Plný mesiac prekrásne svietil nad chlapíkom, ktorý búchal klince do dreva. Napriek tomu že bola noc sa nebál búchať čo najhlasnejšie, ako len vedel. Však predsa o tejto hodine nikto okrem neho, Pavla, lokálneho nezamestnanca, na Vlkoplavskom móle nebol. Aj keď by si priemerný smrteľník povedal, že je chudák, keď musí opravovať lode v strede noci, on sa tak nevidel. Pavol bol dušou dieta noci, tak to využíval. Práce ako dobrodruh cez noc boli príliš nebezpečné na niekoho ťarbavého ako je on a predavačom by nik okrem starých a dlhorokých nechcel byť. Tak sa Pavol rozhodol zaberať práce v noci, avšak iba za dosť zlatých, keďže málokto chcel byť hore dlho do noci. Farmárom a rybárom pomáhal najradšej, nie len preto, lebo mu najviac platili.

Však túto noc sa stalo niečo, čo Pavol nečakal. Ako klincoval záplatnú dosku do plťky menom “Vetrobor”, započul akýsi zvuk z opačného kraja móla. Netušil čo to je, však domyslel si, že je to iba skupinka ožraných elfov a tak pokračoval v práci. Mesiac putoval ďalej po oblohe a Pavol opravoval smelo jedno plavidlo za druhým, až sa dostal ku poslednému, “Redarion”, z cudzej krajiny Dwarven. Trpasličia práca mu vždy trvala najdlhšie na opravu, tak si ju nechal na koniec. Ironicky presne majitel tejto lode aj vlastnil toto mólo. Bol fanatik do cestovania, však sa mu z hviezdy vedia akého dôvodu zapáčilo toto malé mesto. Pavol opravoval a premýšlal. “Možno to aj niečo pre neho znamenalo, možno tu má rodinu, možno-” prerušene sa zamýšľal. V tom znova počul akýsi zvuk. Tento krát to skôr znelo, ako by niekto kričal o pomoc. Pavol sa obhliadol a ozval sa : “Kto tam? Čo tu pohukujete?”

Však odpoveď nedostal. Načo by, však mal by tu byť on a iba on sám. Ale Pavol si nebol istý, že je sám. Uchopil sa silno kladiva a pomaly začal kráčať vpred. Bojovník síce nebol, ani muchu v živote nepričapil, ani mravca nepristúpil, ale bol si istý, že nástroj, ktorý aj dosku vie zlomiť dokáže to isté urobiť aj lebke.

“Znova, kto tam? Ozvite sa, inak ochutnáte ľudský kov svojim čelom!” sa pokúsil Pavol znieť hrôzostrašne. V tom znova započul hlasný výkrik. Tento krát bol iba kúsok od neho. Pavol zle videl na to, čo po ňom kričalo, ale bol si istý, že to bolo aspoň z časti ľudské. Pomaly robil kroky vpred, až prešiel z móla na holú zem. Jeho bosé nohy nemali radi trávu, ale musel to vydržať.

“Haló?” zúfalo sa ozval.

V tom bolo počuť : “Pomóc!”

Pavlovi zaostril zrak. Pred ním sa rysovala beštia, hlava akoby vlka s vypúlenými očami a krídla a ruky ako netopier. Zdalo sa, akoby niekoho aj držal, ale tú osobu už Pavol nerozoznal.

“Pusť ho!” statočne, však trasľavo, kričal po beštií. Beštia ho počula, však svoju korisť nepustila. Iba začala kráčať dopredu, smerom ku Pavlovi. Blaf nefungoval, tak Pavol sa otočil a utekal späť ku mólu, ku poslednému plavidlu na opravenie.

Beštia ho nasledovala. Ani neutekala, však ani nespomalovala. Jednoducho cupitala mu za chrbtom veselo, s niekým v ruke. Pavol mal pocit, ako by sa mu trávenie otočilo na ruby. Netušil, či sa s ním iba pohráva, alebo či proste ho nevidí ako korisť. Hneď ako obaja došli ku Redarionovi, Pavol sa otočil a pozrel na beštiu, teraz pokrytú v svetle odrážajúceho sa od mesiaca a vody. Beštia vskutku niekoho držala, chudého úbožiaka, ktorému už chýbala ruka a možno už aj jeho duša mu odišla do druhého sveta. Zrazu iba ubožiakovi odhryzla hlavu a počas žutia prehovorila : “No čo, ako sa darí s opravou mojej lode.”

Pavol preglgol. “T-tvojej?”

“No, áno,” prehltla beštia, “Najal som si ťa predsa na to, dúfam že si celú noc neleňošil.”

Nedokázal uveriť tomu, čo sa deje. Premýšlal, či náhodou nezaspal pri práci. Pustil kladivo a pokúsil sa uštipnúť sa, však v tom doňho dlhým prstom štuchla beštia a povedala : “Vidím stále diery. Dorob to inak ti nezaplatím.”

Tak Pavol iba prikývol a, stále v šoku, pokračoval ďalej v práci až pokým slnko nevyšlo. Jeho šéf si iba spokojne ujedal zo svojho úlovku zatiaľ čo komentoval a kritizoval Pavlovu prácu. Hneď ako skončila noc, šéf sa zmenil z beštie znova na človeka a okamžite pochválil dobre odvedenú opravu. Pavol však bol stále v šoku a nepočúval ho. Po prvýkrát v živote aj odmietol platbu, iba sa dal do unaveného kroku vpred a išiel domov. Od tej noci však Pavla nikto vo Vlkoplave nevidel. Ani cez deň, ani cez noc. Hovorí sa však, podľa jeho susedov, že v ten deň, keď prišiel domov ich neprebudili kohúti ani svitajúce slnko, ale iba jeden hrubý, hlasný výkrik, pochádzajúci z jeho domu, ktorý ztichol tak záhadne, ako sa aj stvoril.