„Amy !“

„Amy! Kam si sa vybrala bez nás ? Nemôžeš takto utekať preč na verejnosti.“

„Prepáč oci, ale tamto je sú také malé smiešne koníky, pozri.“

Šesťročné dievčatko s veľkými očami, vlasmi zviazanými dúhovou gumičkou a žiariacim úsmevom poskakuje a nadšene ukazuje na konský povoz so slamou ozdobený v štýle dožiniek. Na povoze okrem výzdoby z obilia, tekvíc a ďalších druhov zeleniny a ovocia visela aj veľká tabuľa s nápisom:“ ErnteDankFest 2041“

„Veď dobre, ideme tam spoločne, ale nemôžeš odchádzať od nás s maminou a obzvlášť nie na takomto mieste plnom ľudí. Čo by si robila keby si sa stratila, slečna, hm ?“ Max vyčítavo pozrel na malú Amy a ponúkol jej ruku aby sa nestratila.

„Prepáč oci, ale veď ty s maminou by ste ma našli nie ?“

„Samozrejme, že by sme Ťa našli, ale nebude jednoduchšie ak sa nestratíš ?“ Prízvukovala Ellen.

Trojica sa výletným krokom, držiac sa spolu za ruky presúvala po zaľudnenom viedenskom námestí Heldenplatz. Námestie plné ľudí lemovali stánky s vínom, grilovanými mäsom, syrmi, zeleninou a ovocím a dalšími špecialitami. Nechýbalo čapované pivo a tradičný wiener schnitzel takmer v každom väčšom bufetovom stánku. Trojica dorazila ku konskému povozu, malá Amy so záujmom obzerala konský dvoj-záprah. Jeden zo svetlohnedých žrebcov otočil hlavu a venoval malej Amy niekoľko sekundový pohľad. Po pár sekundách sa ale obrátil a začal dobiedzať do svojho konského kolegu zo záprahu, čo mu prišlo ako zaujímavejšia činnosť.

„Oci a tieto koníky nosia úrodu do mesta ?“

„Dnes už len výnimočne a potom ešte pri slávnostiach ako sú tieto. Väčšinou úrodu, rovnako ako väčšinu ostatných vecí vozia nákladné autá.“

Max pozrel na Ellen a v jej hnedých očiach sa odrážal Maxov úsmev. Ellen sa začala smiať keď počúvala ako malá Amy spovedá svojho otca.

„Vidíš a toto ja mám celý deň keď som s ňou sama“ a svoj pohľad na Maxa okrem úsmevu doplnila aj zdvihnutým obočím.

Malá Amy držiac sa za ruku z jednej strany otca a matky z druhej, sa veselo pohupovala ako na hojdačke. Dlhé vlasy zviazané mašľou s lienkovým motívom oneskorene kopírovali poskakovanie jej tela, zatiaľ čo Amy si hmkala melódiu aktuálne obľúbenej pesničky.

Popri turistoch, domácich Viedenčanov, boli pomedzi niektoré stánky postavený aj príslušníci polície, ktorí dohliadali na bezpečnosť podujatia. Na každom rohu bolo vidieť domácich návštevníkov popíjať víno, alebo pivo, často oblečených do tradičných krojov. U mužov to predstavovalo zelený a hnedý kroj s trakmi, u žien zase zdobený biely so širokou sukňou. Kroj u nežnejšieho pohlavia bol zvýraznený aj výrazným poodhaleným dekoltom. Celý festival bol venovaný oslave úrody a symbolizoval príslušnosť a hrdosť k odkazu života na vidieku.

Malá Amy zbadala pri okraji, kde už končili stánky zvláštnu postavu. Videla ich už predtým v televízií aj naživo na verejnosti, ale vždy ju pohľad na tieto bytosti, ako ich ona volala, akýmsi zvláštnym spôsobom fascinovali. Nemala z nich strach, ale necítila sa pri nich ani príjemne. Pohľad na postavu z kovu a takmer bez tváre ju zamrazil.

„Amy čo sa deje? Prečo si zastala ?“ Max pozrel na Amy a pochopil.

„Nemusíš sa báť, títo ti neublížia, dávajú na nás pozor, aby sa nám nič nestalo.“

Malá Amy ešte stále nespúšťala zrak z tajomnej postavy v úzadí, no konečne odmrzla a opäť sa dala do kroku, poslušne sa držiac sa za ruku s rodičmi.

