„Absolútne sa dnes rozbijeme!“ zakričal Križiak a potiahol si z fľaše.

On a jeho traja kamaráti – Krompáč, Želvis a Janek - sedeli na gauči uprostred veľkej obývačky. Posúvali si vodku a sledovali ľudí okolo. Halloweenská oslava sa len rozbiehala, ale osadenstvo už malo optimálnu hladinu alkoholu v krvi.

Križiak sa postavil a zamieril smerom, ktorým tušil záchod. Minul pritom dievča v tmavých šatách so špicatým klobúkom na hlave, ktoré sa naňho krátko pozrelo, čo odmenil úsmevom. Ale neotočil sa za ňou, lebo už videl Krompáča ako vstáva, zrak zaostrený len na dievča. Kamošovi treba dopriať, pomyslel si Križiak a pokračoval v púti za močením.

Nakoniec to našiel, ale dvere boli označené akýmsi rúnovým písmom, tak ich otváral rýchlosťou asi centimeter za hodinu, lebo nechcel nikomu vletieť do vyprázdňovania. Keď bolo po, všimol si na stene maľbu, ktorá asi zobrazovala prvých osadníkov Ameriky a tri ženy v čiernom, ktoré niečo držali v rukách. Križiak chvíľu rozmýšľal, kto by si zavesil takéto niečo práve sem, ale ale obetoval tomu len dve sekundy a mávol nad tým rukou.

Vrátil sa na gauč, ktorý bol momentálne prázdny, ale hneď si obďaleč všimol Želvisa a Janeka ako spracovávajú dve skepticky sa tváriace vlčice. Kto sa oblečie za vlčicu, preboha? Pribehol k nemu čokoládový labrador, vrtel chvostom a hrýzol ho do ruky. Odstrkoval ho, ale pes nechcel odísť. Psy by mali na takýchto party zakázať, človek sa chce v pokoji opiť.

Nechal psa psom a gauč gaučom, v tomto dome nikdy nebol, preto sa ho rozhodol ho trocha preskúmať. Nemotorne kráčal medzi ľuďmi, rozpačito sa usmieval, keď do niekoho vrazil až sa ocitol v garáži. Asi. Lebo tam stáli dve autá.

Ale stál tam aj kotol, z ktorého sa parilo a dve ženy v červených habitoch, čo ho miatlo.

Pomaly sa nahol nad kotol a vdýchol výpary.

Boha, to je ekrazit, to vypáli aj zem podo mnou, zapišťal v duchu.

„Je to dobré, veľmi dobré, súdružky, ale ešte tomu trocha pomôžem,“ a nalial zvyšok vodky, ktorú celý čas ťahal so sebou, do kotla.

Ženy len prekvapene pozreli na kotol, potom naňho.

„Účet pošlem potom, pekný večer,“ otočil sa k dverám a ešte predtým ako nimi prešiel ponad plece zakričal: „Ale odložte mi do politrovky, dobre, diky.“

Podarilo sa mu vrátiť ku gauču, kde stáli tentoraz traja labradory. Kňučali a tvárili sa veľmi smutne. Aspoň tak smutne ako sa pes vie tváriť.

Križiak sa zarazene obzrel okolo seba a uvedomil si, že naňho všetci pozerajú.

Na ramene sa mu objavila veľká ruka s prstami mohutnými ako korene duba.

„Počuj, mladý, ako si sa sem dostal?“ zahrmel hlas.

Križiak sa otočil tvárou k dvojmetrovému mužovi, oblečenému ako Beast z X-Menov.

„Pozvánka,“ habkal. „už neviem kde.“

Beast si vzdychol a pozrel na niekoho v dave. „Nemôžeš si na to dať lepší pozor?“

„Ja som ti vravela, že na to nemám čas,“ ozval sa ženský hlas.

Obor sa súcitne pozrel na Križiaka. „V pohode, mladý, tu nie ste správne a soráč za kamošov.“

Otočil ho smerom k dverám a lúskol prstami. Labradory sa zmenili na Krompáča, Želvisa a Janeka. Križiak skoro pustil do gatí.

Druhé lusknutie otvorilo dvere do domu.

„Šťastnú cestu domov.“

Štvorica ani nevedela ako sa ocitla pred domom, len dvere im tresli na rozlúčku.