Castiel pomaly ale isto prešiel cez kopec. Za sebou ťahal kus kovu, rovnako plochý ako aj dlhý, s dvoma hranami zaostrenými. Iný trpaslíci by to nazývali vražedným nástrojom, niekto kudlou. Castiel ho volal jednoducho : meč.

Pred ním sa týčila planina, veľký kus pomerne plochej zeme, ktorú príjemne pokrývala čerstvo rastúca tráva. Keď sa darilo, farmári tam pásli svoj zdomácnený dobytok. Niektorí tam cvičili psiská, či mučili zločincov. Každý mal svoj dôvod, prečo prechádzal po planine, aj dobrodruhovia ako Castiel.

Pomaly za nemotorne sa hýbajúcim trpaslíkom v modrej koženej tunike sa tvorila ryha. Pochádzala priamo od mesta z ktorého vyrazil, ikonického mesta Dwarven. Razil si už svoju cestu dobrých pár dní. Za ním, nasledujúci jeho stopu, bežal udychčaný Á’dub, nesúci ohromnú pušku, náradie na prežitie v divočine a povinnosť ochraňovať Castiela na svojom malom zelenom chrbte. Od čírej hamby, že ho taká obyčajná cesta unavovala, sa mu triasli jeho dlhé špicaté uši.

“No čo, Ád, cesta moc zložitá pre takého trkvasa goblina, ako si ty?” smial sa Castiel a hrabol si voľnou rukou do dlhých bielych vlasov.

“Nie som trkvas, ale hej. Nikdy som nebol tak ďaleko od mesta, pane,” unavene vydal zo seba.

“Neboj sa, drahý Ád,” vrelo dodal, “Neďaleko je les, presnejšie Biely les, tam sa môžeme zložiť a oddýchnuť si.”

Á’dub si unavene povzdychol a pridal do kroku. Castiel bol stále pred ním, ale aj on už cítil únavu. Dni sa riadne ešte nesledovali, ale žil už dosť dlho na to, aby vedel, že prišlo obdobie tepla.

Pred dvoma dobrodruhmi sa týčil les, jeho krásny zelený strážci ich lákali ako prekrásne trpaslice držiace zlato a hríbové pivo. Od radosti aj Castielovi sliny stekali na zem a vbehol dnu. Napriek jeho radosti nezabudol na svojho otroka a po pár vytešených krokoch zastal, aby nechal Á’duba dobehnúť.

Vo vnútri lesa bolo trochu dusno. Nechcel ich vítať, považoval ich za zločincov, parazitov. Les presne vedel, čoho sú trpaslíci a goblini schopní. Zažil ich už mnoha a stratil vďaka nim kopu samého seba. Stromy, jelene, bájne zvery ako Gastily, to všetko pomaly mizlo vďaka dobrodruhom, ako Castiel či Á’dub. Lenže tento krát mal les plán, ako svojich parazitov večne zo seba vyhnať. Tento plán neprezradil ani svojim stromom, ani svojej zveri. Šepkal ho iba jednej veci, ktorá presne vedela, čo urobiť. Les si šepkal svojim tónom, zatiaľ čo Castiel zosekával nemotorne mečom najslabší strom, aký len mohol nájsť.

“Hupá!” kričal trpaslík, opitý mocou, zatiaľ čo mláďa lesa zomieralo praskavím zvukom a dopadlo na zem iba dĺžku paže od neho. Ako ulovenú zver, dobrodruh postupne rozsekal mladý strom na polená. Trvalo mu to kratšie, ako iným trpaslíkom, však už mal v tom prax. Medzi tým zo seba Á’dub zhodil veci a rozhodol sa byť nápomocný. Zbieral z lesa všetko : kamene, tie si dal do jediného vrecka, ktoré mal; palice, tie držal pod pravou pazuchou, tú, ktorú presne nepoužíval; huby a bobule, jeho najoblúbeňejšie, tie si držal víťazoslávne v dlaniach pokým nemal plné ruky. Keď mal goblin ruky už úplne plné, aj paže, aj vrecko, tak sa vrátil späť ku kôpke vecí a všetko nazbierane zloźil vedľa.

“Pane, mám veci. Urobím kruh?” opatrne sa ozval tesne predtým, ako Castiel dokončil svoju prácu. Les mu skôr odpovedal, ako jeho pán. Kopa vrán od strachu uletela, ako by aj im les zašepkal. Les si ich však nevybral, boli otroci mesiaca a mesiacu neveril. Mu neveril nik, ani trpaslíci, ani goblini, ani zver. Presne pre to sa dobrodruhovia naň tak poctivo pripravovali, však ich prípravy boli u konca. Miesto toho, aby Castiel odhodil meč na bok a šiel pripravovať táborisko, rozhodol sa ho zdrapiť silnejšie. Kov sa mu nepohodlne trel o spotenú kožu na dlani popri tom, ako obišiel svoju rozsekanú drevenú mŕtvolu a nasledoval bod, odkiaľ odleteli vrany.

“Ád,” drsne prikázal, “priprav táborisko sám, ja idem zistiť, či to nebola gastila.”

