Prológ

Toto dielo je čistá fikcia,

akákoľvek zhoda s reálnymi osobami je rýdzo náhodná.

Toto dielo je venované Róbertovi Sidorovi za jeho prepožičanie sveta

z diela Proroctvo Draka (R).

Autor nezodpovedá za duševné poruchy vzniknuté

pri čítaní tohto diela.

Výzva (Časť 1.)

Vstal som pred svitaním. Pozrel som na indikátor batérie - takmer vybitá. Potichu som zahrešil, vypol som maskovaciu sieť a pomaly som ju začal skladať. Uložil som si ju do vaku a vydal som sa na cestu. Podľa informácii, ktoré som mal bola poloha cieľa asi sedem kilometrov na západ. Bol som na cestách už niekoľko dní. Cieľom mojej cesty bola stará knižnica, jeden z mála objektov, ktorý sčasti prežil bombardovanie. Bol som na území E-Klanu. Bola to organizovaná anarchia, ktorá sa presadili sa svojou krutosťou. Rabovali všetky bunkre v okolí stoviek kilometrov štvorcových. Vodcom bol chemik Peter MCEnzy, alebo ako sa z obľubou nazýval Cisár E. Pred vojnou bol bezvýznamný vedec v bezvýznamnom laboratóriu. Teraz to bola najnebezpečnejšia osoba v širokom okolí. Jeden z jeho prisluhovačov, George Fatal, bol môj cieľ. Prechádzal som týmto divokým barbarským územím s obavami. Bola to takmer sebevražedná misia. Ale bola to rovnako česť, ktorú som nemohol odmietnuť. Po toľkých rokoch vo fachu som jednoducho nemohol odmietnuť výzvu, ktorú mi predostreli. Dostanem ho. Dostanem aj keď to bude možno posledná vec, ktorú spravím. Myslel som na SYNaje, ktoré za to dostanem. A čo všetko si za ne obstarám. Cieľ sme našli pomocou satelitu. Satelity vojnu prežili. Boli príliš vysoko a ďaleko od tohto šialenstva, ktoré sme rozpútali. Vznášali sa nad nami ticho nedotknuté a vysmievali sa nám. Tí, ktorí ich ovládli, získali obrovskú moc. Nám sa to podarilo. Vlastne sa nám poradilo obnoviť spojenie len z jedným z nich. Európsky projekt Galileo nám zabezpečil prehľad o tomto kraji, v ktorom momentálne žijeme. Alebo prežívame. Parus bol pred vojnou vychytený hacker. Vláda ho chytila a naparili mu osem rokov. Po troch ho vzala do svojich služieb pod iným menom. Takto sa dostal do bunkra. A takto sa aj dostal k nám. Kráčal som už niekoľko hodín. Batéria ma trochu štvala. Mala vydržať dlhšie. Ďalšiu noc už nebudem chránený. Našťastie už nie som ďaleko od miesta, kde sa odohrá moja životná skúška. Takto chránenú osobu ešte žiaden nájomný vrah od vojny nedostal. Ak sa mi to podarí, budem v klube vážený do konca života. Vlastne už teraz som šéf, ale takýto kúsok by mi zabezpečil vodcovstvo do mojej smrti. Pri mojom povolaní to zas nie je až taká dlhá doba, ale poteší. Kamienky mi pravidelne odskakovali od topánok. Zem sa rozpaľovala, prichádzalo poludnie. Vietor sa zdvihol a vzniesol do povetria tisíce kúskov drobného piesku. Nasadil som si kyslíkovú masku. Nemám rad vietor. Kráčal som zamyslený nad svojou pochybnou budúcnosťou ale zmysly som mal stále bdelé. Zablúdené guľky sa nájdu aj na púšti. Čaká ma už len zostup do rokliny a cez údolie priamo do srdca stredovekého klanu po zuby ozbrojeného technikou modernej doby. Len atómová vojna dokáže vytvoriť taký paradox. Len samotná vojna môže splodiť monštrá. Roklinu som prešiel v pohode. Na úpätí údolia som zbadal lietadlo. Lietadlo lovcov. Spustilo jedného z tých náboženských fanatikov. Znova som zahrešil. Šiel som pešo týmto krajom len preto, aby nad územím klanu nebola zaznamenaná žiadna nepriateľská aktivita. Aby obeť bola menej ostražitá, aby moje nádeje na zdar boli lepšie. Bola to smola. Ale možno nevyvolá veľký rozruch. Lovci sú všade. Vyškriabal som sa na hrebeň jedného z menších skalných násypov. V ďalekohľade som zbadal lovca aj jeho obete. Spustila sa prestrelka. Netrvala dlho, lovec vytiahol svoju osobnú zbraň a rozpolil vo dvoje jedného z klanu E. Potom nastal výbuch. Ten výbuch nedával žiaden zmysel, ale nad tým som neuvažoval. Vytiahol som remington .50 a zacielil. Jedna z postáv sa blížila k lovcovi. Hľadal som zbraň, ale na moje prekvapenie nebol ozbrojený. Neozbrojený človek v púšti. Čoho všetkého sa ešte dožijem? Jemne som sa dotkol spúšte a čakal, čo sa bude diať. Mladý muž stál nad lovcom, ktorý sa prevrátil na brucho. Zjavne to počas prestrelky kúpil. Mladík bol dva kroky od lovca. Stále žiadna zbraň v rukách. Strieľať? Zastreliť neozbrojeného chlapa ktorý o mne ani nevie? Počkám. Stál tam len niekoľko sekúnd bez pohnutia, ale mne to pripadalo ako večnosť. Dal lovcovi dole masku. Rozmyslel som si to. Prečo strieľať? Lovcovi aj tak nepomôžem. Billy sa pred týždňom pasoval "Ideológom klubu" a "Ministrom pre styk s verejnosťou". Rehotali sme sa ako kone, v klube sme šiesti a už máme ministra. Ale skoro sme odpadli, keď nadviazal kontakt s lovcami a zohnal nám zákazku. Teraz sme vlastne priatelia. Zasmial som sa nad svojimi úvahami. A nakoniec, som tu pre iné. Zaistil som zbraň a vydal sa na pochod do údolia. Po štvrť hodine som zastal a vytiahol ďalekohľad. Pohľad, ktorý sa mi naskytol ma zarazil. Málo čo ma v poslednom čase dokázalo zaskočiť. Toto ma dostalo. Najprv som myslel, že som to len zle pochopil. Ale nie, nemýlil som sa. Mladík pochovával tých troch. Lovca aj obete. Bolo to milé. Vidieť trocha ľudskosti aj na povrchu, hoc len ďalekohľadom. Bol som hrozne zvedavý, chcel som zísť až tam celkom dole a zistiť, čo sa to vlastne stalo. Ale spomenul som si na svoje poslanie. Musel som ísť ďalej. Musím byť pri ruinách knižnice pred zotmením. Zatriasol som hlavou a pustil som sa ďalej za svojim cieľom.

Stál som tu. Presne povedané ležal som tu. Ležal som za jedným z bývalých vlakových násypov. Poznal som to len podľa roztavených šmúh po bývalých koľajniciach. Kryl som sa maskovacou sieťou. Podľa batérie mohla vydržať tak hodinu, možno hodinu a pol. Dýchal som veľmi pomaly, akoby som sa bál, že postavy pri budove začujú môj dych. Sledoval som okolie. Ležal som tu a čakal na zotmenie. Za tri hodiny vyčkávania sa nestalo úplne nič. Pred sebou som mal dvoch strážcov. Vzadu, z druhej strany budovy bol ešte jeden. V oknách ruín budovy som nevidel žiaden pohyb. Ak tu cieľ je, musí byť v podzemí. To by dávalo aj väčší zmysel. Remington som mal stále pri sebe, človek je tvor dúfajúci. A ja som stále dúfal, že George Fatal vylezie z budovy, odklopím kryt ďalekohľadu, bleskovo zacielim a potom sa už len dám do behu. Efektívne a bezpečné. Čistá práca. Postavenie v klube zabezpečené, víno a ženy... Malo to len jednu chybu. Pravdepodobnosť, že sa to stane, je rovnaká, ako očakávanie striptízového baru a lahodného koňaku vo vnútri. Začala sadať tma. Prudko sa ochladilo. Teraz sa už nedalo ustúpiť. Musel som dnu. Plán som vymyslel počas ležania za zásypom. Pomaly som sa odplazil trochu ďalej od budovy a zahrabal som remington. V budove je dlhá puška na škodu. Pretočil som sa na chrbát, vybral som svoju najobľúbenejšiu zbraň. Už pred vojnou mi zabezpečovala obživu. Teraz som ju znova potreboval. Betty ma ešte nikdy nesklamala. Keby tak urobila, už by som tu neležal a nemudroval. Čierna odhlučnená barreta. Zasunul som zásobník so špeciálne upravenou muníciu. Aj zásah do ruky by bol pre obeť smrteľný. Našruboval som tlmič a zatiahol za uzáver. Klik-klak. Bol som pripravený na najväčšiu akciu života. Vonku prekonať jedného strážcu... pche.. práca pre začiatočníka. Ale čo ma čaká dnu, to nevie nik. A bude ich tam dosť. Prestrelka neprichádza do úvahy. Po rokoch som znovu pocítil strach. Ale strach je dobrý, utešoval som sa, strach ma udrží pri zmysloch. Prevrátil som sa znovu na brucho a pustil som sa do plazenia. Mal som presne vytýčenú trasu, po ktorej sa doplazím ku strážcovi. Aj som tak vykonal. Ukryl som sa za kopou tehál spálených od atómového výbuchu. Prikrčil som sa a vyzrel do tmy. Moje oči si už privykli na tmu a videl som jasne svoju prekážku. Asi dva metre vysokého chlapa s automatickou brokovnicou. Výstrel padol nehlučne. Telo sa naplo a zošuchlo do tmy. Počkal som niekoľko sekúnd a vyrazil som. Betty som držal v oboch rukách pred sebou. Došiel som až k telu. Čistý zásah, trafil som ho rovno do čela. Nemal nárok prežiť takú ranu. Vošiel som do dverí. Uprostred tohto pohybu ma zamrazilo. Čosi ma napadlo. Na masku som si pripol fóliu z priesvitného keramického skla. Pripol som ju k batérii a zapol napätie. Teraz som videl infra. Tri milimetre od nohy mi zasvietil tenučký červený prúžok. Druhý asi o meter vyššie. Poplašné zariadenie alebo výbušná pasca? Bolo to jedno. Obe sa rovnali smrti. Huh, skúsenostiam sa nič nevyrovná. Pamätám, ako mi jeden zlodej ešte pred vojnou prizvukoval: "Nikdy nevkroč do miestnosti, kým ju nepreskúmaš." Veľmi opatrne som sa prepchal otvorom tak, aby som neprerušil ani jeden lúč. Ocitol som sa v miestnosti. Nebolo v nej celkom nič. Všetko bolo obhorené. Žiadne ďalšie pasce. Dole neviedlo nič. Hore šli len schody, ale neviedli nikam, lebo v starej knižnici ostalo už len jedno poschodie. Knihy sa vyparili do ničoty. Nebolo tu celkom nič. Prešiel som celé poschodie. Chodil som prikrčený, pretože cez okná som videl tých dvoch z prednej strany ako fajčili niečo nepríjemne voňavé. Tak toto nechápem. Ak tu nič nie je, tak prečo to strážia. Mohol sa Parus pomýliť pri navigácii? Nie, iste som na správnom mieste. Dal som sa do prehliadky podlahy. Robil som to veľmi opatrne, pretože som sa bál ďalšej pasce. Nakoniec som našiel, čo som hľadal. Padacie dvere boli len veľmi ťažko rozoznateľné, ale boli to oni. Opatrne som ich nadvihol. Schody neboli betónové, ale kamenné. Opatrne som zliezol dole schodmi. Dal som si extra pozor aby som nevydal jediný zvuk. Katakomby boli veľmi staré a špinavé. Tvorené boli klenbovými oblúkmi zo starých tehál. Celé vyzerali dosť rozstrasené, niektoré piliére boli celkom prepadnuté. Začul som hlasy a veľmi som spozornel. Stále som sa pohyboval v tieni. Došiel som takto až k nim. Boli traja. Všetci mali na bundách našité biele E. Ozbrojený boli vynikajúco. Mohol som ich dostať... možno som ich mohol dosť. Moment prekvapenia, niekoľko presných rán. Nesmú zareagovať prirýchlo... Ale to nič nerieši. Strážia výťah. Výťah do nejakého bunkru. Nemohol som uveriť svojim očiam. Normálny bunker. Možno len nejaký menší protiletecký kryt. Meravo som stískal Betty a horúčkovito premýšľal. Dostanem ich a čo potom. Dokážem privolať výťah? Aj keby som privolal výťah, ako sa nepozorovane dostanem do vnútra. Výťah vzbudí pozornosť. "Čo to kurva bolo?" zreval jeden. Všetci vytiahli útočné pušky a mierili každý iným smerom. Stál som v tieni asi osem metrov od nich. Zalial ma smrteľný pot. "Čo čo bolo??" spýtal sa druhý po chvíli. Je po mne, je po mne - napadlo ma. "Vidím ho!" zreval tretí a začal páliť. Pálil dávkou ako šialený. Chodbami sa prehral neznesiteľný piskot. Chlap prestal strieľať a spravil tri kroky dopredu. V tom momente dostal pažbou po hlave. "Debili, zas pálite po potkanoch! Prečo musím dostať do skupiny samé uchá!" Ani som nedýchal. Pomaly som sa stiahol hlbšie do tmy. "Ešte raz začnete páliť do vymyslených nezmysloch a pošlem vás strážiť na sever!" tým sa rozhovor skončil. Zavládlo ticho. Dvaja šúchali nohami po zemi a tretí si začal baliť nejaké svinstvo do nejakého špinavého papierika. Asi sa pokúšal o cigaretu. Možno je to tá droga, ktorú v klane tak hojne požívajú. Nikdy som sa s tým nestretol. Odkedy ma vyhostili z Base-112 som pracoval hlavne pre Syndikát. Platili dobre a potrebovali moje služby. Odkedy som založil klub a pribral do party štyroch pomocníkov a jedného počítačového maniaka, obchody šli skvele. Vrátil som sa späť k svojim úvahám. Ak je to štandardne vyrobený bunker, taký ako všetky jemu podobné, tak sa tam dostanem cez vetracie šachty. Nacvičovali sme to v Diere. Tak voláme našu klubovňu, hlavný stan, kanceláriu, rezidenciu alebo ako chcete. Ale ešte som nemal príležitosť vyskúšať si to v reálnej situácii. Netušil som, že pod starou knižnicou je bunker. Čakal som katakomby, ale bunker nie. Tak fajn, dosť bolo záhaľky, idú sa hľadať výstupy vetračiek. Inej možnosti tu nieto. Celý problém v prieniku ventiláciou je, že budem musieť rozobrať hlavný filter. Neboli stavané proti vniknutiu cudzej osoby, ale proti vniknutiu otráveného vzduchu. Je to ale obrovské riziko. Ventilačky sú veľmi úzke, cesta späť je nemožná. Dá sa tlačiť len vpred, dozadu sa sám nedostanem. Pri nácviku sa mi už niekoľko krát stalo, že som ostal trčať v bočných chodbách menších filtrov. Samozrejme len simulovane, na hlavnom monitore. Prejdem len cez hlavný filter a ten budem musieť komplet odmontovať, aby som sa vzniknutým otvorom pretlačil. Ak miniem hlavný filter, ostanem trčať pred nejakým menším, cez ktorý nepreleziem. A zhnijem tam v tej chodbe na večnosť. Potkany ma zožerú za živa. Ale inej cesty skutočne niet. Nič iné mi nezostáva. Môžem sa ešte s hanbou vrátiť do Diery. Rozhodnuté. Idem sa tlačiť cez potrubia.

