„Vravím vám, že ten človek rozprával totálne nezmysly! Žiadne globálne otepľovanie neexistuje, došľaka! Klimatická kríza je výmysel a sú na to dôkazy... Nie, ja nechcem podávať podnet na preverenie... Nie, nebudem písať žiadny e-mail, na to by som musel mať počítač... No to určite! Mojím telefónom sa také veci určite robiť nedajú... Počúvajte ma, panička, ja len chcem, aby ten človek prestal šíriť vo vašej televízii klamstvá, nič viac. To si neoverujete fakty? Fabriky vo svete vypľúvali v dvadsiatom storočí do ovzdušia omnoho väčšie svinstvá ako dnes a klíma bola v poriadku, takže... Nie, ja netvrdím... Počúvajte ma! Ide mi len o to... Haló? Haló! Ste tam?"

Rudolf Kováč pozrel na displej svojho mobilného telefónu - HOVOR UKONČENÝ.

„To som si mohol myslieť," rozhorčene pokrútil hlavou, „tie svine v tom idú tiež!"

Potom telefón odložil na starý viedenský príborník a pomalým krokom odkráčal k oknu. Pozrel na ulicu pred vchodom. Stála tam čierna dodávka, z ktorej práve dvojica mužov vykladala posteľ.

Niekto si kúpil novú posteľ? zamyslel sa. Asi ten párik z druhého poschodia. Tá ich už musí byť poriadne rozheganá... sú ako zajace!

Vzápätí si uvedomil, že dodávka pred vchodom bola príliš veľká na to, aby priniesla len jednu posteľ, a posteľ príliš malá, aby postačovala praktikám zvrhlého páru. Nebodaj sa sem niekto sťahuje, pomyslel si s hrôzou, a keď začul výťah zastaviť na jeho poschodí, bol už o tom presvedčený. Čo mu sily stačili dobehol do predsiene a priložil oko na dverový priezor. Mal pravdu. Dvaja muži nemotorne vyslobodili posteľ z výťahu a odniesli ju do bytu, v ktorom už niekoľko mesiacov nikto nebýval.

A na moje poschodie!

V duchu sa pomodlil, aby noví obyvatelia nemali deti, alebo psa, aby to neboli hluční pubertiaci, či niečo podobne rušivé. Najväčšiu radosť by mal, keby bol nový sused tichý samotár, ideálne hluchonemý, ale toľko šťastia mať určite nebude, usúdil.

***

O dve hodiny neskôr mu ktosi zaklopal na dvere.

„Ahoj, Milka," pozdravil susedu z ôsmeho poschodia. „Poď ďalej."

Drobná žena s hruškovitou postavou a vlasmi modrými ako letná obloha sa nesmelo usmiala a vkročila do bytu. „Ahoj, Rudko, ako sa dnes máš?" opýtala sa ho, keď sa s bolestivou grimasou usadila za úzky jedálenský stôl v kuchyni.

„Celkom to ujde," odvetil a posadil sa oproti nej. „Len ma trochu rozčuľuje ten nový sused."

„Nový sused?"

„Nevidela si pred vchodom tú sťahovaciu dodávku? Niekto sa sem sťahuje. A pri mojom šťastí to bude zas dajaký chumaj."

„Ja netrávim v okne celé dni ako ty," podpichla ho. „A z môjho poschodia by som toho aj tak veľa nevidela."

Rudolf súcitne prikývol. S jeho zrakom to tiež nebolo najlepšie, ale býval o štyri poschodia nižšie, takže situácie odohrávajúce sa pred vchodom dokázal stále pomerne dobre vnímať.

„Čo je vlastne zač?" opýtala sa.

„Neviem, ešte som ho nevidel. Zatiaľ mu len priviezli veci."

„Tak ako vieš, že tu bude bývať sám?"

„Tí sťahováci doviezli len jednolôžkovú posteľ. Na to nemusím byť detektív, aby som z toho vyvodil správny počet obyvateľov."

„Možno ďalšie postele ešte len privezú,” zasmiala sa Milka a Rudolf na moment zamrzol.