“Gastila? Taká obluda, takto cez deň? Však tá by na nás nevybafla tak skoro.”

“Nikdy nevieš, však ak budeš počuť môj krik, tak sa toč a bežíš späť. Ak je to niečo také, alebo horšie, tak nech aspoň jeden z nás prežije.”

“Jasné, pane,” boli posledné slová, čo Castiel počul od svojho pána.

Napriek jeho váhe a bruchu sa celkom ľahko Castiel prešmykával cez les. Stromy mu boli iba ako menšie stĺpy v ceste, však tak sa aj k nim správal. Postupne sa dostával tam, odkiaľ počul vrany predtým. Čím bližšie bol, tým menej stromov mu stálo v ceste. Presne takto ho les lákal, tvoril mu krásnu cestičku ku pasci. Napriek tomu, trpaslík meč nechal stále v zemi za ním. Sekal aj cez korene, aj cez kvety, len aby vedel, odkiaľ prišiel.

Postupne sa dostal ku malému kusu trávy, pripomínal planinu, po ktorej sa ťahal ani nie hodinu dozadu, len aby prišiel ku tomuto lesu. Na tomto kuse bol v jeho strede akýsi strom. Vyzeral, ako by ho les odmietol, bez života, okrem jedného jablka, ktoré vyselo z jedného z konárov. Castiel sa pomaly priblížil, chcel si zahryznúť do takej vzácnosti. V tom si však všimol, že pod jablkom stojí akási dlhšia trpaslica. Bola tenučká ako konáre stromu vedľa nej a na sebe mala vtipné oblečko. Aj jej špicatý klobúk bol podivný. Castiel si nemohol pomôcť a zasmial sa.

“Tak čo, ty si kto?”

V tom pristúpila k nemu a zablokovala mu trasu ku jablku. “Volaj ma čarodejka, ja ochranujem les pomocou mágie jemu darovanému. To jablko nezješ, ani cez moju mŕtvolu.”

“To sa ešte uvidí,” odvrkol a tasil svoj meč pred dievčinu. Však dievčina sa nebála, iba prstom posunula meč a urobila ďalši krok vpred. Castiel urobil jeden dozadu a skoro odpadol od strachu. Dievčina ho prevyšovala o troch jemu podobných.

“To ty si zosekol ten strom?”

Sekavo prikývol, stále sa snažil natočiť meč na čarodejku. Nešlo to, meč sa ani nepohol, iba jej prsty ho mohli hýbať preč. Nakoniec sa rozhodol ho posunúť smerom, do ktorého ho čarodejka posúvala. Odlepil ho od jej prsta a urobil pár krokov dozadu, aby mu aspoň jeden strom kryl chrbát. Ako čarodejka kráčala k nemu, zapichol pred seba meč do zeme.

“Ani krok! Inak si ťa podám vlastnými rukami. Za tento meč neprejdeš.”

“Pravidlá neurčuješ,” povedala a postavila sa na rúčku meča, “to les. A keďže si porušil jeho pravidlá, tak za to zaplatíš.”

Castiel sa snažil otočiť, však nešlo to. Jeho telo zamrzlo od strachu. Čarodejka to využila a už mala jednu ruku na jeho hrudi, chrbát škaredo ohnutý, aby naňho dočiahla. V tom vyslovila svoje zaklínadlo, ktoré spečatilo ich osud :

“Nik ťa nebude počuť kričať, trpaslík. Nik na teba nespomenie, ani nezistia, kde tvoje telo bude ležať, však jedno budú vedieť : že nik nemôže vstúpiť do Bieleho lesa a narušiť jeho poriadok bez trestu.”

Čarodejka švihla zvojim zvrhlím prstom nahor a stromy okolo nej sa zrútili na nich oboch. Hovorí sa, že posledné, čo Castiel videl, bolo to, ako čarodejka odhadzuje strom zo seba, oprašuje sa a stráca sa v tme lesa.

Á’dub čakal na svojho pána, už mesiac visel vysoko na oblohe. Pán však nikde, ani keď oheň vyháňal dušu lesa z dreva. Hlodal svojimi ostrými zúbkami do hríbu, aby ho nervy nezjedli zaživa. Nanešťastie čakal až kým ho spánok neprekonal. Keďže nepočul krik, tak zostal a čakal. Však na druhé ráno si už na svojho pána nespomínal. V hlave mal zrazu iba to, že je voľný. Túto slobodu využil na to, aby si zobral iba svoje nazbierané plody, náradie a bežal preč. Keď do mesta dorazil, nemal zo sebou pána, však keď sa vypytovali ľudia, kam zmizol, pozeral sa na nich iba zmätene. Do dneška viete v bielom lese nájsť aj zanechanú pušku, aj meč zabodnutý v zemi, aj stromy prevalené do kruhu. Iba ryhy v zemi už boli časom udupané inými dobrodruhmi. Však ak všetky tie veci uvidíte alebo, pre bohvie aký dôvod, zrazíte strom k zemi, tak si vás čarodejnica nájde a zabije. Preto už nerúbeme stromy v Bielom lese.