Vývod z ventilačky nebol problém nájsť. Našiel som ich podľa hluku. Zhodil som zo seba všetky veci. Ostali mi len spodky a vak, do ktorého som zobral náradie na ten nešťastný filter. Zbraň sa mi ešte do vaku vošla. Zobral som doňho len to najnutnejšie, budem ho tlačiť pred sebou. Sám budem mať problém sa posúvať tými rúrami. Pozrel som na hodinku. Za desať polnoc. "Tak veľa šťastia, pňaku." napadlo ma a už som bol vo ventilačke. Cesty späť nebolo. Steny tej rúry boli úzke a šmykľavé. Našťastie som nešiel hore. Šiel som dole. Asi celý kilometer dole. Ak zablúdim v spleti tých rúr, budem už zároveň aj pochovaný. A poriadne hlboko. Čierny humor ma chytal a tlačil som sa ďalej. Ono, aby sme si rozumeli - vetracie systémy bunkrov nie sú lotéria. Majú svoj systém značenia a sú logický usporiadané. Lenže tú logiku treba poznať. A omyl je možný len jeden a už sa nedá napraviť.

Štveral som sa nekonečne dlho. Myslel som na Tinu. Jej som bol vďačný, že som dostal svoju šancu v živote. Jej som aj bol vďačný, že som mohol prežiť katastrofu. Tina bola úžasná žena. Milovala ma. Pekná bola ako obrázok. Veľmi cudná a v posteli dosť nudná. Nakoniec, na to som mal svoje milenky. Bola aj veľmi verná. Jej otec bol miestny don. Vďaka nemu som sa dostal z uličného chuligána na významný post v stávkovej kancelárii. Obchody šli skvele. S Tinou sme sa vzali. Dieťa nám zomrelo po pôrode. Ďalšie už mať nemohla. Vtedy vo mne niečo zomrelo a pustil som sa v šľapajach jej otca. Stal som sa váženým zástupcom Dona Luka. Nebol som krutý vládca svojho revíra, ale na radikálne riešenia som bol vždy pripravený. Tri roky som si odsedel. Nebolo to až také zlé. Kým som držal jazyk za zubami, mal som v base komfort ako na slobode. Po mojom prepustení nastala atómová kríza. Zorganizovala sa nejaká protiteroristická organizácia, alebo niečo také. Starý don nám za obrovské úplatky vybavil miesto v protijadrovom kryte. Vtedy som sa z neho smial. Myslel som, že chudák starý don stráca rozum. Týždeň pred katastrofou ho niekto zastrelil v jeho obľúbenej reštaurácii. Ten niekto bol môj osobný strážca Paul. Stal som sa donom. Vo svojich dvadsiatich ôsmych rokoch to bol nevídaný úspech. Dlho som si donovania neužil. Skončil som tisíc metrov pod zemou a mohol som byť vďačný aj za to. Chudera Tina sa nikdy nedozvedela, kto rozkýval umieračik jej otca. V podzemí dlho nevydržala. Myslel som, že mi srdce pukne po jej odchode. V tomto momente vo mne zomrelo úplne všetko. Stal som sa len nástrojom skazy pre každého, kto ma zaplatil.

Netuším koľko som šiel k hlavnému filtru. Ale došiel som. Bol to prekrásny pocit, keď som na niečo narazil, zapol baterku a videl mrežu s textom: "centrálna kotolňa". Netuším, prečo sa to volá kotolňa. Ale hlavný filter je jej súčasťou. Odrazil som mrežu a vstúpil som do miestnosti. No, miestnosti. Bola to len taká väčšia komôrka. Jej druhá časť a pokračovanie bolo za filtrom. Zapol som baterku na plno a povyberal veci z vaku. Pol druhej mi svietilo na hodinkách, ktoré som mal tiež vo vaku. Celkom dobrý čas, napadlo ma. Vybral som aj výbušninu. Ak to inak nepôjde... Pustil som sa do práce. Toto by už nemal byť problém. Ale bol. Trápil som sa s tým neuveriteľné štyri hodiny. Nie som veľmi zručný technik. Teória vyzerala vždy jednoducho. Mal som si to niekedy radšej skúsiť. Mohol som dať filter do pôvodného stavu, ale ani ma nenapadlo to spraviť. Hore už aj tak začínalo svitať, keď som vstúpil do kotolne. Čas bol asi dobrý, lebo v nej nebol nikto. Robotníci asi ešte spali. Ale hore už niekto čoskoro nájde mŕtvolu toho strážcu, čo som v noci zlikvidoval. Prešiel som celú kotolňu. Nenašiel som nič, čo by som si mohol obliecť. Bol som polonahý a nemal som v rukách nič len Betty. Celý som bol špinavý až po uši od oleja a smrdel som... ani neviem čím. Bolo to neuveriteľné, ale skutočne sa mi podarilo dostať do bunkra. Toto mi v klube neuveria. Ak sa doňho ešte niekedy dostanem. Som tu, ale čo ďalej. Chodbou nemôžem, musím sa znova natrepať do potrubia. Za chvíľu prídu robotníci, ak ma tu nájdu, mám po chlebe. V žiadnom prípade nesmiem byť prezradený. Tu niet kde unikať. Pozrel som na rozobratý filter a došlo mi, že uvažujem o sprostosti. Prezradený budem, skôr či neskôr. Dal som dole kryt od vnútornej časti ventilácie, vliezol dnu a zavrel za sebou veko. Ono to ani nebola rúra, ale štvorcový tunel, ktorý roznášal vzduch od kotolne po celom bunkri. V tuneli bol prievan, ale bol to raj oproti ceste sem. Vydal som sa ani neviem kam. Jednoducho som liezol, v zuboch výbušnina, v ruke Betty. Tlmič narážal do stien tunela vždy, keď som sa posunul ďalej. Trochu mi to šlo na nervy, tak som si ľahol a plazil som sa po bruchu. Tunel skončil a dostal som sa do spleti rozvetvených ventilácií, ktoré viedli neviem kam. Steny ventilácii boli dosť slabé, začínal som pochybovať o tom, či ma udržia. Pchal som sa ďalej, najtichšie ako som vedel. To mi už také starosti nerobilo. Nikto nezačne páliť do ventilácie hneď ako v nej šuchne. Asi sto metrov pred sebou som mal svetlo. Dosť ostré svetlo. Úplne najlepšie by bolo, keby som sa dostal do riadiaceho centra. Možno toto svetlo...

prepadol som sa cez ventiláciu. Dopadol som na chrbát a silno so mnou narazilo. Vyrazilo mi to dych, ale vedomie som našťastie nestratil. Ležal som v gatiach na podlahe v niekoho byte. Škaredo som nadával a kolenačky som hľadal zbraň. Nikde jej nebolo. Miestnosť bola malá, slúžila ako kuchyňa a jedáleň zároveň. "Miláčik, to si bola ty?" Dvere sa otvorili a vošiel chlap v uniforme. Jeho pohľad stál za nezaplatenie, keď ma uvidel stáť v jeho kuchyni. Bolo to trochu komické. Aj by som sa zasmial, keby situácia nebola taká vážna. Schytil som nôž, ktorý ležal na stole a hodil som. Nikto, kto vie narábať s nožom ho nikdy z ruky nepustí. Ale ja som jednoducho musel zasiahnuť okamžite. Nôž preletel dva metre a zapichol sa chlapovi presne do hrtana. Narazil o stenu, chytil sa za hrdlo a spadol na zem. Škaredo chrčal a z krku mu šli tmavočervené bubliny. Zbadal som Betty, bola pod kuchynským stolom. Zdvihol som ju a šiel som prehľadať byt. Miláčika som našiel v sprche. Videl som ju len cez priesvitnú fóliu. Bola fakt nádherná. Dlhé čierne vlasy jej padali až na chrbát. Bola štíhla a mala krásne tvarované prsia. Jej čierny bobor svietil cez tenučkú fóliu. Nemal som ženu už pekne dlho. Ale teraz nebol čas na špásy. Šesť krát som vystrelil cez fóliu. Sprcha na druhej strane sa sfarbila do jasnečervena. Vypol som vodu a vrátil som sa do kuchyne. Chlap sa posunul asi o meter, snažil sa plaziť po podlahe. Nôž mu stále trčal z krku. Robil za sebou tmavú krvavú šmuhu. Chrčal a nezrozumiteľne čosi mumlal o svojej žene. Troma výstrelmi som mu umožnil sa s ňou stretnúť. Ale šťastie sa na mňa trochu usmialo. Ten chlap bol asi mojej postavy. Meter osemdesiat, tmavé vlasy, bežná tvár. Mal ich trochu kratšie ako ja, bol hladko oholený. Vrátil som sa do kúpeľne a odstránil som tieto nedostatky. Poumýval som si tvár a ruky, oholil sa a pristihol si vlasy. V šatníku som našiel jednu z neho uniforiem. Sedela mi dobre. Topánky ma hrozne tlačili, ale musím vydržať. Trochu som smrdel, tak som sa pomazal vodou po holení. Viac som si nemohol dovoliť, radšej smrdieť za potom ako ženskou voňavkou. Videl som sa v zrkadle, výsledný efekt bol výborný. Na náplecníku mi žiarilo snehovobiele E. Preukaz totožnosti som našiel v jeho vrecku. Norbert Strass. Ešte raz som pozrel do zrkadla a na preukaz. Zhoda nebola dokonalá, ale princíp overovania totožnosti je jednoduchý. Človek sa pozrie na toho, koho preveruje a potom na preukaz. A hľadá podobnosti. Nikdy nehľadá odlišnosti. Podobností tam bolo viacero, nemusel som sa báť. Hodnosť na preukaze nebola. Zjavne tu nič také nepoznali. Snáď nie je veľmi známy. Nič to, riskol som už väčšie veci. Vyšiel som z bytu a zamkol za sebou dvere. Kľúče som odhodil do atómového recyklátora na konci chodby. Šiel po chodbách akoby som vedel, kam kráčam, trochu sa usmieval a horúčkovito som premýšľal, kde môže byť riadiace stredisko. Nestretol som našťastie žiadneho strážcu, len niekoľko technikov, ktorý na mňa fľohli nenávistné pohľady a pokračovali vo svojej práci. Celkovo to nebol veľmi veľký bunker. Riadiace stredisko som našiel. Dvere strážil jeden chlap v rovnakej uniforme ako som mal na sebe ja. Prestúpil som pred jeho okienko. Rozhodne bol nadrogovaný. "Meno a dôvod vstupu." Vybafol na mňa. "Norbert Strass, ochranka vonkajšieho priestoru. Vec: tajné" Nič iného ma nenapadlo. Otvoril dokumenty a listoval v nich. Jemne som zaškrípal zubami, ale to chlapík nepostrehol. "Preukaz prosím." Jednou rukou som vytiahol preukaz a druhou nahmatal Betty. Preukaz som mu podal. Letmo naňho pozrel a vrátil mi ho. "V záznamoch stojí, že strážiš centrálny sklad zbraní." "Stále vymýšľajú niečo nové. Posledné dni lietam ako špinavé prádlo." Zatváril sa sprisahanecky a povedal: "v poriadku." Keď som vstupoval cez dvere, napadlo ma len jedno: tupec. Vošiel som dnu a boli tam len šiesti administratívni pracovníci, ktorý sedeli za počítačmi. Miestnosť bola kruhová a uprostred nej stálo vyvýšené pódium. Zjavne pre veliteľa, ktorý odtiaľ mohol riadiť bunker. Slušne ma pozdravili. Slušne som odzdravil. A všetkých som zabil. Vypálil som na nich štrnásť rán v rýchlom slede za sebou. Pri streľbe som poškodil jeden LCD monitor a jednému z počítačov sa vznietila matičná doska. Uhasil som ho penovým prístrojom, ktorý som našiel visieť na stene. Uzamkol som dvere vedúce do strediska. Mal som menší problém. Cez rúru som zo sebou vzal len dva zásobníky. V komore mi teraz ostal jeden náboj. Z bytu toho ochrankára mi ostalo šesť nábojov. Mám už len sedem rán. Na opasku mám síce Norovu 10 mm pištoľ, ale strieľať tu v bunkri bez tlmiča je samovražda. Musím sa krotiť. A teraz som sa pustil do práce, prečo som prišiel sem. Zvalil som jedného informatika zo stoličky na zem, sadom som si na jeho miesto a pustil som sa do prehľadávania bunkra. Prešiel som plány bunkra, rozmiestnenie stráži i životne dôležité systémy bunkra. Napadlo ma, ako sa dostať z bunkra. Odtiaľto. Jednoducho vydám príkaz, aby Nora Strassa vyprevadili na povrch za neodkladnou úlohou. Zaujímavé ale je, že ešte nenašli mŕtveho strážcu, ktorého som nechal na povrchu. Odtiahol som ho síce z budovy von, ale pri dôkladnej prehliadke ho museli nájsť. Čo im nechýba jeden zo strážcov? Niekedy anarchistické spolky nie sú až také zlé... Nenašiel som žiadne kamery, ktoré by snímali povrch. Posledná končila pri výťahu. Celkovo pokrytie kamerovým systémom bolo biedne. Zatiaľ ani stopy na Georgovi. Kamera 1, 2, 3... preklikával som sa kamerami po chodbách a niektorých miestnostiach. Chodby boli poloprázdne, ak som niekoho videl, bol to nejaký strážca. Zopár technikov s prázdnym výrazom v očiach pracovalo na niektorých častiach potrubia.