„Nestraš ma, preboha! Jeden nový obyvateľ úplne stačí, najmä keď ide o moje poschodie."

Milka chápavo prikývla. Dokázala si predstaviť, aký strach z možnej straty pohodlia musel práve prežívať. Jemne ho pohladila po jeho zvráskavenej ruke a okamžite tento čin aj oľutovala.

Rudolf zrazu akoby sa zobudil zo sna. Energicky vyskočil na nohy a v návale paniky sa začal rozhliadať po kuchyni. „Som to ja ale hostiteľ! Ani som ti neponúkol kávu, doparoma!" Otočil sa na Milku s preľaknutým výrazom v tvári. „Dáš si?"

Tá s mierne rozpačitým úsmevom odvetila: „Nie, ďakujem, už som mala dve," a vstala, aby sa dala na odchod. “Mrzí ma to, ale budem už musieť ísť. Prihorí mi polievka.”

„Dobre... Počkaj! Vyprevadím ťa.”

***

Na druhý deň, bol už takmer obed, Rudolf listoval v novinách. Hľadal známky sprisahania. Pre prípad, že by sa mu niektorý z článkov zdal podozrivý, mal na stole položenú červenú fixku, aby si daný článok zakrúžkoval a odložil pre neskoršie potreby. Po niekoľkých minútach čítania nezaujímavých nadpisov sa zastavil na jednom, ktorý ho upútal:

Suezský prieplav je zablokovaný. Uviazla v ňom jedna z najväčších lodí na svete.

V očakávaní niečoho veľkého pohľadom skĺzol na text pod nadpisom. To je ono! súhlasil s ním jeho vnútorný hlas a tak článok ochotne zakrúžkoval.

Vtom ho z tradičnej aktivity čosi vyrušilo - na jeho poschodí zastavil výťah. To musí byť on, pomyslel si. Nový sused, susedka... alebo čokoľvek... Ani srnka netuší, ako sa dnes tí mladí identifikujú. Vstal, náhlivým krokom prešiel ku dverám a cez priezor nazrel na chodbu.

Pred dverami náprotivného bytu stál muž. Rukou šmátral v hlbokom vrecku teplákov, pravdepodobne hľadal kľúč. Rudolf odtiahol tvár od priezoru, odomkol dvere a rýchlo ich otvoril.

„Dobrý deň!" pozdravil neznámeho, ktorý sa tváril, akoby ho prichytili pri niečom nekalom. „Vy ste nový obyvateľ tohto bytu? Som Rudolf Kováč a bývam tu,” palcom ukázal za seba.

Muž najskôr neodpovedal, len zamrzol v pozícii, v akej ho vyrušili a bez jediného žmurknutia oka hľadel Rudolfa. Po chvíli sa jeho telo uvoľnilo a na chudej tvári sa mu zjavil širokánsky úsmev. Ruku s kľúčom vytiahol z teplákov.

„Zdravím vás. Moje meno je Jozef Čierny a bývam na Ulici Martina Rázusa číslo sedemdesiatštyri v Prievidzi," odvetil akoby recitoval poučku v škole a vyceril na starca žiarivo biele zuby.

Rudolf prižmúril oči. Čosi sa mu na tomto človeku nepozdávalo a neboli to iba tie jeho nezdravo biele zuby, či spôsob, akým rozprával. Alebo oblečenie, ktoré sa hodilo skôr pre tínedžera, než pre zrelého štyridsiatnika. Boli to všetky tieto veci dohromady. Rudolf nemusel byť superhrdina, aby mu v hlave zabzučal pavúčí zmysel. Jozef Čierny pôsobil mimoriadne podozrivo a on si od neho bude musieť držať odstup. Teda aspoň kým ho trochu “nespozná” - čo v Rudolfovom slovníku znamenalo početné využívanie dverového priezorníku, ucho na stene a mnohé ďalšie, rokmi overené metódy.

„Svoju novú adresu teda poznáte," pokýval hlavou a ledabolo mávol rukou na odchod. „Rád som vás spoznal, pán Čierny, snáď spolu budeme vychádzať. Prajem pekný deň."