„A čo by sa nám mohlo stať ?“

„Chránia nás pred ľuďmi, ktorí by nám chceli ublížiť, vieš zlatko ?“ povedal Max a venoval pohľad Ellen s nadvihnutým obočím, akoby chcel manželke naznačiť aby mu pomohla s vysvetľovaním.

„A prečo by nám chcel niekto ublížiť ? Veď som nikomu nič nespravila.“ Namietala malá Amy objasňujúc tak svojmu otcovi že v jeho argumentačnej logike má z pohľadu šesť ročnej slečny akési nedostatky.

„Vieš zlatko, nie všetci ľudia na svete sú dobrí, niektorí sú bohužiaľ aj zlí. A tí zlí niekedy ostatným ubližujú.“

„Ale prečo ? Prečo by chcel niekto niekomu inému ublížiť ?“

„Amy, pamätáš si ako som ťa minule brala zo škôlky a na dvore školy oproti cez ulicu sa bili chlapci medzi sebou ?“ Odvetila Ellen malej Amy a pokračovala v načatom rozprávaní.

„Chlapci sa bili medzi sebou a ostatní chlapci, namiesto toho aby ich zastavili sa len prizerali.“

„Áno to si pamätám, to bolo veľmi zlé a jednému dokonca tiekla potom krv z nosa.“

„A kto tú bitku zastavil ?“

„Pani učiteľka so školníkom, predsa.“

„No vidíš tak títo, sú tu na to, aby nás všetkých chránili pred nebezpečenstvom. Napr. keby sa tu začali biť nejakí chlapci, tak aby ich oddelili ako paní učiteľka s ujom školníkom.“

„Hmm, nebude to celkom tak ako vravíš mami. Keby tieto stvorenia mali chrániť ľudí iba proti tomu, aby sa nebili medzi sebou, nenosili by také veľké zbrane a neboli by takí veľkí a kovoví. Títo budú asi dávať pozor na niečo dôležitejšie.“

A dodala teraz už s veľkým úsmevom a nadšením, tak ako vždy keď jej začne pracovať fantázia. „Napríklad keby nás napadol drak, tak by to boli moji rytieri a oni by ho porazili a mňa ako princeznú a teba ako kráľovnú a ocina ako kráľa by zachránili aj s naším kráľovstvom“ ukončila vetu s dôrazom na posledné slovo.

„Tak si na to prišla aj sama“ odvetil Max s úsmevom a kývaním hlavy od údivu pozerajúc na Ellen.

Robotická bytosť zaznamenala malé dievčatko, hľadiac na neho. Robot jemne pootočil hlavu osadenú snímačmi a multispektrálnou kamerou, hľadel priamo na Amy.

V pamäťových registroch centrálneho procesora sa v milisekundových taktoch objavila medzi reťazcom dát aj Amy udivená tvár zašifrovaná ako nuly a jednotky. Po troch taktoch už bola na základe porovnania s databázou podozrivých, analýzy obrazu a vyhodnotenia správania osôb, v nekonečnom mori dát jej prítomnosť zredukovaná iba na stručný údaj: „NEOZBROJENÝ CIVILISTA – ŽIADNA HROZBA“. Nápadný kovový policajt pokračoval vo svojom rutinnom skenovaní a pozorovaní. Bez toho aby sa pohol s výnimkou hlavy, ktorá sa jemne otáčala sem a tam, aby zachytila čo najviac osôb v dosahu. Amy si všimla o niekoľko metrov ďalších robotických strážcov, ale tentoraz stáli pri sebe dvaja, každý otočený k tomu druhému chrbtom.

„Títo dvaja rytieri sa pohnevali a teraz sa spolu nerozprávajú ?“ ukazujúc na dve akoby trucujúce mĺkve kovové postavy.

Amy to zarážalo o to viac, že tieto nemé a takmer nehybné stroje stáli len pár metrov od príslušníkov z mäsa a kostí, ktorí sa medzi sebou rozprávali a postávali hlavami otočenými k sebe a dotvárali tak ostrý kontrast v správaní dvoch skupín, plniacich tú istú úlohu.