Intercom zapípal. "Centrála, našli sme rozmontovaný hlavný filter v kotolni." Stlačil som červené tlačidlo a svojim najpresvedčivejším hlasom odpovedal: "Samozrejme, nočná šichta ho reparovala. Zrejme ho nestihli poskladať. Dajte to dokopy." Chvíľu bolo ticho. Potom odpoveď: "Pochopili sme, vykonáme." Výborne, výborne. Toto som uhral. Ale čo sa stalo vonku? Vážne nenašli to telo? Prestal som si lámať hlavu a hľadal som svoj cieľ ďalej. Nemám ani predstavu, kde hľadať Georga Fatala. Kde ten tlstý smrad môže byť?

Aha, tu je ešte suterén. Zbadal som na štítku jednej kamery. Dvojúrovňový bunker? Tak toto je zaujímavé. Veľmi zaujímavé. Zapol som monitor. To, čo som na ňom zbadal, mi vyrazilo dych. Tak nejako som si predstavoval peklo. Horná časť bunkra zjavne slúžila pre uzurpátorov moci a zotročených technikov. Bolo to len také malé predpeklie, ozubené koliesko udržiavajúce pri živote kolos pod ním. Niekto musel udržiavať servis v chode. Ale dole bol Saigon. Bol to dosť veľký priestor, vykopaný zjavne až po výbuchu. Kopa ľudí, kopa tiel. Nedalo sa určiť, kto bol živý, kto mŕtvy a kto len zdrogovaný. Musela tam hrať nejaká hudba, pretože niektorý sa divne vlnili. Možno to boli len kŕče, možno nejaký nový tanec. Osvetlenie tam bolo biedne a blikalo. Aj to bol možno len zámer, niečo ako diskotéka na predvojnové časy. A každý z nich mal pri sebe nejakú zbraň. Ako to, že sa tam všetci nepozabíjali? Bol to skutočný brloh. Ako som zistil, miestností bolo niekoľko. Boli medzi sebou prepojené len veľmi krátkymi tunelmi, tiež vyrobenými ťažkou technikou len nedávno. V jednej z menších miestností som našiel cieľ. Sedel rozvalený vo vani, pri svojich stoštyridsiatich kilogramoch tam ani nebolo treba veľa vody. Okolo neho bolo sedem žien. Ku kráse im chýbalo veľa, všetky boli dosť tlsté. Všetky nadrogované. Tá najmladšia, mohla mať sotva 12 rokov, práve uspokojovala tlstého Georga. Aj napriek tomu všetkému ma napadla len Billyho najobľúbenejšia veta: "Kontakt s cieľom potvrdený." Billy bol bývalý vojak. Môj jediný skutočný priateľ a skvelý zabijak. Pred vojnou bol výsadkár, špeciálna jednotka. Veľmi jednoduchý chlap, mocný ako býk a verný ako pes. Zachránil som mu život a od toho momentu sa odo mňa ani nepohol. Je jedným z pilierov mojej moci v mojom malom klube. A jediný človek, ktorému by som sa obrátil chrbtom bez strachu o svoj život. Aj napriek hrôzam, ktoré som dole videl, som sa potešil. Tak predsa ešte len nepatrím do starého železa. Teraz len vymyslieť, ako tú tučnú nechutnú krysu vykúriť z diery.

Začínal som byť hladný. Rozhliadol som sa po miestnosti. Našiel som väčšie množstvo injekčných striekačiek, ale nič na jedenie. Títo ľudia žijú len z drog? Tabletky, ktoré som konzumoval od vojny ja, tiež neboli žiadna výhra, ale teraz by som za jednu dal neviem čo. Ale zvykol som si byť hladný. Boli časy, keď sme s Billym nemali čo do úst vložiť. Prehľadal som aj stanovisko veliteľa. Našiel som tam banán. Myslel som, že sa mi sníva. Skutočný banán, žiadna syntetika. Zožral som ho bleskovou rýchlosťou. Znova som mal silu na ďalšie akcie. Napadla ma myšlienka. Niečo tam dole tá banda musí dýchať. Sedím v centrále, ktorá sa stará o ich blaho. Čo keby som im toho blaha trochu ubral? Alebo im to blaho celkom zrušil? Hmmm. Musel som mať na tvári výraz ako Schizo. Schizo bol jeden z mojej party. Bol to úplný magor, svoje obete najradšej škrtil. Čo robil pred vojnou a ako sa dostal do bunkra sa snáď už nikto nikdy nedozvie. Za niekoľko minút som našiel ovládanie vzduchového rozvodu. Zastaviť ho by nebol problém. Ale ak im vypnem kyslím, dôjde im to rýchlo a vyhrnú sa na moje poschodie. A to by bol koniec. Musím to spraviť tak, aby sa z tohto protileteckého krytu nikto nedostal. Spomenul som si na výbušninu, ktorá ostala v Norovom byte. Musím sa tam vrátiť a odstreliť dvere medzi suterénom a tým poschodím. Naprogramoval som prívod vzduchu na núdzový režim s naplánovaným ukončením dodávok o dvadsať minút. Za toľko by som sa mal dostať aj s výbušninou k dverám. Podľa plánov bunkru, boli neďaleko. Plány som si prezrel veľmi pozorne. Tento bunker bol vlastne skoro miniatúrny. Niekoľko ubikácií, kotolňa a sklad zbraní. Priestranstvá pod bunkrom boli dvanásť krát rozľahlejšie. Nenašiel som žiadne chodby, ktoré by viedli na povrch. Dobre. Jediný východ bol výťah. Tadiaľ sa po panike nejakým spôsobom dostanem hore. Nejako to dokážem. Prestal som mudrovať a vyšiel som z miestnosti riadiaceho strediska. Pomaly som odchádzal od strážnej búdky vstavanej do steny chodby. Sedel tam nejaký iný strážca. Vyzeral ešte viac zdrogovaný ako jeho predchodca. "Kamoge, kamoge, stoj." Zastal som a otočil som sa. "Kto si? Poď si šľahnúť!" Už len toto potrebujem. "Nie, ďakujem," Odvetil som. Jeho výraz na tvári sa zmenil. Nikto tu ešte zrejme neodmietol ponuku tohto typu. Usmial som sa, spravil som niekoľko krokov smerom k nemu a dva krát som ho strelil cez sklo rovno do tváre. Sklo vydalo dvojitý dunivý zvuk. Našťastie sa nerozsypalo, ale ostali v ňom dve 9mm diery. Chlapíka som už nevidel, zviezol sa niekam pod stôl. Na stole bola kopa fetu, injekčných striekačiek a nejakých cigariet ušúľaných v umelohmotných papierikoch. Zastal som pred Norovým bytom. Vtedy ma napadlo, akú chybu som spravil, keď som zahodil tie kľúče do recyklátora. Dva krát som kopol do dverí. Ani sa nepohli. Náradie na zámky, moje obľúbené elektronické šperháky, som nemal. Šperháky ostali vo vaku. A ten bol za týmito dverami. Ostalo mi päť nábojov. Vysypal som ich do zámky. Povolila. Kopnutím do dverí som sa dostal dnu. Mŕtvola bola na svojom mieste. Vak s vecami tiež. Vybral som výbušninu. Strčil som si ju pod bundu a zahodil som Betty. Nemalo význam ju ďalej so sebou nosiť. Vyšiel som z bytu. Zanechal som tu už strašne veľa stôp. Ak mi toto prejde, tak mám buď obrovské šťastie, alebo povesti o E-Klane sú prehnané. Dvere neboli ďaleko od Norovho bytu. Nestrážil ich celkom nikto. Stráže tu boli zjavne len kvôli technikom. A žiaden by asi nešiel dobrovoľne do pekla. Vybral som výbušninu spod bundy, prilepil som ju na dvere prísavnou úchytkou. Nastavil som rozbušku. Tri minúty.

Strela mi prešla niekde cez chrbát na ľavej strane. Možno ostala v lopatke. Hluk a bolesť boli jediné, čo som pocítil. V ústach som mal naraz množstvo krvi. Len inštinktívne som siahol po Norovej zbrani, ktorú som mal v puzdre na opasku. Znova hluk. Znova bolesť. Tento krát v ramene. Spadol som na bok a prevalil sa na chrbát. Pred sebou som videl ako cez hmlu nejakého chlapa. Vystrel som ruku a stláčal som spúšť. Možno som trafil, možno nie. Tretí krát som bolesť nepocítil. Asi som ho dostal. Snažil som sa postaviť. Nešlo to. Myslel som na rozbušku, ktorá sa už nedá zastaviť. Znova som sa pokúsil vstať. Trochu som sa nadvihol, ale jediný efekt bol, že sa mi cez zuby prelialo viac krvi. Znova som bol na zemi. Potom som sa zniesol. Videl som ako sa predo mnou vznáša chodba a pomaly som sa vzďaľoval od dverí. Všetko bolo zahalené v bielej hmle. Hmla sa pomaly menila na červenú. Potom sivú. Výbuch zaznel strašne ďaleko. Akoby ani nie v tomto svete. Potom sa sivá pred mojimi očami zmenila na modrú. Blankytnomodrú. Betónová podlaha sa zmenila na morskú pláž. Videl som v diaľke jednonohú čajku, ako stojí na pilieri jedného z mól. Tina sedela vedľa mňa a usmievala sa. Starý don chystal chlebíčky. Bol to krásny piknik na pláži. Škoda, že na ňom budem chýbať. Všetko bolo zrazu také jasne... a potom všetko začala pohlcovať tma. Ešte som sa nechcel vzdať, ešte som nevedel, ako dopadol môj cieľ...

Výzva (Časť 2.)

