„Počkajte ma,“ zoskočila z voza.

„Doteraz si mala čas, čo si zabudla?“

Neodpovedala. Zamierila do záhrady.

„Kam ideš? Tam už nič nezostalo.“

Pre vás nie, pomyslela si.

„Všetko je na voze... Nepočúva to dievča.“

Cupitala záhradným chodníčkom k starej jabloni. Vietor jej opakovane zastieral výhľad na cestu jej vlastnými vlasmi. Vlhkým povetrím sa nieslo pár listov v hrdzavých odtieňoch, ktoré sa s obyvateľmi domu lúčili rovnako, ako s poslednými teplými dňami jesene.

Nenechám najúrodnejšiu záhradu v kraji, aby ju zabrali naši uzurpátori. Stálo ma veľa síl vytvoriť z nej zdroj najlepšej úrody, ktorá nepochopiteľne prichádzala aj trikrát do roka... nadvihla obočie aj kútik pekne tvarovaných pier.

Zastala. Položila ruky zem a zhlboka za nadýchla.

Len potichu, len tichučko... šepkala.

Neprekážaj. Pomôž mi, požiadala vietor.

Sediacim na voze sa zdalo, že sa nad záhradou zablyslo. A zrazu sa zjavila v bráničke.

„Konečne. Čo si tam robila?“

„Zdalo sa mi, že tam jedno zostalo,“ nadhodila jablko a nasadla na voz. A usmiala sa do vetra, aby sa poďakovala za to, ako jej pomohol vtesnať všetku magickú silu ich záhrady do jediného plodu. Posledné jablko pôjde do novej zeme. A nové úroda vzíde z poslednej mágie.

Voz sa pohol.