„Nie, oni sú kamaráti to sa neboj. Sú chrbtom k sebe, aby sa každý pozeral iným smerom a pokryli tak čo najväčšiu oblasť a mali prehľad keby priletel drak“ dodal s úškrnom Max.

Ellen sa celkom dobre na tejto diskusii zabávala, čo dávala najavo slabým smiechom pri každej zmienke o drakoch a rytieroch.

V skutočnosti medzi sebou komunikujú veľmi veľa a veľmi rýchlo bez toho aby si si to všimla.“

„Takže oni rýchlo rozprávajú ? A to im nikto ešte nepovedal aby boli aspoň na chvíľu ticho?“ povedala Amy, narážajúc na situáciu kedy sa jej nezavreli ústa a rodičia ju poprosili aby aspoň na chvíľu zmĺkla.

Než Max stihol odpovedať, Amy ešte pokračovala.

„A ako to že keď tak rýchlo a veľa rozprávajú, tak ich nepočujem ?“

„Oni spolu nekomunikujú hovoreným slovom ale bezdrôtovo pomocou antény na chrbte.“ Odpovedal Max a ukázal na malú nenápadnú asi 15 cm dlhú anténu, ktorá nenápadne vytŕčajúcu spoza titánových ramien robota. Na hrudi každého z nich bol nosný skelet z titánovej superzliatiny prekrytý veľkým kusom uhlíkového kompozitu, pretkaný para-aramidovým vláknom poslednej generácie, vylepšený o nano-technologický povlak. Obchodný názov tohto super kompozitu bol SPECTRA HARD ARMOR a výraznou mierou zvyšoval balistickú odolnosť tohto človekom stvoreného rytiera, ako ho Amy zaškatuľkovala. Na hrudi každého rytiera v tomto kráľovstve bol veľký biely nápis „POLIZEI“.

„Takže oni si vedia navzájom čítať myšlienky ?“ S údivom sa pozrela na svojho otca.

„Skôr je to tak, že sa vedia rozprávať bez slov.“ Dodala Ellen.

„Rytieri s telepatickými schopnosťami, to je vymakané.“ Amy neprestávala fantazírovať, očividne sa v tomto prikrášlenom svete cítila dobre.

„Počuj princezná netreba ti na záchod ? Lebo mne áno, môžeme ísť spolu.“ Navrhla Ellen.

Malá Amy odpovedala iba súhlasným pokývaním hlavy.

Pán kráľ nás tu zatiaľ počká, však ocino ? Ellen sa zapozerala na Maxa, ktorý tiež začal sledovať prácu robotických policajtov, nevnímajúc svoje bezprostredné okolie.

„Hmm ? Áno, jasné, budem tu.“ Odvetil Max, ale myšlienkami bol niekde inde.

Ellen sa s Amy pomaly strácali v dave smerom k veľkému bielemu stanu, ktorého súčasťou boli aj verejné toalety pre návštevníkov.

Nad bezpečnosťou festivalu dohliadal mobilný policajný dispečing, pripomínajúc kolesový obrnený transportér s anténami, zaparkovaný neďaleko samotného podujatia.

„Pane, Sentinel 27/B detegoval neregistrovaného lietajúceho drona v blízkosti nad sektorom štyri. Nízka miera ohrozenia.“ Ozvalo sa kovovým vnútrom oceľovej opachy s anténami.

„ Rozumiem, informujte mestskú políciu nech nájdu toho vola, čo nechápe význam zákazu dronov v meste.“

„A dajú mu takú pokutu, že bude rád ak mu okrem drona neskonfiškujú aj auto, ak nejaké má, dement...“ dodal potichu policajný kapitán, ktorý znudene postával v otvorených bočných dverách transportéra popíjajúc studenú kávu.

Operátor potvrdil v systéme nález o lietajúcom drone ako akceptovaný, aby sa znova nezobrazoval ako výstraha. Na košeli policajnej uniformy kapitána sa už robili slané mapy od potu ako postával na slnku v saku uniformy. Vietor mu pot vysušoval na čele a náhly poryv vetra, ktorí sa mu doteraz hral s kravatou zariadil, že mu koniec kravaty skončil v šálke kávy, ktorú držal. Po chvíli si kapitán všimol ako tmavosivá kravata začala od smädu nasávať hnedastú kávu v ktorej bol ponorená jej koniec.