Rudolf sa otočil, aby sa vrátil do bytu, keď z úst nového suseda vyšiel dlhočizný jazyk, pokrytý stovkami drobných zúbkov, každý jeden z nich obsahujúci smrteľnú dávku mimoriadne agresívneho jedu. Čas v Jozefovom ponímaní sa spomalil, ako keď plavčíčky v Pobrežnej hliadke utekajú po pláži. Zahľadel sa na lákavý zátylok a všetky jeho myšlienky smerovali k chutnému mozgu, ktorý sa ukrýval pod lebkou toho starého človeka Potom si však na čosi spomenul a so sklamaným pohľadom vtiahol jazyk späť do úst.

"Hovorili ste niečo?" opýtal sa Rudolf a otočil sa, pretože sa mu zazdalo, že za svojím chrbtom čosi začul.

„Ja? Nie." Jozef s nadvihnutým obočím rezolútne krútil hlavou.

„Tak teda ešte raz pekný deň," zopakoval Rudolf a naposledy si suseda premeral. Následne sa vrátil do bytu, zatvoril dvere a, samozrejme, zadíval sa do priezoru.

Jozef si začal prezerať kľúč, akoby vôbec netušil, na čo tá vec slúži a ako sa používa. Po pár sekundách si čupol, aby lepšie videl na zaujímavý mechanizmus pod kľučkou. Očividne princíp uzamykania a odomykania pochopil, pretože následne vložil kľúč do dierky a otvoril si dvere.

„Hm," vyšlo z Rudolfa. „Riadne divný chlapík.”

***

V ten večer sa z vedľajšieho bytu neprestajne ozýval akýsi hluk a to Rudolfa nútilo zamýšľať sa, akú činnosť asi nový sused vykonáva. Ten zvuk mu pripomínal vrndžanie zapnutého čerpadla, ale pokojne to mohol byť aj mixér, či dačo podobne mechanické a hlučné.

Keď hodiny na stene odbili dvadsaťdva hodín, zvuk náhle utíchol. Rudolf so sklamaným výrazom odložil telefón na stolík a odišiel sa napiť vody. Sotva však vypil prvý dúšok, hluk od vedľa sa začal ozývať opäť.

„A už toho mám dosť!" zvolal nahnevane a treskol pohár s vodou o kuchynskú linku. Vo svojom vnútri sa však potešil, pretože nevedomosť, čo ten podivný chlapík vykonával takto neskoro, ho nesmierne hnevala. No hnevala by ho aj, keby to robil cez deň. Jednoducho chcel vedieť, čo je ten muž zač, čo práve robí a niekto mu s tým vedel pomôcť.

Rýchlo sa vrátil do spálne, schmatol telefón a vyťukal na ňom známe číslo.

„Dobrý večer. Prepáčte, že vyrušujem, ale mám tu suseda, ktorý ruší môj nočný kľud," oznámil žene s odmeraným hlasom na druhom konci linky. "Rudolf Kováč a bývam v Prievidzi na ulici Martina Rázusa sedemdesiatštyri... Áno, to som ja... Nie, toto je iný sused. Tento sa sem prisťahoval len dnes, ale už tu robí hluk... Neviem, niečo mu v byte strašne hučí a už to trvá celú večnosť... Dobre, ďakujem. Dopočutia."

Po príchode policajného auta Rudolf dokráčal k domácemu telefónu v predsieni.

Onedlho zazvonil zvonček.

„Môžete ísť na štvrté," oznámil policajtom a na telefóne stlačil tlačidlo otvárania vchodových dverí. Keď dvaja uniformovaní muži vystúpili na jeho poschodí, vyšiel na chodbu.

„Dobrý večer, páni."

Príslušníci policajného zboru odzdravili. Jeden z nich sa vybral k Rudolfovi, druhý si to namieril k dverám suseda a priložil na ne ucho. Potom pozrel na svojho kolegu a prikývol.

„Odkedy ten hluk trvá?" opýtal sa policajt, ktorý stál pred Rudolfom.

„Približne od ôsmej.“

„Aj viete, čo tam robí?"

