Charley a Vlas Parlapanides nie sú medzi top menami Hollywoodu, ale Netflix evidentne veril sile scenára a nápadu, s ktorým toto grécke duo prišlo – a mal prečo. Zmeska starodávnych gréckych mýtov v novom šate, ktorá používa známe postavičky antického panteónu a miesi ich do novej kompozície, si našla relatívne rýchlo veľa fanúšikov a aj kritika prvú sériu prijala vcelku pozitívne. A to napriek tomu, že ide o ten istý nápad, ktorý bratia Parlapanidesovci už použili vo filme Immortals (2011) s mladým Henry Cavillom v hlavnej úlohe a Tarsemom Singhom na režisérskej stoličke. Ten bol síce jemným prepadákom, ale aspoň sa naň dalo vďaka Singhovej vizualite pozerať.

Seriál Blood of Zeus je teda z pohľadu invencie len prežutým plagiátom s neustále repetitívnou témou dospievania hrdinu, popr. jeho vývoja. (Narážky na Star Wars sú kapitola sama o sebe.) Hlavný konflikt medzi Herou a Diom, ktorý ju opäť raz pred mnohými rokmi podviedol, sa tu ale transponuje do konfliktu medzi dvoma hrdinami – a zároveň nevlastnými bratmi – Seraphimom (manipulovaným v prvej sérii Herou) a Heronom (chránencom jeho otca Dia).

Obaja bratia sa narodia Elektre, kráľovne korintskej. Hera, ktorá vie, že druhým synom je Diov pankhart, túto informáciu posunie jej svetskému manželovi vo vidinách. Ten chce Herona zavraždiť, no nakoniec skončí mŕtvy Elektrinou rukou, ktorá spolu so synom pod Diovou ochranou utečie z paláca. Seraphimov osud spečatí jeho strýko, ktorý si chce privlastniť trón Korintu, a tak dieťa zhodí z útesu. Seraphim ale prežije a jeho dojka s ním utečie do lesa, kde ho vychová. Všetky osoby postupne triafajú ďalšie a ďalšie tragické rany osudu (väčšinou manipulované božstvami), ktoré dovedú Seraphima k momentu, keď zje mäso z tela mŕtveho obra a zmení sa tak na nadľudsky silného a rýchleho démona, zatiaľ čo Heron je polobohom od narodenia. Sily by sme teda mali vyrovnané. Here sa nakoniec podarí pomocou Seraphima postaviť na nohy armádu démonov, ktorá zaútočí na Olymp. (Vyvrcholenie teda opäť len kopíruje Immortals.) V tomto boji je síce svetský a božský poriadok zachránený, ale za ťažké straty.

Bohovia sú – podobne ako v gréckych bájach, tak v seriáli – odrazmi ľudstva v určitej hyperbolizovanej podobe, pričom ich kvázi nesmrteľnosť ich často robí arogantnými a povrchnými. Tragické momenty sa ich dotýkajú často len prenesene cez ich herné figúrky. Zeus si svojim flirtovaním a pobehlíctvom neuvedomuje, ako veľmi zraňuje tú, ktorá ho miluje a ktorá je jeho manželkou. Nenávisť a hnev Hery napriek tomu, že sú spravodlivé a legitímne, nechá táto prerásť – bez toho, že by si uvedomovala dopady – do ultimátneho konfliktu, ktorý ohrozuje svet samotný. Seraphim si je vedomý nielen manipulácie ale aj toho, že slobodu bude mať svet až po páde Olympu.

Napriek relatívne plochej grafike, ktorá najmä v prvej sérii často civela prázdnotou, seriál na vyššie priečky posunula najmä plynulá animácia a zaujímavá tvorba a dizajn samotného sveta a jeho obsadenia. Elementy z gréckych bájí sú remixované do zaujímavých nových konštelácií (napr. Talosova úloha, moderné náhľady na démonov) a obohatené postavami smrteľníkov, hrdiniek a ich priateľov či blízkych postáv. Aj keď sú obeťami, sú zároveň aj tými, kto najviac v danom príbehu osobnostne rastie. Práve ich cesty sú to, čo nás drží pri obrazovkách.

Na hernú dosku vstupujú nové postavy a mocnosti. Do stredu sa posúva Hádes s Persephonou, pre ktorých znamenajú osud odlúčenia počas zimy a depresívny svet podsvetia tragický exil. Vedia, že nové usporiadanie sveta je možné len z pozície moci, a tak Hádes manipuluje Seraphimom, aby mu tento zabezpečil Eleuzínsky kameň (relevantné ale povrchné prepojenie na históriu Eleuzijských rituálov starého Grécka), ktorý je symbolom a zdroj moci vládcu Olympu. Tento je chránený Gaiou, pôvodnou matkou božstiev a proto-titánkou, ktorá ale nadŕža Heronovi a chce ho vidieť ako budúceho vládcu panteónu.

Animácia druhej série pokračuje v šľapajách prvej. Osobne mi naďalej vadí veľmi neosobný štýl najmä tvárových čŕt jednotlivých postáv, ktoré sa pri týchto stereotypných gréckych profiloch líšia len formou účesu alebo oblečenia. Božstvá – najmä tie ženské – sú takto skoro od seba nerozoznateľné. Kvalita vykreslenia prostredí sa zlepšila, hoci niekedy vidno, že jednoduché efekty (napr. v bludisku) alebo kopírovanie postáv či objektov, sú využívané, aby znížili náklady na produkciu. Je to legitímne, ale práve tento svet doslova volá po oveľa bohatšej výzdobe a detailoch.

Rozuzlenie deja druhej série silno implikuje prechod od gréckych ku kresťanským náboženským hodnotám s Heronom ako zmierovateľom a zároveň pseudo-Ježišom (už len čakáme na posledné tri zázraky), čo ma veľmi iritovalo. Je to veľmi stereotypické riešenie, pričom oveľa väčším scenáristickým prešľapom je finálny deus ex machina moment jednej z postáv, ktorým sa v tej chvíli demaskuje. Takpovediac vodu káže, no víno pije.

Výnimočným je v oboch sériách zvukový dizajn a hudba, ktoré výborne podfarbujú všetky momenty, no zároveň nestoja v ceste herečkám a hercom. Hlasová škála síce nie je bohvieaká – mnohé hlasy znejú podobne a len niektoré – tie známejšie – ozaj rezonujú medzi fanúšikmi (napr. Claudia Christian v podobe Hery či Matthew Mercer ako Hermes). Dobrým výberom boli najmä Derek Phillips (Heron) a Elias Toufexis (Seraphim), ktorí však väčšinou oscilujú medzi dvoma pocitovými pozíciami – buď sú to utrápené hlasy alebo agresívne pózy osudom trápených hrdinov.

Blood of Zeus odporúčam napriek kritike pozrieť. Je to veľmi hutná a pekne prepletená dobrodružná fantasy, ktorej odtiene sa len postupne odkrývajú (niektoré manipulácie z prvej série sú vysvetlené až v druhej). V šírke gréckych mien božstiev, bôžikov a mýtických bytostí sa síce možno niekedy stratíte, ale nie sú podstatné pre pochopenie hlavného deja. Skôr ide o detaily, ktoré si užijú asi len ozaj nerdské duše zahrabané v gréckej mytológii, ako sme my. A ten cliffhanger na konci je tiež v poriadku, pretože poslednej, tretej, série by sme sa mali dočkať už na budúci rok. Vzhľadom na to, že tvorcovia mali pripravený materiál na päť sérií, to síce zamrzí, ale možno je lepšie skončiť v tom najlepšom.