Vzduch v jaskyni preťal hlasný výkrik.

„Jozef! Čo to ješ?!“

Jožko rýchlo vytiahol z úst vrieskajúceho muža a skryl ho za chrbát. „Nič.“

Jeho matka odstúpila od bublajúceho kotlíka a namierila na neho vareškou. Aj napriek zástere vyzerala ako stelesnenie hnevu. „Ukáž ruku!“

Jožko vytiahol pravú ruku a ukázal prázdnu dlaň.

„Druhú!“

S previnilým výrazom jej ukázal aj ľavú. Muž mu bezvládne visel medzi prstami. Z kýpťa, ktorý bol kedysi končatinou, striekala krv.

Matkine oči sa nebezpečne zúžili, uši výstražne zastrihali. „Odkiaľ ho máš?!“

„Zo skladovacej nory...“ zamrmlal Jožko.

„Koľko krát ti mám opakovať, aby si mi poza chrbát nevyjedal noru!“ Vareška zasvišťala vzduchom a len tak tak minula Jožkovu hlavu, ktorý sa v poslednej sekunde zohol.

„Ale ja som už hladný!“

„A čo dám teraz do dezertu, hm?!“

„Veď máme ďalších!“

„Tí pôjdu do gulášu! Dokedy budeš....“

John s hrôzou v očiach sledoval scénu v jaskyni. Dva ozrutné netopiere sa hádali, zatiaľ čo Lucas umieral v pazúroch jedného z nich. Ako sa to všetko takto pokaziť?! Mala to byť rutinná prehliadka novoobjavenej planéty. Skenery nič neodhalili... Otočil sa k zvyšku svojej posádky. „Toto je naša jediná šanca,“ zašepkal. „Vyštartujeme priamo k východu. Modul sme nechali zaparkovaný niekoľko metrov od jaskyne. Prvý, kto sa k nemu dostane, aktivuje obranný protokol. Jasné?“

Štyri tváre stiahnuté strachom prikývli.

John zovrel ruku v päsť. „Dobre, takže na môj pove- AAAA!“ Zrazu nohami bezmocne hompáľal vo vzduchu. Obzrel sa a jeho oči sa stretli s očami netopiera.

Ten si jazykom prešiel po tesákoch. Otočil sa k matke. „Takže zatiaľ len jedného?“

„Áno. Z tohto vylisujeme čo sa dá, zvyšok nakrájame na kocky.“

„Počkajte!“ zvrieskol John. „Počkajte! Viem, kde sú ďalší!“

Jožko sa na neho zamračil. „Ďalší ako ty?“

„Áno, áno!“ John horlivo prikyvoval. „Skrývajú sa v module pred jaskyňou.“

„V tej plechovke?“

„Je tam ďalších dvadsať ľudí,“ prisvedčil John.

Jožko s matkou sa na seba pozreli. Potom matka mykla krídlom. „Ukáž nám ich. Ak ale klameš, sľubujem ti, že lisovať ťa budem oveľa pomalšie, než som mala v pláne.“

Vyšli z jaskyne. Po pár krokoch zastali pred modulom. Jožko zvedavo naklonil hlavu. „Tak kde-AAA!“

John ešte viac zaťal čeľuste do pazúra, ktorý objímal jeho pás. O sekundu na to už letel vzduchom. Dopadol na zem, spravil kotúľ, vyskočil na nohy a vbehol do modulu. Zabrzdil pred riadiacou doskou a tresol do tlačidla aktivujúceho obranný protokol. Z modulu sa vysunuli dve ramená končiace automatickými atómovými puškami.

„Ty jeden malý...!“ začala Jožkova matka no zvyšok vety sa stratil vo výstreloch.

Z jaskyne vykukol zvyšok posádky. Pohľadom prebehli po dvoch netopieroch, ktorí ležali na zemi v kaluži krvi.

„Rýchlo!“ skríkol John. „Vypadnime, kým sa dá!“