Tá príšera mi žrala ruku. Smrteľne vážne. Opazúrenými grabaňami mi škrtila pás a žužlala si moje prstv ako nejaké mixle-pixle.

A čo som ja? Jednohubka, alebo čo?

Zosadol som na túto planétu aby som zohnal nejaký vianočný stromček. Starká mala staré sviatky najradšej. Bolo mi to treba? Namiesto krátkej misie za zeleňou som uviazol v hallowenskom horore.

Toto nem dopadne dobre. Napadla mi nevdojak hláška z prastarého sitcomu, ktorý si moja drahá prababičky púšťala k večernej káve. Už chýbalo iba aby tento prerastený rohatý pterodaktyl vzlietol a predhodil ma svojim mláďatám.

Ale toho bohdá nebude, aby sa tento konkrétny pozemšťan vzdal bez boja. Keď sa budem s babkou na tých jej príbehoch stále rehotať, zabudnem hovoriť riadnou medzihviezdnou rečou.

„IVERKO, si si nevšimol, že mi tu ide o život? By som sa pohol trošička.“

IVERKO bola prezývka, ktorou som pokrstil môj IKO – inteligentný kybernetický organizmus. Znamenala: Iba Veľmi Elementárny Robotický a Kybernetický obmedzenec. Vyslúžil si ju, lebo sa obyčajne správal ako pablb, hlavne vtedy, keď som ho najviacej potreboval.

Ako napríklad práve teraz.

Mal k dispozícii celý arzenál škodlivých i menej škodlivých zbraní, mohol zubáča nasekať na drobno, upiecť, uvariť aj uškvariť, alebo ho milosrdne poslať do mdlôb. Lenže IVERKO sa nikdy veľmi neponáhľal na pomoc. Obyčajne som ho musel aspoň dvakrát poprosiť, aby vyliezol a priložil svoju ruku k dielu.

Hej, ruku, pretože IKO-čka už teraz vyzerali presne ako ľudia. Ale správali sa, no však je to jasné ako.

Začul som ako sa nad príšerákovou cmúľajúcou hlavou otvára priestupný otvor môjho malého prieskumného plavidla.

„No konečne!“

Očakával som, že okrídlená potvora padne a ja si konečne vydýchnem. Ale to som sa fest zmýlil. Pri uchu mi zavrčal motorček drona, z držadiel ktorého vypadol obrovský meč. Schmatol som ho v poslednej chvíli.

„Ti šije?“ Cítil som, že mám ešte tak tri prsty na druhej ruke. Bolelo to set-sakra-azaňátne. „Ber ma hneď preč, ty kyber-trapoš.“

Nikde nič, ani slovo, ani kuk. Dron odfrčal a ja som sa sťažka nadýchol.

Všetko si musím urobiť sám.

Trochu som tým mečiskom zašibrikoval zverovi pred očami. Potom som ho nachystal a pekne popri mojej úbohej druhej ručičke som ho zapichol hnusákovi rovno medzi oči.

Pomohlo to. Keď tresneš niekomu medzi oči, tak sa mu v nich zaručene zatmí. Obluda zarevala, inštinktívne si siahla na ksicht a ja som vypadol na pevnú zem – teda planétu – teda, veď je to jedno. Prosto som sa celý boľavý schúlil do klbôčka a chvíľu predýchaval zlosť. Skrvavil som si najlepšie tričko. Toto IVERKO-vi spočítam.

Stale som však nebol v bezpečí. Nazúrený a zlostný tvor podupával okolo mňa, musel som sa rýchlo zmátoriť a nejako mu zmiznúť z dosahu.

V batohu som mal jednomiestnu výťahovú platformu na návrat do plavidla. Prekotúľal a preskackal som k nemu, so zaťatými zubami. Oválna plastová doska so zabudovaným mechanizmom pretŕčala, takže som ju jednou rukou schmatol a vyskočil som na ňu.

Potom to už bola hračka. Frnkol som hore, tresol do ovládača priechodu a bol som vnútri lode.

Na ošetrovni sa do mňa pustili reparátory. Neprešla ani hodina a zase som mal všetkých päť prstov. Iba zlosť ma neprešla. Naklusal som do spoločenskej miestnosti, kde sa, samozrejme, vyvaľoval na pohovke istý Idiotský Kybernetický Organizmus.

„IKO, ty dutá hlava. Prečo si mi nešiel na pomoc?“

„Veď ma chceš na sviatky zase zatvoriť do bedne. Nebudem Ti pomáhať ich chystať.“

„Čo sa urážaš?“

„Keď je dobre navarené, to sa ti páči?“

„Na to ťa vyrobili.“

„Aj keď ťa spojím s mamou a otcom, vzdialenými celých päť svetelných rokov a pritom si načisto vybijem batérie, som ti dobrý.“

„Ale nie si rodina.“

„Veď práve! Tak mi daj pokoj.“,

„IKO,“ zavolal som za ním.

Už dlhšie sa správal čudne. Odkedy mu prišiel posledný update bol hlavatý a často otrávený. Tak trochu ako ja.

„Stále nemám ten stromček pre babku.“

Asi sa budem musieť poradiť s výrobcom, čo s ním mám robiť.