Rudolf rozhodil ruky. „Netuším. Vôbec ho nepoznám, prisťahoval sa sem len dnes.“

„Oukej. Môžete sa vrátiť do svojho bytu, my to s ním už vyriešime."

„Radšej by som zostal tu," navrhol Rudolf, „teda ak to nie je problém."

Rudolf vedel, že to problém nebude. Už sa mu takto podarilo nakuknúť do viacerých domácností a polícia s tým nikdy problém nemala.

Mladý policajt nedbanlivo mykol plecom a namieril si to za kolegom. Zaklopal na dvere. Rudolf sa postavil za nich, aby mal lepší výhľad.

Zvuk v byte utíchol a o pár sekúnd nato sa dvere otvorili.

***

Milka si uchlipla z kávy. Bola ešte horúca, tak ju položila späť na stôl a zapozerala sa na Rudolfa.

„Vieš, Rudko, ja verím všetkému, čo mi povieš, ale tomuto sa mi naozaj verí ťažko. Nemohlo sa ti to len zdať? Obaja už máme svoj vek. Mne sa tiež niekedy zdá, že niečo vidím a potom sa ukáže, že to bolo niečo úplne iné. Minule sa mi pri prechádzke v parku zdalo, že vidím Tomáša Maštalíra. Prišla som bližšie a zistila som, že to bol len strom." Milka pokrútila hlavou a dodala: „A potom som prišla ešte bližšie a bolo to niečo úplne iné. Chápeš, čo sa ti tým snažím povedať?"

„Chápem. Chceš mi povedať, že vidíš hrozne," odpovedal Rudolf otrávene. „Ale môj zrak je dobrý a naozaj som videl, že jeho koža zmenila farbu. Odrazu bol zelený. V momente, keď sa mu tí policajti otočili chrbtom. A urobil to naschvál. Dokonca sa na mňa pritom usmial, doparoma! Hovorím ti, ten chlapík určite nepochádza z tejto planéty!"

Milka dlho hľadela na Rudolfa. Nevravela nič, len spracovávala jeho slová a premýšľala, či to predsa len nemôže byť pravda. Chcela mu veriť, vedela, že nie je blázon, no aj tak to nebolo jednoduché. Skutočnosť, že by v jej vchode bývala bytosť z inej planéty, bola pre ňu rovnako nepredstaviteľná ako napríklad svadba párov rovnakého pohlavia. Alebo internet. Doteraz nechápala, ako ten diablov vynález vlastne funguje.

„Navyše je v tom podľa mňa zapletená aj polícia,” konšpiroval Rudolf. „Vedia, že sa tu nachádzajú mimozemšťania a držia to v tajnosti."

„Prečo si to myslíš?"

„Šiel som potom s nimi vo výťahu a povedal im, čo som videl. A oni to ignorovali! No a keď som im prikázal, aby zavolali tajných z Tajného úradu pre bezpečnosť planéty, iba sa zasmiali a presviedčali ma, že žiadny takýto úrad neexistuje."

„A existuje?" vyzvedala Milka.

„Jasné, že áno! Všetci to vedia!"

„Ja som o ňom teda ešte nepočula," odvetila pokojným tónom hlasu a odpila si z kávy. Potom sa zadívala do okna, aby skontrolovala, aké je vonku počasie. Keď si uvedomila, že hľadí do mikrovlnky, zapozerala sa do ozajstného okna. Na prechádzku si bude musieť vziať sveter, usúdila.

***

Nasledujúci večer sa situácia z predchádzajúceho dňa opakovala. Bolo pár minút po ôsmej a zo susedného bytu sa opäť začal ozývať hluk. Hluk, ktorý Rudolfovi znel ako pozvánka. Veľmi dobre si uvedomoval, že pokiaľ je Jozef Čierny naozaj mimozemšťan a polícia kryje jeho skutočnú identitu, bude potrebovať dôkaz. Bez neho mu nikto neuverí.

Zo skrine preto vytiahol starý digitálny fotoaparát a skontroloval, či je v ňom pamäťová karta a funkčné baterky. Potom si ho zavesil na krk a ukryl pod hrubou kockovanou košeľou. Následne sa vybral za susedom.

