NOVÉ JE LEPŠIE
PnP
„Si si istý, že to bude fungovať?“
„Jasnačka, nemaj boja. Kedy som ta naposledy ošálil?“
„Mám ti to menovať chronologicky, alebo abecedne?“
„No dóbre, sem tam sa dačo móže pritrafit. V tomto mi ale móžeš verit, prisám vačku!“
„Veď uvidíme.“
***
Už niekoľko týždňov Lauru trápili nočné mory. Vždy sa po nich prebúdzala do nitky spotená, pohľadom vystrašene behala po detskej izbe, snažiac sa odhadnúť, odkiaľ sa na ňu vrhnú monštrá, ktorým len tak-tak ušla v snoch.
Našťastie, nik ju neprenasledoval na druhú stranu. Teda, až do dnes.
Zvieratká na stene, ktoré vlastnoručne namaľoval ocko podľa jej vzoru, sa hýbali. Častokrát si predstavovala, aké by to bolo, schytiť do rúk chutného ušiačika, či pohladiť malé sŕňa po bodkovanom chrbátiku.
Nikdy si však nepredstavovala ich oči. Do jedného boli šarlátovo červené, ani jedno nežmurkalo. Najhoršie však bolo to, čo z nich cítila.
Hlad. Ukrutánsky hlad.
Laura sa ani nestihla nadýchnuť k výkriku, a ušiačik sa pustil do jej krku. Žiarivo biela kožušinka v momente nabrala nádych pekelných očí.
***
„Naozaj? Toto?“
„Čo, nelúbi sa ti to? Polla mna je to dobré, né?“
„Ty, počúvaj...“
„Dóbre, dóbre, nerozčuluj sa mi tu porád. Tak to skúsime ešte raz, oká?“
***
„Rýchlo, na povalu!“ Laura počula ockov hlas kričať z predsiene. Za ním nasledovalo niekoľko ostrých výkrikov. Tie mohli pochádzať jedine od Nich. Hrubé, škodoradostné hlasy, ktoré vedeli iba štekať rozkazy, či surovo sa smiať.
„Poďme,“ mamička ju schytila do náruče a rozbehla sa ku schodisku. Nestihla však urobiť ani tri kroky, a začuli mohutnú ranu.
V momente sa obe ocitli na zemi. Laura sa márne snažila zakryť si uši. Po prvej rane nasledovala ďalšia. A ďalšia. Akoby sa nikdy nemali skončiť. Cítila horúce slzy, štipľavý zápach sa miesil s kovovou vôňou, rinúcou sa od dverí.
Zrazu na tvári pocítila ruky. Len čo však otvorila oči zistila, že to jej mamička. Nerozumela, čo hovorí, ešte stále ju boleli uši. Len čo však zbadala, čo drží v rukách, pochopila.
Bez váhania zobrala jednu ampulku, vložila si ju do úst, a zovrela čeľusť. Potom napočítala do desať, presne tak, ako jej to rodičia vysvetľovali.
„Už sa viac nemusíš báť,“ prihovoril sa jej milý, nežný hlas. Patril krásnemu srnčekovi. „Poď s nami, mamička a otecko už na teba čakajú.“
Laura vystrelila ako blesk cez prebúranú stenu, ktorá zrazu viedla na prenádhernú lúku.
***
„Počúvaj, ty si sa už úplne pomiatol? To čo má byť toto?“
„Čó, šak som ti hovoril, že...“
„Neprovokuj ma, inak zle skončíš!“
„Tebe neska jeden nevyhoví...“
***
„A myslíš,“ povedalo dievčatko, zatiaľ čo ju mamička prikrývala paplónom, „že ma Katka a Lucka prídu navštíviť?“ Očká jej žiarili sťa hviezdy, kučeravé vlásky jej neposlušne trčali na všetky strany.
„Vieš zlatko, možno to nejaký čas potrvá, kým budeme mať nejakú návštevu. Pamätáš si, čo sa stalo, však?“
Dievčatko prikývlo. „Prečo sa ale tí ľudia tak hnevali?“
„Niektorým ľudom,“ mamičkin hlas sa jemne zachvel, „sa nepáčia ockove experimenty. A boli by radšej, ak by v nich nepokračoval.“
„Ale veď sa len hrá so sklenenými nádobkami. Čo je na tom zlého?“ dievčatku sa na tvári zračil úprimný a nevinný výraz.
„Vieš...“ mamička sa náhle odmlčala. Obe počuli dupot nôh po schodoch, vedúcich na podkrovie. Rýchlo sa postavila, telom sa snažila zakryť dcérku. Vo dverách sa však zjavil iba ocko.
„Tu ste!“ priam radostne skríkol a podišiel bližšie.