Znechutene som otvoril oči. Stále žijem? Nad hlavou som mal betónovú podlahu. Ležal som na niečom, čo malo predstavovať posteľ. Bola to kopa páchnucich zakrvavených handier. Krv bola zjavne moja. Mal som len nohavice. Vrchnú časť tela som mal previazanú špinavými obväzmi. Cítil som smrad syntetickej whiskey a silnú bolesť v hrudi. Na perách som mal zaschnuté množstvo krvi. Whiskey som cítil všade. Zjavne ju niekto použil ako dezinfekciu. Čistá výhra, pomyslel som si. Každý pohyb mi spôsoboval neuveriteľnú bolesť, ale snažil som sa vstať. Ale to som sa rovnako mohol pokúsiť odletieť. Bolesť ma ochromila a ostal som ležať. Len matne som si spomínal na udalosti, ktoré sa odohrali. Nedávalo to zmysel. Ostal som pri dverách. Sám som sa odtiaľ dostať nemohol. Niekto ma odtiaľ odtiahol. Áno, presne tak. Niekto ma ťahal, nebol to len prelud po zásahu. Jediný, kto bol na poschodí... ale nie, prečo by ma technici zachraňovali. Ale kto iný? Toto nebola vyšetrovačka, nebolo to ani väzenie. Veľmi opatrne som otáčal hlavou a obzeral si miestnosť okolo seba. Tak toto vyzeralo na ošetrovňu. Zábavné. Takto zanedbanú ošetrovňu som nikdy nevidel. Prestával ma tento svet baviť. Byť vďačný za veci, ktorými by som pred vojnou pohŕdal. Znova som sa pokúsil vstať. Znova som preklial za ten nápad. Bolesť ma ochromila. Vzdal som to. Ostal som čakať. Čakal som na svojich väzniteľov. Ale dvere boli otvorené. Asi vedia v akom som stave. Čo odo mňa môžu chcieť? Ak si myslia, že prezradím objednávateľa, tak sú na omyle. Aj keby ma hneď chceli pustiť. Sú jednoducho veci, ktoré sa nerobia. Spomenul som si, ako ma pred rokmi mučili. Zamrazilo ma a po chrbte mi prešiel ľadový pot. Sedem hodín som sa hral na hrdinu. Keď mi vyrazili posledný zub, povedal som aj to, čo som nevedel. Teraz to budú mať ťažšie, keramické náhrady ma tak bolieť nebudú. Spomenul som si, koľko SYNajov ma stál nový chrup. Obzeral som sa po miestnosti, čím by som sa dokázal zmárniť. Poznal som chlapíka, ktorý zhltol a udusil sa páskou, ktorú mu napchali do úst, aby nekričal. Vynaliezavec. Snažil som sa pritiahnuť k sebe nejakú handru. Salva výstrelov ma prinútila sa ponáhľať. Kto to strieľa? Bum - bum - bum. Rany padali veľmi pravidelne. Znelo to skoro ako popravy. Do miestnosti vstúpil chlapík s americkou armádnou zbraňou. Thompson, kedysi môj obľúbený model. Na seba mal špinavú potrhanú a s časti zakrvavenú modrú kombinázu. Usmial sa na mňa. Usmial sa? Nadvihol som hlavu a lepšie sa mu prizrel. Skutočne sa usmieval. "Tak ako, šéfko?" Mlčal som. "Neviem kto ste, ale sme vám hlboko zaviazaní" pokračoval. Nechápal som a tak som radšej mlčal. "Konečne sme sa dočkali dňa, na ktorý sme tak strašne dlho čakali." Hovoril ďalej, neznechutený mojím mlčaním. "Čakali sme na nejakú udalosť, pripravovali sme sa. Drogy, ktoré nám ponúkali sme potajme hádzali do recyklátorov. Čakali sme a dúfali." Odkašlal si. "Potom ste prišli vy. Sme vašimi dlžníkmi" Pomaly som začínal chápať. "Ako dopadol George Fatal?" horko ťažko som sa opýtal. "Tak predsa viete hovoriť. Ak sa vám hovorí ťažko, donesieme vám prenosný počítač a môžete písať." Úsmev na jeho perách nemizol, nebol to sarkazmus. "Je mi super,.. ach, chŕŕ.. ako dopadol George Fatal?" znova som s námahou zopakoval otázku. "Udusil sa s ostatnými. Všetci v podzemí sú mŕtvy. Výbuch zvalil pekelnú bránu a zasypal chodbu. Prívod vzduchu sa zastavil. Možno výbuchom. Všetci lapali po vzduchu a snažili sa odtiaľ vyhrabať holými rukami. Niekto vystrelil rakometom do sutín, ale to ich len viac zasypalo. Bol to nádherný pohľad. Nič krajšie som vo svojom živote nevidel. Všetko je na zázname kamery. Ak chcete, donesiem vám monitor a môžeme si to pozrieť znova." Horúčkovito a nadšene rozprával. "chŕŕŕ... nie vďaka." Viac som vedieť nepotreboval. Zatvoril som oči. Chlapík rozprával ďalej: "Po výbuchu nastal zmätok. Stráže spanikárili. Pobehovali po chodbách a snažili sa spojiť s centrálou. Nikto sa neozýval. Mali sme v potrubiach pripravené nejaké staré zbrane, chopili sme sa príležitosti. Strhol sa boj. Veľa z nás padlo. Ale premohli sme ich. Niektorý sa vzdali. S tými postupne účtujeme. Nechávame ich bez drog, alebo ich posielame na druhý svet. Je to krásny deň." Prestal som ho vnímať. Stratil som vedomie.

Prebral som sa a stále som bol na rovnakom mieste. Bol som ešte špinavší a páchol som ako mŕtvola. Cítil som sa ešte horšie ako pred stratou vedomia. Nado mnou stála žena. Mohla mať okolo dvadsať. Ťažko jej bolo hádať vek, pretože bola veľmi vychudnutá. Za iných podmienok mohla byť krásna. "Tak ste sa prebral, už som prestávala dúfať." Ozvala sa medovým hláskom. Bol som smädný. Pohybom som jej naznačil, čo by som potreboval. Naliala mi vodu priamo do hrdla. "Ako dlho?" sťažka som sa opýtal. "Tretí týždeň pane. Už tretí týždeň sa o vás starám." odpovedala ešte medovejším hlasom. Pozrel som jej priamo do tváre a pokúsil som sa usmiať. "tak predsa som sa dostal do neba?" zažartoval som. Trochu sa začervenala a odpovedala: "Nie, nie ste v nebi. Ale musím sa starať o nášho hrdinu." "Pche..." to je všetko, čo som dokázal na takú hlúposť povedať.

Dni bežali rýchlo. Na moje prekvapenie som sa zotavoval. Jedol som nejaké tabletky s jahodovou príchuťou, stále len s jahodovou príchuťou. Ale zjavne nič iné nemali. Mohol som byť vďačný aj za toto. Dokonca som sa už aj začal prechádzať po bunkry. Zistil som, že prežilo len deväť ľudí. Dvaja technici, sedem údržbárov a jedna žena. Väčšina bola z Minshire, odkiaľ boli všelijako odvlečení a zotročení. Jeden bol z Wiringhulu, tam som sa chystal aj ja. Tam je naša Diera. Tam sa musím vrátiť a oznámiť, že cieľ som zlikvidoval. Ako som sa len tešil, ako oznámim Billymu, že som to dokázal. On najviac pochyboval o tejto šialenej akcii. Už ma možno aj pochoval, ten bude prekvapený, keď sa vtrepem do Diery a oznámim im, že sme bohatí. Ale ešte sa potrebujem dostať odtiaľto. Odhodlanie týchto ľudí vrátiť sa domov musím nejako využiť. Sám som príliš slabý, aby som sa dostal cez púšť. Zranenia, ktoré mi boli spôsobené boli dosť vážne. Jedna strela mi prešla ramenom, ale druhá mi rozbila lopatku a preletela pľúcami. Aspoň si to myslím, vysvetľuje to tú krv v ústach. Ale nejako sa pomaly zotavujem. Stále mám silné bolesti v ľavej časti chrbta. Ošetrovateľka Susii sa o mňa príkladne stará. Dokonca sa mi ušlo, v rámci odmeny, aj trochu jej nehy. Vlastne stále ju mám za zadkom. Plní mi každé želanie, ktoré mi vidí na očiach. Niekedy je to fajn, ale je to aj dosť obmedzujúce. A nakoniec, mohol by som jej byť otcom. Ale kto by odolal mladému ženskému telu po toľkých týždňoch odriekania? "Zase hráš karty s Toberom?" počul som za chrbtom Susiin hlas. Tober bol asi päťdesiatnik, ktorého vyhostili z Base-112 pre kartové dlhy. Zjavne sa nepoučil. Dlhoval mi viac SYNajov ako bol ročný obrat Syndikátu. "Vravela som ti, že hra v karty ti zhoršuje stav." Snažila sa hovoriť autoritatívne. Bolo to milé a smiešne zároveň. "Áno srdiečko, hovorila. A myslím, že nie raz." Zatvárila sa, akoby sa urazila a pompézne odišla. Susii mala len sedemnásť rokov. Takmer celý svoj krátky život prežila v bunkroch. Bolo mi lej ľúto, také milé stvorenie si taký život nezaslúžilo. Aj keď som si nechcel priznať, jej smutný bezbranný pohľad ma odzbrojoval. Často som je nevedel nič odmietnuť. Radšej som zbalil karty (tiež som nechcel prísť o najkrajšiu časť noci) a šiel do centrály. Chcel som vedieť, ako je na tom Furio. Furio bol jeden z technikov, ktorý sa vyznal v telekomuničných záležitostiach. Sľúbil sa mi, že sa pokúsi nadviazať spojenie s mojim Klubom. Zatiaľ nemal úspechy. Šiel som za Grulim. Gruli sa pasoval za vodcu skupiny. Nikto nenamietal, ale čakalo sa na moje vyjadrenie. Bolo mi to celkom jedno, ale nechcel som vyzerať ako nejaký flegmatik, tak som ho podporil. Bol mi za to zaviazaný. Ľudia stále pachtia po moci. Dokonca aj v takýchto situáciách. Ale zistil som, že to je schopný chlap. A pracovitý. Podarilo sa mu s pár chlapmi preraziť zával, ktorý spôsobila moja bomba. Vnútri sme našli mnoho zásob, niektoré dokonca nesyntetické. A našli sme tam aj cez sto mŕtvol. Boli komicky poskrúcaní, ako sa snažili lapať po vzduchu. Našiel som aj mŕtvolu Georga. Bol už trocha v rozklade, ale identifikovať sa dal. Stále bol vo vani, čo urýchlilo jeho štádium rozkladu. Zjavne sa z nej nedokázal ani v panike dostať. Bola to pekná hora sadla. Krásne kontrastoval zo všetkými tými podvyživenými telami vôkol. Podarilo sa mi nájsť v centrále fotoaparát a Gruli mi spravil snímok. Dobre sme sa na ňom zasmiali. Položil som ho ako trofej na zem, do úst som mu dal jednu injekčnú striekačku (to ako smrekovú vetvičku) a na brucho som mu položil nohu. Vystrel som sa natoľko, na koľko mi to môj zranený chrbát dovoľoval. Gruli stlačil spúšť. Fotku by som si dal do rodinného albumu, keby som nejaký mal. Ale fotografia sa zíde, keby niekto zo Syndikátu pochyboval o mojich slovách. Bol som v podzemí už šiesty týždeň. Dni sa začali vliecť pomaly. Skupinka nechcela odísť bezo mňa. To bolo moje šťastie. Začínalo sa mi páčiť takéto postavanie. Takto vznikali v kmeni šamani. Ale domov je domov, a mojim domovom bola Diera vo Wiringhuli.

Vyšli sme za úsvitu. Mierili sme do Wiringhulu, že to bolo najbližšie slobodné mesto od protileteckého krytu, v ktorom sme boli uväznení. Všetci chceli samozrejme do Minshire, ale mapa ich presvedčila. Wiringhul bol skutočne najbližšie. Ostatné boli dva krát vzdialenejšie. Sľúbil som im síce, že ich z Wiringulu do Minshire odprevadím, ale samozrejme som klamal. Skupinka desiatich ľudí sa vydala na cestu púšťou. Ozbrojený sme boli obstojne. Dokonca aj Susii mala útočnú pušku triedy Kalašnikov. Najviac ma potešilo, keď som našiel svoju maskovaciu sieť. Dokonca aj Betty sa mi vrátila. Vzal som si ju z bytu Nora Strassa. V sklade som našiel mnoho štandardnej munície 9mm kalibru. Pochodovali sme niekoľko dní. Cesta bola úmorná. Na tretí deň sme sa dostali do prestrelky s malou skupinkou z E-Klanu. Hustou streľbou sme sa prebili do jedného kaňonu, ktorý nás chránil z dvoch strán. Prestrelka pokračovala celú noc. Nad ránom sa odpor vytratil. Na obed sa stiahli a nechali nás na pokoji. Bol aj najvyšší čas, pretože padli piati z nás. Tober, Gruli aj Furio boli medzi nimi. Ostali sme piati. Sussi som chránil svojim telom. Chcela bojovať, nakoniec som jej to musel dovoliť. Ale v noci sme už nepálili na ostro, len sme po sebe strieľali za znak toho, že sme stále pri sile. Strieľal som z troch rôznych zbraní položených vedľa seba, aby som neprezradil koľko z nás padlo. Možno to takto riešili aj oni, pretože celú noc nezaútočili. Sussi bola úžasná. Chvela sa jej spodná pera od strachu, ale na sebe nedala ostatným nič vedieť. Mal som už so sebou len troch mladších chlapov, okolo dvadsiatky. Psychicky na to boli zle. Ďalší atak z akejkoľvek strany by sme neprežili. Púšť si vyberá svoje obete. Dúfam, že ich už bolo dosť.