Zvuk, rovnako ako večer predtým, do pár sekúnd po zaklopaní na dvere utíchol. Nato sa dvere otvorili a muž v mikine a teplákoch vykukol von. Poobzeral sa po chodbe, a keď videl, že je Rudolf sám, uprel naňho svoj prenikavý pohľad.

„Prajete si?" Jeho hlas znel sucho, bez náznaku akejkoľvek emócie.

„Som Rudolf Kováč, váš sused,” pripomenul sa mu Rudolf a ukázal na svoj byt. „Včera som tu bol s tými policajtmi.”

Jozef Čierny stál ako socha. Nežmurkal, zdalo sa, že ani nedýcha.

„Mrzí ma to, ale zrejme ste nepochopili, čo sa vám snažili vysvetliť. Ide o to, že ten hluk, ktorý robíte, počujú aj ostatní, najmä takto večer. Ľudia sú unavení z práce a chcú mať kľud. Chápete, čo vám hovorím?"

Jozef najskôr pokračoval v aktivite, na ktorú by bola hrdá azda aj mŕtvola, no po pár sekundách akoby ožil a jeho meravé telo sa uvoľnilo.

„Som hladný," odvetil stroho. Prehltol sliny, ktoré sa mu medzičasom nahromadili v ústach a dodal: „Robím večeru, pridáte sa?"

Posledná veta Rudolfa zaskočila. Teraz sochu pripomínal on. Premýšľal. Bol dobrý nápad volať na nového suseda políciu hneď v prvý deň ako sa sem prisťahoval? Čo keď je tento divný Jozef Čierny vrah, ktorý sa ukrýva pred zákonom a on v ňom prebudil jeho potláčané vražedné chúťky? Mal by sa začať báť? Alebo je to nebodaj naozaj mimozemšťan?

Ak je akákoľvek z týchto možností pravda, na chodbe sa ju nedozviem, vyhodnotil. Musím byť odvážny.

„Môžem," odpovedal, avšak už so znateľnou dávkou rešpektu. „Ale len na chvíľku, dobre? Doma ma čaká žena a keby som sa dlho nevracal, začala by mať o mňa strach,” zaklamal. „Verte mi, tá šialená ženská by po mne okamžite vyhlásila pátranie."

Jozef sa pousmial, vpustil Rudolfa ďalej a ešte raz vykukol na chodbu. Potom zatvoril dvere.

Jeho byt bol takmer prázdny. Nachádzala sa v ňom len posteľ, zopár krabíc, malý televízor ležiaci na podlahe a jedna obrovitánska mraznička v strede obývačky, vydávajúca tlmený dunivý zvuk.

Tak a je to vrah, pomyslel si Rudolf, uhádol som! Na jeho perách sa zjavil nesmelý víťazoslávny úsmev, ktorý okamžite zvädol ako kvet. Uvedomil si, že meno Jozef Čierny v angličtine znamená Joe Black, najčastejšie falošné meno v histórii ľudstva. Meno vrahov, násilníkov a v jednom filme dokonca aj meno Smrti.

„Viete, chcel by som sa vám ospravedlniť," prehovoril, aby zachránil situáciu.

Jozef prešiel okolo neho a zamieril do kuchyne. „Za čo?" zakričal odtiaľ.

„Za to, že som na vás zavolal policajtov. Nemal som to robiť. Nemáte ešte zariadený byt... žijete v improvizovaných podmienkach. Mrzí ma to."

„To je v poriadku," odpovedal Jozef ležérne. „Hneď som pri vás, len tu niečo dokončím."

Vtedy sa z kuchyne začal ozývať Rudolfovi dobre známy zvuk, ibaže tentoraz bol mnohonásobne hlasitejší.

Čo je to, doparoma, za prístroj? To nebude mixér, uvažoval, alebo hej? Zvedavosť mu nedala a musel sa ísť na zdroj toho hluku pozrieť osobne. Pomalým krokom si to namieril ku kuchyni. Najskôr mu vo výhľade bránil Jozefov chrbát, ale keď sa posunul o kúsok ďalej, konečne to uvidel.

