, i vojsko. Nik sa stade nevrátil.
Ľudia v kráľovstve si onedlho na to začali šepkať o Prekliatom Princovi, ktorý zapredal vlastnú dušu za nesmrteľnosť, tak veľmi sa bál Smrti. Našlo sa mnoho hrdinov, ktorí sa odvážne vybrali dnu, zahubiť či vyliečiť Princa, avšak márne. Ich výkriky dlho zneli ľuďom v ušiach, odrádzajúc ďalších dobrodruhov.
A v tom prišiel opäť Cudzinec. Teraz však cez kraj i mesto nekráčal pokojne, v belasej tvári sa mu zračil hnev. Svoj dar dal každému, na koho natrafil, mladému či starému, chorému či zdravému, nik mu neunikol
Celé mesto bolo onedlho preplnené mŕtvolami, váľali sa všade kam oko dovidelo. Ľudia si v panike siahali na vlastné životy, no bezúspešne, Cudzinec si každého bral osobne.
Brány paláca, pred ktorými už raz stál boli otvorené, ho priam pozývali dnu, nech ide vykonať svoju povinnosť. A ten šiel. Presnoril každú komnatu, každý kút i škáru, no Princa nikde.
Nakoniec vošiel do miestnosti, kde kedysi zobral život samotnému Kráľovi. Tam na neho čakal Princ.
„Hovoril som ti,“ riekol Cudzinec, „nepokúšaj ma, inak privoláš môj hnev. Pozri čo si vykonal. Mesto je mŕtve, v kraji vyčíňa tisíc a jeden zverstiev a neprávostí. Kráľovstvo je v troskách, premenil si ho v ruiny a prach. Dokonca i mňa to doháňa ku slzám.“
„Musel som niečo obetovať, aby som niečo získal,“ povedal Princ, ktorý sa schovával v tieňoch takých tmavých, až ho takmer nebolo vidieť. „Kráľovstvo vybudujem, silnejšie a mocnejšie, než aké bolo predtým.“
„Nože mi povedz, čo takého si získal výmenou za zničenú zem a nespočet zmarených životov?“ so záujmom sa spýtal Cudzinec.
„Teba.“ Princ vyslovil len jedno slovo, na perách mu hral úsmev ako z nočných môr. V tom momente Cudzinec po prvý krát pocítil strach Bolo však už neskoro. Princ sa zmocnil samotnej Smrti.
„Hlupák, nevieš čo vykonávaš!“ okríkol ho Cudzinec. Princ však akoby sa pod zem prepadol, či v tieňoch stratil.
A tak zo zeme zmizla Smrť. Stratená do dnešných dní blúdi po Princovom paláci, snažiac sa zobrať mu život, zatiaľ čo ten oslavuje svoje pochybné víťazstvo.
---
„Dedko, prečo plačeš?“ spýtalo sa dievčatko. „Veď to je pekná rozprávka, no nie? Nikto už viac nikdy nezomrel.“
„Ach maličká, ešte toho veľa nechápeš,“ povedal dedko. „Nesmrteľnosť nie je nič príjemné. Len starneš a starneš, nemôcť umrieť. Je to strašný trest,“ odvetil dedko a utrel si slzy. Pod nimi však skrýval takmer nepatrný úsmev.
„Prečo sa usmievaš, dedko?“
„Vedel som, že som na niečo zabudol,“ odvetil dedko a potichu sa zasmial, „za to istotne môže staroba. Vieš aký znak nosí smrť?“
Dievčatko len mlčky pokrútilo s hlavou, zatiaľ čo ktosi pomaly zaklopal na dvere. Takmer to znelo ako pomalé odbíjanie zvona.
„Čierny havran,“ šepol dedko, oči upreté na vchodové dvere, „veľký ako pes. Tak sa zdá, že Princ konečne prehral. Choď sa pozrieť a uvidíš, kto je za dverami.“


Text je počas súťaže anonymizovaný

Diskusia

Vivid
Pekný príbeh. Mená postáv ako Cudzinec alebo Princ sa k rozprávkovému štýlu rozprávania hodili a navyše som sa nemusela namáhať so zapamätávaním zložitých mien. Dôkaz, že poviedka sa dá napísať aj bez použitia konkrétnych mien pre postavy.
17.09.2024
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.