V diaľave sa napokon konečne ukázala zem. Nová zem; zem len pre ne. Kapitán, ani posádka ju vidieť nemohli, ani keby veľmi chceli - v hlbokej noci videli tak ďaleko a tak dobre iba čarodejnice.

Thea poťahala svoju staršiu kolegyňu za rukáv dlhého čierneho rúcha. Hedda sa strhla. Sníval sa jej bdelý sen. O starej vlasti, skade ich vyhnali hlúpi sedliaci a spiatočnícke povery. Šírenie moru k obľúbenosti ich remesla tiež dvakrát nepomohlo.

„Vidím,“ odvetila Hedda, „veď nie som slepá. Myslíš, že tam bude lepšie?“

Thea mykla plecom.

„Doma bolo predsa-len už kus prihorúco, nie?“ zaškľabila sa.

Spoločne hľadeli na ich neistú budúcnosť. Tú predstavoval práve neznámy kontinent, ktorý sa čoraz rýchlejšie približoval k prove. Či vlastne prova k tej bájnej súši! Ich srdcia sa naplnili posvätnou bázňou. Čo tam na ne čaká? A sú skutočne posledné tri, ktoré prežili plamene Inkvizície…?

***

Na úsvite sa v podpalubí pôžitkársky povystieralo šedé mača. Keď dokončilo ranné obrodenie, zmenilo sa na krásnu mladú ženu s hustými rovnými vlasmi rovnakej farby. Malin, najmocnejšia z trojice, si z Nového sveta ťažkú hlavu nerobila. Na palube vystískala svoje nervózne priateľky a spoločne sa pripravovali na vylodenie.

Smutná jeseň pomaly ustupovala nastupujúcej zime. Malin zoskočila na rovnú zem a uhrančivými očami si obzerala okolie novovznikajúceho prístavu.

„Hej, kto nám zaplatí?“ zareval za ňou kapitán.

Malin kráčala ďalej; nijak nedala najavo, že by mužského počula. Napravila si vysoký klobúk so širokou strechou a odtrhla z holej jablone posledné jablko. Zvláštne, predtým si ten strom nikto nevšimol.

V jej rukách sa ovocie zmenilo na čisté zlato. To už z lode po úzkej lávke vystúpili aj Hedda a Thea. Kapitánovi sa leskli oči, keď jej ho bral z rúk. Už ani nemukol a so širokým úsmevom sa vracal k posádke, aby sa rovno otočili. Bolo treba naložiť iných pasažierov v ďalších krajinách.

„Dlho mu radosť nevydrží,“ riekla Hedda.

„Za obzorom sa potopia,“ odvetila Thea

„Ani pes po nich neštekne,“ prikývla Malin.

***

Ani po pol storočí nenašli s miestnymi spoločnú reč.

„Vari vám málo pomáhame?“ nevydržala to už v jeden deň Thea, „kravy vám doja, zem vám plodí, zverina vám sama skáče do klepcov!“

„Žena nemá s ženou líhať!“ zavrčal na ňu richtár. Narážal na jej vrelý vzťah s Malin.

„Čo je teba do toho? Štve ťa, že o ten tvoj prútik sa ani mačka neobtrie?“ zastarela sa Hedda.

To už sa na hádku dívala celá osada. Viac ľudí sa bálo, či mračilo a nik sa čarodejníc otvorene nezastal.

Richtár očervenel:

„A keď už sme pri mačkách: ešte mi sem tá vaša nejakú pliagu donesie!“

To už Malin nevydržala a vyskočila na kolovú hradbu. Oči jej svietili rozpálenými uhlíkmi, tvár sa jej skrivila nenávisťou.

„Tak predsa vám je málo?“ zahrmela neľudským hlasom, „po dobrom sme s vami žiť chceli; nuž nedalo sa! A vy ostatní vedzte, že mlčať pred zlom sa vám neoddá! I my sme v našej domovine mlčali a ostali len tri! Kto sa s ohňom zahráva, skôr či neskôr popáli sa!“

S týmito slovami spálila spupného richtára, aj niekoľkých jeho mužov, od ktorých čakala, že mu chytia stranu. Ženy a deti ušetrila, no vzala im pamäť z posledných rokov a poslala ich preč. Hedda premenila ostatných mužov na prasatá, ktorými ostatne boli, čo prezrádzali ich chlípne pohľady. Thea objala svoju rozvášnenú milostnicu a smutno pokývala hlavou. Všade je to rovnaké.

***

Tri čarodejnice si vypočuli rozsudok a začali preklínať svojich sudcov do siedmeho kolena a večnú pomstu im sľubovať. Smolenica sa dotkla vystavanej hranice a plamene im olizovali bosé nohy. Vrieskali bolesťou, až to niektorí slabší diváci nezniesli a museli odísť. Mäso z lýtok im odpadalo ako z dobrej kotlety. Posledné sa chytili vlasy, ktoré vzbĺkli náhle a prudko na znamenie toho, že už je po zlých ženských a obyvatelia sa už viac nemajú čoho báť.

Obecenstvo stratilo záujem a mlčky sa začalo vracať do svojich skromných príbytkov. Fanatickí kňazi si pozbierali svoje vercajky a odborné knížky a odcválali do ďalšej osady sužovanej bezbožnými čarodejnicami.

Thea sa z popola oškrabala ako prvá.

„Už sú preč?“

„Ba,“ odvetila Hedda, „zas na polroka bude kľud.“

Obe pomohli svojej najmladšej a najmocnejšej.

„Dobre si to vymyslela, drahá,“ bozkala Thea Malin na líce.

„Veru,“ pritakala Hedda, „jedno dobré divadlo a do zimy nás nik nebude otravovať. Len tomu menu nerozumiem: prečo si to tu tak pomenovala, sestra?“

Malin si otrela tvár dočista a dlaňou si oprášila zvyšky sadzí.

„Tak sa volal ten drzý kapitán, čo nás sem doviezol,“ smiala sa od srdca hrdelným smiechom, „akýsi Salim, či Salem!“