Mlynček na mäso? domýšľal sa. Nie! Je to obrovský mlynček na mäso! Pravdepodobne. A to, čo doňho práve Jozef vkladá, musí byť veľký kus mäsa... Veľký... ako ľudské stehno, s hrôzou si pomyslel Rudolf a začal opatrne, aby ho sused nezačul, cúvať.

Už bol takmer pri dverách, keď zvuk (pravdepodobne) mlynčeka melúceho (pravdepodobne) mäso utíchol. Jozef vyšiel z kuchyne a v ruke držal pohár s čímsi, čo nápadne pripomínalo krv.

„Nech sa páči," vyriekol a podal Rudolfovi pohár. „Tak sa to hovorí, nie? Nech - sa - pá - či," zopakoval dôraznejšie a výrazne pritom artikuloval.

Rudolf nazrel do pohára. Tekutina bola hustá, tmavočervená a zapáchala po železe.

„To je krv?" opýtal sa.

„Myslíte si, že by som vás ponúkol krvou?" Jozef sa zasmial, avšak na tom jeho smiechu bolo čosi neprirodzené. „Nebláznite! Obyčajná krv je pre divochov, toto je šťava z kravy. Mäso, kosti... a aj krv, prirodzene, ale tá je tam len na to, aby šťava ľahšie tiekla krkom."

„Ehm... Dobre som počul? Šťava z kravy?

Jozef prikývol. „Šťava z kravy, kravský džús, neviem, aký názov je pre vás prijateľnejší. Rozumiem vašemu prekvapeniu, nie je to nič extra, ale čo sa dá robiť. Svoju obvyklú stravu momentálne konzumovať nemôžem."

„Pretože ste na cudzej planéte?" vyskúšal Rudolf odvážne.

„Presne tak,” odvetil Jozef a oči mu zosmutneli.

„Ja som to vedel!" zvolal Rudolf a namieril na Jozefa ukazovák, akoby sa ho ním chystal prebodnúť. „Tušil som, že ste mimozemšťan od prvej chvíle, čo ste sa tu zjavili!

„Viem. Preto som sa vám aj ukázal vo svojej prirodzenej podobe. Je fajn mať nablízku niekoho, kto vás berie takého, aký v skutočnosti ste."

„Nebojíte sa, že odhalím vašu identitu verejnosti? Svet by mal vedieť, že ste medzi nami."

„Nie,” odvetil bez najmenšieho zaváhania Jozef a zmenil si farbu pokožky. Zrazu bol smaragdovo zelený. „Pretože vám to nikto neuverí. Verte mi, mám s tým už svoje skúsenosti."

„To sa ešte uvidí," zahrozil Rudolf a vrátil mu pohár s kravskou šťavou.

„To sa ešte uvidí!" zopakoval si doma a vytočil číslo polície.

***

„Čo im to dnes toľko trvá, došľaka?" zanadával si sám pre seba, sediac v kresle a hľadiac na starožitné nástenné hodiny. Od telefonátu prešlo už takmer päťdesiat minút.

Určite ma považujú za blázna, vravel si, určite sa na mňa vykašľali. To sú ale hajzli! Sú predsa povinní preveriť každý jeden podnet! Či nie? Po tom, čo dnes zažil vo vedľajšom byte, si už nebol istý ničím.

Prešlo niekoľko ďalších nekonečne dlhých minút a na jeho poschodí konečne zastal výťah. Vyskočil z kresla ako za mlada a prebehol k dverám. Keď sa ozvalo zaklopanie, Rudolf mal už ruku na kľučke.

„Dobrý večer, páni poli..." nedopovedal však, pretože pred jeho prahom nestáli policajti, ale dvaja muži v tmavých oblekoch, vyleštených topánkach a s dôležito vyzerajúcimi aktovkami v rukách.

„Dob... dobrý večer," dostal zo seba s problémami. „Pomôžem vám?"

„Pán Rudolf Kováč?" prehovoril menší z dvojice.

Rudolf, ešte stále evidentne vykoľajený, prikývol.

