V malom lesíku žila žena. Nemala deti, hoci po nich túžila a ani manžela, jedinou jej spoločnosť jej tvorili zvieratá. Takýmto životom nežila dlho, do malej chalupy v lese sa presťahovala len pred niekoľkými týždňami. Predtým si žila pohodlným životom v meste menom Živorica, kde mala niekoľko priateľov a aj rodinu a jednoduchý život sedliačky.

Všetko sa zmenilo, keď sa jej v noci prisnil sen o žene, ktorá potrebuje pomoc. Len jedna noc, jeden sen, ale ráno sa všetko zmenilo. Po noci, ktorá jej vtedy pripadala nekonečná, sa zobudila o niečo neskôr ako zvyčajne a všetko bolo normálne, až na to, že počula hlasnejšie ako predtým. To, čo sa u nej počas noci zmenilo, nevedela vysvetliť inak, jednoducho počula hlasnejšie.

Počula rozhovory z iných izieb, otváranie okien iných domov, pospevovanie ľudí, ktorý sa sprchovali a všetky tie drobnosti každodenného života. Jej sluch mal hranice, nemohla počuť prúd vody vzdialenej kilometre, ale vodu tečúcu z kohútika na konci ulice áno.

Snažila sa vysvetliť ľuďom okolo seba, čo sa deje, ale nikto to nechápal. Živorica bola miestnym zapadákovom, technológia sa k nim dostala o čosi neskôr, ľudia si ešte stále odpracovávali dlhy a trávili dni prácou na poli, či dojením kráv. Preto to nebolo až také zvláštne, keď sa táto žena, Hana, rozhodla presťahovať sa do lesa.

Ani toto nevedela vysvetliť, ale les bol pre ňu pokojnejší ako mesto. Stále počula všetko intenzívnejšie, ale už jej to nepílilo mozog, bola to jednoducho súčasť jej života.

Všetko bolo v poriadku, začala si zvykať na život v lese, varenie a pranie, ale stále jej myseľ odbiehala k jej sluchu a k tomu, čo počuje najviac. Počula síce všetko hlasnejšie, ale jedna vec prebila všetky ostatné a to šum lístia. Vždy, keď sa vietor pohrával s lístím alebo veverička sa v ňom prehrabovala, Hana to počula a sústredila sa len na to.

Čas išiel, Hana si teda zvykla aj na lístie. Stalo sa to takou samozrejmosťou, že keď sa jedného dňa zobudila a nepočula srnku prehrabávať sa ku poslednej tráve pod lístím, na chvíľu jej prestalo biť srdce.

Ihneď sa pozrela z okna von a lístie tam stále bolo, ale ona už nepočula, keď sa pohlo. Hana si myslela, že prišla o svoj sluch - či už ten vylepšený, ale aj ten pôvodný.

Chvíľu len sedela a sledovala z okna okolitý svet. Bolo jej smutno a začala sa ľutovať, ale zrazu si niečo uvedomila. Vonku sa nič nehýbalo. Žiaden vietor, žiadne zviera, žiaden pohyb. Všetko jednoducho stálo. Vstala teda z postele a bola veľmi vďačná, že počula svoje kroky.

Chvíľu sa prechádzala po svojej chalúpke, rozmýšľala, čo má robiť. Nakoniec sa rozhodla, že vyjde von. Otvorila dvere a vtedy začula hlas:

,,Hana!” ozvalo sa.

Hana sa strhla a obzrela, ale nikoho nevidela.

Mužský hlas sa opäť ozval a Hana tentokrát uvidela približujúcu sa mužskú postavu.

,,Hana!” ozvalo sa opäť a Hana už rozpoznala, kto sa ku nej približuje.

,,Šaman Restos?” zvolala Hana, ,,Čo tu robíte?”

,,Hana, zistili sme, čo sa s vami deje.” oznámil muž naliehavo.

,,Čože?” spýtala sa žena, keď muž už stál pri nej.

,,Hľadali sme odpoveď na internete, o vašom problémom s počutím, ale neúspešne a preto sme sa obrátili na knihy. Váš sen, snívalo sa vám o starej žene, ktorá vás žiadala o pomoc?” vysvetľoval muž.

,,Nuž, vlastne áno. A koho tým myslíte 'my'?” spýtala sa.