„Kurva fix, to sa môže stať len mne.“

„Brandtner !“

„Brandtner, dajte mi svoju kravatu, Vás v tej plechovici nikto nevidí, ale ja mám za polhodinu stretnutie so zástupcom starostky a nemôžem vyzerať ako blbec.“

Rozladený policajný kapitán odložil hrnček a posunkom naznačil jednému z operátorov, aby mu rýchlo dal jeho kravatu. Mladý policajný operátor dispečingu s nagelovanými vlasmi učesanými na jednu stranu, sa zdvihol od niekoľkých monitorov zobrazujúcich informácie od robotických bytostí a začal si dávať dole kravatu z policajnej uniformy.

Medzi tým, ďalší plechový ochranca poriadku zaregistroval niečo natoľko podozrivé, že sa prvýkrát od kedy ho ráno postavili na svoje stanovisko, svižne otočil s celým telom za intenzívneho zvuku aktuátorov jeho pohybového aparátu. Sebavedomo namieril kamsi do modrej oblohy, odistil a obtiahol uzáver služobnej pušky s takou rýchlosťou, že vedľa stojaci návštevníci zaregistrovali iba cvaknutie uzáveru v koncovej polohe. Dátový tok virtuálneho sveta bezpečnostného systému začali zapĺňať nové údaje s najvyššou prioritou:

„POPLACH NAJVYŠSEJ PRIORITY“

„OHROZENIE BEZPEČNOSTI ZO VZDUCHU“

„VYSOKÁ MIERA OHROZENIA“

„VYŽADUJE SA POVOLENIE K PAĽBE OD OPERÁTORA“

Za dobu kratšiu ako okamih spozorneli všetky robotické bytosti v danom priestore. Správa preletela výstražným systémom od Viedne až do centrály Interpolu vo francúzskom Lyone. Všetci roboti okamžite odistili zbrane. Polovica z nich namierila zbrane smerom k predpokladanému smeru útoku. Ostatní roboti, čo tak neučinili, ostávali sledovať okolie pre prípad, že sa objaví ďalšia hrozba z iného smeru. Príjemná atmosféra na Viedenských dožinkách, hudba aj zvuk spokojnej vravy ľudí zmizla rovnako rýchlo ako stihol sentinel vytasiť pušku k paľbe. V danom okamihu akoby celý areál festivalu zamrzol v okamihu zastavenej scény filmu. Útrpné niekoľko sekundové ticho sa každý snažil pochopiť čo sa vlastne deje.

Max spozornel ako všetci a keď videl ako roboti mieria s odistenými automatickými útočnými puškami na oblohu, tušil že na to museli mať dobrý dôvod. Max sa snažil zaostriť na modrom pozadí pôvodcu tejto paniky. Zbadal ako sa nad stánkami vo vzduchu formuje vzdialená skupina niekoľkých desiatok lietajúcich dronov s veľmi podozrivo vyzerajúcim nákladom v tvare hranatého balíčka o veľkosti približne dámskej kabelky.

Všetci roboti však začali hlásiť syntetickým hlasom bez akéhokoľvek zafarbenia hlasu, stručné oznámenie pre návštevníkov:

„OBČANIA V POKOJI OPUSTITE TENTO PRIESTOR“

„OBČANIA V POKOJI OPUSTITE TENTO PRIESTOR“

„OBČANIA V POKOJI OPUSTITE TENTO PRIESTOR“, Opakujúc dookola.

Ľudia sa nervózne dali do pohybu, ale spočiatku poslušne a bez paniky. Max sa snažil rýchlo pretlačiť davom do bieleho stanu kde sa nachádzala jeho manželka a dcéra.

„Pane máme poplach, toto musíte vidieť, sentinelovia žiadajú o povolenie k ostrej streľbe!“ Mladý policajt, teraz už bez kravaty vyplašeným hlasom vyrozumieva nadriadeného.

„Do davu ? Zbláznili sa ?“ Šokovaný kapitán sa rúti okolo malého stolíka primontovaného o stenu transportéra k najbližšiemu monitoru, aby to videl na vlastné oči.

„Nie na lietajúcich dronov, tam kde bol pred okamihom jeden sa ich zjavilo...“ musel sa pozrieť dole na displej kde bol počet aktuálnych hrozieb odhalených systémom.

