Ej, či bola krásna!

Vlasy jej veselo viali, kým sa vlnila vo vetre a ometlom zo suchých halúzok vírila pestrofarebné lístie navôkoľ.

Veľké hnedé oči slastne schovávala za viečkami, zatiaľčo svetu mimo jej pôsobenia vládol rozklad a chaos.

Úsmev sa jej stále väčšmi rozširoval - polku roboty už mala hotovej. Otočila sa do druhej strany a začala sa znovu krútiť. Na hlave si posunula veniec z gaštanov, orechov a drobných jabĺčok so sýto červenými líčkami. Krútila sa a krútila, až sa ocitla na kraji dvora, blízko brlohu starého medveďa. Ten ju privítal po svojom - huriavkom, v ktorom cítila srd.

Otvorila oči a prestala sa krútiť. Podišla k mrzútovi trochu bližšie, nie bojácne, len zvoľna, nikam sa nenáhliac. Jemne sa mu dotkla chlpatej hrude, kým neklesol späť na štyri. Pohľad mu kus zmäkol.

„Na teba som dočista zabudla,” zapriadla, „drichmi!”

Zaspätkoval do jaskyne; oťapený sa zvalil skoro na jej prahu. Či sa mu uľavilo!

Prekročila ježka; nežne ho vzala do dlaní a uložila do kopy lístia. Zdvihla sa, ruky dala v bok a dívala sa na svoje dielo. Ešte kus zelene črtal sa v diaľave. Zas sa roztočila s tým hrejivým úsmevom. Upustila ometlo a zložito splietala prsty, z ktorých odletovali pavučiny aj s pavúkmi. Poletovali stále chladnejším vzduchom, ktorému sa hrejivé Slnce už len ťažko mohlo rovnať.

Dvorom sa rozľahol hlasný výkrik. Tvárou jej preletel tieň poznania; zas to nestihne! Na opačnom kraji už postávala belostná deva kyprých tvarov. V pravici zvierala štíhlu kosu; modrasté pery krivili sa jej do úškľabku. Takto ju vídala len ona. Jej sestra Vesna vyháňala už len vyschnutú starenu, škaredú ako netvor, čo požiera človečinu.

Nenáhlila sa veru; jeseň bola beztak čoraz kratšia a šichta jej tak aspoň rýchlejšie ušla. Krútiac sa a vlniac dotancovala k bledej panne a tá jej vtiskla na líco chladný bozk. Inovať sa jej šírila až k jamke pod krkom, kde ju pošteklila. Zvesela sa zasmiala a objala svoju dávnu známu.

„Tak zase za rok, kmotrička!” šepla ešte do vetra a už jej nebolo.