,,To nie je podstatné. Ešte jedna otázka, Hana, cítite volanie stromov?”

,,Prosím?” nechápala Hana.

,,Cítite volanie stromov? Túžbu po nich, stať sa ich súčasťou, niečo podobné?” pýtal sa muž ďalej ale Hana si všimla niekoho iného. V diaľke stála starena bez vlasov, v otrhaných šatách, bez topánok. Sledovala Hanu a Hana jej pohľad opätovala.

,,Hana, je to tak? Počúvate ma vôbec?!” muž sa snažil získať si Haninu pozornosť, ale keď si všimol kam sa pozerá, aj on sa obzrel a hoci nič nezvyčajné nevidel, spýtal sa:

,,Vidíte ju teraz?”

,,Áno.” odpovedala Hana a šaman Restos si povzdychol a nevedel, ktorou časťou vysvetľovania má začať, keď sa starena začala približovať.

,,Ide sem.” oznámila mu to Hana, stále nespúšťajúc oči zo stareny.

,,Volá sa Arboras. Chce od vás obetu, nedávajte jej ju. Hana, nepodliehajte-” muž aj naďalej rozprával, ale čím viac sa starena približovala, tým viac sa mužov hlas Hane vzďaľoval.

,,Hana.” povedala starena a Hane začalo v ušiach pískať.

,,Potrebujem tvoju pomoc, dievča.” pokračovala starena a stále sa ku Hane približovala.

Hana bola ako omráčená, nevedela sa pohnúť, nevedela nič povedať.

,,Dúfam, že mi pomôžeš. Nepotrebujem veľa.” Hana zrazu opäť začula šum lístia, na ktorý bola tak zvyknutá, ktorý jej tak chýbal.

,,Nemusíš to urobiť, ale ty to urobíš, však?” starena bola na krok od Hany.

Starena predložila svoju ruku a čakala, chcela, aby to vyzeralo, že Hana má na výber. Čím dlhšie takto žena bola, tým viac sa vzďaľovala od skutočného sveta. Arboras bola praveká bytosť, poznala už všetky triky, ako donútiť ženy, aby jej darovali svoje telo, aby mohla žiť večne, prípadne ako ich potrestať.

Hana bola vybraná, lebo starena vedela, že by nikomu príliš nechýbala.

Hana sa pokúsila otvoriť ústa na odpoveď, ale nevedela, čo má povedať.

,,M-moje...” zakoktala sa a na tvári stareny sa objavil pobavený úsmev.

,,Meno je Hana.” dokončila vetu ale Arboras sa k nej opäť začala približovať, načiahnutou rukou sa jej už skoro dotkla a Hanu z toho gesta zachvátila taká panika, že sa roztriasla a aj len ten malý pohyb ju dostal z tranzu, podarilo sa jej pohnúť a tým aj uniknúť.

V tom momente začula šuchot lístia silnejšie ako kedy predtým, doslova to cítila celým svojím telom, a potom to stíchlo.

Otvorila oči a zistila, že ju v rukách drží šaman Restos a modlí sa ku všetkým svätým na nebesiach, aby ochránili túto nevinnú ženu.

***

Šaman sa veľmi tešil zázraku, ktorý predstavovalo Hanino uniknutie pred starenou Arboras, ktorá ju nalákala do lesa a takmer zabila. Neuvedomil si, avšak, aké následky za to ponesie.

Hana a šaman sa zhodli, že je potrebné, aby sa ihneď vrátili do Živorice. Po ceste von z lesa stretávali mnoho stromov, ale žiaden z nich ich nezaujal ako ten posledný.

Mohutný strom hneď na konci lesa smerom ku mestu, tam predtým nebol a už vôbec nebol obvešaný ľudskou kožou. Nebolo jej veľa, ale na spodných konároch stromu boli vyvesené kúsky kože, stále čerstvé, pokropené krvou. To, že ich tam nebolo veľa mohlo znamenať, že zvyšok je inde, alebo že patrili dieťaťu.

Pod kmeňom stromu bola detská hračka, ktorú šaman Restos venoval svojej dcére na narodeniny a odkaz v latinčine, ktorý sa dvojici nikdy nepodaril preložiť, lebo po niekoľkých minútach zmizol a nechal ich so stromom a kožou, ktorá z časti pripomínala lístie.