„Čo dupoceš ako slon? Snažím sa ju uspať,“ mamička odvetil podráždene.
„Mrkvička, spánok sa dnes nekoná!“ veselo zvolal na dcérku. Potom však podišiel k mamičke, a niečo jej zašepkal do ucha.
Dievčatko nevedelo, o čo sa jedná. Bolo jej však jasné, že mamička nesúhlasí. Ocko ju preto odtiahol za rameno do chodby. Odtiaľ bolo počuť nahnevané hlasy, význam hádky však aj naďalej zostával záhadou.
„Nie je iná možnosť!“ zrazu nahnevane skríkol ocko, a do niečoho buchol. Potom bolo počuť, ako niečo padá dole po schodoch, odráža sa to od stien, až to nakoniec dopadlo s tlmeným buchnutím na dlážku.
„O-ocko?“ povedal potichu dievčatko.
Odpoveď prišla až po hodnej chvíli.
„Neboj sa, všetko je v poriadku,“ odvetil ocko od dverí, a podišiel ku nej. V ruke držal striekačku.
Dievčatko sa na ňu vystrašene pozrelo.
„Neboj sa, to je iba malá včelička. Nič sa ti nestane.“
Nestihla ani len odpovedať, a už cítila, ako sa do nej vnára chladný kov, nasledovaný ešte chladnejšou tekutinou.
Posledné, čo kedy videla, boli zvieratká, namaľované na protiľahlej stene.
***
„Počuj, mňa z teba už ale naozaj drbne! Čo sa ti to porobilo???“
„Ják porobilo, čo porobilo? Šak len skúšam, né? Čo nemóžem?“
„Ale takto? Načisto si rozum potratil? Alebo ti alkohol na mozog udrel?!“
„Já sa tu nenehám urážat! Človek mu ste pomóct, psovi nevdačnému, a takto sa ku mne chovat budeš! Potkan nevdačný!“
„Ty...!“
***
„To čo toto znamenať?“
„Hm?“ povedal Peter, a dvihol hlavu od rozobratého rádia.
„Pozri na toto,“ Lukáš mu podal noviny, otvorené na reklamách. Či lepšie povedané, na reklame. Obvykle sa na dvojstránke nachádzala priam mozaika maličkých reklám. Tie ponúkali všetko od krtkovania odpadov, kopania studní, dovozu dreva, či výroby náhrobných kameňov. Dnes však nie.
Na celej ploche sa nachádzala iba jedna veta:
NOVÉ JE LEPŠIE.
Petrovi sa na tvári usadil zmätený výraz.
„To čo má byť?“
„Ja viem?“ odvetil Lukáš a zobral si noviny naspäť. „Nič viac tu nie je. Ani logo, názov firmy, nejaký odkaz. Ani len ten poondený QR-kód, čo všade pchajú.
„Niekto nevie, čo s peniazmi. Vieš koľko to muselo stáť?“
„Ale prečo?“
„Bohvie,“ úprimne odvetil Peter, a radšej sa vrátil k rádiu.
V dielni sa opäť rozhostilo ticho. Nie však nadlho.
„Boha jeho, to čo je toto?!“ nasrdene skríkol Lukáš a vyskočil zo stoličky. Tvár mal celú červenú, v rukách stískal smartfón, až mu obeleli hánky.
Peter sa tak zľakol, až omylom zospájkoval zlý spoj. Okamžite na kolegu vrhol nazlostený pohľad. Ako keby nestačilo to, že majú čoraz menej a menej roboty, teraz budú musieť stráviť čas navyše s obyčajným rádiom.
„Čo kričíš ako pavián?“
„Pozri sa, pozri!“ Kolega mu otrčil mobil. Hýbal sa však tak veľmi, až mu ho Peter musel vypáčiť z prstov, aby vôbec niečo videl. Celá obrazovka bola biela, iba v strede sa vynímal ten istý text.
NOVÉ JE LEPŠIE.
„Gratulujem, našiel si ich webovú stránku. To kvôli tomu musíš vyvádzať ako zmyslov zbavený?“
„To nie je stránka!“
„Prosím?“
„Skús to! Skús ísť dozadu, na plochu, vypnúť ho, hocičo!“ Lukášov hlas sa zmenil na fistulu, na čele mu navreli žily.
Peter radšej nič neodpovedal, a sústredil sa na mobil. Nech však robil čo chcel, nedokázal z obrazovky dostať tú správu.
NOVÉ JE LEPŠIE.
„Č-čo to má znamenať?“ spýtal sa vystrašene. Cítil, ako sa ho začína zmocňovať hnev. Zazdalo sa mu, že z ulice počul podobné výkriky, aké sa teraz drali Lukášovi z hrdla. Keď sa však na neho pozrel, od strachu ustúpil dozadu, až natrafil na sklenenú vitráž.
