„Zvládneš to.“

Dotyk maminej teplej ruky na mojom líci pôsobí ako liek. Hneď ako ma pustila, odišlo s ňou aj to príjemné teplo. A mne zostal iba strach. Aj keď, s ním by som aspoň mal šancu prežiť.

Rozhliadnem som sa. Počet obyvateľov v našej dedine sa znižuje každým rokom. Často som sa pýtal, prečo práve my? Prečo naša malá, bohom zabudnutá dedina, musí takto trpieť? A v podstate som si aj odpovedal. Boh má iste na starosti niekoho významnejšieho.

Mama vraví, že je to dar. A ten, kto sa naučí žiť s tým, čo nám bolo pridelené, je výnimočný.

Asi už zabudla na to, ako dopadol Peter. Keď sa to stalo, cítil som, že sa bojí, aby mi nebol pridelený Žiaľ. Vraj iba dvaja z dediny s ním dokázali žiť. Ostatní sa utápali až.... až sa utopili. A čo potom Pocit viny? Všetci dobre vieme ako dopadol ten hajzel Novický. Vraj jedno pivo a štamprlík. Však nevedel kráčať rovno a on sadne za volant. Ja hovorím, tak mu treba. Nič iné si nezaslúžil.

Ale vtedy som zistil, že pridelené Emócie sa môžu vplyvom určitých faktorov zmeniť.

Takže, stále sa ubezpečujem, že aj keby prišlo na najhoršie, možno to dokážem otočiť vo svoj prospech.

Ale v kútiku duše mám stále strach. Viem kto som. A viem, že nemám v sebe toľko pokoja a lásky ako mama. Ona síce vraví, že je to len vekom, lebo mladí radi vystrájajú a že môj otec nebol iný. Ale vidím jej to v očiach. Bojí sa.

A preto sa snažím držať na uzde. Niektoré emócie sa dajú potláčať. Ale nie donekonečna. Ja som žiaľ za najlepším kamarátom prežil naplno hneď po tom incidente. Presvedčil som sám seba, že takto to bude lepšie. Že si to v hlave stihnem urovnať pred obradom.

A teraz som tu. Stojím pred dverami do Trinástej komnaty, srdce mi udiera o steny hrudníka ako akýsi pomyselný bubon označujúci začiatok môjho obradu. Líca mi horia, cítim na sebe zrak okolostojacich.

Každý z nich má iné očakávania a viem, že väčšine som ukradnutý. Ale to ma netrápi. Aj oni sú mne.

Vykročím vpred. Nádych, výdych. Už nech to mám za sebou.

Vystriem pred seba trasúcu ruku a stlačím kľučku.

Staré dubové dvere sa s vrzgotom otvoria. Najskôr žmúrim do tmy, odhodlávam sa, keď ma čiasi ruka potisne dnu. Za sebou začujem mamine vzlyky.

V tme niečo je. Vidím obrysy. Sú veľké. Srdce sa mi ide zblázniť. Zrazu sa začne rozjasnievať. Netuším, odkiaľ to svetlo vychádza, no už vidím, čo mám pred sebou.

Tvor je obrovský ako naša chalupa. Telo pokryté tmavou srsťou, na hlave dva rohy. Jeho vypúlené oči si tiež zvykajú na svetlo. Vrčí, rozďaví papuľu a pritom odhalí ostré zubiská. Potom pohľad prenesie na mňa.

Nohy mi zdrevenejú. Kde v riti je inštinkt prežitia? Prečo sa neviem ani pohnúť?

Obrovská laba sa po mne načiahne. Matne vnímam hlasné výkriky zvonka a mne len pomaly dochádza, že som dostal to najhoršie.

Nenávisť.

Až vtedy, keď ma moja Emócia držala v pazúroch a rozhodovala sa, čo so mnou spraví, som si uvedomil, že nenávidím všetko. Počnúc osudom v dedine, kde som sa narodil, ľuďmi okolo seba, u ktorých prevláda Závisť, Žiarlivosť, či Pýcha. A dokonca nenávidím aj toho, čo spôsobil smrť môjho kamaráta. Tá nenávisť ma zožierala roky, len som sa ju snažil potláčať.

A teraz konečne vyšla na povrch a začala ma trhať kúsok po kúsku.