Dorazili sme k bránam Wiringhulu. Srdce mi poskočilo od radosti pri pohľade na veľký komín v meste. Pred bránami som videl zakopaných zlodejov a vrahov. Z piesku im trčali len hlavy. Pozeral som na nich s malou ľútosťou. Aj ja som takto mohol skončiť, kým som ešte nemal licenciu od samotného Chin Guo Guanga. Teoreticky som nemohol prísť hocikam a začať strieľať. Ale prakticky som mohol poslať na druhý svet bez postihu takmer každého nie veľmi vysoko postaveného obyvateľa Wiringulu. Inde to samozrejme neplatilo. Preto som nerád bral zákazky mimo mesta. Táto bola jedna z výnimiek a dopadla šťastne. Šťastne pre mňa. A nakoniec aj pre tých štyroch, ktorých som mal so sebou. Ešte som nevedel ako naložím so Sussi. Ale pri prestrelke som si uvedomil, že mi na tej drobnej, skoro žene, začína záležať. Vie čo robím, rozprával som jej o tom. Nijako na sebe nedala vedieť odpor alebo pohŕdanie. Skôr strach o mňa. Ale každý máme svoj údel. Ja neviem robiť nič iné. Pri bráne nás legitimoval jeden z Dračích bojovníkov, jeden z hradnej stráže. So mnou neboli problémy, poznali sme sa. Chlapík mi niečo dlhoval, tak privrel oči a nechal prejsť aj Sussi. Tých troch vzali do karantény. Bol to bežný postup. Muselo sa preukázať, že nevstupujú do mesta s nepriateľskými úmyslami. To sa dokazovalo ťažko. Musel by sa za nich niekto zaručiť. Ale okrem mňa tu nikoho nepoznali. Mali smolu, budú vyhostení. Aj tak chceli predsa ísť do Minshire, nie?

Bolo to neuveriteľné, ale bol som v Diere. "HAHAHA" bolo prvé, čo ma doma čakalo. Billy sa na mňa vrhol skôr, ako som mohol čokoľvek namietnuť. Stlačil ma svojim medvedím objatím tak silno, že sa mi od bolesti po tvári vykotúľali slzy. "Kde si trčal, starec?" Pozeral mi do tváre a stále ma držal svojimi obrovskými rukami za lakte. "Tvoje milenky sem chodili ako na klavír. Už ťa oplakávajú, človeče." "Kuš," zahriakol som ho. Pozrel na Sussi, slušne sa pozdravil a pokračoval: "Keď si vtedy cez satelit zahlásil, že berieš tú zákazku s Fatalom, myslel som, že ťa vidím naposledy. A cez monitor! Kde si vtedy bol?" chŕlil na mňa. Obzeral som sa po Diere. Uprostred miestnosti, ako stále, blikal obrovský monitor. Svietilo na ňom, ako stále, množstvo nám nezrozumiteľných údajov. Dokola bolo porozhadzovaných množstvo monitorov, zničených počítačov a kilometre káblov. Za jedným z monitorov sedel Parus. "Zdar chlapče!" zakričal som naňho. Zdvihol hlavu, letmo, takmer nepostrehnuteľne sa usmial a pokračoval v práci. Čosi vyklepával na klávesnici. Nič iné som od neho ani nemohol čakať. Slovo emócia nemal v slovníku. "Tak čo, skočíme aj s tvojou novou piraňou na syntetické pivko, čo povieš!" pokračoval Billy. "Nie, nie, starec. Na žiadnu syntetiku sa nepôjde. Od teraz len skutočný chľasť." Povedal som a vytiahol som z vrecka fotografiu s Georgom, ako mu stojím na bruchu. "No do riti..." Billy ostal v šoku. "Ty si to fakt dokázal, ty si to dokázal!!" z úst mu od vzrušenia vyletelo niekoľko drobných kvapôčok slín. "Si trieda, si skutočná trieda!" vytrhol mi fotografiu a utekal k Parusovi. "Pošli toto okamžite Syndikátu. OKAMŽITE. Sme bohatí, ľudia, sme bohatí." Tešil sa ako malé dieťa. Vrátil sa a trochu zvážnel. "Mali sme tu trochu problémy, vieš. Schizo ma dosť neposlúchal. Teraz je na stope nejakému chronickému neplatičovi, odišiel von z mesta a ani neviem kam. Bratia Morettovci sa porúčali. Vyplatil som im, čo sme im dlhovali a šli svojou cestou. Vraj toto nie je pre nich. Dali sa na ochranu karaván. Teraz sú takí ľudia žiadaní. Vraj pôjdu platovo dole, ale aspoň spoločensky budú viac uznaní. Bolo to ich rozhodnutie, postavili ma pred hotovú vec. Mali sme menšie problémy zaplatiť Syndikátu nájom za priestory. Naťahoval som čas, vravel som im, že tvojim príchodom sa všetko zmení. Sám som tomu neveril. Hahaha, zas sme nad vodou. Fakt som už myslel, že ťa nikdy neuvidím a pôjdem čerpať ropu. Hahaha, uľavilo sa mi... ty si kúzelník, zjavíš sa v dverách s fotkou Fatala hore brdom. Neuveriteľné, fakt neskutočné!" Trochu ma to zarmútilo. Bratia Morettovci boli dobrí a spoľahlivý zamestnanci. Boli to tvrdí chlapi. Dostali sa do bunkra s jedným bohatým priemyselníkom. Predpokladal, že aj v podzemí bude potrebovať vlastnú ochranku. Prezieravý človek. Aj tak ho niekto raz zapichol kuchynským nožom v jeho luxusnej posteli. Bola to pre bratov Morettovcov nepekná vizitka. Pretĺkali sa ako vedeli. Robili najťažšie a najhoršie práce, až kým si ich nevšimol v jednom špinavom hostinci Billy. Slúžili nám dlho a dobre. Nereptali a poslúchali. Verím, že bez nich Billy zažíval krušné chvíle. "Ideme si oddýchnuť po ceste Billy, budem u seba keby niečo." Zrazu mi bolo trápne. Ani som si neuvedomil, že nemám vlastný byt. Celé roky som jedol, spal a žil tu v Diere. Cez deň to bola moja kancelária, v noci moja spálňa. Prešli sme so Sussi niekoľko krokov a už som bol vo svojom kanclobyte. Bola fantastická, nepohla ani obrvou. Sadla si na moje lôžko vedľa dverí a úprimne, ako to dokázala len ona, sa na mňa usmiala. "Nikdy som nepotreboval vlastný byt." povedal som previnilo. "To nevadí, skutočne to nevadí." Mala v očiach strach. Videla, ako som naložil s ostatnými našimi spolupútnikmi. Nemala kam ísť. Nemala za kým ísť a sama by neprežila. "Zajtra si pôjdeme niečo vybrať, SYNaje sú na ceste." Hodila sa mi okolo krku. Plakala. Prvý krát som ju videl plakať. Objal som ju. Ostali sme spolu dlho.

Všedný týždeň

(sobota)

Vstal som až poobede. Stále sa mi točila hlava zo syntetického piva. Cez otvorené dvere som videl Parusa, ako už niečo rieši za svojim terminálom. Mal som pocit, že bez blikania monitora by ani nedokázal žiť. Billy bol tiež ešte vo svojom kanclobyte, pretože mal zatvorené dvere. Určite ešte tiež v bolestiach hlavy. Prehnali sme to. Oslovovali sme celú noc. Oslavovali sme... čo to do frasa bolo? Pamätal som sa len, ako sa Schizo zobliekol donaha a vybehol na ulicu. Všetci sme sa rehotali, Billy sa až zakašlaľ, ako sa nemohol prestať smiať. Ach, už viem. Bratia Morettovci mali narodeniny. Oslavovali ich spoločne, pretože sa narodili v rovnaký deň. Boli to dvojičky. Čo sme im to kúpili? Ach áno, kúpili sme im keflerové nepriestrelné vesty. Obom rovnaké, pretože pri odbere nad dva kusy boli zľavy. Ale im to nevadilo, skôr naopak. Mali rovnaké oblečenie, rovnaké zbrane. Hovorili ako jeden. Zabíjali ako jeden. Boli jednoducho skvelí. A samozrejme, potrebovali sme každý SYNaj, ktorý sme mohli ušetriť. V poslednom čase sa nám nejako nedarilo. Zákazku sme nemali už niekoľko týždňov. Boli sme viac pri pive, ako v práci. Obchod nejako upadal. Ale nezúfal som si, pretože som počul o nejakých rozbrojoch medzi dvomi silnými skupinami obchodníkov v meste. Snáď sa nedohodnú, veď aj my potrebujeme z niečoho žiť. Prešiel som sa po kancelárii a ozelenel som od zlosti. "Kto spravil toto?" vykríkol som. Parus len zdvihol obočie, pozrel na zem a povedal: "Billy, nedošiel do svojho kanclobytu, hodil to rovno sem." povedal flegmaticky a pokračoval v práci. Na monitore sa mu krútila nejaká trojrozmerná mapa. "Na čom pracuješ?" spýtal som sa. "Vylúčením všetkých nemožných premenných mi ostanú možné premenné, ktoré sa po chaotickom správaní usadia na určite osi, vzniknutý obrazec prebehne algoritmus, ktorý.." prerušil som ho. "Vrelá vďaka, a čo z toho máme my?" "Možno nájdem Drukara" odpovedal. Drukar, Drukar... niečo mi to meno hovorilo. "to je ten sázkar, ktorý dlhuje Donnymu prachy? Na to ser. Ten sa vyparil z Wiringhulu. A tá zákazka nestojí za výjazd do iného mesta." hovoril som do vetra, pokračoval vo svojej práci. Zelené linky vytvárajúce nejaký priestor sa roztočili ešte rýchlejšie. Stále na niečom pracoval, bolo jedno, že to je stratený prípad, vec nehodná povšimnutia. Jednoducho musel niečo robiť. Aj z oslavy sa vytratil ako prvý. Odišiel v momente, keď som bol ešte triezvy. Vždy to bol divný vták, zvykli sme si naňho. On ani nepotreboval vlastný byt. Ani kanclobyt nechcel. Spal tu, rovno pri monitore. Nikto nevedel, koľko hodín denne ten chlap spal. S Billym sme tipovali štyri hodiny denne v sede. Bol to fenomén. S Billym sme boli šťastní, že ho máme. Ani výplatu nepýtal. Len nový hardware, stále chcel nejaký nový komponent do svojho káblového kráľovstva. Riešili sme to s Billym tak, že sme chodili na mestské smetisko. Hľadali sme rôzne súčiastky a nosili mu ich sem. Ako malé dieťa sa prehraboval v elektronickom odpade, ktorý sme mu nazvláčali. Vždy si našiel niečo, čo sa mu hodilo. Ale nie vždy nás to vyšlo tak lacno. Niekedy si zmyslel a museli sme mu zohnať nejakú diódu, ktorú obchodníci priniesli až z Čierneho údolia. Nikdy nevedel pochopiť, že nie vždy stojíme dobre. Jednoducho ho to nezaujímalo. Ak ho niečo napadlo, musel to mať. A my sme mu to zháňali, pretože sme ho potrebovali. Dvere sa otvorili. Vošiel Billy. "Tak toto bol mejdan, ako sa patrí." povedal to ešte v polozývnutí. Mal len niekoľko milimetrov dlhé vlasy, ale mal ich tak pootláčané, že som tipoval, že spal na podlahe. Zakliesnený niekde medzi stolom a jeho posteľou. Raz som ho už takto našiel, bol to pohľad na popukanie. Teraz mi tak do smiechu nebolo. Ukázal som na podlahu: "Pozri, čo si spravil!" zatváril sa ako neviniatko. "To som bol ja?" opýtal sa. Zmraštil som obočie. "Dobre, upraceeem..." a už ho nebolo. Sedel som pred veľkým monitorom a chlemtal som čistú vodu. Boli mi zle. Billy sa niekde vytratil a Dieru nechal tak, ako ju vykrášlil. Čakal som, či niekto nepríde a nedá nám prácu. Nikto neprišiel.

