Šum. Listy poletujúce v neexistujúcom vánku. Šepot. Ten príšerný šepot opakujúci tie isté slová.

Patríš k nám.

„Nepatrím!“ kričím do hustnúcej tmy. Už to dlhšie nevydržím. Privádza ma to do šialenstva. Bežím, padám a znova vstávam. Nohy sa mi zabárajú do premočenej pôdy, akoby ma chcela zhltnúť. Akoby celý tento les čakal len na mňa.

Stromy, v ktorých som hľadala útočisko, po mne načahujú svoje ostré pazúry. Nie, nie pazúry, konáre. Pred očami sa mi rozpúta temný kolotoč čiernej a bielej. Padám na zem. Šepot znie hlasnejšie. Žeby som celý čas kráčala zlým smerom? Je to ich robota. Oni ma zviedli z cesty.

Chlad zo zeme ma prinúti postaviť sa.

Patríš k nám. Patríš k nám.

Celý zbor lesných démonov spieva oslavnú pieseň na môj návrat. Ale ja už nechcem. Nechcem medzi nich patriť. Mala som predsa iný život.

Patríš k nám!

Posledné tóny náhle utne ženský výkrik.

A po ňom nastane ohlušujúce ticho.

„Lysha?“ hlas sa mi trasie, keď jej meno vyslovím nahlas. „Lysha? Kde si? Odpovedz?“

Ticho.

Telom mi prebehne triaška, no táto nie je od zimy. Nie, nemohli sa k nej dostať. Je v bezpečí, stovky kilometrov od tohto miesta.

„Aya!“

Výdych mi zamrzne na polceste. Pery sa mi zachvejú, oči rozďavia v krutom poznaní.

Je to jej hlas. Volá ma.

Nohy sa mi samé rozbehnú smerom, odkiaľ som ju začula.

V hlave mám len jedno - nesmú jej ublížiť. Nedovolím, aby pykala za moje chyby. Sila sesterského puta slabne a ja o ňu dostanem nesmierny strach. Pretriem si oči, pohľad mám stále trochu rozmazaný. Zakopnem. Tvárou takmer vrazím do stromu.

Na moment mi v mysli zaznie výčitka.

Ja som to predsa chcela. Je to moja vina. Myslela som si, že robím dobre, keď som jej navrhla, aby sme opustili všetko, čo nám bolo dovtedy známe. Aby sme opustili svoj pôvod.

Nohy sa mi zapletú do koreňov stromov a znova sa ocitám na zemi.

Vtedy to už dlhšie nevydržím. Oči sa mi zalejú horúcimi slzami. Stekajú mi po tvári a spolu s maskarou vytvárajú cestičky smútku.

„Aya! Prosím!“

Z poondiatej ľudskej emócie ma vytrhne ďalšie volanie. Rukami hrabnem do hliny.

„No tak. Muselo tu niečo zostať,“ zúfalo sa snažím vycítiť prastaré spojenie medzi mnou a lesom.

Ale márne. Nedovolia mi to. Vedia, že by som to použila proti nim. Z úst sa mi derú slová kliatby. V tomto momente sú to však len prázdne frázy.

Postavím sa a neverím vlastným očiam.

„Lysha!“

Stojí predo mnou, spodok šiat dotrhaný od suchých konárov, bosé nohy doráňané od šišiek.

Vystriem ruky pred seba, chcem ju objať, no zarazím sa.

Lysha sa neusmieva.

„Lysha?“

„Priznaj sa, čo si tu šla robiť.“

V jej hlase je chlad, aký som u nej ešte nepočula.

„Ja som len...“ habkám, jej pohľad ma spaľuje. „Len som ti chcela pomôcť.“

„Výhovorky. Myslela si si, že keď za nimi prídeš, tak to napravia?“

„No, vlastne...“

„Zabila si ich. Spriahla si sa s čarodejnicou a...“

„Ale to preto, lebo Peter...“

„Čo?!“

Hľadám slová, ktoré by dokázali vysvetliť čo sa stalo bez toho, aby som jej ešte viac ublížila.

„On nejako zistil, čo sme zač.“

„Ako to myslíš?“ na tvári sa jej mihne tieň pochybností.

„On zaútočil prvý. A ja som si myslela, že ak ostatných zabijem, ukážem mu, že sa mýlil. Všetko som robila pre teba.“

„Tak pre mňa? Milovala som ho! A ty si mi ho zobrala!“

Lyshine oči sa zalesknú temnotou. Zdvihne sa vietor, chránim si tvár, ledva sa držím na nohách, zatiaľ čo ona predo mnou pevne stojí ďalej...

Zrazu mi to dôjde. Ten spev, volanie démonov lesa, nepatrilo mne. Ja som ich zradila.

Možnosť vrátiť sa dostane len jedna z nás.

Ale ja to nebudem.