Lukáš sa... premieňal. Oči sa mu zmenili na šarlátové jazierka, plné nenávisti. Vlasy, už predtým riedke, mu kompletne zmizli. Miesto nich mal teraz lesklú plešinu, pod ktorou sa niečo hýbalo. Ruky aj nohy sa mu divoko metali a neprirodzene naťahovali, akoby ho niekto priviazal na škripec.
„P-pomoc!“ Petrovi sa podarilo vypľuť posledné slovo. Len čo to Lukáš začul, vrhol sa na neho ako šialený, pazúrmi trhal kolegovo telo.
***
„To...“
„NO?! No len to povedz, pome!“
„To nie je až také zlé.“
„Ale ti hovorím, že ked aj toto opi- Čo?“
„Nie je to zlé. S týmto by sa dalo pracovať.“
„Teraz, teraz mi to hovoríš? Ked už je dvadsat nula devat?!“
„Stále to môžeme prerobiť neskôr.“
„MÓŽEŠ! Nápad som ti dal, teraz sa ukáž ty, macher jeden!“
„Ako povieš...“
Veles
Fear is ever-changing and evolving
Diskusia
xius
Si strasn kon. :D Ale bavil som sa, tieto meta utoky obcas vyjdu. :) (rastuca krutost voci hrdinke, potom strih a ideme k hororu! a to vsetko v doverne znamej, Velesovskej dielni <3 )
28.12.2024
Si strasn kon. :D Ale bavil som sa, tieto meta utoky obcas vyjdu. :) (rastuca krutost voci hrdinke, potom strih a ideme k hororu! a to vsetko v doverne znamej, Velesovskej dielni <3 )
28.12.2024
Lucika
Tu sa skrýva toľko námetov, že až :D zo začiatku som bola na vážkach, že čo sa deje, ale koniec tomu dal iný rozmer :)
28.12.2024
Tu sa skrýva toľko námetov, že až :D zo začiatku som bola na vážkach, že čo sa deje, ale koniec tomu dal iný rozmer :)
28.12.2024
mayo
tieto metapoviedky Ti idu! az ku koncu som sa zorientoval... skvele :) a dobra gradacia, aj vyuzitie oboch tem.
28.12.2024
tieto metapoviedky Ti idu! az ku koncu som sa zorientoval... skvele :) a dobra gradacia, aj vyuzitie oboch tem.
28.12.2024
Martin Chabada
Pekné, napadol mi podobný námet poviedky v poviedke, ale potom som si povedal, že by som to nestihol a iba sa do toho zamotal. A niekto stíha. :-)
28.12.2024
Pekné, napadol mi podobný námet poviedky v poviedke, ale potom som si povedal, že by som to nestihol a iba sa do toho zamotal. A niekto stíha. :-)
28.12.2024
Roman Ďuriga
Najskôr som vobec nerozumel, potom mi došlo že sa tam striedaju obe témy ... ale posledny odstavec mi zostava záhadou :D vieš mi ho objasnit?
29.12.2024
Najskôr som vobec nerozumel, potom mi došlo že sa tam striedaju obe témy ... ale posledny odstavec mi zostava záhadou :D vieš mi ho objasnit?
29.12.2024
Vivid
Pre mňa to bolo tiež zo začiatku chaotické, snažila som sa pochopiť ako spolu tie príbehy súvisia. Správne som to nakoniec pochopila, že to si vlastne rozpracoval štyri rôzne poviedky a medzitým čo sú tie dialógy to sa dohaduje autor spolu s niekým, že ktorá je najlepšia? No, klobúk dolu, také niečo vymyslieť. :) Takto u teba prebieha bežne proces tvorby ?
29.12.2024
Pre mňa to bolo tiež zo začiatku chaotické, snažila som sa pochopiť ako spolu tie príbehy súvisia. Správne som to nakoniec pochopila, že to si vlastne rozpracoval štyri rôzne poviedky a medzitým čo sú tie dialógy to sa dohaduje autor spolu s niekým, že ktorá je najlepšia? No, klobúk dolu, také niečo vymyslieť. :) Takto u teba prebieha bežne proces tvorby ?
29.12.2024
Veles
Trošku je to prikrášlené ale v podstate hej :D to na začiatku a medzi sú rozhovort medzi mnou a... mnou, jednoducho povedané :D
29.12.2024
Trošku je to prikrášlené ale v podstate hej :D to na začiatku a medzi sú rozhovort medzi mnou a... mnou, jednoducho povedané :D
29.12.2024