(nedeľa)

Nedele boli na zákazky lepšie dni. Chodili najmä manželky, ktoré už nedokázali vydržať so svojimi mužmi. Boli to zvyčajne ženy, ktoré muži bili keď sa vrátili domov naliatí syntetikou. Neznášal som tento typ práce. Teraz mi ostalo len toto. Pani, čo predo mnou sedela, bola presne ten prípad. Mohla mať okolo päťdesiatky, možno aj viac. Pod okom mala obrovskú modrinu. Hovorila ticho a stále sa obzerala za chrbát. Plakala a tárala mi nejaké nezmysly, ako ho niekedy milovala, ale ako si ju nikdy nevážil, ako mu vychoval tri deti a on sa jej ani slovkom neprejavil vďaku a úctu, ktorú si zaslúžila. A podobné kraviny. Napočúval som sa ich už dosť. Tváril som sa zhovievavo a chápavo. Mal som na výber? Nakoniec vybrala SYNaje, ktoré položila na stôl predo mňa. Bolo to presne polovica z toho, čo sme požadovali. Bola dobre informovaná. "Ale nemuseli by ste ho zabiť, keby ste ho len tak trochu vystrašili... možno by sa spamätal." Bolo to ako podľa vopred pripraveného scenára. Kedysi dávno som sa snažil vyjsť zákazníčkam v ústrety. Ale potom sa po meste kopili chlapi, ktorí na nás boli nabrúsení a nevyzeralo to s nami dobre. Definitívne riešenie bolo pre nás výhodnejšie. Aj taxa bola vyššia. Poznal som tie reči už naspamäť. Kedysi mi to trvalo dlhšie. Túto som presvedčil za hodinu. Podrobne a farbisto som jej vylíčil vymyslené príbehy z praxe, ako také ženy dopadli. Ako sa im manžel po rokoch nepekne pomstil. Ako rovnako neverili, čoho je schopný, až kým nebolo neskoro. Chceli sme im pomôcť, ale už sme nestihli zasiahnuť. A bla bla bla bla bla... už som sa ani nepočúval, čo hovorím. Vyprevadil som ju z Diery. Vo dverách povedala: "Ale nech veľmi netrpí." "Iste madam, je to motto nášho Klubu." Uspokojene odišla preč. Rozmýšľal som, že nemáme motto. Napadlo ma jedno: "U nás sa obeť cíti najpohodlnejšie." Za tie kecy, čo som tu od teba vytrpel, pošlem na toho tvojho starého Schiza. Ten mu spríjemní posledné chvíle na zemi. Usmial som sa. Zvyšok dňa som preležal. Nechcelo sa mi nič robiť. Ten prípad počká aj do zajtra. Veď obeť nemusíme hľadať. To je najnáročnejšie. A je nedeľa. Aj vrahovia si zaslúžia oddych.

(pondelok)

Schiza som našiel v jeho byte. Žil na periférie, neďaleko brány. Bolo to najnebezpečnejšie miesto v celom meste. Dvere mi prišla otvoriť jeho žena. Vlastne to nebola jeho žena, bola to len družka, s ktorou žil. Bola to neuveriteľne škaredá žena. Niekedy sa mi zdalo, že má strnisko. Ale fúzy pod nosom mala hustejšie ako samotný Schizo. Mohla mať okolo tridsiatky. Nebolo na nej nič výnimočné. Ale vlastne bolo, výnimočná bola tým, že vydržala so Schizom. To nedokázala žiadna v meste. Schiza som našiel v obývačke. Pozeral nejaký starý predvojnový film. Miloval filmy o Gladiátoroch. Dokázal sa na ne pozerať celé dni stále dookola. Sedel rozvalený v obývačke, na sebe mal špinavé tielko a v ruke držal umelohmotnú fľašu so syntetickým pivom. Pery sa mu hýbali spolu s hercami na obrazovke. Zjavne ten film poznal celý naspamäť. "Mám pre teba prácu, Schizo." Prešiel som rovno k veci. Nerád som sa s ním rozprával o ničom inom. "Zlatko, odpáľ odtiaľto svetelnou rýchlosťou." Povedal svojej družke. Zlato s hundraním odišlo. "Stále si myslí, že obchodujem s ropou. Hlúpa je ako noc. Ale aspoň je pekná." Zažgeril sa mojim smerom. "Áno, to je." odpovedal som mu na to. "O čo ide?" tiež prešiel priamo k veci. Zvykli sme si na takýto štýl rozhovoru. "Manžel." Viac som k tomu nemal čo povedať. "aháá, tak dobre." Na tvári mal výraz ako samotný satan. Povedal som mu podrobnosti. Nechcelo sa mi do toho, tak som ho poslal samého. Chápal to. A vyhovovalo mu to. Mohol sa viac uvoľniť pri práci. Ono ho to skutočne tešilo. Priemerná dĺžka života na periférii bola desivo nízka. Schizo tu žil už roky. Nikto nemal odvahu sa ani pozrieť jeho smerom. Každý pohľad mu mohol slúžiť ako zámienka na to, aby vytiahol svoje dva škorpióny, ktoré mal stále pripevnené na lýtkach. Všade dookola sa páchalo veľa krádeži. Jeho vykradli len raz. Bolo to pred rokmi, skôr ako vstúpil do Klubu. To, čo ostalo po zlodejoch, ktorý ho vykradli, pribil klincom na bránu. Mesto ho vtedy odsúdilo na zakopanie. S Billym sme využili všetky naše kontakty a SINaje, ktoré sme mali, aby sme ho zachránili. Bola to najlepšia investícia, akú sme v podnikaní urobili. Ale nikdy sme sa s ním nespriatelili, ani neskamarátili. Bol ako výbušnina nekonečnej sily, ktorú bolo treba usmerňovať a narábať s ňou veľmi, veľmi opatrne. Keď som odišiel z jeho bytu, trochu sa mi uľavilo. Jeho spoločnosť mi nikdy nerobila dobre. Zamieril som do Koroka. Bol to môj a Billyho obľúbený podnik. Našiel som ho sedieť pri pulte a chlemtať pivo. Rozoberali sme finančný stav Klubu. Obaja sme vedeli, že stojíme veľmi biedne. Jednoduchí ľudia nemali SYNaje. Niektorí ich nemali vôbec a všetko potrebné k životu si medzi sebou vymieňali. Radšej sa nepohodlného človeka zbavili sami a riskovali zakopanie pred bránou, akoby zaplatili nám. A medzi obchodníkmi vládol už podozrivo dlho pokoj. Museli sme zrušiť objednávku plazmového termočlánku, ktorý sme sľúbili Parusovi. Mrzelo nás to, pretože sme vedeli, že po ňom túžil už veľmi dlho.

(utorok)

Ráno sa začalo hekticky. Prebudil ma milicionár, jeden z mestskej stráže. "Pán Wilmur? Paul Wilmur?" opýtal sa ma. "Áno, to som ja." odpovedal som. Prebral som meno po svojom bývalom osobnom strážcovi pred vojnou. "Pán Schiwanski využil svoje právo kontaktovať jednu osobu a označil vás." Schiwanski bol Schizo. Tak zase ho chytili. Koľko krát som mu opakoval, aby vykonával svoje remeslo v tichosti. To je predsa základ. On na to kašľal, nerobil si s tým žiadne starosti. S plánovaním akcie sa vôbec nepáral. "Čo vykonal tentoraz?" opýtal som sa, hoci som to vedel. "Je obvinený z chladnokrvnej vraždy pane. Tejto noci pristúpil v bare U Gunára k jedného stolu plnému hostí a spustil paľbu z dvoch automatických krátkych zbraní na jedného zákazníka. Vysypal doňho oba zásobníky a utiekol. Nebol to pekný pohľad, to vám poviem pane. Ako zázrakom nikoho nezranil. Miestna ochranka baru ho zadržala. Bil sa ako tiger, ale na nikoho nestrieľal." Farbisto mi vykresľoval situáciu milicionár. Chvalabohu, že nestrieľal po civiloch, aspoň niečo. Aspoň v niečom mal zdravý rozum. "Áno, je to môj človek. Všetko vysvetlím kompetentným. Keby ste boli taký láskavý a vrátili mi ho z väzby nepoškodeného, je to jeden z mojich najlepších ľudí." Povedal som mu a mierne som mrkol na stenu na ktorej visela tabuľa s nápisom "Klub Vrahov". Milicionár sa tým smerom podvedome pozrel. Chvíľu mu nezapínalo, potom mu došlo. Viditeľne ho zamrazilo. Tak predsa Schizovi naložili. Dobre mu tak, možno raz pochopí to, čo som sa mu snažil vysvetliť už roky. Tichosť, nenápadnosť a striedmosť pri práci by mali byť našou prednosťou. "Nemal pri sebe žiadnu licenciu, ani hodnoverný doklad pane." Začal sa vykrúcať milicionár. "To je v poriadku, nerobte si s tým starosti. Všetko dám do poriadku na príslušných miestach." Moja odpoveď ho neuspokojila, pokúsil sa o úsmev. "Prajem pekný deň, pane. Pekný deň." A odišiel. Bol poriadne vystrašený. Pred nami tu bol iný klub Vrahov. Volali sa inak, volali sa Wiringhulskí Likvidátori. Všetci sa na nich pamätali. Boli neuveriteľne násilní. Nešetrili civilov ani svoje obete. Mesto začalo pochybovať, či miestny cech vrahov by nebolo lepšie postaviť do ilegality. Syndikát sa proti tomu vzbúril a presadil svoje. Bolo to veľmi jednoduché. Poriadok sa v povojnových časoch nedal udržať. Vraždy boli na dennom poriadku. Tak prečo by nezdanili aj toto odvetvie? Ale Wiringhulskí Likvidátori sa stávali problémom. Začali sa vyhrážať samotnému Syndikátu. Vtedy sme sa s Billym chytili svojej príležitosti. Dohodli sme sa so samotným Chin Guo Guangom. Ak zlikvidujeme Wiringulských Likvidátorov, dostaneme licenciu my. Bola to ťažká práca pre začiatočníkov, dostať ostrieľaných profesionálnych vrahov. Sústredili sme sa hlavne na ich vodcov. Udreli sme v jeden deň na dvoch miestach a veľmi efektne. Likvidátori vôbec nečakali, že raz môžu byť obete aj oni. Traja mŕtvi vodcovia ochromili ich koordináciu. Ostatní vrahovia spanikárili. Mesto využilo príležitosť, dalo licenciu promtne nám, Wiringhulských Likvidátorov postavilo do ilegality a pozatýkala ich milícia. Tých, ktorý neutiekli zakopali pred bránami. Z nami bol spokojný Syndikát aj mesto. Keby aj Schizo bol trochu umiernenejší, bolo by to priam ideálne. Šľak aby trafil toho psychopata. Vo Wiringhule bolo nespočetne temných miest, úzkych chodieb, podchodov a zabudnutých námestí. A on to do obete vysype pred desiatkami svedkov a potom sa nechá chytiť. A nevezme si licenciu vraha. Ja tomu človeku nerozumiem. Akoby chodil po svete a kričal: "dostaňte ma, zabite ma, zastavte ma niekto..." bolo to divné zmýšľanie. Ale jedno sa Schizovi muselo nechať. Ešte nikdy mu obeť neunikla. Ak padlo rozhodnutie, niekto prišiel za mnou a ja som o tom povedal Schizovi, dotyčný si mohol dať poslednú cigaretu a pohárik koňaku. Na ďalšiu existenciu na zemi ani pod zemou už nemal nárok.

Celé doobeda som presviedčal kompetentných a vybavoval prepustenie Schiza z vyšetrovačky. Nakoniec sa mi to podarilo. Našiel som ho v podzemí. Dobitý bol ako pes. Tvár mal rozbitú na nepoznanie. Riaditeľ väznice prišiel osobne za mnou. "Veľmi nás to mrzí pane, ale nemal pri sebe žiadne doklady, bol po zuby ozbrojený a nepekne nadával bacharom. Museli sme ho umravniť. Keby sme vedeli, že to je váš človek, pochopiteľne by sme mu takto nenaložili. Dúfam, že sa na nás nehneváte, konali sme len svoju prácu." Presladeným hlasom sa mi prihováral. Tváril som sa drsne. Mal som chuť mu povedať, že ten blb si nič iné nezaslúžil. Ale šéf nemôže za žiadnych okolností zhadzovať svojich podriadených. "Už som sa dohodol s mestom, preplatia náklady za ošetrenie. Bolo to nedorozumenie a za vzniknutú škodu budete zodpovedať nadriadeným." Povedal som mu. Viditeľne sa mu uľavilo. Nadriadení mu trochu vynadajú a bude vybavené. Keby sme to vzali osobne my, nedopadlo by to preňho dobre. Ale nemal som vôbec záujem rozhádzať si to s mestskými orgánmi v tejto chvíli, keď sme stáli tak biedne. A bola to aj smola, že Schizo skončil v base, v ktorej ho ešte nepoznali. Myslel som, že taká už v meste nie je. Ale väzníc bolo po meste hojne. Slúžili aj na prevýchovu. Niekedy ani nebolo treba spáchať zločin, aby niekoho v miestnej base trochu pootĺkali. Len tak preventívne. Chudobní to nemali v povojnovom svete ľahké...