„39. A majú podozrivý náklad!“

„Strieľajte ! Okamžite !“

Skôr ako stihol mladý Brandner, potvrdiť povolenie k streľbe pohltila ho ohnivá guľa, rovnako ako celé vnútro mobilného dispečingu. Jeden z dronov mal za úlohu vyradiť mobilný dispečing a tak ochromiť celý systém.

Kovoví rytieri princeznej Amy tak nečinne mierili na vznášajúceho sa draka na oblohe, ktorý sa chystal utopiť celé kráľovstvo v krvi a ohni.

Návštevníci ktorí doteraz mali v úmysle v pokoji opustiť tento priestor, potom čo sa ozval tlmený výbuch kdesi v diaľke, rozhodne nejednali v pokoji. Max sa pomedzi vyplašený dav, ktorý zachvátila panika nevedel predrať smerom k stanu. Dav ho ako more unášal smerom preč od vytúženého cieľa, ako keď prúd v rieke odnáša papierovú loďku.

„OBČANIA V POKOJI OPUSTITE TENTO,...“ jeden zo sentinelov nestihol dokončiť vetu. Jeho titánová maličkosť bola výbuchom drona rozmetaná po okruhu niekoľkých metrov a spolu s ohnivou guľou, tlakovou vlnou a spŕškou črepín pálila, lámala a prebodávala ľudské telá a drevené stánky s občerstvením v dosahu. Najbližší sentinel, ktorý zaznamenal výbuch a prvú ľudskú obeť okamžite spustil paľbu na zvyšné drony, ktoré sa ako kamikadze zlietavali na areál festivalu. Dátový tok ovládla nová informácia:

„NAJVYŠŠIE OHROZENIE - PAĽBA BEZ POVELU”

“PRIMÁRNY ROZKAZ – CHRÁNIŤ CIVILISTOV”

“SEKUNDÁRNY ROZKAZ – ZACHOVAŤ VLASTNÚ ENTITU V OPERAČNOM STAVE“

Štyridsať šesť mínus jeden, rovná sa štyridsať päť.

Štyridsať päť robotických prstov stlačilo spúšť.

Štyridsať päť útočných automatických pušiek typu G41/R začalo štekať do oblohy. Plamene z ústia každej hlavne pušiek formovali blikajúcu fontánu, po každom výstrele. Na ústí hlavne pušky sa vždy na krátky okamih formovali povýstrelové záblesky, ktoré opúšťali bočné otvory na ústí hlavne kompenzátora. Ten pomáhal zvyšovať stabilitu tlmením spätného rázu a tým aj presnosť zbrane medzi jednotlivými výstrelmi. Tento smrtiaci detail pripomínal žiariacu hviezdu na oblohe.

Štyridsať päť rytierov Amynho kráľovstva sa zúfalo pokúšalo zabiť zlého draka rozsievajúceho smrť a zkazu každým otvorením ohnivej papule.

Namiesto revu draka sa však na námestí pred každým výbuchom ozvalo razantné kvílivé zabzučanie ako sa dron vysokou rýchlosťou blížil k zemi. Malé rotujúce vrtuľky na každom z nich ho tlačili ešte rýchlejšie do istej skazy.

Jeden z nechutných príkladov Dopplerovho javu v praxi, keď sa zdroj zvuku približuje k pozorovateľovi a len samotný pohyb zdroja spôsobuje zvýšenie frekvencie vnímaného zvuku.

Zabzučanie si však skoro nikto nevšimol, prehlušili ho výbuchy, streľba, krik davu a vzlyk ranených, ktorých trhal besniaci drak zaživa. Vzduchom lietali ľudské telá bez duše, znetvorené a roztrhané.

V panike si prchajúci ľudia ani nestihli všimnúť, že aj uniformovaní policajti sa pridali k paľbe, váhali totiž až do momentu výbuchu, nakoľko ich robotický kolegovia s paľbou bez povelu otáľali.

Maxovi sa konečne podarilo dostať k bielemu stanu aspoň na dvadsať krokov. Maxa prepadali najhoršie obavy, panický strach mu zvieral srdce v hrudníku a lapal po dychu. Hlava mu išla prasknúť od nervového vypätia, výbuchov a kriku. V hlave mu vírili myšlienky o rodine, kde sú a či sú v poriadku.