„Ehm...” Muž sa pozrel na svoje hodinky. „Kontaktovali ste pred zhruba päťdesiatimi štyrmi minútami políciu?"

Rudolf opäť bez slova súhlasil.

„A môžeme ísť ďalej?"

„Prepáčte, ale je neskoro večer a ja neviem, kto ste. Prečo by som vás mal pustiť k sebe domov? Nehnevajte sa, ale..."

„Ospravedlňujeme sa," prerušil ho menší muž a vložil si ruku do vnútorného vrecka svojho saka. Vytiahol služobný preukaz a ukázal ho Rudolfovi.

„Tajný úrad pre bezpečnosť planéty," prečítal si Rudolf nahlas. „Tak predsa existujete!" zrúkol a jeho opotrebovaná tvár zažila explóziu nadšenia. „Vedel som to!"

„Pšššt!" ozval sa konečne aj vyšší muž a hromovým hlasom dodal: „Ticho!"

Rudolf okamžite poslúchol.

„Teraz už môžeme ísť ďalej?" opýtal sa menší muž znovu.

„Nech sa páči, páni."

Muži z Tajného úradu pre bezpečnosť planéty vošli do bytu. Prešli do obývačky a rozhliadli sa okolo seba. Potom sa obaja ako jeden otočili na Rudolfa.

„Musíme vás požiadať," spustil menší muž, „aby ste si informáciu, že vo vedľajšom byte býva osoba, ktorá nepochádza zo Zeme, nechali pre seba. Ide o bezpečnosť planéty. Nemusíte mať strach, nie je nebezpečný. Má prísne zakázané komukoľvek z ľudí ublížiť."

„Odkiaľ pochádza?"

„To je tajné!" zahrmel vyšší.

„Je ich tu viac?"

„Aj to je tajné!" Vyšší muž si ho premeral pohľadom, ktorým dal jasne najavo, že ďalšie otázky nebudú tolerované.

„Nemôžeme vám prezradiť viac informácií, pán Kováč." Menší muž pokrčil plecami. „Celá vec podlieha prísnemu utajeniu. Váš sused je v programe na ochranu mimozemských svedkov a to je, bohužiaľ, všetko, čo vám k tomu môžeme prezradiť. Keby sa jeho totožnosť prevalila, ohrozilo by to milióny ľudských životov. Preto vás prosíme, aby ste si danú informáciu nechali pre seba. Inak... ehm... budeme nútení zakročiť."

Rudolf prižmúril oči a neochotne prikývol. S tajnými sa mu veru zahrávať nechcelo.

„Fajn," vyriekol.

„Fajn," odvetil menší.

„Fajn!" pridal svoje fajn do diskusie vyšší, obaja sa s Rudolfom rozlúčili a dali sa na odchod.

***

Nasledujúce dni sa Rudolf venoval už iba svojím bežným činnostiam. Cez okno sledoval dianie na ulici pred vchodom. Keď kráčal po schodoch, načúval pestrým dialógom susedov. Čítal a krúžkoval články v tlači. No neustále ho kdesi vzadu v hlave škrelo, že tú najväčšiu vec, ktorú v živote odhalil, nemôže nikomu prezradiť. Teda okrem Milky. Tú o celej veci s Jozefom a tajnými z Tajného úradu pre bezpečnosť planéty informoval, pretože vedel, že to aj tak nikomu nepovie.

A tak si jedného pekného dňa, keď sedel v kuchyni za stolom a z vedľajšieho bytu sa ozýval hluk, povedal, že ak nemôže nikomu prezradiť jeho tajomstvo, bude sa aspoň k Jozefovi správať tak, ako ku každému inému susedovi v jeho vchode.

Pretože pánom tohto vchodu bol on!

Zo zásuvky viedenského príborníka vytiahol ťažké gumené kladivo a tanečným krokom prešiel k stene, ktorá ich dva byty oddeľovala.

Bodaj ťa šľak trafil, ty zgerba z vesmíru, pomyslel si a začal tým kladivom veselo trieskať do steny.

Zrazu hluk utíchol.

Rudolf sa usmial. Na moment bol naozaj šťastný.