Poobede som odprevadil Schiza do nemocnice. Ostatne tam niekoľko týždňov. Dobili ho tak, že možno už nebude chodiť. Sám si je na vine. Ja len dúfam, že keď sa uzdraví, nebude žiadať vendettu. Len nech tam leží čo najdlhšie, veď to ide na náklady mesta. O hodinu som svoje úvahy oľutoval.

Sedel som za svojim stolom v kancelárii a brúsil som na strúhadle ceruzky. Skutočne som nemal čo robiť. Nakoniec sa dvere predsa otvorili. Vošla čerstvá vdova a doniesla druhú polovicu SYNajov. Nebola z veľmi zámožnej rodiny, ale keď si mohla dovoliť zaplatiť nás, tak mala dosť na živobytie. Vzal som peniaze. Letmo sa poďakovala a odišla. Už možno aj oľutovala, čo spravila. Všetky to nakoniec oľutujú. Toto nie je predvojnová zem. Teraz žena bez muža dlho neprežije. Ale to jej dôjde až neskôr. No konečne sa stala udalosť, na ktorú som tak čakal. Poslíček mi doniesol list. Čakal na sprepitné. Nedočkal sa. Znechuteným rýchlym pohybom ruky som ho poslal preč. Ja nie som obchodník, aby som rozdával SYNaje kade tade. Ten list bola skvelá správa už sama o sebe. Žiaden obchodník neprišiel ku mne objednať si naše služby. Sám som si to vyžiadal. Boli sme tak trochu pod drobnohľadom. Ak konkurencia zistila, že dotyčný obchodník bol u nás, hneď vedeli, že je zle. A nám to komplikovalo prácu. List a následné dohodnuté stretnutie nám nechávalo moment prekvapenia.

Určite to bolo tu. Nikde inde to byť nemohlo. U troch spitých. V tomto bare som ešte nebol, ale pomýliť som ti to nemohol. Čakal som už cez pol hodinu. Ale prax ma naučila, že obchodníci pri stretnutiach tohto typu zvyknú meškať. A to z prostého dôvodu. Chcú byť pri tomto stretnutí celkom nespozorovaní. Preto kľučkujú po mestských uličkách až do chvíle, kým si nie sú celkom istí, že ich nikto nepozoruje. Tak som vyčkával ďalej.

Prišiel po štyridsiatich minútach vyčkávania. Bolo to ešte v norme. Nikdy predtým som ho nevidel. Možno nejaký nový obchodník. Podal mi ruku a tváril sa previnilo. Obzeral sa sprisahanecky okolo seba. "Neobzerajte sa tak, budíte zbytočné podozrenie." Povedal som mu. "Prepáčte, prepáčte." Tváril sa ešte previnilejšie. "Asi tušíte, prečo som si vás sem pozval." Začal neisto. "Chcete si odo mňa prenajať zmrzlinový voz, nie?" odvetil som presvedčivo. Neuveriteľne zneistel. Čosi nezrozumiteľne koktavo zahundral. "Len som žartoval pane. Ponúkame len jeden druh služieb, takže môžeme vynechať tieto zdvorilostné tance. Povedzte mi kto to je a ja vám poviem cenu. Tak to u nás chodí." Uviedol som situáciu na pravú mieru. Uľavilo sa mu, zjavne nerozumel vtipom. Bol to suchár. Nejaký z tých predvojnových maloobchodníkov, ktorí žili slušne a pokojne vo svojom malom meste a predávali rôzny tovar. "Je to Albert Flukoro." Povedal takmer šeptom. "Fúú, vysoko rúbete. Toto nebude lacné." "Ja viem, ja viem. Ale nemám na výber. Vyhostili ma zo severného pobrežia a snažím sa uchytiť tu. Ale Flukoro ma tlačí svojimi nízkymi cenami. Ak pôjdem nižšie, skrachujem. Musím ho odstrániť, inak neprežijem." Hovoril a mal som pocit, že sa každú chvíľu rozplače. "Pochopte, ja som slušný človek. Ani v týchto svinských časoch som nikoho nezabil. Som kresťan a nechcem ubližovať iným. Ale tu nemám na výber. Jednoducho si neviem rady." To už skoro pišťal od vzrušenia. Chcel pokračovať, ale zastavil som ho. Každý neostrieľaný obchodník mi tu vysvetľuje svoje dôvody. Snažil som sa rozpamätať, prečo by ma to malo zaujímať. Na nič som neprišiel, tak som ho ostro prerušil. "Mňa vaše dôvody jednoducho nezaujímajú. Som profesionál. Povedal ste meno, ja vám poviem cenu. A nebudem sa o nej handrkovať." Nakoniec sme sa handrkovali. Vždy sa nakoniec musím handrkovať. Obchodník zostane stále len obchodníkom. Nech sa jedná o čokoľvek. Ale z výslednou cenou som bol veľmi spokojný. Trochu som ju aj nadsadil, ale boli zlé časy pre Klub a tento tu bol nový. Ceny sme aj tak vyrubovali individuálne, pretože každá akcia bola iná. Ale nebola to lacná záležitosť pre žiadneho slobodne podnikajúceho obchodníka. Ale bola to investícia s rýchlou návratnosťou. Trh nebol veľký a obchodníkov bolo dosť. A keď medzi nimi nastali nezhody, mali sme sa dobre. Dohodli sme sa a chlapík sa vytratil. Bol už večer, dnes už nič neporiešim. Vrátil som sa do Diery, oznámil som Parusovi situáciu a Billymu som nakázal zohnať bratov Morettovcov. Ľahol som si, zajtra bude ťažký deň.

(streda a štvrtok)

Prípravy na akciu sa rozbehli už skoro ráno. V sklade sme mali vždy pripravené množstvo zbraní a zariadení, ktoré sme potrebovali na akcie. Nikdy sme nenakupovali pred akciou. Bolo to podozrivé a všetci obchodníci o tom okamžite vedeli. Oni boli naša cieľová klientela. V sklade sme mali dokonca aj jednu laserovú pušku. Bola to veľká vzácnosť a šetrili sme si ju. Použili sme ju vlastne len raz. Rozstrieľali sme s ňou na sito jeden tri metre hrubý betónový byt jedného obchodníka. Nemali sme sa k nemu ako dostať, tak sme ho presitkovali v jeho bukrobyte. Laserová zbraň nemala ďaleký dosah, ale bola pozoruhodná svojou prieraznosťou. Nič, čo jej stále v dostrele pre ňu nebolo prekážkou. Skaly, betón, oceľ. Na túto akciu sme ju nepotrebovali. Plán útoku vypracoval cez noc Parus. Mal vo svojej databáze záznamy o všetkých obchodníkoch z Wiringhulu. Platil som sieť informátorov, ktorí donášali informácie priamo Parusovi. Archivoval, triedil a analyzoval každú z nich. Veľmi nám to uľahčovalo prácu. Podrobnosti akcie nám vo veľmi prehľadnej forme vytlačil na mastné pogumované fólie. Papier už roky bol prevzácny tovar. Vzali sme plány do skladu a začali si vyberať zbrane. Billy si vzal svoju obľúbenú ostreľovaciu pušku, tento model používal ešte v armáde pri cvičných akciách. Nikdy sa nezúčastnil žiadne ostrej, čo ho prenáramne štvalo. Bol na to ešte primladý. Mal len dvadsať jeden rokov, keď ho vybrali do bunkra medzi elitnú vojenskú jednotku chrániacu ministra vnútra. Ja som si vybral odľahčenú verziu americkej útočnej pušky 5.56x45mm s pevnou pažbou. Mala by stačiť. Nikdy som nestrieľal dávkou a nikdy nie veľkými kalibrami. Ak človek zasiahne cieľ, je jedno čím. Dôležité je zasiahnuť. Bratom Morettovcom sme dali nemecké samopale. Nikdy sa nenaučili dobre strieľať. Ich prednosťou bola sila v rukách. A takto aj strieľali. Chaoticky a ničivo. Vedeli sme to využiť. S Billym sme obviazali zbrane plátnom a bratia Morettovci si samopale strčili pod dlhé plášte. V posledných rokoch boli takéto plášte s kapucňou vo veľkej obľube. Zakrývali bez problémov aj dlhé zbrane. Nikto si dnes nemohol byť istý, čo má ten druhý pod plášťom.

Čakali sme pred rezidenciou Alberta Flukora do neskorého večera. Bratia Morettovci sa nenápadne, a už dosť nervózne prechádzali po ulici pred schodmi do rezidencie. Billy celý popoludnie ležal na bruchu na streche najvyššieho bytu v okolí budovy, do ktorej mal prísť cieľ. Ja som sedel cez ulicu na schodoch oblečený ako žobrák. Mali sme krátkovlnné vysielačky, ktoré nám zostrojil Parus už kedysi veľmi dávno. Nikto nepotvrdil kontakt s cieľom. Čakali sme nekonečne dlho. O polnoci sme to vzdali. Náš cieľ sa niekde zatúlal.

Vrátili sme sa do Diery. Parus na nás hľadel svojim pohľadom, ktorý nič neprezrádzal. "Kde ste boli?" opýtal sa nás. "Čakali sme na cieľ, kde inde by sme boli?" odpovedal som. "Ale veď som vám poslal správu, že Flukoro sa rozhodol prenocovať u svojho obchodného priateľa a vráti sa až na druhý deň." Po jeho slovách sme ostali ako obarení. Prvý nevydržal Billy. "Žiadnu správu sme nedostali, inak by sme ju potvrdili. Vedel si, kde sme, prečo si nám to neprišiel povedať?" "Vyjsť von z tejto miestnosti?" bola jeho odpoveď. Billymu obeleli hánky. No nechal to tak, vedel že s Parusom nijako nepohne. Parus ďalej nezúčastnene vyklepával niečo na klávesnici.