Minútu dozadu sa spolu ešte zhovárali a teraz sa snaží prebiť krvavým bojiskom bez víťaza. Ďalšie zabzučanie sa ozvalo nad Maxovou hlavou, ale ani si ho nevšimol v kakofónií zvukov od neďalekých explózií a nárekov zakrvavených ľudí, ktorým ohnivý drak odhryzol niektorú časť tela.

Prúd nábojníc vyletujúcich vysokou kadenciou z každej pušky tvoril pomyselný zlatý dážď z mosadznej zliatiny, ktoré dopadali v hojnom počte na v tom čase, už zakrvavenú zem pokrytú troskami osláv úrody. Max sa priblížil na dvadsať krokov. Otvorený biely stan s toaletami a kuchyňou, kde ešte pred dvoma minútami ľudia špekulovali či si dajú pravý Wiener Schnitzel z bravčového orecha, alebo dáku echt klobásku, zrazu pohltil záblesk odprevádzaný ohlušujúcou ranou.

Max v prvý okamih netušil čo stalo, ale tlaková vlna nasledovaná ohnivým infernom ho odhodila viac ako päť metrov dozadu. Nad jeho zakrvavenou hlavou sa vznášal hustý čierny dym. Keď Max napoly v bezvedomí pootvoril oči, nad námestím Heldenplatz už vládlo ťaživé ticho prerušované vzlykom a plačom tých, ktorí prežili. Iba málokto zostal stáť na vlastných.

Väčšina tých čo prežila a ešte neutiekla, sa snažila dostať z bojiska preč. Z diaľky bolo počuť húkajúce sirény záchranných zložiek, ponáhľajúcich sa objaviť tú strašnú devastáciu priestoru, techniky a krehkých ľudských bytostí.

Chladnokrvne a odhodlane po zdevastovanom priestore chodili iba roboti. Zostalo ich stáť sotva pol tucta. Väčšina z nich bola ohlodaná útokom.

Na zemi sa tak okrem Maxa povaľovali rozdriapané ľudské telá, mláky krvi, kôpky nábojníc a železný šrot pochádzajúci z porazených obrancov.

Niektoré kúsky výzdoby a dekorácie unášal vietor ako tichú spomienku na ešte nedávnu veľkoleposť tohto festivalu. Trosky , ktoré boli všade, vrátane vybitých okien susedných budov, pripomínali už len vzdialene niečo, čo malo byť oslavou viedenských dožiniek roku 2041.

Útok bol dokonaný.

Max bol paralyzovaný a nevládal sa ani pohnúť, nalož postaviť. Znemožňoval mu to aj kus hliníkového profilu, ktorý ho zavalil a pochádzal zo stánku s občerstvením, bohvie už ktorého.

postaviť. Bolesť fyzickú dopĺňala bolesť duševná. Jeho najhoršie obavy o milovaných ho bičovali a trýznili jeho myseľ. Snažil sa odvaliť šrot, ktorý ho tlačil k zemi a prevaliť sa z chrbta na brucho. Pri maximálnej snahe a veľkom svalovom vypätí napriek bolestiam sa mu to podarilo.

Vzápätí si všimol malú mláku krvi, ktorá sa pod ním vytvorila. Teplý karmínový pramienok mu stekal aj po tvári až k ústam. Keď ho Max nechtiac ochutnal, tá hnusná mierne slaná chuť vlastného seba samého, spôsobila že ju okamžite vypľul.

Ani nevedel ktorú ranu na tele si skôr chytiť, bolesť ho úplne otupovala. Točila sa mu hlava, pískalo v ušiach a nič nepočul, navyše ho dym ho štípal do očí. Ruky boleli ako by mu ich rezali a nohy si necítil. Posledné myšlienky ktoré Maxovi vírili hlavou patrili jeho najmilším. Tesne predtým ako úplne stratil vedomie, zaregistroval tlmený hlas, ktorý sa mu prihováral na jeho ceste do temnoty.

„Pane počujete ma ? Pane, odpovedzte!“

„Tu máme ďalšieho živého, je v bezvedomí, nosidlá rýchlo !“

Kráľovstvo malej Amy spolu s jej statočnými rytiermi padlo, drak sa nažral ani nie za dve minúty.