Uložili sme sa spať. Rozhodli sme sa pre štvorhodinový oddych a následný spätný presun na miesto akcie. Ľahol som si na lôžko vo svojom kanclobyte. Billy spravil to isté, bratia Morettovci sa uložili na podlahe. O necelých päť hodín sme boli znova na ulici pred rezidenciou Alberta Flukora. Znova sme čakali na našu obeť. Bolo už skoro poludnie. Najhoršie na novom svete boli tie prudké a vysoké prechody teplôt. Boli sme zmeravení, podlomení a veľmi unavení. Neboli sme práve v najlepšej forme, keď prišlo auto Alberta Flukora. Stratili sme cenné sekundy. Bratia Morettovci prešli každý po inej strane chodníka priamo k autu. Plán bol veľmi jednoduchý. Mali rozpútať prestrelku s ochrancami vozidla, obeť sa rozbehne hore po schodoch do budovy. Vtedy ju prevŕtajú moje a Billyho guľky. Chceli sme rozpútať paniku, pretože Albert mal dobrú ochranku, ktorá ho vedela kryť pred ostreľovačmi pri prechodoch z auta do budov. Bratia Morettovci začali páliť neskoro, ako prišli na dostrel k autu. Na ulici sa strhla panika, každý si zachraňoval život. Ochrankári si zachovali chladnú hlavu. Dvaja sa postavili na odpor Morettovcom, dvaja chránili vlastným telom Alberta. Jedného zasiahla priamo do hlavy Billyho guľka. Billy mal veľmi presnú, ale jednoranovú pušku. Musel prebiť. Ja som zlyhal najviac. Zareagoval som pohotovo, ale puška sa mi zaplietla do plátna. Začal som páliť, až keď bol Albert a jeho ochrankár takmer v dverách. Zasiahol som ho len do nohy. Albert vbehol do budovy nezranený a zabuchol za sebou veľké kovové dvere. Musel som napraviť svoj neodpustiteľný omyl. Zahodil som pušku a dal som sa do behu. Ešte som zazrel bratov Morettovcov, ako utekajú pred ochrankármi, ktorí sa ich rozhodli prenasledovať. Obehol som budovu. Bola to pôvodná budova mesta pred vojnou, z časti zreparovaná za Albertove SYNaje. Bohatí obchodníci bývali v pôvodných tehlových budovách, ktoré z časti prežili výbuch. Vybehol som po starom požiarnom schodisku na strechu susedného domu. Betty som už v tom momente pevne stískal v pravej ruke. Kapucňu som si strhol z hlavy, aby mi neprekážala vo výhľade. Rozbehol som sa a skočil. Bol som na streche budovy Alberta Flukora. Strecha bola predelená dvojmetrovým múrom. Na mieste, kde som stál boli len nejaké zelené rastlinky a schody vedúce do vnútra budovy. Nešiel som dnu. Rozhodol som sa inak. Preskočil som ten múr. Stál tam nejaký chlap. Nemal som čas premýšľať, kto to je. Nebol ozbrojený, ale to bolo v tej chvíli jedno. Postavu mal veľmi vyšportovanú, možno masér, možno ochranka. Na obchodníka nevyzeral. Tri krát som ho zasiahol do hrude. Spadol na podlahu. Viac som sa oňho nestaral. Nechcelo sa mi veriť, čo som za tým múrom uvidel. Bol to bazén. Skutočný bazén naplnený vodou. Bol len asi pol metra hlboký a naplnený nie práve najčistejšou kvapalinou. Bol to však luxus, ktorý si takmer nik nemohol dovoliť. Pri okraji bazénu stáli dve ženy oblečené v plavkách. S hrôzou sa na mňa pozerali. Nevedel som ako s nimi naložiť. Inštinkt mi vravel strieľať, ale rozhodol som sa inak. Niečo ma napadlo. Zobliekol som sa. Chlapa som chcel zhodil z budovy aj s mojimi šatami. Bol to však problém, pretože okolo celého bazénu bol asi dva metre vysoký múr proti ostreľovačom a zvedavcom. Žiadne dvere, ktoré by spájali bazén a bylinkovú terasu. Schody do budovy boli na pravej strane. Chlapa som ukryl do rohu na ľavej strane a prikryl ho osuškou. Ostal som len v spodnom prádle. Sadol som si na okraj bazénu a ponoril nohy do vody. Bolo to príjemné. Betty som položil tak, aby som ju mal po ruke a nebolo ju vidno. Ženám som nakázal, aby si sadli ku mne. "Ak len pípnete, budete v sekunde na druhom svete!" Poučil som tie dve. Prikývli. Chveli sa od strachu. Čakal som, ale nečakal som dlho. Možno za desať-dvanásť minút som počul hlasy na schodoch. Takého veľkého chlapa, ktorý vyšiel na terasu, som už roky nevidel. Ledva sa prepchal otvorom, ktorým končilo schodisko k terase. Poobzeral sa a namieril na nás troch AK-47. "Stojte, niekto tu hore je. Chlap a dve ženy!" vykríkol smerom ku schodom. "To je dobré, Frankie, je to môj.. ehm.. osobný tréner a jeho asistentky." Vyšli hore. Boli odo mňa asi na desať metrov. Príliš riskantné na streľbu. Kráčali smerom k nám. Tŕpol som, ako to dopadne. Ženy po mojom boku ani nedýchali. Orangután si prehodil AK-47 na plece. Výborné, vynikajúce... potešil som sa. Tí dvaja sa rozčúlene rozprávali. Asi tri metre predo mnou sa Albert prudko zarazil: "Paul?..." smrteľne sa preľakol a zbledol ako krieda. Orangutánovi po jeho boku ešte nezaplo. Nikdy sa už ani nedozvedel, čo sa stalo. V momente výstrelu sa pozeral na Alberta. Guľka mu vnikla do hlavy za ľavým uchom. Keď sa zvalil na zem, celá podlaha sa zatriasla. "Paul, zaplatím ti. Zaplatím ti čo len budeš chcieť. Budeš sa kúpať v SYNajoch. Budeš najbohatší človek v meste! Dám ti čo len chceš..." škemral ako dieťa. Kľakol si pritom dokonca na kolená. Postavil som sa a prišiel až k nemu. "Albert... vieš, že to nejde." Ticho a rozhodne som povedal. Sklopil oči. Nedalo sa spočítať, koľko zákaziek som od neho dostal za posledné roky. Jeden čas sa chcel aj spriateliť. Ale ja som vedel, že tento deň raz bude musieť prísť. Obchodoval príliš tvrdo a nenásytne, aby sa dožil vysokého veku. Oprel som mu tlmič o bradu. "Paul, v mojej kancelárii je niečo, čo ťa bude zaujímať. Je to v trezore za obrazom. Kód je 340-1987." Pozeral som naňho úprimne prekvapene. "Čo tam nájdeš má obrovskú cenu. Je tam aj menšie množstvo SYNajov. Daj ich mojej nevlastnej dcére, nájdeš ju na periférii v byte číslo 49. Je to taký šestnásťročný blonďavý anjelik. Nik o nej nevie, nedostane z môjho dedičstva celkom nič." Pozrel mi prosebne do očí. "Všetko?" opýtal som sa. "Áno." odvetil priškrteným, neľudským hlasom. Stlačil som spúšť.

(piatok)

Trezor nebola pasca, ako som sa domnieval. Zišiel som do jeho kancelárie, v celej rezidencii už nikto nebol. Trezor som našiel poľahky. Mal som strach, že mi tá vec po zadaní kódu vybuchne do tváre. Ale zvedavosť ma premohla. Skutočne v ňom boli SYNaje, a nebolo ich málo. Bol to slušný obnos hotovosti. Billymu som o tom náleze nepovedal. Okrem SYNajov tam boli aj kódové tabuľky. Boli tmavomodrej farby z tvrdého plastu. Na nich bol rad okrovobielych čísel. Dal som ich Parusovi. Prvý krát v živote som ho videl prejaviť emóciu. Zahvízdal. Pozeral som naňho s údivom. Bez vysvetlenie sa pustil do práce. Až neskôr som sa dozvedel, že to boli vesmírne súradnice dráhy a frekvencie jedného zo satelitov Galileo. Bol to ohromný objav. Parus sa celé týždne nepohol od monitora. Snáď ani nespal, kým sa mu nepodarilo nadviazať spojenie so satelitom. Bola to veľká vec, ktorú mi nebohý Albert odkázal. Rozhodol som sa splniť jeho posledné želanie.

Na perifériu človek nejde, ak skutočne nemusí. Už odpudivý smrad, ktorý tam vládne, človeka odradí od vstupu do tejto zóny. Po uliciach sa váľajú výkaly a páchne močovka. Ale už som sa rozhodol. Našiel som byt číslo 49. Bolo otázne, či to je skutočne on. Nové byty boli očíslované kvôli vyberačom daní. Potom si ľudia čísla na bytoch začali prehadzovať, aby okabátili vyberačov. Následne prestali platiť dane úplne. Mesto to vzdalo. Ako sa vraví: "kde nieto, ani čert nevezme." Zaklopal som na dvere. Asi som nemal, pretože sa po buchnutí takmer rozpadli. Prišiel mi otvoriť chlap. Bradu mal dlhú až po brucho. Mohol mať okolo šesťdesiat rokov. Tváril sa nepriateľsky. Nevedel som, ako začať. "Hľadám blonďavé dievča, okolo šestnásť rokov..." "Dnes nepracuje." odpoveď bola strohá a nenávistná. Zaplo mi bleskovo. "Nie som zákazník." Vravím. "Tak čo tu potom chcete? My nikomu nič nedlhujeme." Na brucho mi už mierila dvojhlavňová brokovnica. "Neprišiel som kvôli SYNajom. Som rodinný priateľ." Chlap nadvihol huňaté obočie. "My nemáme rodinu!" vyštekol ešte nenávistnejšie. "Ale máte. Ak ma pustíte ďalej, ja vám to všetko vysvetlím." Absolútne sa mi nechcelo dnu. Ale toto som nemohol vybaviť na ulici. Keby ma niekto zbadal, ako podávam tomuto chlapovi SYNaje, ani Betty by mi nepomohla dostať sa z tejto štvrte v jednom kuse. Vnútri to bolo rovnako úbohé. Akoby som bol na ulici, len nad hlavou som mal nejakú veľkú handru, ktorá mala reprezentovať strechu. "Toto je Lorra, povedal chlap. Ja som Kurly. Čo od nás chcete? Vytlačte to zo seba a veľmi rýchlo. Kým som ešte pokojný." Nezdal sa mi ani trochu pokojný. Pozrel som na dievčatko. Vyzerala na dvadsaťpäť, možno aj viac. Tvár mala zmaľovanú chemikáliami ako každá prostitútka. Sedela pred televízorom a sledovala predvojnový film. Pozdravil som ju. Ani len brvou nepohla. Obrátil som sa späť ku Kurlymu. "Budem stručný a nebudem vás dlho zdržiavať." Povedal som a vložil som ruku do vrecka. Hlaveň pušky som mal takmer pri brade. Veľmi opatrne a pomaly som vytiahol balíček SYNajov. Chlap otvoril ústa a už ich nezavrel. "Toto je vaše. Posiala vám to jeden rodinný priateľ Lorry." Dohovoril som a položil som SYNaje na niečo, čo malo predstavovať stôl. "Ten poondiaty smrad, tak konečne si na nás spomenul. Je to jej otec, viete? Rodinný priateľ... diabol je ten váš priateľ! Nepriznal sa k nej, moja dcéra mu nebola dosť nóbl. Nech je jej zem ľahká. Na staré kolená sa musím starať o vnučku. Keby som ho dostal do rúk... krk by som mu vykrútil!" hovoril nenávistne, ako každé slovo ktoré vyslovil. "Na to je už neskoro pane." Nepatrne som sa usmial a pomaly som vyšiel z miestnosti. Vyšiel za mnou. "Viete, no... aj tak ďakujem." Pokúsil sa o úsmev, no jeho tvár mu v tom zabránila. Ani trochu nebola zvyknutá na toto gesto. "Chápem, že to nemáte jednoduché. Zbohom." Povedal som, pozdravil kývnutím hlavy a odišiel. Namieril som si to priamo do Koroka. Dnes si opäť dáme do nosa... a nie syntetiku. Zaslúžime si to všetci.

Doslov

Presťahovali sme sa do jedného kamenného domu v centre mesta. Oženil som sa. Sussi bola šťastná, spravila z toho miesta domov. Po dlhých predlhých rokoch som mal opäť domov. A v ňom ženu a dieťa na ceste. S obchodmi sa darilo, hoci som sa z Klubu trochu stiahol. Riskoval som už dosť, chcel som sa konečne usadiť. Billy ťahal Klub za mňa. Angažoval som sa na inom poli. SYNaje, ktoré som získal za Georga Fatala sme investovali veľmi rozumne. Začali sme organizovať transporty medzi mestami. Dali sme prácu mnohým beznádejným dušiam po celom meste. A zarábali sme skutočne slušne. Neskôr sme začali aj s ochranou osôb. Ale s tým sme nakoniec museli prestať, pretože sme sa tým dostlali do stretu záujmov. Raz sme mali zabiť človeka, ktorého strážili naši ľudia. Museli sme odmietnuť túto zákazku a tým sme prišli o viac, ako sme zarobili pri jeho ochrane. Ale aj tak sme si nechali strážnu službu, dali sme jej inú prácu. Dali sme sa na ochranu mestských lídrov. Mali tak dvojakú istotu, že sa im nič nestane. Chránili ich naši ľudia a mali záruku, že si u nás nikto neobjedná ich vraždu. Náš Klub zaujal v meste významné postavenie. Na radnici som bol takmer každý deň. Stal som sa zástupcom riaditeľa Spravodajskej služby mesta. Bol to môj nápad, napchal som sa tam sám. Vydieraním, zastrašovaním a spravodajská služba mesta nakoniec aj získala prístup na satelit, ktorý sme ovládali. Dokonca ma prijali do syndikátu. Nie priamo, pretože som nebol obchodník, ale bol som tam známa a obávaná osoba. Vzali ma medzi seba podľa hesla: "priateľov si drž pri tele, nepriateľov ešte bližšie." SYNaje sa sypali zo štyroch strán. Mal som všetko, čo môže chlap mať. Sedel som pred svojim domov a popíjal pravú whiskey, keď ku mne pristúpili. Keď sa človek dostane na vrchol, má pocit že na neho nikto nemôže. V tom období by ma vôbec nenapadlo, že sa aj ja môžem stať obeťou. Boli v čiernom a na hlavách mali kapucne. Aj tak som ich spoznal, bol to Zix a Daler, dvaja moji najlepší zabijaci. Výstrely padli nehlučne. Zvalil som sa na zem, držal som sa za brucho. Nesnažil som sa postrelený utiecť, bolo to márne. Na podlahe som ticho zamumlal: "Kto?" Bolo mi to však jasné. Billy chcel Klub Vrahov len pre seba. Človek nikdy nemá dosť. Ani o moje politické kontakty nepríde, sám by sa na moje odstránenie neodhodlal. Už nikdy sa nedozviem, kto rozkýval môj umieračik. Kandidátov bolo viac než dosť. Odkedy som prišiel k SYNajom, pustil som sa do vysokej hry a stúpil som na otlaky mnohým vplyvným ľuďom. Daler sa ku mne naklonil, kľakol si na jedno koleno a priamo do ucha mi pošeptal: "Billy ti odkazuje, že sa o tvoju ženu a dieťa postará ako najlepšie vie a že ho to mrzí." Bolo to absurdné... Billy ma dal zlikvidovať a bol som mu vďačný. Skutočne som necítil nenávisť ale vďaku. Koniec koncov, zabila ma moja chamtivosť. Krv sa mi valila z úst, ale povedal som: "Odkáž mu, že mu odpúšťam." Daler sa chápavo usmial, ako sa ľudia usmievajú na umierajúceho na rakovinu. Namiesto povzbudivých slov mi však priložil tlmič k hlave.